Gerhard Auer, dirigent so zmyslom pre dramaticko-expresívnu interpretáciu opier

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dňa 9. apríla t.r. si pripomíname nedožité 95. narodeniny dirigenta, pedagóga a skladateľa českého pôvodu Gerharda Auera (narodil sa 9. apríla 1925 v Náchode, zomrel 22. novembra 2002 v Bratislave), dlhoročného dirigenta operného súboru Slovenského národného divadla (1950 – 1990) a pedagóga na Vysokej škole múzických umení.

Gerhard Auer, rodák z východočeského Náchoda, prežil detstvo a mladosť v obci Jablonné nad Orlicí, kde sa súkromne učil hrať na husle u S. Kolářa a na klavír u M. Junkovej. Po maturite na gymnáziu v neďalekom Kostelci nad Orlicí (1936 – 1940) študoval na Nemeckej hudobnej akadémii v Prahe klavír u Eugena Kalixa, kompozíciu u Friedricha Finkeho, dirigovanie u šéfdirigenta pražskej Nemeckej filharmónie Josepha Keilbertha a Antona Nowakowského (1940 – 1945). Po kratšom štúdiu v Drážďanoch absolvoval štúdium na bratislavskom konzervatóriu, kompozičné predmety u Eugena Suchoňa a Alexandra Moyzesa, dirigovanie u Kornela Schimpla (1947).

Gerhard Auer (1925 – 2002), foto: Archív SND

Po skončení základnej vojenskej služby pôsobil krátko ako hudobný redaktor v Československom rozhlase (1949 – 1950). V máji v roku 1950 nastúpil do Slovenského národného divadla ako korepetítor baletu a od roku 1951 ako dirigent. Už koncom roku 1950 umožnil talentovanému dirigentovi Ladislav Holoubek vo svojom naštudovaní opery bulharského skladateľa Ľubomira Pipkova Momčil (1950) toto dielo dirigovať. V tej istej sezóne dostal príležitosť naštudovať Prokofievov balet Popoluška (1951), nasledovali československé premiéry baletov Borisa V. Asafieva Plamene Paríža (1952) a Bachačisarjská fontána (1953) a Čajkovského Labutie jazero (1953), všetky v choreografii Stanislava Remara.

Z ďalších baletných inscenácií dirigoval Glierov Červený mak (1954), po Štěpánovi Koubovi prevzal Adamovu GizeluPlesom kadetov Johanna Straussa (1956), Čajkovského Luskáčika (1956), Delibesovu Fadettu (1958), Krejnovu Laurenciu (1959) a Adamovu Giselle (1966) v pôsobivej choreografii Jozefa Zajka.

V roku 1952 naštudoval Smetanovu Hubičku v réžii Jána Janigu, po odchádzajúcom Štěpánovi Koubovi prevzal aj Wasserbaeurovu inscenáciu z roku 1955. Od polovice päťdesiatych rokov dokázal na požadovanej umeleckej úrovni naštudovať ďalšie operné diela širokého štýlového rozpätia. Inscenácie, na ktorých sa Auer podieľal, sa vyznačovali svedomitou prípravou, najmä pri práci so spevákmi, prejavujúcou sa zosúladením orchestrálnej i javiskovej zložky. Hudobné naštudovanie Smetanovho Dalibora (1957) v réžii Miloša Wasserbauera, považované za vzorové, ocenila i česká kritika: „Nevázal se na český vzor daliborských představení, měl odvahu svých temp a svého dynamického stínění. A tím dosáhl zcela svých citlivých vrstvení dramatických.“ (Divadelní noviny, č. 3/1958). Premyslene budovanou gradáciou zaujal kritiku aj vo Fischerovej inscenácii opery v roku 1982. Zo Smetanovej tvorby dirigoval Predanú nevesta (1968, 1983), z tvorby Antonína Dvořáka naštudoval Čerta a Káču (1981).

B. Smetana: Dalibor, Opera SND, 1957, Dr.Gustáv Papp (Dalibor), Margita Česányiová (Milada), foto Gejza Podhorský/Archív SND

S režisérom Wasserbauerom vytvorili skvelé predstavenie Mozartovej Figarovej svadby (1955). S Karlom Jernekom spolupracoval na dvoch naštudovaniach Mozartovho Dona Juana (1956, 1961), popri Jonasovi Alexovi dirigoval aj Kriškovu inscenáciu, uvádzanú pod názvom Don Giovanni, (1975), s Miroslavom Fischerom naštudoval Così fan tutte (1982). Podpísal sa aj pod opery talianskej proveniencie, s debutujúcim Fischerom naštudoval Verdiho Traviatu (1955) a Rossiniho Talianku v Alžíri (1965). Precízne a s ľahkosťou dirigoval hudobne štýlového Rossiniho Barbiera zo Sevilly (1960) v réžii Július Gyermeka. V Gyermekových naštudovaniach Verdiho opier dirigoval divácky najúspešnejšiu inscenáciu operného súboru Nabucca (1966), ktorým oslávil aj svoje sedemdesiate narodeniny, po Viktorovi Málkovi prevzal Trubadúra (1968, insc. 1963).

V rytme a tóne vyvážené bolo podľa kritiky naštudovanie Macbetha (1968), dirigoval aj Aidu (1978). Obdivuhodný zmysel pre rytmus prejavil v Pucciniho opere Manon Lescaut (1958), znamenité výkony podali pod jeho vedením sólisti v Mascagniho Sedliackej cti (1961). Dirigoval Donizettiho Dona Pasquala (1973) a Luciu di Lammermoor (1979). Výbornou inscenáciou bola Auberova komická opera Fra Diavolo (1957) vo Fischerovej réžii, umiernenosť výrazu dramatického i lyrického uplatnil v sviežej inscenácii Kornela Hájka Offenbachových Hoffmannovych poviedok (1963).

Gerhard Auer mal vrelý vzťah mal k operným dielam nemeckých skladateľov. Jeho hudobnému naturelu bol blízky Wagner, z jeho tvorby dirigoval Blúdiaceho Holanďana (1957, 1984) a Lohengrina (1976). Pečať klasickej štýlovosti niesol v jeho naštudovaní Beethovenov Fidelio (1960), Weberov Čarostrelec (1963), Haydnov Svet na mesiaci (1967), Gluckova Ifigénia v Aulide (1970). Dirigoval aj prvé uvedenie barokovej opery Händlovho Xerxa (1969), d´Albertovu Nížinu (1979), výborné bolo naštudovanie Nicolaiových Veselých paničiek z Windsoru (1988).

Jednou z vrcholných kreácií, popri Wagnerovom Lohenginovi, bola opera Richarda Straussa Salome (1976) v réžii Miroslava Fischera, dirigoval i Elektru (1980) v hudobnom naštudovaní Tibora Freša, s ktorým sa striedal za pultom. Pozoruhodné výsledky dosiahol Auer v modernej opernej tvorbe. Prekvapujúco účinné bolo podanie Orffovej Múdrej ženy (1961, Fischer), precízne naštudoval Dessauovo Odsúdenie Lukulla (1962) v réžii Klausa Kahla z Drážďan.

Gerhard Auer (1925 – 2002), fotografia zo skúšky Suchoňovho Svätopluka na nádvorí Bratislavského hradu (1970) foto: súkr. archív rodiny Auerovej

V repertoári Gerharda Auera bola zastúpená aj tvorba ruských skladateľov, opera Rimského-Korsakova Sadko (1960, Miloš Wasserbauer), Čajkovského Piková dáma (1964) a Eugen Onegin (1972, 1978). Auer mal významný podiel na úspešnom prijatí premiéry Andrašovanovej opery Figliar Geľo (1958, réžia Miroslav Fischer). Pohotovo dirigoval premiéru Cikkerovho Jura Jánošíka (1961) za chorého Ladislava Holoubka. Umelecky hodnotné bolo dramaticko-expresívne naštudovanie Suchoňovho Svätopluka (1970) uvedeného na nádvorí bratislavského hradu a na sýtom orchestrálnom výraze koncipovaná Krútňava (1978), obe v réžii Branislava Krišku. S Tiborom Frešom sa striedal za pultom v jeho rozprávkovej opere Martin a slnko (1975) v réžii Branislava Krišku.

