Glosa na nedeľu. A máme po (koronovom) lete. Čo prinesie operná jeseň?

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Od marca sa všetko zmenilo. Dianie na kultúrnej scéne nevynímajúc. Porovnateľný stav nik z povojnovej generácie na vlastnej koži nezažil. Leto pritom znamenalo už druhú, žiaľ len prechodne „utlmenú“ fázu pandémie koronavírusu. Jej vývoj nedokážu s istotou prognózovať ani najkompetentnejší epidemiológovia.

Organizátorom festivalov, lebo toto je obdobie predovšetkým o nich, neostalo iné, len na situáciu reagovať. Áno, bolo to operné leto, aké svet nepoznal. V minulosti sa festivaly rušili len v obklopení rinčiacich zbraní. Nie smrtonosných vírusov. Túto historickú skúsenosť sa snažili reflektovať aj najrenomovanejšie, dlhodobou tradíciou ovenčené podujatia.

Smernice odborníkov na verejné zdravie sa v jednotlivých krajinách líšili a najmä hýbali v čase. Práve ten menil situáciu zo dňa na deň. A podľa nej sa aktuálne upravoval aj obraz operného leta 2020. Priam magickou lokalitou sa stali akcie pod voľnou oblohou. V nich boli reštrikcie mäkšie a počet divákov síce regulovaný, no predsa menej obmedzovaný. Festivaly, ktoré nechceli kapitulovať, fungovali v zredukovanej podobe. A navyše, často aspoň prostredníctvom priamych živých prúdov, nahrádzali osobnú účasť divákov.

Salzburger Festspiele oslavuje storočnicu, foto: Luigi Caputo

Salzburg i Pesaro naživo aj v streamoch

Storočnicu si pripomínalo tento rok nielen Slovenské národné divadlo (o ňom neskôr), ale aj Salzburské festivalové hry. Direktórium v rodisku Wolfganga Amadea Mozarta do poslednej chvíle vynakladalo maximálne úsilie (každý podstatný krok komunikovali na stránke festivalu), aby aj v hocakej redukcii programu či počtu divákov, zachránilo dominantu všetkých festivalov. Gesto navyše: nech čo najmenej záujemcov trpí neúčasťou na oslave stého výročia, prehlásilo za jubilejný aj ročník budúci.

Prečítajte si tiež:
Glosa na nedeľu. Storočný Salzburský festival nerezignoval, oslavuje redukčne, no o rok dlhšie

Oproti pôvodným plánom sa uskutočnilo asi o polovicu menej akcií a najväčšmi na daný stav doplatila opera. Namiesto desiatky plánovaných titulov sa odohrali iba dva. Elektra z pera jedného zo zakladateľov festivalu Richarda Straussa (bola aj v pôvodnej ponuke) a Così fan tutte od slávneho salzburského rodáka Wolfganga Amadea Mozarta.

Priznám sa, nedalo mi nesledovať aspoň live stream mojej obľúbenej Così fan tutte a neoľutoval som. Úsporná javisková výbava Johannesa Leiackera nebola žiadnou prekážkou, aby šestica účinkujúcich rozihrala všetky struny situačne variabilného príbehu. Režisér Christof Loy nebýva nikdy priateľom zbytočných scénických barličiek a keď má k dispozícii také adekvátne typy predstaviteľov ako teraz v Salzburgu, dej neviazne ani na sekundu.

W. A. Mozart: Così fan tutte, Salzburger Festspiele, 2020: Andrè Schuen (Guglielmo), Marianne Crebassa (Dorabella), Elsa Dreisig (Fiordiligi), Bogdan Volkov (Ferrando), foto: Monika Rittershaus/SF

Vzhľadom na nutnosť hrať bez prestávky, muselo sa trocha škrtať. No kto dielo dobre nepozná, chýbajúce miesta možno ani nepostrehol. Medzi krásnymi hlasmi a štýlovými výkonmi (Elsa DreisigMarianne Crebassa ako Fiordiligi a Dorabella, Johannes Martin KränzleLea Desandre v postavách Dona Alfonsa a Despiny, Bogdan Volkov ako Ferrando) ma najväčšmi zaujal mimoriadne krásny barytón z južného Tirolska pochádzajúceho Andrèho Schuena v úlohe Guglielma.

Priznanie druhé. Po dvadsiatich deviatich rokoch ma okolnosti donútili po prvýkrát prerušiť kontinuitu návštev Rossiniho Opera Festivalu v Pesare. Ale opäť klobúk dolu pred direktóriom a celým tímom zúčastnených, že v COVIDOM-19 ťažko skúšanom Taliansku, vytvorili náhradný model jedinečných rossiniovských slávností.

Pôvodný program sa s výnimkou jedinej uskutočnenej inscenácie Zmenky na manželstvo (La cambiale di matrimonio) presúva na budúci rok, takže o avizované tituly Moïse et Pharaon (Mojžiš a faraón) a Elisabetta regina d´Inghilterra (Alžbeta kráľovná anglická) publikum nepríde. Ba čo viac, festival po prvýkrát pridáva jesennú časť. Novembrovou náplňou bude nahradená Accademia rossiniana a inscenácia Cesty do Remeša s už novými frekventantmi tohto interpretačného kurzu. Trikrát zaznie aj Barbier zo Sevilly v skvelej réžii Piera Luigiho Pizziho a koncerty.

G. Rossini: La cambiale di matrimonio, Rossini Opera Festival, Pesaro, 2020, foto: Studio Amati Bacciardi/ROF

V live streame ponúkol Rossini Opera Festival premiéru skladateľovej druhej, v osemnástich rokoch skomponovanej opery La cambiale di matrimonio. Zažil som ju na festivale viackrát, no možno mimoriadna doba spôsobila, že tento raz, hoci aj cez internet, som ju vnímal s väčším pochopením. Ako jediná z celého programu sa séria predstavení odohrala v interiéri Teatro Rossini. Epidemiologické pravidlá zmenili vnútro divadla. Sedadlá z prízemia zmizli, ich miesta zaujal orchester, jamu zakryli a javisko vysunuli.

Pikantnosťou bolo, že pod novú podobu diela sa podpísali dvaja tenoristi. Jeden aktívny, Dmitry Korchak, v úlohe dirigenta a druhý už nespievajúci Laurence Dale ako režisér. Inscenácia je nápaditá, kultivovaná, perlivá hudba pulzuje v nefalšovanom temporytme. V hlavných úlohách žiaria mladá Giuliana Gianfaldoni (Fannì), skúsený Carlo Lepore (Tobia Mill) a fešácky Iurii Samoilov (Slook). Lákadlom ďalších dní boli open air koncerty sólistov (okrem iných aj Juana Diega Flóreza) a Cesta do Remeša, tiež v centre mesta na Piazza del Popolo, so sólistami z predchádzajúcich ročníkov.

G. Rosiini: Cesta do Remeša, Rossini Opera Festival, 2020, foto: Studio Amati Bacciardi/ROF

O vyše päťhodinovom galakoncerte v novootvorenom parku areálu Eiffelovho umeleckého štúdia v Budapešti som písal zvlášť v článku Budapeštiansky gala maratón s Jonasom Kaufmannom v poslednej tretine. Bolo to po každej stránke skvelo zorganizované podujatie, ktoré popri 21 domácich sólistoch, orchestri a zbore Maďarskej štátnej opery vyvrcholilo vysoko karátovou kyticou árií (v prídavkoch aj piesní) v podaní hviezdneho tenoristu Jonasa Kaufmanna.

Druhá navštívená akcia organizačne zaškrípala. Hoci vo svojom zárodku išlo o úctyhodný nápad. Weinviertler Festspiele v Mikulove mal byť atraktívnou novinkou na festivalovom nebi. Hlavný iniciátor, rakúsky tenorista Peter Svensson, chcel saturovať zrušený Bayreuth a využiť uvoľnené termíny popredných sólistov. Preto sa zameral na dve Wagnerove opery, Tristana a IsolduBlúdiaceho Holanďana. Usporiadatelia sa však mylne spoliehali na spontánny záujem hlavne rakúskeho publika. V Čechách, presnejšie na Morave a od Mikulova v neveľmi vzdialenom Slovensku, propagáciu vynechali úplne. A tak to aj dopadlo.

R. Wagner: Tristan a Izolda, Weinviertler Festspiele v Mikulove, 2020, foto: Gesine Görlich-Fletzberger

V čase našej návštevy navyše neprialo počasie. A tak prvého z dvoch Tristanov sme po viacnásobnom prerušení pre slabé kvapky dažďa, ktoré však boli nezlučiteľné s nekrytým orchestrom, v druhom dejstve opustili. Napriek tomu to bola zaujímavá „ochutnávka“ s poučením, že amfiteáter v Mikulove akusticky výborne slúži bez ozvučenia, že scénickú atmosféru je možné vyčariť aj výlučne projekciou. Trocha ma síce vo výškach sklamala Isolda slávnej Martiny Serafin (Petra Svenssona ako Tristana som našťastie počul len chvíľu a Günther Groissböck nastúpil neskôr), no poskladaný orchester (aj tu nastali zmätky, ktoré napokon objasňoval riaditeľ Národného divadla v Brne Martin Glaser, odkiaľ mali mať hudobníkov) na čele s Matthiasom Fletzbergerom neznel najhoršie. Lokalita v trojuholníku medzi Rakúskom, Českom a Slovenskom by mohla byť lákavá aj do budúcnosti.

Operná jeseň zaklopala na dvere. Začulo ju aj SND?

Neporovnateľne väčšia zvedavosť, akou je budúcnosť mikulovského festivalu, sa spája s opernou jeseňou. Najmä v Slovenskom národnom divadle. Mnohé súbory, medzi nimi viacero českých, otvorili sezónu pred bežným termínom, v polovici augusta. Jednoducho, cítili potrebu splatiť dlh voči obecenstvu, chýbali si navzájom.

Plzeň má za sebou už dve operné premiéry, Brno a Liberec jednu, hrá sa v Prahe. To sú len príklady z blízkeho okolia. Bratislava si driemká v „lockdowne“. Patrím k tým, čo sa nedokážu ubrániť pocitu, že našej erbovej inštitúcii ani polročné, plne hradené prázdniny nestačili. Neviním umeleckú či technickú zložku divadla, oni vykonávajú len to, čo im nariadi vedenie. Súbor síce minulý týždeň formálne nastúpil, no kde je obraz naštartovanej prevádzky? Kde dramaturgický plán?

Slovenské národné divadlo, historická budova, zdroj: Archív SND

Nie, o istote určite nie je reč. Tú dnes nikomu nezaručí nik. Na druhej strane k laxnému postoju riaditeľa Opery Rastislava Štúra, ale aj štatutára Slovenského národného divadla Petra Kováča, ťažko hľadať vysvetlenie. O nevyužitom priestore na prezentáciu Opery koncom minulej sezóny (aby sme si rozumeli, nie pred 30. aprílom, keď ju ministerka kultúry Natália Milanová „jasnovidecky“ ukončila, ale v čase uvoľnenia opatrení, hoci vedenie rezortu oficiálne neprerušilo uzáveru) je už zbytočné hovoriť. Tá je za nami, rovnako ako neopakovateľné storočné jubileum. Hanebne a trestuhodne, najmä v prvej polovici, premrhané.

Zmes hitov, ktorú prezentovali ako Divadlo pred divadlom, žiadnu väzbu na storočnicu nemala a nemožno ju brať vážne. Letné piatky a nedele pred divadlom, ponúkajúce improvizované javisko pre nezávislú kultúru, je iste šľachetným činom. Zmysel by mal, keby zároveň a v zjavnej kvantitatívnej prevahe, pódium využila najmä Opera SND na prezentáciu vlastných síl. Prípadne aj noviniek, ktoré si umelci iniciatívne naštudovali počas neplánovaných voľných mesiacov. Alebo, hoci aj uvedením frekventantov dosiaľ verejnosti neznámeho Operného štúdia SND. Jeho koordinátor a lektor dramaturgie by tak spravil záslužnejší čin, než nakrútenie príbehu o Carmen. Koncerty totiž fungovali všade tam, kde dostala zelenú invencia, kreativita, odvaha a nadovšetko úprimná snaha naživo(!) komunikovať s verejnosťou.

Slovenské národné divadlo, nová budova, zdroj foto: Archív SND

Asi môžem použiť množné číslo keď skonštatujem, že sme (okrem tých, čo v súvislosti s ostatným dianím v divadle úplne rezignovali) dlho a dychtivo sledovali web Slovenského národného divadla. Veď nič iné nám neostalo. V nádeji, že tam nájdeme program na najbližšie mesiace, dramaturgický plán na 101. sezónu, že sa ktosi zo zodpovedných k svojmu divákovi postaví čelom. Kdeže, naivnosť. Až 21. augusta sa objavila správa, že predaj vstupeniek sa začína. A ponuka? Otvárací koncert 19. septembra, čo je ozaj neskoro, navyše do dnešného dňa bez oznámenia programu a účinkujúcich. Plus tri predstavenia novej inscenácie – neviem, či pre jej výpravnosť ideálnej – Verdiho Aidy. Bodka. Takto vyzerá reštart po polroku. Pre porovnanie: banskobystrická Štátna opera má naplánované premiéry na celú sezónu, program zatiaľ na dva mesiace a Košice s dramaturgiou sezóny meškajú len pre zmeny vo vedení. Do decembra však hrací plán je k dispozícii.

Aká bude epidemiologická situácia u nás či vo svete, to pri kreovaní sezóny nemohol nik vedieť. Posledné rozhodnutie zo zasadnutia slovenského krízového štábu kultúru nezamyká, len limituje počty. Pripraviť plnohodnotný plán v pracovných alternatívach a dať ho verejnosti na známosť, je alfa a omega činnosti každého seriózneho divadla.

Stačí si pozrieť webové stránky operných domov v Prahe, Viedni, Budapešti, Berlíne atď. Vo Viedenskej štátnej opere dokonca domysleli úpravu tradičného sektora na státie, kde by sa ťažko dodržiaval sociálny odstup. Za rovnaké ceny doňho položili stoličky a obmedzia len počet miest. A kuriozitka navyše: neodporúča sa kričať bravó. O bučaní nie je v opatreniach zmienka. V milánskej La Scale otvárajú sezónu koncertnými uvedeniami Traviaty Aidy. Žiadne dramaturgické tromfy, no hlavné je pozvať diváka opäť pod strechu.

Nová budova SND, sála opery a baletu, foto: Archív SND

Jednu novinku predsa len na internetovej stránke SND nájdeme. V čase, keď zriaďovateľ vyzval vedenie divadla k úspornému režimu, vznikla v Opere SND dosiaľ nepoznaná funkcia. Hlavný rezidentný dirigent. Vysvetlenie, v čom bude spočívať jeho náplň práce, začo bude zodpovedný, či ide o pevný úväzok a podobne, sa do dnešného dňa nedozvedáme. Robert Jindra, ktorý post obsadil, by bol určite prínosom pre súbor. Ale v situácii, keď riaditeľ opery a zároveň šéfdirigent Rastislav Štúr si svoju druhú funkciu v praxi neuplatňuje (zato za dirigentský pult Slovenskej filharmónie sa medzi 4. septembrom a 17. októbrom 2020 postaví šesťkrát!) a hneď prvá premiéra sezóny je v rukách hosťa, ide o záhadný manéver. O jeho transparentnosti, po ktorej Ministerstvo kultúry SR tak vehementne (všetka česť!) volá, sotva môže byť reč.

screen westránky SND z dňa 30. 8. 2020 / https://www.snd.sk/umelecky-subor-opery

Za nešťastné považujem odkladanie výberového konania na miesto generálneho riaditeľa SND. Od 1. januára je obsadené provizórne. Najskôr ho oddialil šok z pandémie, čím sa prepáslo pár mesiacov počas zatvorených brán, vhodných minimálne na zorientovanie sa nového štatutára. Potom sa riešila otázka smerníc. Okrem iného, ako čo najtransparentnejšie obsadiť konkurznú komisiu. Opäť premrhaný čas (koľkože výberových konaní v iných rezortoch sa uskutočnilo), ktorého výsledkom bol na pripomienkovanie otvorený návrh smernice. V znení, ako ho predložilo ministerstvo, ide o univerzálnu šablónu, ktorú nie je možné uplatniť paušálne pre jednoduchšiu štátom zriaďovanú inštitúciu a trojsúborový národný divadelný kolos. Čo tento proces nakoniec prinesie sa snáď dozvieme. Ale čas nestojí. Nebezpečne nám uniká pomedzi prsty.

Autor: Pavel Unger

Archív Glosa na nedeľu

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku