Ghena Dimitrova, jedna z najstrhujúcejších Turandot, by mala osemdesiat rokov

V posledných troch desaťročiach minulého storočia znamenalo meno bulharskej umelkyne Gheny Dimitrovej (6. máj 1941 Beglež – 11. jún 2005 Miláno) absolútnu svetovú špičku v odbore dramatického sopránu. Predpokladám, že predstaviteľky Pucciniho Turandot jej kvalít, by sme v danej dobe zrátali na prstoch jednej ruky.

Ghena Dimitrova sa narodila neďaleko od mesta Pleven a lásku k spevu uplatnila v ranom veku ako členka kostolného zboru. Jej hlas sa však už vtedy vynímal v kolektíve a preto jej odporučili venovať sa spevu profesionálne. Po štúdiu na konzervatóriu v Sofii (v 1. ročníku ju viedli ako mezzosoprán), počas ktorého si privyrábala umývaním riadu v školskej jedálni, sa najskôr zamestnala ako učiteľka spevu.

Až v roku 1967 sa postavila na javisko Národnej opery v Sofii a po pár menších postavách upútala záskokom vo Verdiho Nabuccovi ako Abigaille. Ten večer jej otvoril cestu k veľkým postavám, ktoré pribúdali hlavne po víťazstve na Medzinárodnej speváckej súťaži v Sofii v roku 1970. Odmenou bolo tiež štipendium do operného štúdia milánskeho Teatro alla Scala, kde sa zdokonaľovala okrem iných aj pod vedením Giny Cigne. Ďalšiu palmu víťazstva si odniesla z prestížnej medzinárodnej speváckej súťaže, pomenovanej po Toti Dal Monte v Trevise (1972). Je to konkurz na konkrétne diela a Dimitrova bola najlepšou Ameliou v Maškarnom bále.

V sedemdesiatych rokoch sa kariéra Gheny Dimitrovej rozvinula do plnej šírky. Španielsko, Taliansko, Južná Amerika, Nemecko, Rakúsko, Maďarsko, Československo… A tiež debut v titulnej úlohe Pucciniho Turandot v Trevise (1975), ktorá ju sprevádzala takmer celé štvrťstoročie po najslávnejších operných scénach sveta. V roku 1978 spoznala Ghenu Dimitrovu aj Bratislava, v rámci hosťovania Národnej opery zo Sofie s Verdiho Donom Carlom. Jaroslav Blaho v Hudobnom živote označil jej Elisabettu za „skvelú, nezvyčajne diferencovanú, výrazovo odtienenú“.

V tom istom roku debutovala vo Viedenskej štátnej opere ako Pucciniho Tosca. Po nej nasledovala Santuzza v Mascagniho Sedliackej cti, Leonora z Verdiho Trubadúra a Lady Macbeth z Macbetha. Samozrejme, nechýbala ani jej profilová Turandot (sám som bol svedkom reprízy v roku 1990, keď jej Calafom bol nemenej skvelý „výškar“ Franco Bonisolli) a napokon aj Maddalena z Giordanovho Andrea Chéniera.

Osemdesiate roky znamenali pre Ghenu Dimitrovu rad veľkých debutov. Že sa udiali okolo jej štyridsiatky, vypovedá o tom, že ísť do vysoko dramatických úloh predčasne, býva neraz rizikom. Od roku 1980 počas dvoch desaťročí trávila veľa letných večerov a nocí na javisku prestížneho festivalu v Arene di Verona. Ako Aida a neskôr Amneris, Gioconda, Abigaille, Lady Macbeth, Sanzutta, Leonora v Sile osudu a samozrejme Turandot. Keď som ju v tejto postave – po Viedni a pred pucciniovským festivalom v Torre del Lago – počul opäť v roku 1995, skonštatoval som na stránkach Hudobného života, že Ghena Dimitrova „je vo vrcholnej forme, jej dramatický soprán znie sviežo, farebne a zvukovo priebojne v každej polohe“.

Dvere jej otvárali všetky významné európske divadlá či koncertné siene. Barbican Centre v Londýne (La Gioconda), v roku 1984 Paríž a Salzburský festival (Verdiho Macbeth), Hamburg, Neapol s Belliniho Normou. Dokazujúc, že zvláda aj ozdobný spev belcanta, uplatňovaný rovnako v raných Verdiho opusoch. Pochopiteľne, milánska La Scala mala medzi svetovými divadlami významné miesto. Získala si ju nielen ako titulná predstaviteľka Pucciniho Turandot, ale aj ako Giselda vo Verdiho Lombaďanoch, Lady Macbeth pod Abbadovou taktovkou a s partnermi Pierom Cappuccillim, Nikolajom Gjaurovom a Petrom Dvorským, alebo mezzosopránová Amneris v Aide. S Radamesom Luciana Pavarottiho, Maria Chiara bola Aidou a dirigoval Lorin Maazel.

V newyorskej Metropolitan Opere vystúpila po prvý raz v roku 1987. Čím iným, ako Pucciniho Turandot. V Zeffirelliho opulentnej réžii a pod taktovkou Nella Santiho. Počas desaťročia 1987 – 1997 stála na javisku prvej americkej scény dovedna 74-krát, z toho len kostým Turandot obliekla dvadsaťosem ráz. Postupne pribúdali vysoko dramatické party ako Mascagniho Santuzza, titulná rola v Ponchielliho La Gioconde, pucciniovské hrdinky Tosca a Minnie v Dievčati zo západu ako aj Amneris v Aide.

Samotný repertoár Gheny Dimitrovej, obsahujúci trinásť verdiovských titulov (pätnásť postáv, lebo v Aide bola spočiatku titulnou hrdinkou, neskôr Amneris a v Donovi Carlovi Elisabettou i Eboli), dokazoval, že umelkyňa vďaka skvelej technike a veľkému rozsahu obsiahla party s dramatickou koloratúrou i pasáže s éterickou lyrikou. Hlas znel razantne a zároveň a okrúhlo aj v najvyšších polohách, nestrácal však farbu a objem ani v hĺbkach.

Priam rajom bola pre Dimitrovu Pucciniho Turandot, kde áriou In questa reggia a hádankami zatajovala dych divákov. Jej javiskovými partnermi neboli len špičkoví a populárni „traja tenoristi“ (Pavarotti, Domingo a Carreras), ale aj minimálne desiatka nemenej kvalitných dramatických tenorov, o ktorých v jej časoch nebola núdza.

V druhej polovici 90. rokov zaznamenala isté známky hlasovej vyčerpanosti (sám som bol svedkom, keď v Nabuccovi v Ríme v roku 1998 už nebola v top forme) a postupne sa sťahovala z veľkých javísk. Hoci v lete 2000 ešte v Arene di Verona spievala svoju poslednú Abigaille. V septembri 2001 sa rozhodla ukončiť javiskovú kariéru. Po dvojročnej prestávke sa ešte raz vrátila na koncert v Monte Carlo, no neskôr sa už venovala len vedením majstrovských kurzov.

Ghena Dimitrova podľahla tumoru pankreasu na klinike v Miláne 11. júna 2005 vo veku 64 rokov. S manželom Giorgiom sú pochovaní na Centrálnom cintoríne v Sofii. Postavy a hlas umelkyne sú zachované na mnohých živých či štúdiových CD nahrávkach a videách. Dokazujú, že bola umelkyňou mimoriadnych kvalít, dramatickým sopránom d´agilità, akých nebolo a ani nie je veľa. Počas celej vrcholnej kariéry sa venovala výlučne talianskej opernej tvorbe, kde sa stala rešpektovaným kritériom kvality.

Autor: Pavel Unger

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

video