Auerovu vynikajúcu znalosť operného repertoáru dokumentovali pohotové záskoky na poslednú chvíľu, ako i dirigovanie opier naštudovaných inými dirigentmi, napr. v päťdesiatych rokoch Bizetovu Carmen (1954), Cikkerovho Jura Jánošíka (1954), Donizettiho Dona Pasquala (1956, insc. 1954), Verdiho Dona Carlosa (1956), Pucciniho Bohému, neskôr, Wagnerovho Rienziho (1967), Pucciniho Turandot, Gluckovho Orfea a Eurydiku, Wagnerovho Rienziho. Po Frešovi prevzal Mozartovu Čarovnú flautu, po Zdeňkovi Košlerovi Beethovenovho Fidelia, Mozartovho Dona Giovanniho, Dvořákovu Rusalku (1973, insc. 1972) a Janáčkovu operu Vec Makropulos (1977, insc.1973).

Gerhard Auer pohostinsky dirigoval v Štátnej opere v Berlíne Čajkovského Eugena Onegina (1962) a Mozartovho Dona Giovanniho (1962), v Drážďanoch Bizetovu CarmenEugena Onegina (1964), v Brne Rossiniho Barbiera zo Sevilly (1964). V roku 1965 v tureckej Ankare hudobne naštudoval a dva mesiace dirigoval niekoľko predstavení Mascagniho Sedliackej cti.

Dirigoval mnohé predstavenia s hosťujúcimi umelcami, aj pamätné a nezabudnuteľné predstavenie Čajkovského Eugena Onegina v roku 1984 so svetoznámou opernou divou Mirellou Freni, ktorá prijala pozvanie opery SND a prišla spolu s manželom Nikolajom Giaurovom. Spievala Tatianu spolu s maďarským hosťom Ivanom Konsulovom v titulnej úlohe, Petrom Dvorským (Lenskij) a Jánom Gallom, ktorý ako Gremin pohotovo zaskočil za indisponovaného Giaurova.

Gerhard Auer s Mirellou Freni, po predstavení Čajkovského Eugena Onegina v Opere SND, 1984, foto: Anton Sládek

Na zájazdoch operného súboru SND sa so Smetanovým Daliborom úspešne prezentoval v Prahe (1958) a v Drážďanoch (1959), s Janáčkovou operou Vec Makropulos v Berlíne (1978) a v Brne v rámci Medzinárodného hudobného festivalu pod názvom Leoš Janáček (1978). Donizettiho Luciu di Lammermoor dirigoval na početných zájazdoch opery v rokoch 1981 – 1989 na Pražskej jari, v Nemecku, Luxembursku, Holandsku, Španielsku, Švajčiarsku, talianskych Syrakúzach, Bulharsku, na Jarnom festivale v Ludwigshafene, na opernom festivale v španielskom Oviede.

Gerhard Auer sa dlhé roky venoval pedagogickej práci na VŠMU (1953 – 1994), kde odovzdával svoje dlhoročné a bohaté skúsenosti mladým adeptom operného dirigovania. Na Štátnom konzervatóriu (1973 – 1975) viedol dirigentskú triedu a študentský symfonický orchester. V opernom štúdiu VŠMU s poslucháčmi naštudoval a dirigoval viac ako tridsať absolventských predstavení. V štúdiu sa popri známych operách (Dvořák: Jakobín, 1967 a Rusalka, 1971; Mozart: Únos zo serailu, 1961; Don Juan, 1968 a Čarovná flauta, 1970; Cimarosa: Tajné manželstvo, 1972; Nicolai: Veselé panie z Windsoru, 1976 a i.) uvádzali aj menej známe tituly ako Kusserov Erindo v úprave J. Meiera (1969, réžia Juraj Beneš), ale predovšetkým prvé uvedenia viacerých, väčšinou komických opier, na Slovensku ešte neuvedených. S Miroslavom Fischerom naštudoval Gluckovu Ifigéniu na Tauride (1960).

Ch. W. Gluck:, Ifigénia na Tauride, VŠMU, 1960, Vojtech Schrenkel (Pylades), Gerhard Auer, Anna Peňašková (Ifigénia), Miroslav Fischer, František Livora (Orestes), foto: súkr. archív rodiny Auerovej

V inscenáciách Branislava Krišku dirigoval Lortzingovho Zbrojára (1973),  Verdiho ranú operu Falošný Stanislav (1974), jednoaktovky Josepha Haydna Apatekár s Gluckovým Oklamaným Kádim (1975), Mozartovu operu buffu Fígeľ z lásky (1979), Čajkovského lyrickú operu Jolanta (1985), Rossiniho komickú operu Príležitosť robí zlodeja (1993). Pozoruhodným dramaturgickým počinom bolo uvedenie Händlovej melodrámy Deidámia (1983) v úprave a réžii Jozefa Revalla, ktorému dal Auer podľa kritiky presné a svižné tempo. Naštudoval Gluckovu komickú operu Polepšený pijan (1984) v úprave a absolventskej réžii Mariána Chudovského, Millöckerovu komickú operu Diana (1987) v réžii talentovanej absolventky Blaženy Hončarivovej, scénické mystérium Bohuslava Martinů Hry o Márii (1991) v réžii absolvujúceho režiséra Pavla Smolíka.

Gerhard Auer naštudoval viaceré opery a operety uvedené v televízii: J. L. Bella: Kováč Weland (1973, réžia Tibor Rakovský), Donizetti: Rita (1969, réžia Clara Balaďová), J. Strauss: Noc v Benátkach (1974), P. Cornelius: Barbier z Bagdadu (1974), J. Strauss: Netopier (1974, réžia Miroslav Fischer), C. Millöcker: Madame Dubarry (1975), J. Meier: Noc pred nesmrteľnosťou (1975), W. A: Mozart: Únos zo serailu (1976). V stredometrážnom filme Martina Šulíka Staccato (1986) si zahral postavu dirigenta.

Komponoval piesne (viacero na texty Ľ. Podjavorinskej, M. Haľamovej, J. Jesenského), piesňové cykly, komorné a orchestrálne skladby, scénickú hudbu a filmovú hudbu (Bolo raz priateľstvo, 1958, réžia Štefan Uher). Skomponoval balety Mária (libreto M. Kohút podľa Aloisa Jiráska, 1956) a Krásna Hedviga (libreto Henri Hoffstädter, 1980).

Gerhard Auer (1925 – 2002), foto zdroj: HC

V roku 1983 skomponoval komickú minioperu Spoveď Dona Juana, libreto ku ktorej napísala podľa Karla Čapka ešte ako poslucháčka réžie na VŠMU Blažena Hončarivová. Premiéru opery uviedlo koncom roku 1983 operné štúdio VŠMU v rámci hudobno-dramatického večera pod názvom Fragmenty ´84 v réžii autorky libreta. Podľa Igora Vajdu bola táto paródia na juanovskú legendu „prínosom do mnohotvárnej súčasnej slovenskej opery svojou sviežosťou, humorom a optimizmom, ako aj komorným obsadením.“ (Hudobný život, 27. 2. 1984, roč. 16, č. 4, s. 2). Z interpretov vyzdvihol výkony autora a súčasne dirigenta, predstaviteľa hlavnej úlohy Jána Ďurča, Augustína Gráfa (Leporello) a Boženu Gráfovú (lekár).

Pripravila: Elena Blahová-Martišová

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku