Giuseppe Verdi zomrel pred 120 rokmi. Ako reflektuje jeho operný odkaz Slovensko? (1)

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
27. januára 1901 zomrel Giuseppe Verdi. Navždy zmĺkol hlas a vyschlo pero jedného z najväčších géniov hudobnej histórie. Ako si výročie pripomenúť v kontexte storočnej histórie profesionálneho divadla na Slovensku? Ísť po dielach, obdobiach, operných domoch? Kľúčov je viacero. Pokúsim sa vkročiť na stopu dejín troch slovenských divadiel a miesta Verdiho tvorby v nich.

Z dvadsiatich ôsmich javiskových prác, do ktorých sú zarátané aj opusy s verziami, dramaturgie slovenských profesionálnych divadiel a festivalov (zdôrazňujem, že Zámocké hry zvolenské sa v spolupráci so Štátnou operou v Banskej Bystrici postarali o rehabilitáciu viacerých opier z raného obdobia) dosiaľ obišli päť. Možno pochopiť, že chýba prvotina Oberto, za ním nasledujúci Un giorno di regno zaznel len na VŠMU, chýba Jérusalem, Stiffelio a dosť nepochopiteľne Sicílske nešpory. Výlučne v koncertnej forme (na ZHZ) zazneli na Slovensku Lombarďania, Giovanna d´Arco (nerátam pokus v trnavskom amfiteátri), Alzira, Zbojníci, Korzár, Bitka pri Legnane.

Prečítajte si tiež:
Na Slovensku neznámy Verdiho Stiffelio má 170 rokov
Pred 180 rokmi uviedli v Teatro alla Scala Verdiho operu Jeden deň kráľom

G. Verdi: Trubadúr, opera SND, 1924, Bronislav Chorovič (Manrico), foto: Archív SND

Opera Slovenského národného divadla 1920 – 1938

Giuseppe Verdi zaznieval zo slovenského profesionálneho javiska, ktoré vzniklo len devätnásť rokov po skladateľovom úmrtí, v prvých sezónach skôr poskromne. Jeřábkova Východočeská divadelná spoločnosť z Pardubíc priniesla ako prvého na záver nultej sezóny (1920) Rigoletta. Dirigoval ho Ferdinand Ledvina a réžiu mal Bohuš Vilím. Šéf opery Milan Zuna pridal do repertoáru až vo svojej druhej sezóne Maškarný bál, Traviatu a vrátil Rigoletta, všetky v réžii speváka Josefa Bártla. Sám však, hoci výborný dirigent, naštudoval až Aidu (1923) s režisérom Josefom Munclingerom. Kritiky nešetrili chválou dirigenta i Hany Pírkovej v titulnej úlohe.

Za riaditeľa Oskara Nedbala (šéfmi opery boli dirigenti Pavel Dědeček a Bedřich Holeček) sa vracali Rigolettto, Aida (v réžii choreografa Attilu Viscusiho), Trubadúr, Traviata a v roku 1925 po prvýkrát Otello (Holeček/Viscusi, Dobřena Šimáňová, Roman Hübner, Zdeněk Otava v hlavných postavách). Nový Verdi prichádza až po dvoch sezónach. Je to Sila osudu, diriguje ju Zdeněk Folprecht a protagonistami sú Marie Šponarová, Bronislav Chorovič a Géza Fischer. Prvý slovenský operný kritik Ivan Ballo písal o Folprechtovi a sólistoch s nadšením.

V roku 1927 dirigoval Aidu (popri svojej vlastnej opere) Pietro Mascagni a recenzia tvrdí, že „orchester prekonával sám seba“. V ansámbli už pôsobia prví slovenskí speváci Helena Bartošová a Dr. Janko Blaho.

Éra Karla Nedbala, považovaná za jednu z historicky najsvetlejších kapitol, nevnímala Verdiho ako prioritu. Zato popri bežných tituloch ponúkla prvého Simona BoccanegruFalstaffa (obe 1932). Posledný Verdiho opus dokonca naštudoval sám Karel Nedbal. Réžiu mal Bohuš Vilím na scéne Jána Ladvenicu a titulný part, „plný ľudskosti a šibalstva“ stvárnil Karel Zavřel. V inscenácii, o ktorej sa kritik v Robotníckych novinách vyjadril, že sa „zapísala zlatými písmenami“, bol Fentonom Janko Blaho.

G. Verdi: Falstaff, opera SND, 1932, návrh scény Jána Ladvenicu, foto: Archív SND

V poslednej Nedbalovej sezóne (za jeho éry hosťoval v SND celý rad hviezd Viedenskej štátnej opery) sa vracia Don Carlos (Folprecht/Vilím) a úspech žne aj vďaka kráľovi Filipovi Arnolda Flögla a Alžbete Milady Formanovej.

Verdi počas 2. svetovej vojny a Slovenského štátu

Smutná etapa našich dejín nastala, keď Slovensko bolo závislé na nacistickej Nemeckej ríši. Po odchode českých umelcov sa SND personálne výrazne oslabilo. Začalo sa obdobie prekladov libriet z češtiny do slovenčiny a ani dramaturgia Štefana Hozu, ktorému sa otvorili nebývalé možnosti, nebola objavná. Z Verdiho tvorby sa opakovali už hrané tituly, no v značnej miere obsadené novou generáciou slovenských sólistov. Väčšinu z nich hudobne naštudovali Juraj Viliam Schöffer a Josef Vincourek (v Rigolettovi sa dobre zapísal Ladislav Holoubek), réžia bývala spravidla v rukách Bohuša Vilíma.

Prečítajte si tiež:
Známy-neznámy Giuseppe Verdi (seriál)
Verdi na prahu skladateľskej zrelosti

Blysli sa soprány Márie Kišonovej-Hubovej (Gilda), Zity Frešovej (Violetta z Traviaty a Leonora v Trubadúrovi), Heleny Bartošovej (Aida) i Margity Česányiovej (Desdemona z Otella). V tenorových postavách dominoval Janko Blaho (ako Manrico musel opakovať strettu), v Traviate sa popri ňom objavil Rudolf Petrák, Hoza spieval Radamesa a Otella. Veľkým prínosom bolo angažovanie barytonistov Franja Hvastiju a Emila Schütza i Dity Gabajovej. Dirigentov hodnotila kritika zväčša pozitívne, režisérsku stálicu Bohuša Vilíma skôr ako o rutinéra.

G. Verdi: Rigoletto, opera SND, 1940, Mária Kišonová (Gilda) Franjo Hvastija (Rigoletto), foto: STK/Archív SND

Po oslobodení sa otvárajú Košice, spektrum Verdiho opier sa v 50. rokoch nerozširuje

Opera SND v ponuke titulov z pera Giuseppeho Verdiho po roku 1945, či počas 50. rokov, ostáva uzamknutá v objeme jednej desiatky. Tabuizovaná ostáva celá tvorba spred Rigoletta, obsahujúca šestnásť z dvadsiatich ôsmich opier. Opera SND najmä počas šéfovania Milana Zunu, Tibora Freša a Šimona Jurovského (za Zdeňka Chalabalu Verdi nemal premiéru) sa vracala k Rigolettovi, Traviate, Aide, Donovi CarloviOtellovi.

Z inscenačného hľadiska si väčšiu pozornosť než realistickou optikou narábajúci Karel Jernek zaslúžili réžie Miloša Wasserbauera (Don Carlos, Aida). V prvom prípade mu scénu robil Josef Svoboda a prieniky do psychológie postáv, s prácou so svetlom, znamenali estetický pokrok.

G. Verdi: La traviata, opera SND, 1948, foto: Gejza Podhroský/Archív SND

Premiéry hudobne naštudovali zväčša Tibor Frešo a Juraj Viliam Schöffer, Milan Zuna sa postaral len o Aidu (ešte pred Wasserbauerovou) s Margitou Česnányiovou v titulnej úlohe. Bola vedúcim verdiovským sopránom, no kvalitných sólistov mal súbor viacero, vrátane nastupujúcej generácie (Papp, Hazuchová, Hanák, Hulmanová, Hanáková, Kucharský a ďalší).

Košiciach vzniká profesionálny súbor v roku 1945 a prvou opernou premiérou je Verdiho Traviata s Gizelou Veclovou a hosťujúcou Máriou Kišonovou-Hubovou ako Violettou. Do konca 50. rokov sa hrá Trubadúr, Rigoletto (s Imrichom Gálom a Jozefom Staníkom), v Maškarnom bále (1948) spieva Riccarda na záver medzinárodnej kariéry Imrich Godin.

G. Verdi: La traviata, Východoslovenské národné divadlo v Košiciach (dnes Štátne divadlo Košice), 1945, foto: Archív ŠDKE

Omladenie Traviaty, RigolettaSily osudu prináša talentovaná Anna Poláková, z Prešova prichádza tenorista Imrich Jakubek. ŠD Košice má niekoľkých kvalitných dirigentov, z režisérov Jurija Šeregija a hlavne talent odkrývajúceho Kornela Hájka.

Šesťdesiate a sedemdesiate roky už v troch divadlách

K operným súborom SND a ŠD Košice pribudol v roku 1960 ďalší, spevohra a neskôr opera DJGT v Banskej Bystrici. V prvej päťročnici uviedla trikrát Verdiho. Priestor v Traviate, RigolettoviMaškarnom bále sa otváral kvalifikovaným dirigentom (Ján Kende, Ján Valach, Anton Buranovský), talentovaným režisérom (Branislav Kriška, Václav Věžník, Drahomíra Bargárová – prvá žena režisérka) a zakladajúcim sólistom Dagmar Rohovej, Ladislavovi Longauerovi, Štefanovi Babjakovi, Márii Murgašovej. Neskôr Milanovi Kopačkovi, Jozefovi Konderovi, Františkovi Cabanovi  a ďalším.

Traviate v roku 1968 stvárnila Violettu aj mladučká Edita Gruberová, neskôr prvá dáma koloratúrneho odboru v celosvetovom meradle. Nasledoval Don Carlos a malá scéna sa odvážne pustila aj do Otella (1974) i Simona Boccanegru (1976).

G. Verdi: La traviata, DJGT Banská Bystrica, 1968, Edita Gruberová (Violetta), foto: archív Opera Slovakia

Korunou dramaturgie bol v roku 1978 uvedený prvý Falstaff na Slovensku od bratislavskej premiéry (1932). Podieľali sa na ňom dirigent Miroslav Šmíd, režisér Miroslav Fischer a ústredným hrdinom bol Štefan Babjak. Mladý súbor napriek objektívnym ťažkostiam sa postupne konsolidoval, sólistický ansámbel spevnel (Zemko, Kosec, Fresserová, Kľuková) a bol pripravený zdolávať aj náročnejší repertoár.

Prečítajte si tiež:
Peter Mikuláš: Falstaff nerieši zložitú filozofiu, pre život potrebuje akurát snívať o balení žien
Dalibor Jenis: Verdi vo mne stále dozrieva

Opera Štátneho divadla v Košiciach si v 60. rokoch pripísala slovenské premiéry dvoch Verdiho opier spred „populárnej trilógie“: Nabucca (1964) a Luisy Miller (pod názvom Úklady a láska, 1965). V prvej dominovali dramatické soprány Gity Abrahámovej a Evy Šmálikovej, druhá z nich síce nebola adekvátne obsadená, no prvenstvo jej patrilo.

Don Carlos v naštudovaní Borisa Velata a Kornela Hájka sa mohol pochváliť znamenitými sólistami, kde okrem vyššie uvedených sopranistiek hodno spomenúť Máriu Adamcovú a Danielu Suryovú (Eboli), Ladislava Neshybu (Filip) či Júliusa Regeca v titulnej postave. V Otellovi (1971), rozvážne režírovanom Drahomírou Bargárovou, triumfoval Jozef Konder, Jagom bol Miroslav Hájek, Desdemonou Lucia Ganzová a Mária Harnádková. Simon Boccanegra (1975) pod taktovkou Borisa Velata a v réžii Júliusa Gyermeka predstavil krásne verdiovské hlasy Pavla Mauréryho či Juraja Šomorjaia, ale aj dramatického Jozefa Kondera či Máriu Harnádkovú.

G. Verdi: Simon Boccanegra, Štátne divadlo Košice, 1975, Mária Harnádková (Amelia), Pavol Mauréry (Simon Boccanegra), Jozef Konder (Gabriele Adorno), foto: Archív ŠDKE

V šesťdesiatych rokoch v Opere SND inscenovali Verdiho len päťkrát, no v jednom prípade išlo o prvé slovenské uvedenie diela (Macbeth) a v druhom (Nabucco) o prvé bratislavské. Ešte pred nimi zaujal v Trubadúrovi (1973) a o rok neskôr v Maškarnom bále novou vizuálnou optikou režisér Július Gyermek so scénografom Pavom M. Gáborom. S minimom kulís, no s účinnou svetelnou réžiou a vypracovaním profilov postáv, posunul verdiovskú tradíciu vpred. K dispozícii mal vysokú kvalitu sólistov (Česányiová, Poláková, Sedlářová, Hazuchová, Baricová, Jakubek, Zahradníček, Hanák), ktorí boli štýloví, technicky zdatní a dramaticky účinní.

Prečítajte si tiež:
Päť poschodí alebo Verdiho Don Carlo pod mikroskopom

Na Silu osudu (dirigent Ladislav Holoubek a režisér Miroslav Fischer) už ohlasy kritiky neboli jednoznačné, zo sólistov zožali opäť úspech tenoristi Jiří Zahradníček a Imrich Jakubek (Don Alvaro), ale aj Juraj Hrubant a Juraj Oniščenko (Don Carlos), či Ondrej Malachovský ako Guardian. Prvý bratislavský Nabucco (1966) si vyslúžil ostrú kritiku najmä za použitú Geigerovu úpravu a v nej ešte ďalšie dramaturgické zásahy. Vznikla otvorená polemika medzi recenzentom Ladislavom Čavojským a režisérom.

G. Verdi: Nabucco, Opera SND, 1966, Juraj Martvoň (Nabucco), Nina Hazuchová (Fenena), foto: Jozef Vavro, Archív SND

Napriek tomu, aj vďaka kvalitným speváckym výkonom (počnúc Hanákom a Martvoňom, Česányiovou a Kittnarovou, Malachovským a Kyzlinkom z premiér až po celý rad doštudovaní) sa inscenácia dožila počas takmer troch desaťročí rekordného počtu repríz. Naproti tomu prvý slovenský Macbeth (1968, dirigoval Gerhard Auer, réžiu mal Július Gyermek) sa počas polroka hral len sedemkrát.

Sedemdesiate roky síce obnovili Maškarný bálTrubadúra, no z hľadiska nových inscenácií nešlo o úrodnú etapu. Istým prielomom v tradícii uvádzania opier v slovenskom preklade, sa stal v originálnom jazyku pripravený Rigoletto (1970). Napriek tomu sa réžia Júliusa Gyermeka nestretla s prevládaním pozitívnej kritickej reflexie. S väčším porozumením hodnotili Frešovo hudobné naštudovanie a z pôvodného obsadenia Jarmilu Smyčkovú (Gilda), Juraja Oniščenka v alternácii s hosťujúcim Reném Tučkom (Rigoletto) i Vojvodu v podaní Františka Livoru.

G. Verdi: Rigoletto, Opera SND, 1970, František Livora (Duca) Jarmila Smyčková (Gilda), foto: Archív SND

Nová Traviata sa neobišla bez kritických poznámok na adresu dramaturgie, neopúšťajúcej terén najpopulárnejších Verdiho opusov. Ani Bedřich Kramosil neposunul režijnú tradíciu k modernejšiemu divadlu. Z dvoch obsadení sa záujem upriamil na mladé tváre, Sidóniu Haljakovú a Juraja Hurného v hlavných postavách. Treťou novou verdiovskou inscenáciou siedmej dekády sa stala Aida (1978). Keďže naslovovzatých verdiovských hlasov bolo v tom čase v súbore pomenej, naplniť brilantnými speváckymi výkonmi inscenáciu Júliusa Gyermeka, hudobne pripravenú Tiborom Frešom, sa príliš nedarilo.

Prečítajte si tiež:
Verdiho Aida v histórii Opery Slovenského národného divadla
Nad slávou slnko (ne)zapadá. Odtajnené tajomstvá Verdiho Aidy

Počas ôsmich desaťročí sa slovenské operné divadlo pohybovalo medzi strednou a neskoršou periódou Verdiho tvorivého odkazu. Tri výnimky (nemecká verzia Nabucca, jediný Macbeth a nepochopená košická Luisa Miller) nepredznamenávali pokus o rehabilitáciu raných skladateľových opier. K tomu došlo až v neskorších dekádach, ktoré si pripomenieme v druhej časti článku TU…

Autor: Pavel Unger

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku