Génius alebo plagiátor? Händelova operná jazda

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dve sopranistky sa pobili na scéne! Takto by mohol vyzerať bulvárny titulok z čias Georga Friedricha Händela – londýnskeho Nemca s taliansky horúcou hudbou, ktorý sa narodil pred 335 rokmi. Prečo okrádal sám seba a čo nám jeho operný odkaz napovie o dobe, v ktorej žil?

Ombra mai fu. Nebolo sladšej tône. Oddych v tieni platanu. Hudobná meditácia. Legendárne largo. Toto je prvá melódia, ktorú si väčšina milovníkov takzvanej vážnej hudby vybaví v hlave, keď sa povie Händel. Rodák z Halle Georg Friedrich medzi rokmi 1705 až 1741 daroval svetu 42 hudobnoscénických prác rôznej úrovne. Prv, než si s pohárom dobrého vína zalistujeme v händelovskom opernom katalógu, pristavme sa pri známej Ombra mai fu.

Tento operný hit rozochvel na Štedrý deň roku 1906 experimentálny rozhlasový prijímač kanadského vynálezcu Reginalda Fessendena. Dá sa povedať, že largo z opery Serse bolo prvou opernou áriou na vlnách rozhlasového éteru.

Georg Friedrich Händel (1685-1759) mal v duši gentlemanstvo. Zdroj: wikipedia.org

Reťaz – od noty k note

Na pomyselné „tantiémy“ by Händel nemal nárok. Ombra mai fu nepochádza od neho. Melodickú kostru si nemecký skladateľ s talianskym tréningom vypožičal od kolegu Giovanniho Battistu Bononciniho – a ten zasa od skladateľa Cavalliho.

V baroku nič mimoriadne. Autori vyznávali biblické „vietor (ducha) veje, kam chce“ a vzájomne si „recyklovali“ nápady. Ako reťaz. Dobrá myšlienka bola vecou verejnou. Metóda copy – paste však bola vlastná iba skromným talentom, géniovia pracovali s výpožičkami veľmi tvorivo.

V 21. storočí vládne žezlo copyrightu a Händla by sme ľahko obvinili z krádeže. Ale „cudzie“ nápady boli pre majstra z Halle iba „figurínami“, ktoré obliekal do krásnych šiat vlastnej invencie. Pracoval s nimi tak dôsledne, že dnešní muzikológovia potrebujú na identifikáciu týchto „sekundárnych“ nápadov nos detektíva.

Händlovo largo patrí k hŕstke barokových skladieb, ktoré „žili“ na platniach v ére pred renesanciou starej hudby. Zdroj: discogs.com

Odhliadnuc od rodného listu Ombra mai fu, ktorá má troch hudobných otcov (Cavalli – Bononcini – Händel) si operista z Halle v porovnaní so súčasníkmi požičiaval málo. Oveľa radšej siahal do vlastného vrecka. Presúval svoje árie z opery do opery. Okrádal sám seba.

Prvá zastávka

Túto cestu prešiel ďalší händelovský šláger – lamento Almireny Lascia ch’io pianga z opery Rinaldo. Naozaj Rinaldo? Hudobná stopa vedie k autorovej prvej kompaktnej scénickej práci Almira. Keď ňou orosil notový papier, mal iba 19 rokov (áno, melódia árie Lascia ch‘io pianga sa objavuje už v Händelovej prvotine!).

Rokom 1704 štartuje Händelova operná jazda – a príbeh zo stredovekého Španielska Almira je prvou zastávkou. Dielo dostalo premiérovú nálepku singspiel, ale na rozdiel od tohto typu nemeckého hudobného divadla neobsahuje hovorené dialógy. Hudbu písala ruka Germána, libreto nie. Verše pochádzajú od Giulia Pancieriho a do nemčiny boli dodatočne preložené z talianskeho originálu. Úspech povzbudil ani nie 20-ročného hráča v hamburskom opernom orchestri, aby písal ďalej.

Tu hral Händel na čembalo. Kresba hamburskej opery z roku 1726. Budova si pamätala Händelove začiatky. Zdroj: wikipedia.org

Aká chémia má na svedomí úspech? V baroku udával trend „jeho veličenstvo spevák“. Interpreti si svoje obľúbené árie radi prepašovali do premiéry nového diela (reprodukčná audiotechnika vtedy neexistovala a opakované počúvanie sa dalo zabezpečiť iba živou produkciou).

Skladatelia – v záujme diváckej spokojnosti a dobrých vzťahov – svojim spevákom dovolili všetko. Ako uvidíme ďalej, Händel bol na svoju dobu novátorský a speváckym hviezdam a hviezdičkám často pristrihával krídelká.

Dvaja boxeri v jednom ringu

Händelov prvý životopisec teológ John Mainwaring venuje vzťahu Händela a Bononciniho nemálo riadkov. Obaja hudobníci sa podľa Mainwaringa stretli v roku 1698 na nemeckej pôde. Bononcini však zavítal do Berlína až v roku 1702. Ak sa budeme pridŕžať zápiskov životopisca, Händel (narodený 24. februára 1685 v Halle) dovŕšil v roku 1698 13 rokov. Bononcini mal 28 – a otváral sa mu svet.

Talian bol na svoju hudbu patrične pyšný. Händel, enfant terrible, ktorého sprevádzal chýr mimoriadneho inštrumentalistu, nebol v Bononciniho očiach ničím iným, než chlapčiskom. Giovanni Battista nechal mládenca zahrať náročnú skladbu, ktorú nedokázali predniesť a prima vista ani skúsení muzikanti. Skladba bola, ako inak, Bononciniho vlastná. Händel ju zvládol „na pána“. A Talian sa začal triasť pred konkurentom. Toľko Mainwaringova anekdota.

Giovanni Bononcini (1670-1747) mal pred Händelom rešpekt. Zdroj: artsandculture.google.com

Bononcini boduje v tenorovom repertoári áriou Per la gloria d’adorarvi z opery Griselda. Peter Dvorský ju v roku 1985 nahral na platňu Opusu Operné soirée. Slovenský tenor sa na barokovú hudbu nešpecializoval, ako mladík si však zaspieval v Erindovi rodeného Bratislavčana Kussera.

Realita je taká, že obaja autori pracovali v odlišných podmienkach. Pravá sláva čakala na Händela až v Anglicku, kde upriamil pozornosť na tvorbu oratórií v jazyku Shakespeara (krásnymi výnimkami sú Giustino z roku 1737 a o rok neskôr zrodený  kongeniálny Serse).

Ako v Hollywoode

Len prvé štyri Händelove opery – od Almiry po Daphne – majú nemecké texty. Ďalšie konáre Händelovho operného platanu sú už talianske. Ku krajine, ktorá v mene Ríma zapaľovala pochodeň civilizácie, obracal skladateľský učeň svoj zrak voľbou námetu druhej opery Nero. Nasledoval mytologický hudobný gobelín Florindo. Nožíkom invencie z neho Händel oddelil časť hudby, z ktorej vymodeloval samostatnú drámu Daphne. Sme v roku 1708.

Chcete si tieto diela vypočuť? Nemám dobré správy. Autografy sú stratené. Až na pár fragmentov je hudba prvého štvorlístka Händelových opier rovnicou so samými neznámymi.

Georg Friedrich Händel (1685-1759), Mnohé jeho opery sa dočkali uznania až v 20. storočí. Zdroj: allabouthandel.com

Operná tvorba bola v 18. storočí riskantným podnikom. 30 až 35 repríz sa považovalo za husársky kúsok. Pre komparáciu, Lotario sa dával iba desaťkrát a Partenope na mytologický námet spojený s mestom Neapol sa dočkala iba siedmych večerov. Diela rýchlo zapadali prachom, publikum si žiadalo stále nové circenses et panem.

Baroková operná produkcia pripomína moderný filmový priemysel. Výpravné kulisy, „stars“ plniace divadelnú kasu, deus ex machina, nečakaný dejový zvrat stupňujúci napätie. Hlad po nových „blockbusteroch“, operná manufaktúra. Čo z toho bolo umením a čo pra-pradedom Hollywoodu?

Postavenie Händela v barokovej opernej fabrike bolo postavením bossa. Nie počtom diel, nie voľbou námetov, lež spôsobom práce. Händel rozširuje obsadenie a zvukové možnosti orchestra. V zrelých operách dáva prednosť vodopádu drámy pred stojatými vodami efektných, ale divadelný čas spomaľujúcich koloratúr. V Orestovi a v Ariodante uplatňuje prvky tanca, čím sa približuje francúzskemu vkusu. Sensu lato (v širšom zmysle slova) robí z opery, ktorá bola dovtedy talianskym monopolom, medzinárodné umenie.

Händelovi nakreslili protivníci prasací rypák. Zdroj: wikipedia.org

Beethovenov idol

Colpo di scena! Rana „vypálená“ v správny čas. Odvaha Händelovi nechýbala. V lyrickejších pastorálnych plochách sa dostáva na hranicu raného klasicizmu. Vedeli ste, že Händelovi sa klaňal aj velikán klasickej symfónie Beethoven? Autor hudby k Óde na radosť v ňom videl najväčšieho dovtedy žijúceho operného dramatika. Edward Schultz a Johann Stumpff boli svedkami Beethovenovej umeleckej prostrácie pred Händelovou bustou.

Štýl spočíva v sile pravdivosti – myslel si Shaw. Osvedčené námety boli skratkou k priazni publika. V 18. storočí hýbal svetom antický mýtus. Händelov operný testament však obsahuje viac sujetov zo starovekých dejín, než z bájoslovia ako takého. Napríklad Agrippina a Scipione nás zavedú na krvou skropenú studenú dlažbu starého Ríma.

Križiacke operné meče podľa predlôh Torquata Tassa a Lodovica Ariosta (Rinaldo, Orlando, Ariodante, Alcina) boli vďačnými barokovými ingredienciami na veľmi chutnú hudobnú tortu. Ale nebol by to Händel, aby nás vo výbere libriet niečím neprekvapil. Riccardo Primo portrétuje anglického kráľa z 12. storočia s trubadúrskou krvou v žilách. Hlavnou postavou tohto diela je Richard Levie Srdce.

K vzácnej rude scénickej pravdy (v baroku obalenej do korzetu prísnej formy) sa Georg Friedrich Händel prekopával ťažko. Zdroj: artuk.org

Hudobná chuť tureckého kebabu

Turcherie – to nie je nadávka, ale talianske slovo označujúce západoeurópske očarenie Orientom. Nábytok, móda, porcelán – a samozrejme hudba. Podstatnú časť Händelových opier rozospievali dávni králi z Ázie a Afriky.

Moc hieroglyfov a pyramíd, nad ktorými vládlo nezapadajúce Slnko faraóna Ptolemaia IX. Sotéra, dýcha z drámy Tolomeo (nuž, Verdiho Aida nie je prvou operou s námetom z egyptskej histórie). Priezvisko faraóna v gréčtine znamená Vykupiteľ. Vykúpenie zo siete intríg hľadá aj arménsky vládca Radamisto, ktorého anglický historik notového papiera Charles Burney charakterizoval slovami „plný ohňa“.

Plameň skazy alebo prometeovský oheň poznania? Táto voľba stojí pred obyvateľmi indického mesta Oxidraca, ktoré v opere Alessandro oblieha sám Alexander Veľký. Proti Alexandrovi stál protagonista ďalšieho Händelovho divadelného opusu, indický Porus. Opera má názov Poro, re delle Indie.

Na výslní. Händel (vľavo) sa pltí na Temži v spoločnosti anglického kráľa Juraja I. Zdroj: wikipedia.org

Veľkým nepriateľom Byzancie bola Perzia. Šéroa z dynastie Sásánovcov Händel premenil na opernú postavu s pomocou Metastasiových veršov. Siroe, re di Persia je ďalším luxusným pierkom z Händelovho operného vejára.

Hudobné tradície týchto kultúr však skladateľa nezaujímali. Písal ako Európan, Orient mu slúžil ako kulisa.

Opera – politická bomba?

Bola orientálna obsesia iba výkrikom módy? Môže byť v händelovských kvetoch Východu niečo viac, než lupene miestami objavnej, miestami klišoidnej hudby (takmer) bez ansámblov a zborov?

Libreto trojaktovky Sosarme bude dobrou indíciou. Počas práce na tejto opere prišlo k zmene locus agendi, miesta deja. Z Portugalska 14. storočia šup do tureckého mesta Sardy v historickom regióne Lýdia.

Politická klíma doby ovplyvňovala dokonca aj operné libretá. Ako? Händel bol britský rezident. Portugalský kráľ vystupoval ako priateľ anglickej koruny. Hoci dve tretiny partitúry boli hotové, zasiahla vis maior z obavy, aby sa portugalského dvora niečo nedotklo.

Orientálne a staroveké témy mali dve veľké plus. Prvá výhoda – boli poučné. Ich morálny a edukačný kredit je nespochybniteľný. Po druhé – boli politicky neškodné. Nemohli uraziť nikoho z aktuálnych panovníkov.

Francesca Cuzzoni (1696-1778) vytvorila v Händelových operách jedenásť sopránových postáv. Zdroj: wikipedia.org

Diva: zrodenie monštra

Názov hororu? Nie, iba pokus o rétorickú figúru. La Cuzzoni a La Bordoni. Callas versus Tebaldi v 18. storočí. Medzi oboma sopranistkami pod strechou londýnskej Royal Academy of Music musel Georg Friedrich robiť arbitra.

Francesca Cuzzoni pôsobila v Akadémii päť sezón. Držala si popredné pozície, až kým vietor dejín neprivial k Temži rodenú Benátčanku Faustinu Bordoni. Meč estetiky rozdelil Londýnčanov na dve súperiace frakcie.

V Alessandrovi dal Händel príležitosť aj slávikovi z lagúny, aj dračici z Parmy. Rivalky museli mať rovnaký počet recitatívov a árií, obom pripadlo aj dueto s hlavným hrdinom kastrátom Senesinom (umenie kastrátov sme podrobili analýze v článku: Umenie kastrátov odtajnené: vivat Farinelli!). Aj na základe tohto kontextu vidíme, že kastráti nemali byť náhradou za sopranistky. Baroková opera dokázala oceniť veľké ženské hlasy.

Sopranistka Faustina Bordoni (1697-1781) bola manželkou skladateľa Hasseho. Zdroj: wikipedia.org

Keď sa divy pobijú

V roku 1727 došlo počas reprízy Bononciniho opery Astianatte k nepríjemnému incidentu. Javisko patrilo Bordoni, ale Cuzzoniovej klaka vyvolala paniku a obe speváčky si – doslova a do písmena – skočili do vlasov. Okrem vlasov lietali v povetrí nadávky. Túto epizódku paroduje ľudová Žobrácka opera.

Konfrontácia oboch žien je prejavom vznikajúceho fenoménu divizmu, rozmarov operných speváčok. Bitka bola aj vo frivolnom baroku prisilnou kávou. Po incidente boli obom speváčkam zrušené zmluvy.

Umelecky najlepšie podkutí autori (a Georg Friedrich medzi nimi) robili všetko pre elimináciu divizmu. Mainwaring zaznamenal nasledovnú epizódu: Händel vložil do opery Ottone krkolomnú áriu Falsa immagine. Cuzzoni ju odmietla spievať. O jej schopnostiach sa povrávalo všeličo, ale zázračné husle v hrdle nemala. Medzi skladateľom a divou to začalo iskriť. „Madam, viem, že ste diabol, ale ja vám ukážem, že som Belzebub, vodca démonov!“ Cuzzoni si mohla vybrať. Buď bude spievať to, čo „Belzebub“ zaklial do nôt, alebo opustí divadlo. Pri slove „opustiť“ Händel ukázal na okno.

Heuréka! Našiel som tenora

Hnutie hľadačov autenticity sa podobá na kolorovanie čiernobielych fotografií. Ako vymaľovať partitúru? Inovátor Händel sa ako jeden z mála barokistov začal obzerať po karátoch z tenorového hrdla. V tureckom Tamerlanovi a v longobardskej Rodelinde sa meloman stretáva s rozvinutými tenorovými partami.

S hudbou Händelovho Tamerlana si zmeral sil „starý harcovník“ Plácido Domingo. Foto: Marco Brescia & Rudy Amisano, Teatro alla Scala, 2017

Tenorové úlohy v týchto dielach Händel písal pre Bolončana Francesca Borosiniho. A teraz „pikoška“ pre Stredoeurópanov: Borosiniho tenor potešil v roku 1723 stovežatú Prahu.

Vysoká latka Händelových vokálnych príležitostí je zrkadlom „materiálu“, ktorý mal skladateľ k dispozícii. Pochopil, že správny účinok dosiahne len vtedy, ak jeho myšlienky ozvučia tí správni interpreti. Barokový skladateľ má ďaleko od samotára, ktorý píše pre budúcnosť. V baroku sa písalo pre prítomnosť. Prítomnosť, ktorá bola večná.

Autor: Lucia Laudoniu

video 

Na krídlach vytrvalosti. Con l’ali di costanza z opery Ariodante je príkladom  trojdielnej da capo árie. Taliansky termín da capo znamená “od hlavy”. Pod termínom hlava sa tu nemyslí tá ľudská. Je tu reč o hudobnej kapitole (capitulum pochádza z latinského označenia hlavy, caput).    

Termín da capo sa v hudobnom názvosloví užíva na označenie repetície (opakujeme od prvej hudobnej “kapitoly”). Posledná sekcia da capo árií je opakovaním tej prvej. Tento typ árie má štruktúru A – B – a znova A.

Nezabúdajme na to, že číslo tri je v kresťanskej kultúre numerickým zrkadlom Svätej Trojice, obrazom plnosti vo všetkom. Trojdielna forma odzrkadľuje úplnosť emócií, totálnosť vnútornej výpovede.

„Veľmi dobré pre Bononciniho!“ Traduje sa, že Händel takto reagoval na incipit témy, z ktorej spravil otváraciu áriu prvého dejstva opery serie o rovnomennom perzskom veľkokráľovi. Opera z roku 1738, dnes vysoko cenená, bola prepadák. Predstavenie sa po piatich reprízach škrtlo z fermanu. Ombra mai fu spieva slovenská sopranistka Lucia Poppová.

Táto ária z opery Giulio Cesare bola šitá na mieru altovému kastrátovi. Dnes ju majú v repertoári mezzosopranistky i barytonisti (v našej ukážke to bude Bryn Terfel). Loveckú atmosféru evokuje prirodzený lesný roh (corno naturale). Händlovi nešlo len o virtuozitu, v každej zrelej árii dbal na vykreslenie nálady.

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Lucia Laudoniu

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku