Gilbert Duprez, tenorový mikulášsky darček

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Závoj neobligátnej techniky Gilberta Dupreza sa nožnice hudobnej vedy snažia prestrihnúť už dávno. Parížsky tenor, valcoval divadlá svojím do di petto, vysokým cé z hrude. Aké hudobné ovocie oberal do košíka svetovej kariéry prvý predstaviteľ Edgarda v Donizettiho Lucii di Lammermoor či Fernanda v Donizettiho Favoritke? V tomto roku si pripomíname výročia jeho narodenia aj smrti.

Rossiniho Guglielmo Tell vystrelil šíp do jablka hudobných dejín hneď niekoľkokrát. Tenorovej postavy Arnolda sa v talianskej adaptácii diela v roku 1831 zhostil rodák z Paríža Gilbert-Louis Duprez. Nie sme ďaleko od pravdy, ak ho nazveme tenorovým mikulášskym darčekom, narodil sa 6. decembra 1806.

Výslnie v hudobnovedných slovníkoch Duprezovi zaistilo chýrne do di petto, po francúzsky ut de poitrine. Čo si pod tým predstaviť? Duprezovo vysoké cé emitované z hrude bolo výstrelom z tenorovej pištole, ku koncu kariéry mu žiaľ došli náboje.

Gilbert Duprez (1806 – 1896), majster plnohrudného céčka, ktoré stále vyvoláva otázniky. Zdroj: internet

Doma neočaril

Huby vedomostí zbieral v muzikologickom lese. Roky hudobného tovaryšstva prežil Duprez u Alexandra-Étienna Chorona, ktorý sa skvele orientoval v labyrinte kultúrnych dejín a jeho Ariadninou niťou bola jemná hudobná intuícia.

Sľubný tenor podkutý encyklopedickým rozhľadom žiaľ v roku 1825 nebol víťazným koňom rossiniovského závodu, postava Almavivu v Barbierovi zo Sevilly v parížskom Odéone mu priniesla len priemerný potlesk. Tri roky obliehal múry poslucháčskych sŕdc bez väčšieho úspechu, jedinú nádej preto videl v odchode ad patriam musicae liricae do Talianska. Bol operný peregrinus v Rossiniho zemi úspešnejší, než v rodnom Francúzsku?

Spôsob, akým spieval na začiatku svojej cesty floridného umelca, dnes nájdeme už len v šperkovnici historických hlasových typov. Tenore contraltino sa vyznačoval luminóznym, až bielym timbrom, svetlým a prenikavým, s výškami modelovanými vo falzete alebo mixovaním registrov (falsettone). Francúzi dali tomuto hlasu „visačku“ haute-contre. V modernej dobe sa tenoru contraltino s flautovými výškami priblížili najmä William Matteuzzi a Rockwell Blake, v niektorých úlohách čiastočne aj španielsky grand s germánskymi topánkami Alfredo Kraus.

Na Dupreza bolo po jeho návrate z Talianska takmer vždy vypredané. Zdroj: internet

Duprezovou devízou mal byť Rossini, bol v tom však „pes zakopaný“: mal krátku koloratúru a Rossiniho čipkovaná kantiléna mu veľmi nesedela.

Talianske hudobné vlny

Duprez v Taliansku výraznejšie zaujal v kostýme Gualtiera v opere o blízkych diaľkach lásky Il pirata, teda v postave, ktorej Vincenzo Bellini venoval menej búrlivé a melodicky učesané hudobné vlny.

Umelec z krajiny Johanky z Arku sa stal blízkym Donizettiho priateľom a tento fakt pozitívne ovplyvnil jeho repertoárový „operný jedálny lístok“. Fata viam invenient, životné poslanie si nájde správnu cestu. Talent je aqua inter lapides, voda medzi kameňmi.

Gilbert Duprez bol protagonistom viacerých donizettiovských prime assolute. Francúzovo meno figurovalo na plagátoch k premiére Donizettiho Lucie di Lammermoor a perly efektného melosu mu patrili aj na prvom večeri francúzskej verzie Favoritky.

Gilbert Duprez žiaril aj v Donizettiho operách, vo Favoritke takto objímal Rosinu Stolz. Zdroj: wikipedia.org

Žreb života ďalej padol na Donizettiho Poliuta, na operu, s ktorou v 20. storočí elektrizovali publikum Franco Corelli a Maria Callas. Donizetti však part Poliuta pôvodne písal pre Duprezovho „brata v tenorovej zbrani“ Adolpha Nourrita. Kto bol tento muž, ktorého chlad v opernej aréne napokon dohnal k samovražde?

Duprez a Nourrit spočiatku cestovali, použijúc prirovnanie k modernému výdobytku ich vlastného 19. storočia, v spoločnom vokálnom vlaku. Obaja tenori mali úžasne guľatý falzetový hlavový tón a boli doma v belcantovom opernom sade. Nourrit sa podľa Duprezovho vzoru vybral na skusy pod talianske slnko, ale nezvládol novú techniku, ktorú si tam osvojil jeho kolega. K Nourritovej osobnej tragédii prispela jeho citlivá a žensky nežná povaha, keď v každom ironickom zasyčaní z hľadiska či v menej intenzívnych „otáčkach“ potlesku hľadal signum odiosum, znamenie nenávisti, ktoré mu zväzovalo hrdlo.

Letokruhy Duprezovej techniky

Pravý tumultus, to znamená rozruch, v Taliansku spôsobila Duprezova abilita zaspievať svoje acuti s hrudným registrom, a nie vo falzete, ako bolo dovtedy zvykom. Flautu v hrdle vymenil za trúbku. Nemáme, žiaľ, k dispozícii nahrávky, ktoré by duprezovský mýtus potvrdili alebo vyvrátili. Tenorova aktívna kariéra spadá do doby, v ktorej bolo komerčné nahrávanie hudby iba snom, nie tak vzdialeným, a predsa zdravo drzým.

Gilbert Duprez, spevákov epitaf na parížskom Montmartri. Zdroj: wikipedia.org

Na umelcovu formáciu v Taliansku mohol mať priamy vplyv jeden z prvých špecificky dramatických tenoristov di forza Domenico Donzelli. Prílišné tmavenie esenciálne lyrického materiálu si však vyžiadalo daň v predčasnom odchode do speváckeho „dôchodku.“ Do akej miery však Duprez skutočne tmavil? Enrico Caruso obohatil svoj hlas vekom a skúsenosťou o chiaroscuro, šerosvit, a netlačil pritom „na pílu“.

Novší vociologický výskum chce Dupreza odmytologizovať. Gregory W. Bloch nazýva jeho hlas patologickým. Vychádza z mimochodom, správneho predpokladu, že agilný rossiniovský materiál nemožno technicky „ukuť“ tak, aby bol schopný stvárniť Verdiho Otella, či nebodaj Wagnerovho Lohengrina. Fyziologické hranice sú výstražným trojuholníkom.

V nesprávnej škatuľke

Diskusia okolo Dupreza, ako sme už povedali, stojí a padá na absencii sonických dokumentov. Corpus dobových kritík je však indíciou, ktorá nie je na zahodenie. Parížskemu „výškarovi“ nebola blízka koloratúra a v módnom rossiniovskom teréne sa (s výnimkou reformného Williama Tella, v ktorom sa definitívne vzdal falzetu) necítil ako ryba vo vode. Tu treba hľadať príčiny zdržanlivého prijatia Gilberta Dupreza v rokoch jeho vokálno-osobnostného hľadania.

Opernou speváčkou sa stala aj Duprezova dcéra Caroline, ktorá podobne, ako o storočie neskôr Rina Gigli, zostala v tieni slávneho otca. Zdroj: wikipedia.org

Typologicky bol zrejme spinto tenorom spočiatku spievajúcim nevhodný repertoár. Odroda vokálneho vína v jeho hlase bola zrejme natoľko špecifická, že nie každému chutila.

Teóriu o Duprezovi ako o tenorovi spinto razenia, ktorý prirodzene dozrel na mladodramatický typ s láskou k čistej kantiléne, podporuje zoznam premiér s jeho menom v bulletinoch. V roku 1838 spieval titulnú úlohu v Berliozovej opere o florentínskom sochárovi Benvenutovi Cellinim a objavil sa tiež vo Verdiho frankofónnej verzii Lombarďanov nazvaných podľa mesta Božieho meča Jerusalem.

Dupreza poznali aj v Londýne, kam priniesol silný závan stredomorského vetra. Posledným verejným predstavením úspešného tenora bola v roku 1851 Lucia di Lammermoor, v opernom milieu však stále nepovedal posledné slovo.

Francúzove výšky sa v 20. storočí snažil napodobniť napríklad José Sempere. Na kresbe Gilbert Duprez vo Verdiho grand-opere Jérusalem. Zdroj: wikipédia

Všetky tetky z operetky

Učil na parížskom Konzervatóriu a z jeho stola pršal úrodný dážď štúdií a traktátov de miraculo vocis, o zázraku ľudského hlasu. Popri pedagogickej práci si Gilbert Duprez našiel čas na komponovanie operiet, jeho Samson, Jéliotte, Zephora či Amélina si však cestu do zlatého fondu nostalgického hudobného divadla nenašli.

Pred 125 rokmi 23. septembra 1896 vyhasol život významnej postavy v dejinách spevu, ktorá upriamila štýlotvornú pozornosť na virilný, maskulínny tenor posypaný cukrom belcantového sladu.

Autor: Lucia Laudoniu

video 

Do prejavu Gilberta Dupreza kraľujúceho v polovici 19. storočia sa započúvať nemôžeme, no tenorovo najslávnejšie číslo z Rossiniho tellovskej tragédie o niekoľko desaťročí neskôr zaznamenal na platňu jeho sukcesor Francesco Tamagno. Práve on vo februári 1887 ozvučil Verdiho Otella. Ťažko si predstaviť Tamagna bez Dupreza, ktorý mu svojou vokálnou estetikou pozametal chodník.

Aj Talian Giuseppe Anselmi staval na základoch operného domu 19. storočia. Záver z Lucie di Lammermoor, v ktorej kedysi exceloval Gilbert Duprez, Anselmi nahral v roku 1913.

Franco Corelli vdýchol v roku 1960 Donizettiho Poliutovi novú energiu. Škoda, že s Corelliho verziou nemôžeme porovnať tú Duprezovu. Oboch tenorov delia moenia mortis, smrteľné múry času.

Americký tenor John Osborn venoval Duprezovi kompletný album. Prechádzku veľkými rolami svojho predchodcu obohatil ukážkou z Donizettiho francúzskej Favoritky.

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár