Georges Bizet, autor nesmrteľnej opery Carmen

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dňa 3. júna t. r. si pripomíname 145. výročie úmrtia francúzskeho skladateľa Georgesa Bizeta. Už ako deväťročný začal svoje štúdium na parížskom konzervatóriu. Je autorom vyše dvoch desiatok opier, symfonickej a komornej hudby či piesní. To, čo Bizeta najväčšmi charakterizuje dnes, je jeho slávna dráma o túžbe, vášni a smrti Carmen, ktorej parížska premiéra bola, nielen pre na tú dobu príliš provokatívny a realistický príbeh, odsúdená kritikmi aj divákmi. Týmto dielom sa stal vzorom pre skladateľov verizmu, hoci sa jeho neskoršieho mimoriadneho úspechu nedožil.

Georges Bizet, vlastným menom Alexandre César Léopold Bizet, sa narodil 25. októbra 1838 v Paríži a vyrastal ako jedináčik v rodine hudobníkov. Jeho otec, Adolph Armand Bizet, bol učiteľom spevu a jeho matka, Aimée Léopoldine Joséphine Delsarte, bola uznávanou klaviristkou. Niet sa teda čomu diviť, že Georges Bizet začal už ako štvorročný chlapec inklinovať k hudbe.

Georges Bizet (1838 – 1875), zdroj: wikimedia.org

Najmladší študent parížskeho konzervatória – zázračné dieťa?

Georges Bizet vynikal hudobným talentom od detstva, a už vo svojich štyroch rokoch sa naučil základy hudobnej notácie. Učiteľkou mu s najväčšou pravdepodobnosťou bola jeho matka, ktorá mu poskytla prvé hodiny hry na klavíri. Počúvaním hodín spevu, ktoré viedol jeho otec, sa šesťročný Bizet naučil spievať náročné piesne spamäti a vyvinul schopnosť identifikovať a analyzovať zložité akordické štruktúry. Jeho rýchle hudobné napredovanie presvedčilo ambicióznych rodičov, že vo svojich deviatich rokoch je pripravený začať štúdium na konzervatóriu.

Minimálny vek prijatia na hudobnú inštitúciu bol však desať rokov. Napriek tomu vzbudilo Bizetove nadanie oprávnený obdiv a nadšenie zo strany členov komisie. Predseda študijného výboru konzervatória, Joseph Meifried, bol Bizetovým talentom ohromený do takej miery, že mu ponúkol možnosť začať svoje štúdium ihneď. Dva týždne pred jeho desiatimi narodeninami, 9. októbra 1848, bol Georges Bizet prijatý na parížske konzervatórium.

Parížske konzervatórium, na ktorom Bizet študoval v rokoch 1848 – 1857. Zdroj: wikimedia.org

Pod vedením svojho profesora klavíra, Antoina Francoisa Marmontela, získal Bizet v roku 1851 druhú cenu v rámci súťaže konzervatórií, a nasledujúci rok sa stal absolútnym víťazom. O niekoľko rokov neskôr napísal Bizet list adresovaný Marmontelovi s poďakovaním: ,,Vo vašej triede sa človek okrem hry na klavíri učí niečo najviac; človek sa stáva hudobníkom“.

Súčasne bol žiakom skladateľskej triedy Jacqua Fromentala Halévyho, neskôr sa stal jeho zaťom. Bizetov talent neprehliadol ani bývalý profesor parížskeho konzervatória – Pierre-Joseph-Guillaume Zimmerman, ktorý mu ponúkol niekoľko súkromných hodín z oblasti kontrapunktu. V rámci svojho štúdia sa taktiež zoznámil s francúzskym skladateľom Charlom Gounodom, ktorý mal na Bizetovu neskoršiu tvorbu nepopierateľný vplyv.

Bizet sa už ako štrnásťročný stal korepetítorom parížskych operných divadiel. Vynikajúci klavirista sa však rozhodol ísť skladateľskou cestou.

Reklama

Cesta k úspechu

V sedemnástich rokoch skomponoval svoje hudobné prvotiny – Symfóniu C dur (1855) a nikdy neuvedenú a nepublikovanú jednoaktovú operu La Maison du docteur (Doktorov dom). Symfónia C dur sa zakrátko stratila, znovuobjavená bola v roku 1933 anonymným majiteľom, ktorý ju následne venoval knižnici parížskeho konzervatória. Opätovného uvedenia sa dočkala v roku 1935 pod dirigentskou taktovkou Felixa Weingartnera. V rámci tejto symfónie nemožno poprieť vplyv Felixa Mendelssohna-Bartholdyho či Gioachina Rossiniho. Symfónia C dur patrí dodnes k obľúbeným orchestrálnym dielam.

V roku 1857 vypísal Jacques Offenbach súťaž, v ktorej 19-ročný Bizet zvíťazil s jednoaktovou komickou operou Le docteur Miracle (Doktor Zázrak), niekde uvádzanou aj ako opereta. Príbeh rozpráva o mladom mužovi menom Silvio, ktorý prichádza do domu starostu v rôznych prestrojeniach s úmyslom získať srdce starostovej dcéry Laurette.

V tom istom roku mu za túto operu bola udelená cena Les Prix de Rome – ocenenie každoročne udeľované vo Francúzsku významným umelcom. Táto cena umožnila skladateľovi študijnú cestu do Talianska. Po príchode do Ríma sa do mesta okamžite zamiloval a vychutnával si atmosféru prírody.

Rímska cena – Les Prix de Rome, foto: Michel Baron

Už počas prvých šiestich mesiacov v Ríme sa zapojil do súťaže Rodrigues Prize. Za týmto účelom skomponoval dielo Te deum. Cenu však nevyhral a bol odradený do takej miery, že sa zaviazal už nikdy nenapísať duchovné dielo. Te deum bolo zabudnuté až do svojho znovuuvedenia v roku 1971.

Počas trojročného pobytu v Taliansku skomponoval v duchu talianskej opery komickú operu Don Prokopio. Dej tejto opery je podobný deju Donizettiho Dona Pasquala – Don Andronico, starý lakomý muž, chce svoju neter Bettinu oženiť s Donom Prokopiom, rovnako starým lakomcom, pretože sa obáva, že mladý muž by minul všetky peniaze. Bettina však miluje plukovníka Odoarda. S pomocou brata Ernesta sa plánuje starcov zbaviť.

Štúdium v Ríme pre neho nebolo dostačujúce. Vyučovanie kompozície sa mu zdalo zastarané. Po návrate do Paríža začal pôsobiť ako operný skladateľ. Zistil, že komponovanie hudby ho nemôže uživiť. Bizetove počiatočné klávesové a orchestrálne kompozície boli do značnej miery ignorované. Jeho opery sa hrávali len v Théatre lyrique a v Opére Comique. Bizetova operná tvorba, rovnako ako klavírna, nebola pre vtedajšie publikum dostatočne zaujímavá. Z toho dôvodu začal súkromne vyučovať hru na klavíri a kompozíciu. Na živobytie si taktiež zarábal prepisovaním hudby iných autorov. Pre stovky opier a iné vokálno-inštrumentálne diela pripravoval klavírne výťahy, a tiež orchestrálne aranžmány pre všetky druhy hudby.

3. augusta 1867 pod menom ,,Gaston de Betzi“ uverejnil jediný príspevok pre časopis La Revue Nationale et Étrangère ako hudobný kritik. Po jeho uverejnení sa však Bizet z neznámeho dôvodu pohádal s redaktorom časopisu na funkciu kritika rezignoval.

V roku 1872 mala premiéru Daudetova hra Arlesánka. Dráma veľký úspech nezaznamenala, ale jej hudba, komponovaná Bizetom, dokázala neobyčajne vystihnúť a zvýrazniť scény duševného utrpenia. Inscenačná podoba Arlésanky zažila len 15 repríz, no Bizetova hudba sa s úspechom presunula do koncertných sál.

Georges Bizet (1838 – 1875), zdroj: wikimedia.org

Bizet pracoval s nápaditou harmóniou a melodickou invenciou. Nepochybne bol skvelým odborníkom v oblasti inštrumentácie. Ako jeden z prvých skladateľov využil v symfonickej partitúre saxofón – konkrétne v suite L’ Arlésienne z roku 1872. Napísal 10 orchestrálnych diel, 16 klavírnych skladieb, viac ako 40 vokálnych piesní, je autorom diela Hymnus a ďalších prác. Väčšina jeho diel však bola zničená či nedokončená.

Bizet – vzor pre operných skladateľov verizmu

Georges Bizet je autorom viac ako 20 opier. Mal zmysel pre bezprostrednosť hudby a jej dramatickú účinnosť. Stal sa vzorom pre skladateľov verizmu, ktorého cieľom bolo dokonale napodobniť skutočnosť. Požiadavkou bolo vzbudiť u diváka dojem reálneho diania, preto všetky nerealistické divadelné konvencie boli vo verizme neprípustné. Bizet sa tak na rozdiel od svojich súčasníkov vybral novým smerom, ktorý zobrazuje opernú pravdu rôznymi prostriedkami.

Bizetova výnimočnosť spočíva v tematike, ktorá sa dovtedy na opernom javisku nevyskytovala, dramatickom talente a schopnosti skĺbiť hudobné a divadelné prvky do účinného dramatického komplexu. To, že bol milovníkom exotiky, sa prejavilo aj v jeho hudobnej reči. Každá z jeho opier prináša exotické melódie či rytmiku rôznych exotických prostredí.

V roku 1863 bola v Théatre Lyrique uvedená opera v troch dejstvách Les Pêcheurs de Perles (Lovci perál). Príbeh rozpráva o sľube verného priateľstva dvoch lovcov perál – Nadira a Zurgu, ktorí bojujú o priazeň krásnej hindskej kňažky Leily. Indická kultúra, konkrétne jej melódie a tanečné rytmy boli pre skladateľa inšpiráciou. Dnes je táto opera druhým najhrávanejším autorovým dielom.

G. Bizet: Lovci perál, Metropolitná opera New York, 1916, scéna z II. dejstva, zdroj: wikimedia.org

Hudobná dráma Ivan IV (Ivan Hrozný), skomponovaná v roku 1865 a objavená v roku 1929, sa dočkala svojho prevedenia v roku 1951. V roku 1866 skomponoval Bizet nikdy neprevedenú a stratenú operu Strašný Ján.

V roku 1871 navrhlo vedenie Opéry Comique Bizetovi zákazku na novú komickú operu. Námetom malo byť dielo Namouna od Alfreda de Musseta. Po určitom váhaní Bizet ponuku prijal. Dielo dokončil už koncom leta toho istého roku, ale premiéra opery sa oneskorila kvôli problémom s výberom vhodných spevákov. Po zvládnutí všetkých komplikácií mala jednoaktová opera Djamileh premiéru 22. mája 1872 v parížskej Opére Comique. Následne bola kritikmi odsúdená ako wagnerovské dielo.

Rose Caron ako interpretka postavy Djamileh, zdroj: internet

Napriek tomu Djamileh si našla svojich obdivovateľov. Pre hudobného skladateľa Richarda Straussa bola inšpiráciou pri komponovaní jeho opery Ariadne Auf Naxos (Ariadna na Naxe). Gustav Mahler inscenáciu Bizetovej Djamileh dirigoval vo Viedenskej štátnej opere v rokoch 1898 – 1902 19-krát.

Nesmrteľná opera Carmen

Svetoznámu francúzsku operu Georgesa Bizeta Carmen v štyroch dejstvách môžeme zaradiť k najhrávanejším operným titulom v operných domoch po celom svete. Podľa portálu operabase.com bola v sezóne 2019/2020 po Verdiho La traviate druhou najhranejšou operou. Štatistika ďalej uvádza, že momentálne je naštudovaných 134 rôznych produkcií a v minulej sezóne operné divadlá odohrali až 638 predstavení Carmen. Za posledné tri roky divadlá na celom svete uviedli z Bizetovej opernej tvorby najviac Carmen, po nej nasledovali Lovci perál a v štatistikách sa objavila aj Le docteur Miracle.

Námet opery Carmen je prevzatý z novely Prospera Mériméeho. Príbeh rozpráva o krásnej a mladej cigánke so slobodným srdcom a zmýšľaním – Carmen. Libreto ovplyvnené literárnym naturalizmom prepracovala dvojica libretistov Henri Meilhac a Ludovic Halévy.

Galli-Marié ako prvá interpretka postavy Carmen. Foto: Félix Nadar. Zdroj: internet

Prečítajte si tiež:
Poznáte Bizetovu Carmen?

Premiéra Carmen (3. marca 1875 v Opéra-Comique, v Paríži) napokon úspech nezaznamenala. Kritici i publikum operu odsúdili. Prvá predstaviteľka Carmen, Célestine Galli-Marié, v jednom z rozhovorov uviedla, že publikum bolo pohoršené tragickým záverom opery. Očakávalo, že ,,tenor a primadona sa v poslednom akte vezmú“. Výrok jedného z vtedajších kritikov po premiére opery znel: ,,Quelle verité, mais quel scandalle!“ (Koľko pravdy, ale aký škandál!). Jacques Fromental Halévy v liste napísanom deň po premiére opery (4. marca 1875) uviedol: ,,Z úvodnej romantickej šablóny sa príbeh začína vymykať svojou drsnosťou a realizmom, dokonca možno povedať, že Bizet sa priblížil k základom operného verizmu.“ Skladateľova snaha o realistickú výpoveď deja teda pochopená nebola.

Podobne ako Djamileh, bola Carmen okrem prílišnej inovácie skritizovaná aj za wagnerizmus, čo sa Bizeta dotklo viac, než všeobecné nepochopenie tejto opery. Bizet síce prijal Wagnera ako skladateľa, ale z formového hľadiska operu Carmen nemožno prirovnať k Wagnerovi. Hudba Carmen vyfarbuje príbeh plný vášne tým, že prezrádza nevypovedané pocity, myšlienky a postoje postáv. Práve kombinácia tohto príbehu a Bizetovej hudby dokáže nadchnúť a vyvolať silne emočný zážitok.

Plagát k premiére Bizetovej Carmen s provokatívnym tragickým záverom. zdroj: wikimedia.org

V roku 1875 Bizetov priateľ, Ernest Guiraud, operu prekomponoval. Premiéra tejto verzie Carmen s textami prekompovanými do recitatívov sa uskutočnila až po Bizetovej smrti vo Viedenskej dvornej opere 23. októbra 1875 a zožala obrovský úspech.

Manželstvo – tiché tajomstvo trápenia

3. júna 1869 sa Bizet oženil. Za manželku si vzal Geneviévu Halévy, dcéru svojho učiteľa a hudobného skladateľa Jacqua Fromentala Halévyho. O tri roky neskôr splodili syna, ktorého pomenovali Jacques. Verejnosť ich manželstvo považovala za pokojné a šťastné. Jeho manželka však trpela depresiami, ktoré neprispievali ani k duševnej vyrovnanosti skladateľa. Šesť rokov po ich svadbe začali žiť oddelene. Geneviévinu psychickú labilnosť zdedil aj ich jediný syn Jacques, ktorý ako päťdesiatročný spáchal samovraždu.

Bizetova manželka Geneviéve Bizet a syn Jacques Bizet, zdroj: internet

Predčasná smrť skladateľa

„Je mi chladno a sladko. To je sladkosť smrti. Ako to poviete môjmu otcovi?“
Georges Bizet pred svojou smrťou v roku 1875.

Bizetove zdravie nebolo nikdy pevné, čomu neprispelo ani sklamanie, ktoré mu parížsky neúspech opery Carmen priniesol. Do svojho diela vkladal veľké nádeje. Neprijatie tejto hudobnej drámy preto znášal o to ťažšie. Jeho život bol v posledných rokoch poznačený depresiami a pocitmi strachu. Trpel vážnymi zdravotnými problémami, ktoré sám opísal ako ,,angínu hrdla“. Cítil potrebu relaxu. Začiatkom mája roku 1875 sa preto rozhodol odísť do svojho dovolenkového domu v Bougival.

1. júna toho roku však dostal vysoké horúčky a mal bolesti, po ktorých nasledoval infarkt. Zdalo sa, že sa zotavuje, ale v skorých ranných hodinách 3. júna 1875, v deň výročia svojej svadby, utrpel druhý, no tentokrát smrteľný infarkt.

Église de la Sainte-Trinité – miesto, kde sa 5. júna 1875 konal Bizetov pohreb. Zdroj: wikipedia.org

Správa o smrti Georgesa Bizeta ohromila celý parížsky hudobný svet. Mezzosopranistka Célestine Galli-Marié, prvá predstaviteľka Carmen, bola z tejto správy veľmi rozrušená. Vedenie divadla Opéry Comique sa preto rozhodlo zrušiť večerné predstavenie. 5. júna 1875 bol Bizet za prítomnosti viac než 4 000 ľudí pochovaný na parížskom cintoríne Père-Lachaise. Počas rozlúčky organista improvizoval fantáziu na témy z opery Carmen.

V hudobnom svete je predčasná smrť Georgesa Bizeta, ktorá náhle prerušila rozvoj jeho nadania a možnosť skomponovať viacero podobných diel, ako je nesmrteľná Carmen, veľkou stratou. Bizet sa tak nedožil prijatia svojej opery, ktorá sa krátko po jeho smrti stala jednou z najhrávanejších diel vôbec. Umrel vo veku 37 rokov.

Autor: Ivana Lacková

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Ivana Lacková

absolventka konzervatória v Žiline (odbor spev) a študentka PF UKF v Nitre (odbor učiteľstvo hudobno-dramatického umenia)

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku