Giuseppe Verdi zomrel pred 120 rokmi. Ako reflektuje jeho operný odkaz Slovensko? (2)

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Pred sto dvadsiatimi rokmi 27. januára 1901 zomrel Giuseppe Verdi. Včerajšiu spomienku na uvedenia jeho opier v troch slovenských divadlách sme prerušili na konci sedemdesiatych rokov. Okno do ostatných štyroch dekád odkrývame v dnešnom pokračovaní.

Z dvadsiatich ôsmich opier Giuseppeho Verdiho sa počas šiestich desaťročí dostala na slovenské javiská sotva polovica. Počas zvyšného obdobia sa ich počet zvýšil najmä vďaka prvým uvedeniam opusov ranej periódy na scénach mimo Bratislavy. Metropola sa do histórie zapísala ako dramaturgicky najúzkoprsejšia.

Prečítajte si tiež:
Giuseppe Verdi zomrel pred 120 rokmi. Ako reflektuje jeho operný odkaz Slovensko? (1)

Osemdesiate roky s jedinou verdiovskou novinkou v Košiciach

Dramaturgia Opery Slovenského národného divadla sa počas 80. rokov neodklonila od návratov k už uvedeným titulom. Ešte za éry umeleckého šéfa Pavla Bagina to bol Don Carlos v hudobnom naštudovaní Viktora Málka a réžii Miroslava Fischera, ktorý sa vryl do pamäti najmä impozantnými výkonmi Sergeja Kopčáka (Filip II), Idy Kirilovej (Eboli), Pavla Mauréryho (Posa) a Magdalény Blahušiakovej (Elisabetta).

G. Verdi: Simon Boccanegra, Opera SND, 1985, P. Dvorský (Gabriele Adorno), I. Konsulov (Simon Boccanegra), M. Blahušiaková (Amelia Grimaldiová), foto: Anton Sládek, Archív SND

Keď Opere SND šéfoval Marián Jurík a angažoval na post šéfdirigenta Ondreja Lenárda, vrátil sa v roku 1985 po vyše polstoročí neprávom opomínaný, na oboch mimobratislavských scénach už „rehabilitovaný“, Simon Boccanegra. Lenárdova strhujúca a do detailov hudobne vymodelovaná koncepcia sa stretla s historizujúcou, no nepopisnou režijnou koncepciou Júliusa Gyermeka. Opäť sa zablysli sólisti, Magdaléna Blahušiaková a Peter Mikuláš, ku ktorým v repríze sa pridal zo svetových scén prichádzajúci Peter Dvorský a domáci verdiovský barytón par excellence Pavol Mauréry.

Nasledujúcemu Maškarnému bálu dal znova Ondrej Lenárd punc pravej verdiovskej poetiky. V réžii Miroslava Fischera sa zaskveli, popri už zmienených protagonistoch, Ľubica Rybárska, Eva Jenisová či Jana Valášková.

G. Verdi: Maškarný bál, Opera SND, 1986, Sergej Larin (Gustáv III.), Ľubica Rybárska (Amelia), foto: Katarína Marenčínová/Archív SND

Rigoletto v roku 1987 rozvíril ustálenú režisérsku hladinu nekonvenčným, no vo svete už bežným rukopisom. V známej predlohe Marián Chudovský so svojím tímom našiel nové súvislosti a vzťahy, odhaľoval pokryteckú morálku a dôsledne vypracoval profily postáv. V kvalitnom dirigentskom poňatí vynikli cituplné kreácie Pavla Mauréryho, Jany Valáškovej, Jozefa Kundláka i ďalších. Naproti tomu ani historicky druhý bratislavský Macbeth sa nevydaril a po piatich mesiacoch, tesne pred novembrovými udalosťami 1989, zmizol z plagátu.

Prečítajte si tiež:
Na Slovensku neznámy Verdiho Stiffelio má 170 rokov
Pred 180 rokmi uviedli v Teatro alla Scala Verdiho operu Jeden deň kráľom

Operný súbor Štátneho divadla v Košiciach sa v tejto dekáde jednak vracal k známemu Verdimu, no roku 1987 po prvýkrát na Slovensku siahol po Dvoch Foscariovcoch. Jedine tento titul bol v rukách nového tímu. Všetky ostatné (Don Carlos, s otvoreným prvým Fontainebleu obrazom, Trubadúr, obnovená Traviata, Aida, RigolettoNabucco) režírovala Drahomíra Bargárová a s výnimkou Rigoletta (tohto dirigoval Marián Vach) ich hudobne naštudoval Boris Velat. Velat s Bargárovou, zväčša so scénografom Jánom Hanákom, tvorili zohraný tím, ktorý verdiovskej poetike porozumel. Napriek rešpektu a priaznivým ohlasom u kritiky i publika, bola uniformnosť tímov istou zábranou v konfrontácii umeleckých a estetických názorov.

G. Verdi: Dvaja Foscariovci, ŠD Košice, 1987, foto: Ondrej Béreš/ŠDKE

Tá sa dostavila v slovenskej premiére Dvoch Foscariovcov, ktorých sa ujal zo symfonickej sféry prichádzajúci dirigent Richard Zimmer a modernejší trend presadzujúci Marián Chudovský, s výtvarníkom Petrom Čaneckým. Išlo o prínos po každej stránke. Nielen štartom v spoznávaní u nás nehraných diel mladého Verdiho, ale aj formovaním dramatického charakteru predlohy. V 80. rokoch sa popri speváckych oporách súboru (Pappová, Váradiová, Mrázová, Adamcová, Konder, Martiš, Balún, Šomorjai) prihlásila aj nová generácia, kam patrili napr. Neshybová, Bárd, Adamcová ml., Margita či Malatinec.

Prečítajte si tiež:
Známy-neznámy Giuseppe Verdi (seriál)
Verdi na prahu skladateľskej zrelosti

Banskobystrické Divadlo Jozefa Gregora Tajovského (dnešná Štátna opera) sa v tejto dekáde oprelo o populárne tituly (Trubadúr, Maškarný bál, Traviata) a v roku 1987 ako prvé slovenské divadlo predstavilo Nabucca v originálnej Ricordiho verzii. Všetky tituly hudobne pripravil Miroslav Šmíd, za režisérskym pultom mal prednosť Peter Dörr, jedine pod Traviatu sa podpísal Koloman Čillík. Spevácky sa profilovali rôzne generácie. Od zakladateľov Rohovej, Murgašovej, Babjaka, cez Jána Zemka, Jaroslava Kosca po Ľubicu Orgonášová, ktorá časom zažiarila v odlišnom repertoári na najväčších javiskách sveta.

Deväťdesiate roky s priebojnou Banskou Bystricou

Prvá slovenská scéna, Opera SND, v ôsmich verdiovských naštudovaniach vykazovala pestrosť tímov. Hudobne dosiahol nesporne najvyššiu kvalitu Ondrej Lenárd (Sila osudu, Aida) a Jonas Alexa (Otello), z ďalších spomeniem Jana Zbavitela (Traviata), Ivana Anguélova (Trubadúr, Don Carlos), Wolfdietera Maurera (Falstaff) a mladého, talentovaného Rastislava Štúra v Nabuccovi.

G. Verdi: Sila osudu, Opera SND, 1990, foto: Katarína Marenčínová/Archív SND

Z režijného hľadiska vyšli štýlovo čistejšie tradične poňaté inscenácie Miroslava Fischera (Sila osuduOtello) a Václava Věžníka (Trubadúr), než rešpektujúc objednávku neexperimentujúci, no príliš gýčový Don Carlo v réžii Jozefa Bednárika. Z mladých tvorcov dostali šancu Pavol Smolík vo Falstaffovi a Zuzana Lacková-Gilhuus v Nabuccovi, pričom ani jeden z nich nerozčeril ustálenú inscenačnú poetiku. Z veľkého počtu sólistov štýlu talianskej vokálnej estetiky najväčšmi zodpovedali Peter Dvorský, Sergej Larin, Magdaléna Blahušiaková, Ľubica Rybárska, Iveta Matyášová, Ľubica Vargicová, Pavol Mauréry, Peter Mikuláš, Miroslav Dvorský ale aj mnohí ďalší.

Štátnom divadle Košice išlo o desaťročie bez výrazných dramaturgických či umeleckých výbojov. Daň si vybrali aj náhradné priestory počas rekonštrukcie historickej budovy. Tri tituly pripravil Boris Velat (Sila osudu, Aida, druhá Traviata), dva Ján Drietomský (prvá Traviata a obnovený Nabucco). Z režijného hľadiska nešlo o plodné obdobie, skôr sa zapísali nové spevácke zjavy ako Iveta Matyášová a Simon Šomorjai v prvej Traviate a Michaela Várady a Michal Lehotský v druhej.

Priekopníkom v otvorení verdiovskej dramaturgie sa stala Štátna opera v Banskej Bystrici (do 1993 DJGT). Jej možno vďačiť už v 90. rokoch za prvé slovenské uvedenie AroldaErnaniho, pričom takmer celý verdiovský repertoár (okrem už spomenutých pribudla nová Traviata, Luisa Miller a Nabucco) bol v rukách režiséra Martina Bendika. Dve spomenuté novinky dirigoval Pavol Tužinský, v ďalších tituloch (Nabuccco, Rigoletto) sa vrátil po dlhom čase za pult Anton Buranovský. Rigoletta v roku 1997 pohostinsky naštudoval režisér Branislav Kriška.

G. Verdi: Aroldo, Opera Divadla Jozefa Gregora Tajovského (dnešná Štátna opera BB), 1993, Gurgen Ovsepian (Aroldo), foto: Archív ŠO

Umelecký rukopis Martina Bendika, v spolupráci s výtvarníkom Alešom Votavom, hoci polarizoval verejnú mienku a neraz svojou provokatívnosťou šteklil hodnotiteľov, v celoštátnom kontexte bol prínosom. Hodil otvorene rukavicu skostnateným tradičným poňatiam. Metaforickými a aktualizačnými prvkami, niekde prijateľnejšie, inde menej, vykladal Verdiho v korelácii so svetovým trendom. Divadlo, ktoré viedli Jaroslav Smitka a po ňom Rudolf Hromada, si vybudovali pomerne kvalitný, aj zahraničnými umelcami dotvorený sólistický súbor. Mária Tomanová, Gurgen Ovsepian, Sergej Tolstov sa v talianskom repertoári plne osvedčili.

S Verdim do nového milénia aj na pôde Zámockých hier zvolenských

Štvorica verdiovských inscenácií na pôde Opery SND v prvom desaťročí nového milénia bola rozdielna, hoci v dramaturgii nepriniesla žiadne novinky. Luisa Miller (2001) sa nevydarila po žiadnej stránke, o dva roky mladší Macbeth v réžii Mariána Chudovského (pôvodne ho hudobne naštudoval Oliver Dohnányi a Ľubica Rybárska s Vladimírom Chmelom stvárnili vierohodný pár Macbethovcov) si na rozdiel od nej vyslúžil dlhý javiskový život. To sa nepodarilo ani Maškarnému bálu (Rastislav Štúr/Pavol Smolík) s režijnou ambíciou nahradiť romantickú poetiku aktualizačnými zásahmi, ktoré však zmysluplne nerozvinul. Oporou inscenácie boli sólisti: Matyášová/Danková, Lehotský/Prolat a Babjak/Chmelo.

G. Verdi: Maškarný bál, Opera SND, 2004, Dalibor Jenis (Renato), Michal Lehotský (Gustáv III.), zbor Opery SND, foto: Archív SND
G. Verdi: Trubadúr, Opera SND, 2007, foto: Alena Klenková/Archív SND

Najväčšiu búrku však vyvolal Martin Bendik, ktorému sa ušlo pocty režírovať prvú premiéru v novej budove SND. Trubadúr v podzemnej betónovej garáži, so snahou vložiť do predlohy spoločensko-kritický apel, svojou nedomyslenosťou a zrážkou s hudbou samotnou, bol odsúdený na neúspech.

Štátne divadlo v Košiciach v tejto etape neposunulo troma inscenáciami (Rigoletto, Trubadúr, Maškarný bál) Verdiho interpretačnú tradíciu po stránke dirigentskej, režisérskej a vonkoncom už nie dramaturgickej. Hoci v žiadnom z titulov nedošlo k opakovaniu tímov. Možno iba niekoľko speváckych výkonov (zväčša hosťujúcich sólistov Gabriely Georgievovej, Micheleho Kálmándiho, či Elišky Weissovej, všetci v Maškarnom bále) sa vymanilo z bežného domáceho štandardu.

Cez prizmu dramaturgie sa do popredia opäť dostala Štátna opera v Banskej Bystrici, ktorá sa odhodlala po prvýkrát zhostiť drámy z raného Verdiho obdobia, Attilu (2005). Martin Bendik uplatnil v ňom svoj už známy aktualizačný zámer, no ďalej sa nedostal. Pod dynamickou taktovkou Pavla Tužinského stvárnili dramatické kreácie Jozef Benci (Attila), Louise Hudson (Odabella) a Zoltán Vongrey (Ezio). Na listinu premiér sa dostal aj Maškarný bál, Trubadúr, Traviata, Simon Boccanegra (v zaujímavej réžii Laca Adamika) a napokon pre zvolenský festival optimálnekoncipovaný Nabucco v réžii Michala Babiaka.

G. Verdi: Nabucco, Zvolenské hry zámocké 2013, foto: archív ŠO

Do prvej dekády nového storočia patria koncertné naštudovanie opier z Verdiho ranej periódy, ktoré Štátna opera uviedla v rámci Zámockých hier zvolenských ako slovenské premiéry. V Bitke pri Legnane, Alzire, Zbojníkoch, LombarďanochGiovanne d´Arco sa zablysol štýlovosťou a pohotovosťou dirigent Marián Vach. Spoznávali sme množstvo sólistov z popredných európskych javísk, akí sa do žiadneho zo slovenských divadiel bežne nedostávali. Iniciátorom a dramaturgom opernej časti festivalu bol Jaroslav Blaho.

Prečítajte si tiež:
Glosa
na nedeľu. Opera na Zámockých hrách zvolenských – zabudnutý punc kvality?

Ostatné desaťročie a Verdi na Slovensku

Kam sme sa posunuli? Z dramaturgického hľadiska sa obzor spoznávania Verdiho diel na Slovensku rozšíril už len vďaka pokračovaniu (a žiaľ už aj skončeniu) opernej časti Zámockých hier zvolenských. V roku 2013 zaznela z javiska Zvolenského zámku skladateľova trinásta a ešte stále do raného obdobia patriaca opera Korzár. Hral opäť orchester banskobystrickej Štátnej opery na čele so svojím šéfdirigentom Mariánom Vachom, v tenorovej postave Corrada sa vynímal mladý Luciano Ganci, dnes spievajúci na svetových javiskách.

G. Verdi: Korzár, Zámocké hry zvolenské 2013, Igor Lacko, Luciano Ganci, Alberto Gazale, Clara Polito, Elena Lo Forte, Marián Vach, zbor Štátnej opery, foto: Archív ŠO

Slovenské národné divadlo malo v piatich dookola hraných Verdiho operách viac šťastia na dirigentov než režisérov. Najmä Ondrej Lenárd (Otello) a Friedrich Haider (Rigoletto), obaja povestní detailnou znalosťou štýlu, vyžadovaním precíznej práce a schopnosťou inšpirovať ansámbel, postavili latku vysoko. Bolo to kritérium, ktoré sa snažili nepodliezť ani Martin Leginus (Simon BoccanegraDon Carlo), ani Jaroslav Kyzlink (Aida).

S režisérmi to už také jednoznačné nebolo. Josef Průdek v Otellovi a Pavol Smolík v Aide obhajovali konzervatívny postup, Martin Schüler v Rigolettovi a Diego de Brea v Donovi Carlovi hľadali novátorskejšie prístupy (Marián Chudovský v Boccanegrovi bol kdesi uprostred), no údernejšie nápady sa nedostavili. Zo sólistov najsilnejšie zarezonovali skôr mužskí protagonisti ako Dalibor Jenis (Jago a Posa), Kyungho Kim (Vojvoda z Mantovy, Gabriele Adorno) či Peter Mikuláš (Fiesco, Filip II).

Opera Štátneho divadla v Košiciach v dramaturgii myslela aj na kasové istoty (Nabucco, Rigoletto, Trubadúr, Traviata), no siahla aj po dvoch posledných Verdiho operách. A práve v Otellovi Falstaffovi dokázala vyspelosť ansámblu i voľbu hodnotných inscenačných tímov. Falstaff zaznel v Košiciach vôbec po prvýkrát v exkluzívnej réžii Jiřího Menzela, detailne kresliaceho profily postáv, situácie, vzťahy. Hudobne mu dal Martin Leginus presnosť a švih, zišlo sa výborné obsadenie, ktorému dominoval Peter Mikuláš v titulnej úlohe.

G. Verdi: Falstaff, Opera ŠD Košice, 2017, záverečná scéna, foto: Joseph Marčinský

Otella s pietou a zároveň vynaliezavosťou pripravil maďarský režisér Viktor Nagy. Dirigent Vinicius Kattah mu dal silný dramatický ťah. Titusz Tóbisz a Marián Lukáč sa zablysli ako Otello a Jago.

Prečítajte si tiež:
Peter Mikuláš: Falstaff nerieši zložitú filozofiu, pre život potrebuje akurát snívať o balení žien
Dalibor Jenis: Verdi vo mne stále dozrieva

banskobystrických Verdiho inscenácií uprednostňujem pred opätovným zaradením RigolettaTraviaty (v oboch zaujala Mariana Hochelová či Zoltán Vongrey)

skôr Macbetha, do ktorého dirigent Marián Vach a režisér Peter Gábor vložili všetky potrebné atribúty krutej drámy. Louise Hudson a Evez Abdulla vytvorili strhujúci pár Macbethovcov.

Na ploche dvoch dielov sa ani zďaleka nedalo zmapovať kompletný verdiovský život na slovenských operných javiskách. Ak sa niektorí z účinkujúcich v textoch nenašli, neznamená to, že ich podiel na inscenáciách bol zanedbateľný. Posledná otázka znie: poznáme ozaj najobľúbenejšieho talianskeho skladateľa v celom rozsahu jeho javiskovej tvorby dostatočne? Odpoveď si dá každý po svojom.

Autor: Pavel Unger

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár