Galavečer k storočnici Slovenského národného divadla (umenie či politika)

0

Odber týždenného newslettera

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Presne sto rokov po otváracom predstavení Slovenského národného divadla sa vedenie divadla rozhodlo pripomenúť si svoju storočnicu galaprogramom (1. marca 2020), ktorý bol jedným z podujatí, ktorými si slovenská kultúrna a divadelná verejnosť pripomenula toto vzácne jubileum.

Na dramaturgii slávnostného koncertu s názvom … tak sme my… sa podieľali Marek MokošMiriam Kičiňová, ktorí použili scénické riešenie Milana Ferenčíka (vrátane diskutovanej sochy Afrodity z nedávnej premiéry Rusalky) a celý program režíroval riaditeľ Baletu SND Jozef Dolinský ml.

Prečítajte si tiež:
Slovenské národné divadlo oslavuje storočnicu

Keďže naše národné divadlo tvoria tri relatívne nezávisláé súbory, inscenátori sa rozhodli vytvoriť slávnostný program, v ktorom by dali priestor na uplatnenie opere, baletu i činohre. Reprezentatívne predstaviť sto rokov pôsobenia Slovenského národného divadla ako významnej národnej kultúrnej inštitúcie bolo zaiste mimoriadne náročné a v exponovaní jednotlivých umelcov či hudobných alebo dramatických textov sa snažilo udržať jednotnú ideovú koncepciu.

Galavečer ,,…tak sme my…” k 100. výročiu vzniku Slovenského národného divadla, Oldo Hlaváček, Emma Dzurjaniková, Ondrej Kovaľ, foto: Zdenko Hanout

Každý, kto dlhodobo sleduje pôsobenie Slovenského národného divadla, si v programe našiel potvrdenie vlastných preferencií, ale aj podľa vlastnej skúsenosti mohol zaznamenať isté manko či biele miesta, ktoré sa viažu k jeho hierarchii hodnôt a minulým zážitkom v SND. Uspokojiť v tomto smere každého sa nedá, takže sa pozrime na to, čo v programe trvajúcom dva a pol hodiny chýbalo a na to, čo do neho inscenátori zaradili.

Ponúknutý galaprogram sa dá hodnotiť z troch pozícií. Najjednoduchšie sa dá o galaprograme informovať z pozície všeobecne orientovaného novinára, ktorý zaznamenáva fakty, popíše program a zhrnie ho záverečnou skôr jubileum oslavujúcou vetou. Nie som vzdelaním novinár, hoci som od 70. rokov minulého storočia pravidelne písal do kultúrnych rubrík štyroch denníkov, takže sa radšej budem venovať dvom iným pohľadom na slávnostný večer v SND. Prvým bude mne najvlastnejší postoj operného kritika a ďalší (azda najzávažnejší) bude pohľad kultúrneho resp. kultúrno-politického publicistu.

Galavečer ,,…tak sme my…” k 100. výročiu vzniku Slovenského národného divadla, Olga Chelpanova, Konstantin Korotkov, zbor Baletu SND, foto: Zdenko Hanout
Galavečer ,,…tak sme my…” k 100. výročiu vzniku Slovenského národného divadla, Adrian Szelle, zbor Baletu SND, foto: Zdenko Hanout

Program sa nedelil na bloky podľa umeleckých súborov divadla, ale bol podriadený centrálnej línii, s ktorou viac či menej súviseli. Do programu vošlo 13 čísel pre operný súbor, v ktorom účinkovalo osem operných spevákov, odzneli dve operné overtúry, do niektorých ukážok sa zapojil zbor. Väčší bol zástoj operného súboru v prvej časti, po prestávke viac dominoval balet.

Oproti pôvodnému zámeru došlo napokon k dvom zmenám. Tenorista Ľudovít Ludha namiesto árie z Gounodovho Fausta zaspieval na Slovensku menej známu áriu toho istého hrdinu (Dai campi, dai prati) z opery Méfistofele od Arriga Boita, čím sa posilnil zástoj talianskej opery v programe, čo zodpovedá aj celkovej orientácii operného súboru v histórii divadla. Druhou zmenou bolo núdzové nahradenie plánovaného tenoristu Pavla Bršlíka Miroslavom Dvorským, čo považujem za šťastné riešenie nielen preto, že tento je ako hlasový typ pre Suchoňovho Ondreja z Krútňavy adekvátnejší, ale tiež vzhľadom na jeho dlhoročné zásluhy o skvalitnenie tenorovej zložky sólistického ansámblu.

Galavečer ,,…tak sme my…” k 100. výročiu vzniku Slovenského národného divadla, Ľubica Vargicová, foto: Zdenko Hanout

V programe postupne vystúpili naše tri popredné sopranistky. Ária Belliniho Normy Casta diva nie je priam najvlastnejšou parketou lyrickej sopranistky Evy Hornyákovej, no zvládla ju so cťou. Čosi menej sa darilo našej exportnej koloratúrke Ľubici Vargicovej v scéne šialenstva z Donizettiho Lucie di Lammermmor. Hlasovým vývojom je už dnes jej tón v náročných koloratúrach menej pohyblivý. Jolane Fogašovej part Suchoňovej Katreny zvlášť vyhovoval, takže mohla opäť ukázať, ako vie majstrovsky jemne nasadzovať vysoké tóny a tiež preniesť citový rozmer postavy do spevu.

Krásnu áriu Suchoňovho Ondreja Vrav dievča kde si krásu vzalo predniesol Miroslav Dvorský so svojím príslovečne podmanivým sfarbením hlasu a s úderne znejúcou vysokou polohou. Spolu s Jolanou Fogašovou sa potom prezentovali aj v ukážke svadobnej scény z Krútňavy, spoluúčinkoval zbor Opery SND. Ľudovít Ludha sa najmä v závere spomínanej árie „talianskeho“ Fausta preukázal nielen ako lyrik ale aj ako dramaticky cítiaci umelec.

Galavečer ,,…tak sme my…” k 100. výročiu vzniku Slovenského národného divadla, Miroslav Dvorský, Jolana Fogašová, zbor Opery SND, foto: Zdenko Hanout
Galavečer ,,…tak sme my…” k 100. výročiu vzniku Slovenského národného divadla, Peter Mikuláš, foto: Zdenko Hanout

Medzinárodne uznávaný verdiovský barytonista Dalibor Jenis zaujal v árii Verdiho Rigoletta dramatickým pátosom a suverénnou vysokou polohou. Farebný hlas Jozefa Benciho sa hodil do vášnivého prednesu Ronda o zlatom teľati z Gounodovho Fausta s výnimkou najvyššie položených tónov. Peter Mikuláš sa prezentoval až dvakrát. Najprv ako Galén v závere málo vydarenej Andrašovanovej opery Biela nemoc, zrejme zaradenej do programu z ideových pozícií a korešpondencie s činoherným úryvkom z Čapkovej rovnomennej hry. K vrcholným číslam pomyselnej opernej časti nepochybne patrila ária Filipa II. z Verdiho Dona Carlosa, ktorú má Mikuláš do detailov interpretačne prepracovanú, i keď jej nadväznosť na tému programového bloku popísaného v inak peknom bulletine (Keď divadlo uviazlo v neslobode) bola až priveľmi voľná.

Prečítajte si tiež:
Smetanova opera Hubička otvorila pred sto rokmi Slovenské národne divadlo

Dve správne vybrané operné predohry – zo Smetanovej Hubičky, ktorou Slovenské národné divadlo pred sto rokmi 1. marca 1920 začínalo svoju činnosť a z monumentálnej Wagnerovej overtúry z Tanhäusera – sa ťažko hodnotia (dirigent Dušan Štefánek), pretože réžia ich nie veľmi šťastne (z hľadiska jej zámeru možno správne) „zladila“ s hovoreným a tanečným prejavom. Celkovo Opera SND predviedla ukážku súčasného stavu sólistického ansámblu, pravda viac jeho špičky než celku.

Galavečer ,,…tak sme my…” k 100. výročiu vzniku Slovenského národného divadla, Zdena Studenková, Jozef Vajda, zbor Opery SND, foto: Zdenko Hanout

Na galavečer v historickej budove SND sa však treba predovšetkým pozerať ako na celok. Niektoré jeho časti považujem za inšpiratívne alebo dobre zvládnuté. Napríklad prizvanie českej herečky Pavly Beretovej z Národného divadla Praha recitujúcej monológ Maryše (prvého činoherného diela uvedeného v SND 2. marca 1920), alebo spoločnú scénku dvoch mladých hercov súčasnej a dvoch legendárnych herečiek dávnominulej inscenácie Palárikovho Dobrodružstva pri obžinkoch (Božidara Turzonovová, Emília Vášáryová, Milan Ondrík, Dano Heriban). Ich vystúpenie zároveň trochu nadľahčilo celkovú „bojovú“ atmosféru programu.

Výborné boli historické filmové ukážky na úvod (tu aj s čítaním listu inšpirátora vzniku SND Vavra Šrobára v interpretácii Dušana Jamricha) ako aj v závere prirýchlo striedané filmové zábery z významných inscenácii SND a jeho umelecky reprezentatívnych členov. Niekedy bola kombinácia simultánne prebiehajúcich ukážok z rôznych divadelných druhov zaujímavá, inokedy trocha násilná či nedomyslená.

Problémom dramaturgicko-režijnej koncepcie bolo však čosi iné. Silne mi pripomínala len nedávno premiérovaný dokument Anny Gruskovej Život za divadlo, v ktorom spoločenský kontext doby „vážil“ viac než prínos vybraných divadelníkov. Aj teraz sme akoby sledovali prehľad storočnej histórie Slovenska, ktorej odraz v pôsobení SND bol však poňatý dosť schematicky a zameranie na prínos divadla ako vrcholnej kultúrnej inštitúcie bolo skôr okrajové.

Galavečer ,,…tak sme my…” k 100. výročiu vzniku Slovenského národného divadla, zbor Opery SND, členky Baletnej prípravky SND, foto: Zdenko Hanout

Hoci súčasný generálny riaditeľ vo svojom príhovore konštatoval, že v SND vždy zvíťazili múzy reprezentujúce krásu, dobro, náročnosť, vysoké estetické a mravné hodnoty, na javisku sa o týchto hodnotách hovorilo či ukazovalo pomerne málo. Zato sme vo filmovom obraze videli Tisa a hákové kríže a nie odkazy na „protestné“ inscenácie Dantonovej smrti či Viliama Tella onoho obdobia, namiesto Budského Ivanova či ďalších jeho prelomových inscenácií 60. rokov nám herci zahrali jeho vynútenú sebakritiku po inscenácii Sládkovičovej Maríny.

V závere Andrašovanovej Bielej nemoci sme nevideli, ako Galéna udupe dav, ale zato sme počuli výstrel, aby si divák polopatisticky uvedomil spätosť so súčasnosťou a našiel si svojho vinníka. Vystúpenie baletného kolektívu v hrozivom mechanickom tanci z baletu Za hranicami hriechu pôsobilo, akoby tvorcovia solidarizovali s nemeckým kritikom, ktorý hovorí, že opera (ale platí to rovnako aj pre iné divadelné druhy) by sa mala inscenovať len vtedy, ak ukážeme, aký je náš svet zlý.

Galavečer ,,…tak sme my…” k 100. výročiu vzniku Slovenského národného divadla, Dušan Štefánek, orchester Opery SND, foto: Zdenko Hanout

Divadlo by prirodzene malo reflektovať aj svoju dobu a prispievať k obrode spoločnosti v mene ušľachtilých ľudských ideálov, no pri stom výročí Slovenského národného divadla je dôležitejšie to, čo súbory dosiahli pri humanizácii slovenskej spoločnosti a nie vypichovať do popredia tých niekoľko „polien“, ktoré divadlu na nejaký čas znepríjemňovali život. Je správne, že oslavné pásmo nebolo patetické a malo svoju ideu, ktorá však akoby až hraničila s ideológiou a vybavovaním si účtov s príbehmi spred sedemdesiatych či až päťdesiatych rokov, na ktoré akosi nevieme zabudnúť a ku ktorým hľadáme paralely. Akoby sme sa nevedeli vyrovnať so skutočnosťou, že vlády a režimy padajú, ale umenie zostáva. Buďme naň hrdí, spoznávajme jeho minulosť i súčasnosť.

Pre ľudí, ktorí sledujú Slovenské národné divadlo už viac než polstoročie bol galavečer nie celkom využitou šancou opäť uzrieť mnohé ich umelecké idoly nielen na plátne či na javisku, ale aj v priestoroch divadla medzi divákmi.

Autor: Vladimír Blaho

písané z galavečera 1. marca 2020

Záznam galakoncertu k storočnici SND je k dispozícii v archív RTVS TU…

Viac info o storočnici SND nájdete na www.100.snd.sk a www.snd.sk

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Vladimír Blaho

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár