Giacomo Lauri-Volpi – tenor s dušou rytiera

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Mal fenomenálny hlas aj literárny talent. 11. decembra 2022 si operný svet pripomína stotridsať rokov od narodenia talianskeho tenora a vokálneho kritika s dušou aristokrata Giacoma Lauri-Volpiho. Ktorá ária mu zabezpečila miesto v hudobných encyklopédiách? 

Na titulných stránkach novín svietil 16. november 1926 a v hľadisku newyorskej Metropolitnej opery to šumelo ako v úli. Protagonistami obnovenej premiéry Turandot boli sopranistka Maria Jeritza a rodák z Lanuvia v staroslávnom Latiu Giacomo Lauri-Volpi. Po árii Nessun dorma sa tenor dočkal iba vlažného potlesku. Zaspieval ju tak, ako ju napísal Puccini, teda bez „koruny“ na vysokom „bé“.

Spevák však prišiel s nápadom, ako zvýšiť dramatický pulz árie a utíšiť hlad publika po takmer animálnej tenorovej stratosfére. Záverečné „béčko“ bude držať dlhšie, než je predpísané v notách. Dirigent Tulio Serafin dal Volpimu voľnú ruku a ten na druhý večer rozpútal v „Metke“ šialenstvo.

„Otcom“ modernej interpretácie Nessun dormy s dlho držaným oblúkovým vrcholom teda nie je operný maskot futbalových stretnutí Pavarotti, ale Giacomo Lauri-Volpi, dedič „zázračnej“ techniky Španiela Garcíu. Osvojil si ju od manželky Marie Ros, ktorá študovala s príbuzným Manuela Garcíu a zasvätila Taliana do tajov obdivovanej belcantovej metódy 19. storočia. Vďaka nej si až do vysokého veku zachoval svieži a jasný hlas.

Genius loci domova bol pre Giacoma Lauri-Volpiho veľkou inšpiráciou. Zdroj foto: greatoperasingers.blogspot.com

Krátko po dovŕšení osemdesiatky zhotovil posledné nahrávky v pohodlí domova. Ani v tomto úctyhodnom veku nestratil lesk (squillo) vo výškach. Čo by na to povedali moderní tenoristi, ktorí už po štyridsiatke pociťujú známky vážnej hlasovej únavy a vyhovárajú sa pritom na vek?

Muž mnohých vokálnych dimenzií

Kariéra Lauri-Volpiho trvala štyri dekády. Nanešťastie pre nás, nerád nahrával. Diskografický „strom“ Giacoma Lauri-Volpiho je preto v porovnaní s Carusom a Giglim menej košatý, neapolským canzonettám venoval menej pozornosti. Volpiho kompletné štúdiové záznamy (78-otáčkové „single“) vyšli na piatich CD na talianskej značke Tima Club.

Nechýba medzi nimi už spomínaná Nessun dorma, s ktorou spôsobil malú vokálnu revolúciu. Libretista Turandot Giuseppe Adami sa nechal počuť, že skladateľ pri písaní partu Calafa myslel aj na Lauri-Volpiho prejav, ale na potvrdenie tejto hypotézy niet dostatok dôkazov. Istou odpoveďou môžu byť zachované platne. Kým Francesco Merli (hlavný tenorový hrdina prvej kompletnej gramosnímky Pucciniho Turandot z roku 1938) alebo jeho súčasník Antonio Cortis kládli dôraz na poslednú slabiku („-rò“ v slovese budúceho času „vincerò“), Lauri-Volpi si vychutnával svoje okrúhle a prierazné držané „béčko“.

A právom. Podľa pamätníkov mal rozsah tri oktávy – od nízkeho barytónového „bé“ po kontraaltové „éčko“ nad legendárnym tenorovým „cé“ (tenorový hlas leží o oktávu nižšie, ako ženský, takže pri zápise trojčiarkového „cé“ počujeme z hrdla tenoristu „cé 2“).

„Pamätaj, ária má tri až štyri minúty. V deväťdesiatich percentách prípadov je vysoký tón na konci. Čím viac budete tlačiť na stredný register, tým väčšie ťažkosti budete mať pri vysokých tónoch. Keď dobre zaspievate výšku, verejnosť to ocení a zatlieska vám. Keď zlyháte, potlesk nebude.“ odkázal Lauri-Volpi svojmu najslávnejšiemu žiakovi Francovi Corellimu, ktorý sa stal jeho priamym dedičom in signo musicae

To najlepšie zo svojej božskej techniky Lauri-Volpi odovzdal Francovi Corellimu. Zdroj foto: discogs.com

„Giacomo Lauri-Volpi je vzácnym a čistým príkladom divadelného vokalizmu.“ Takto charakterizoval Corelli svojho majstra v televíznom programe Il Protagonista z dielne verejnoprávnej RAI z roku 1979. Vocalità teatrale znamená, že jeho „semišový hlas“ najlepšie vynikol v historických interiéroch divadiel. Toľko oceňované nahrávky, ktoré sú z technického hľadiska malým zázrakom fosilizácie okamihu, teda nezachytávajú všetky dimenzie spevákovej charizmy.

„Bol to človek, ktorý miloval jednoduché, ale presné veci.“ spomína Corelli. „Ak ho niekto oslovil, bol vždy ochotný podať mu pomocnú ruku.“ Hovoril z vlastnej skúsenosti. „Prijal ma vo svojej vile na via Antonio Bosio v Ríme. Počúval ma. Povedzme, že som sa mu páčil. A tak sa začala moja púť do Burjassotu (Volpiho druhý domov v Španielsku, pozn. red.). Prvý rok desať dní, druhý dvadsať, tretí dokonca mesiac.“ Volpi naučil Corelliho nájsť svoj „zamatový“ tón a staviť na frázovanie, ktoré nabíja slovo neočakávanou silou.

Hudba – kľúč od jazykovej brány

Svojou medovo sladkou talianskou dikciou elekrizoval priateľov opery naprieč oceánmi, hľadajúc rovnováhu na páke fonémy a emócie. Gian Paolo Nardoianni napísal na adresu svojho lyricko-dramatického operného Herkula, že jeho prednes je taký lucídny, „až sa zdá, že na to, aby ste mu rozumeli, vôbec nepotrebujete vedieť po taliansky.“

Popredný muzikológ ďalej odhaľuje čo-to z ľudského profilu tenoristu patriaceho medzi najlepších predstaviteľov stredomorskej vecchia scuola. Okrem vokálnej iskry v sebe nosil kus antického básnika: „Lauri-Volpi bol vysoko kultivovaný a hlboko veriaci človek. Študoval právo na univerzite v Ríme. Stránil sa publicity v akejkoľvek podobe, v hĺbke srdca bol introvertný a bojazlivý, no aby prežil v cynickom opernom svete, musel byť aj agresívny.“ Nardoianni bol presvedčený, že „jeho štedrosť voči núdznym bola legendárna a v súkromnom živote bol citlivý, zdvorilý a mal v sebe čosi rytierske.“

Giacomo Lauri-Volpi v roku 1923, zdroj foto: wikipedia.org

Tenor z Latia bol dôkazom, že jazyk starých Rimanov a operná tradícia sa za istých okolností môžu vzájomne obohacovať. Bol Latine loquens a znalosť cicerónovskej rétoriky mu pomáhala lepšie pochopiť architektúru literárneho talianskeho jazyka a hlbšie precítiť svoje postavy, ad meliora semper.

Pocta od skladateľovej dcéry

A boli to krásne postavy – nefalšovaná verdiovsko-pucciniovská syntéza, no v roku 1935 aj podmanivý Werther.

Do parížskej Opéra Comique si ho prišla vypočuť dcéra skladateľa Masseneta. Volpiho koncepcia v nej zarezonovala až natoľko, že ochotne darovala tenorovi fotografiu svojho otca, autora tejto opery, s venovaním „obdivuhodnému Wertherovi.“ Stojí za zmienku, že spevák naštudoval rolu vo francúzštine, ktorá pre neho nebola celkom komfortným médiom. Kládol značný dramatický a štylistický dôraz na vzťah Goethovho nešťastníka k jeho mystickej milenke – prírode.

Monológ O nature pleine de grâce nie je hymna panteizmu, ale kľúč k Wertherovej extrémne melancholickej povahe. Zodpovedá to romantickej predstave o prírode ako živom lane medzi Stvoriteľom a hriešnym človekom, ktoré však trhá človek a nie Boh (napätý vzťah medzi človekom a prírodou je zhmotnený, exempli gratia, tiež v Dvořákovej Rusalke) a pohľad na Werthera cez optiku jeho úcty k prírode tak vrhá nové svetlo na jeho sklon k platonickým citom.

Giacomo Lauri-Volpi dokázal vykúzliť lahodné pianissimá gigliovského typu. Od tenorového génia z Recanati sa líšil tmavším jadrom svojho esenciálne lyrického materiálu. Kovový timbre mu umožňoval vžiť sa do intimity mysle (klasická gréčtina pozná príhodné substantívum νοῦς) Otella či Manrica a lyrické vokálne dispozície mu v začiatkoch tvorivej cesty otvorili vráta k Massenetovej Manon aj k Rossiniho Almavivovi z Barbiera zo Sevilly.

Giacomo Lauri-Volpi s najprísnejším kritikom. Zdroj: pinterest.com

V roku 2012 kraľovala na pultoch talianskych kníhkupectiev biografia Lauri-Volpiho z pera Maurizia Tiberiho plná cenných fotografií, plagátov, indexov, obohatená o diskografiu a filmografiu, či o penzum zaujímavostí z umelcovho života.

Dozvedáme sa, že budúci tenor narodený 11. decembra 1892 v symbolickom objatí talianskych pínií kedysi vstúpil do kňazského seminára (revera, prvé žriedlo jeho úcty k latinčine).

Líška ovenčená vavrínmi

Dar spevu mu pomáha rozvíjať Verdiho obľúbený barytonista Antonio Cotogni. Svoj prvý operný kostým si mladý Giacomo Lauri-Volpi obliekol 2. septembra 1919 vo Viterbe, pod pseudonymom Giacomo Rubini sa objavuje v Belliniho Puritánoch.

Voľba divadelného mena prezrádza inšpiráciu kráľom donizettiovských tenorov Giovannim Battistom Rubinim, ktorého začínajúci sólista veľmi obdivoval, hoci sa mohol opierať len o názory dobových recenzentov. Rubini žil v dobe, kedy bol zvukový záznam len rodiacim sa futuristickým experimentom.

Nový talent z Lanuvia si k priezvisku pridal Lauri, aby si ho nezmýlili s vtedy aktívnym hráčom na pomyselnej tenorovej šachovnici Quidom Volpim. Úpravu priezviska mu odobril kráľovský dekrét.

Etymologická stopa vysvetľuje mnohé: lauri je pôvodom latinský plurál od laurus, teda ovenčený vavrínmi, volpi (v latinskej podobe vulpi) je datív feminína vulpes – líška. Líška je mytologické zviera. Symbolizuje obratnosť, bystrosť, šikovnosť a určitú úlisnosť. Keď sa do niečoho zahryzne, už to nepustí.

Giacomo Lauri-Volpi spolu s Mariou Callas a Giuliom Nerim vdýchli nový život partitúre Verdiho Trubadúra. Zdroj foto: pinterest.com

Od praxi k teórii

Lauri-Volpi mal na klavíri položené okrem nôt aj ostré pero. Zanechal po sebe horu monografií, analýz, esejí a článkov (ich počet sa blíži k ôsmym stovkám!) o vokálnom umení minulosti a autorovej súčasnosti. Článku o Marii Callas dal názov Odvážna dáma (Una donna coraggiosa) a kritický príspevok o Di Stefanovi „priklincoval“ názvom Il karakiri del tenore (voľný preklad Tenorové harakiri).

Na mušku si zobral aj Maria Del Monaca, tenorový vulkán, ktorý úspešne vybuchoval najmä v Otellovi. Lauri-Volpi sa netajil názorom, že Del Monaco spieva „krkom“ (ingolato), kričí, nemá zmysel pre subtilitu výrazu, kvôli prehnanej vokálnej exhibícii prišiel o svoje piana a nemôže sa pochváliť ani výstavným tenorovým „céčkom“…

Istú rolu v tejto zdrvujúcej kritike mohol zohrať fakt, že Del Monaco bol najobávanejším konkurentom Volpiho obľúbeného žiaka Franca Corelliho… Napriek tomuto nekolegiálnemu „zákulisnému ťahu“ sú jeho analýzy mimoriadne objektívne a presné (Del Monaco so svojou trúbkou v hrdle skutočne nevynikal v pianissimách a jeho hlas mal barytonálny charakter). Lauri-Volpi bol spolu s Rodolfom Cellettim priekopníkom relatívne novej a neznámej teoretickej disciplíny o ľudskom hlase – vociológie.

Domov ho sklamal, tlieskal mu svet

Najviac vynikal v postavách hrdinov bojujúcich za česť a vieru („sedel“ mu Raoul v Hugenotoch Giacoma Meyerbeera a Rossiniho Guglielmo Tell, s ktorým v rokoch 1929 a 1930 „valcoval“ La Scalu).

Na radu Pietra Mascagniho čoraz viac prenikal do spinto repertoáru. Želanie skladateľa naštudovať Turidda v jeho Cavallerii rusticane mu splnil v roku 1922 počas turné v Južnej Amerike. O rok neskôr dobyl newyorskú Metropolitnú operu ako Vojvoda z Mantovy vo Verdiho Rigolettovi a vyspieval si status hviezdy.

Giacomo Lauri-Volpi, hrobka v Španielsku. Zdroj: wikipedia.org

Anno Domini 1959 potešil Rím v kostýme Manrica v Trubadúrovi, ktorý bol zároveň jeho labuťou piesňou. Stiahol sa zo scény a po sérií sklamaní z politických turbulencií v rodnej krajine sa natrvalo uchýlil do milovaného Španielska.

Hlas osemdesiatšesťročného rytiera tenorového spevu navždy zmĺkol 17. marca 1979 v Burjassote neďaleko Valencie, kde po boku manželky prežíval vzácne chvíle harmónie a pokoja. Nápis na hrobke Giacoma Lauri-Volpiho odkazuje kultúrnemu svetu, že spevákovo telo patrí (ohnivému) Španielsku, srdce (latinskému) Rímu a duša Bohu.

Autor: Lucia Laudoniu

video

Legenda o malom škriatkovi s odpudzujúcim vzhľadom, no čistým srdcom, je popri kantabilnej barcarole najznámejšou časťou Offenbachových Hoffmannových poviedok. Lauri-Volpi nespieval túto operu na scéne, ale vyhotovil dnes už historickú nahrávku, v ktorej sa s úskaliami francúzskej dikcie popasoval po svojom.

Tenor s výrazne lyrickou kvalitou hlasu a pulzujúcim vibratom, kvôli ktorému ho neprajníci prezývali voce caprina (kozí hlas), sa vžil aj do kože Verdiho Otella. Stavil na svoj extenzívny rozsah, dravosť a energiu, ktorú táto rozporuplná postava potrebuje.

Rodák zo starobylého Lazia necítil k neapolským canzonettám osobitú väzbu a piesňové dedičstvo nemá v jeho diskografii výraznejšie zastúpenie. Počuť ho v tomto repertoári je preto vzácne. Cardillov nárek Core ‚ngrato nahral v roku 1922.

Intímna interpretácia Raoulovho sóla z Hugenotov (v tej dobe, samozrejme, v talianskom preklade) bola vzorom pre Franca Corelliho, ktorý úspešne vstúpil do Volpiho repertoáru aj ako vibrujúci Calaf či Manrico.

Eucharistický hymnus génia scholastiky svätého Tomáša Akvinského Panis angelicus zhudobnený Césarom Franckom je dôstojnou hudobnou voľbou (nielen) v čase adventu.

Stojí za pozornosť, že táto vzácna snímka zachytáva umenie talianskeho velikána v čase jeho osemdesiatin. Je dôkazom jeho výnimočnej techniky, nad ktorou vek nemal moc.

Händelovo largo si vďaka svojej noblese našlo cestu do chrámov, hoci sa nejedná o pôvodnú sakrálnu skladbu. Giacomo Lauri-Volpi síce nebol expertom na barokový štýl, skôr naopak, ale Ombra mai fu si zaspieval v pokročilom veku na súkromnom koncerte – s textom Ave Marie!

Potpourri demonštrujúce Volpiho pozoruhodný vokálny ambitus. Podľa neoficiálnych zdrojov bol schopný zaspievať dokonca trojčiarkové „e“, ktoré už patrí do rozsahu zaniknutého hlasového typu tenore contraltino (v modernej dobe sa o renesanciu tejto vokálnej kategórie a „spojky“ medzi tenorom a altom pokúšal „rossiniovec“ William Matteuzzi).

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár