Glosa na nedeľu. Deväť košických operných sezón Karola Kevického

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Nový generálny riaditeľ Štátneho divadla v Košiciach Ondrej Šoth sa rozhodol pracovať s novým tímom. K zmene došlo na čele všetkých troch súborov. Uprostred leta sa tak uzavrela deväťročná etapa riaditeľa opery Karola Kevického. Je teda dôvod zamyslieť sa nad poslednou osminou života 75-ročnej inštitúcie, ktorá sa vcelku úspešne tvarovala pod jeho vedením.

U Karola Kevického (1973), absolventa dirigovania na pražskej Akadémie múzických umení, to bol už druhý vstup do tej istej „rieky“. Prvé šéfovanie v opernom súbore Štátneho divadla v Košiciach bolo na začiatku nového milénia, keď ako nováčik nemal skadiaľ získať riadiace znalosti. Po skončení mandátu prešiel do Národného divadla moravskosliezskeho v Ostrave (v Košiciach ho vtedy vystriedal Peter Dvorský), kde sa skoncentroval najmä na operetu a stal sa napokon šéfom samostatného ansámblu. Získal prax, sebavedomie i potrebné kontakty. To všetko mu prišlo vhod, keď mu riaditeľ košického divadla Peter Himič nečakane ponúkol návrat do rovnakej funkcie, z akej o päť rokov skôr odišiel.

V roku 2011 to už bol iný Karol Kevický. Podstatne zorientovanejší, zocelený divadelnou prevádzkou, a poučený o vlastnostiach, potrebných pre vedenie operného súboru. Obsadil post dramaturga a v mladej absolventke brnianskej JAMU Linde Keprtovej získal zároveň nádejnú režisérku. Už jeho prvá sezóna priniesla úrodu. Dokonca na pôde nielen v Košiciach, úplne neprávom, obávaného Leoša Janáčka.

L. Janáček: Jej pastorkyňa, Štátne divadlo Košice, 2012, Jolana Fogašová (Kostelnička), Zsolt Vadász (Števa), foto: Archív ŠDKE

Jej pastorkyňa však neminula cieľ. Pozval do nej kolegov, ktorých spoznal počas moravských rokov – dirigenta Roberta Jindru, v tom čase umeleckého šéfa ostravskej opery a hlavu olomouckej činohry Michaela Taranta. Najmä orchester ožil farbami, emóciami, drámou a nenásilne vtiahol do víru hudby vcelku tradičné javiskové dianie. Dokonca sa podarilo spojiť zaujímavé, z hosťov pomerne prekvapujúco poskladané obsadenie. V hlavných ženských úlohách s Maidou Hundeling ako Jenůfou, Jolanou Fogašovou v debute Kostolníčky a Zsoltom Vadászom (Števa), doplnené domácim Jaroslavom Dvorským v postave Lacu.

Roberta Jindru i Michaela Taranta pozval Karol Kevický opakovane. Dirigenta do hudobného naštudovania Straussovho Netopiera (s výbornými referenciami) a slovenského objavenia Víl od Richarda Wagnera. Režiséra zasa do Sedliackej cti/KomediantovBohémy. Vedeniu opery záležalo, aby repertoárovú ponuku namixovalo v čo najakceptovateľnejšom pomere medzi titulmi diváckymi, takpovediac kasovými, a náročnejšími, aj v slovenskom kontexte raritnými. Prirodzene, kvantitou dominoval Giuseppe Verdi v celej šírke tvorby. Od Nabucca (škoda, že z raného obdobia nevytiahli aj iný titul), cez „populárnutrilógiu“ (v nej bol napríklad režijne spackaný, no spevácky v nejednom ohľade nadpriemerný Trubadúr), až po vrcholného Otella a Falstaffa. Ak sa spätne ohliadnem po tomto segmente, tak z neho vyšli víťazne práve dve posledné, najnáročnejšie diela.

G. Verdi: Falstaff, Opera ŠD Košice, 2017, záverečná scéna, foto: Joseph Marčinský

Ambíciou Karola Kevického v celom oblúku jeho pôsobenia (po Keprtovej odchode sa externým dramaturgom stal Peter Hochel, tiež autor celoslovensky najzasvätenejších textov do bulletinov) bolo klásť pred súbor stále nové výzvy a dvíhať latku kritérií. Pochopiteľne, nielen v talianskom spektre, ale aj smerom k baroku a 20. storočiu.

Ale ostanem ešte u Verdiho. V roku 2017 košický súbor naštudoval po prvýkrát vo svojej histórii Falstaffa a zveril ho do rúk exkluzívneho hosťa, 79-ročného filmového režiséra Jiřího Menzela. Bez barličiek z jemu vlastnej branže, zato výrazovo detailne, akoby očami kamery a v akurátnom tragikomickom balanse, vybudoval jednu z ukážkových inscenácií ostatného decénia. Dobrou voľbou bol aj dirigent Martin Leginus a kvalitnému obsadeniu vládol hosťujúci Falstaff Petra Mikuláša.

Prečítajte si tiež:
Trubadúr dnešných dní
Straussov Netopier priniesol divákom v Košiciach kultivovanú zábavu
Verdiho Otellom zdolali Košičania ďalší skúšobný kameň
Verdiho Falstaff otvoril oponu už aj na javisku Štátneho divadla v Košiciach

Pri nasadzovaní Otella sa súbor nezaobíde bez titulného hrdinu, na ktorom dielo stojí a padá. Košičania takého majú a Titus Tóbisz v ňom zúročil nielen ojedinelé dispozície dramatického tenora, ale aj širokú paletu výrazu. Jedným dychom však treba vysloviť aj meno univerzálneho Mariána Lukáča ako Jaga. Šéfdirigent Vinicius Kattah (opäť jedno z víťazstiev Kevického éry) vyburcoval orchester k výkonu na hranici svojich možností (podobne aj zbor pod vedením Lukáša Kozubíka), boli v ňom emócie, kontrasty, verdiovský pulz. Maďarský režisér Viktor Nagy zosobnil ten typ umelca, ktorý popri piete voči partitúre vedel vycítiť jej nadčasový dosah. Povzdychli sme si, mať takúto premiéru v krízou zmietanej Opere Slovenského národného divadla!

G. Verdi: Otello, ŠD Košice, 2019, Titusz Tóbisz (Otello), foto: Joseph Marčinský

Ak ešte ostanem na teritóriu talianskej opery, tak vo verizme sa Košičanom až tak nedarilo. Známy režisér Jan Antonín Pitínský mohol byť zárukou pohľadu nezaťaženého opernou konvenciou, no v dvoch častiach z Pucciniho Triptychu (PlášťGianni Schicchi) priveľa symbolických šifier s priamočiarosťou verizmu (najmä Plášťa) neladilo. V medziach priemeru ostalo hudobné naštudovanie Ondreja Olosa i spevácke výkony. Dvojičky Mascagniho Sedliacku česťLeoncavallových Komediantov prevzal ilustratívnou poetikou narábajúci Michael Tarant. Pod inšpiratívnou taktovkou Petra Valentoviča sa predstavilo niekoľko kvalitných spevákov, najmä Boldizsár László sa blysol v oboch tenorových partoch.

Prečítajte si tiež:
Bohom milovaný
Od Komediantov k barokovému divadlu hrôzy
Popoluška – aj operná, aj bábková, ale hlavne iná…

Drvivou porážkou na každom poli sa skončil boj s Pucciniho Manon Lescaut. Z odstrkávaného obdobia romantického belcanta predovšetkým režijne ostala bezduchou Belliniho Námesačná v poňatí Václava Málka (tu by som upozornil na benevolentný a preexponovaný výber českých režisérov z Kevického strany), ktorá priniesla aspoň dve kvalitné kreácie titulných hrdiniek, Michaely VáradyNicoly Proksch.

Kevického objav, režisérka Linda Keprtová, sa zapísala v troch košických prácach v priaznivom svetle. Najskôr jej obdivuhodne vyšla slovenská premiéra Dialógov karmelitánok od Francisa Poulenca, za ktoré právom získala v kategórii réžia DOSKY 2013. Bol to jej režisérsky a scénografický debut, odkrývajúci citlivú, empatickú a nekaždodennou invenciou obdarenú umelkyňu.

F. Poulenc: Dialógy karmelitánok, Štátne divadlo Košice, 2013 foto: Joseph Marčinský

Zaradenie Ariadny na Naxe od Richarda Straussa, tiež po prvýkrát v Košiciach, bolo ďalším bonusom šéfa opery. A to aj napriek tomu, že v týždni pred premiérou nastali problémy, ústiace do odchodu dirigenta a dvoch protagonistov, všetkých z Rakúska. Ešteže sa za dirigentský pult pohotovo postavil Marián Lejava. Keprtovej zámerom bolo vniesť vlastný pohľad na predlohu, pridať jej nové významové vrstvy, čo sa čiastočne podarilo. V titulnej úlohe excelovala Louise Hudson. Do tretice Händelova Alcina. Garantom hudobnej podoby bol hosťujúci znalec baroka a inšpirátor zachovania čo najvernejšieho štýlu Marek Štryncl. Keprtovej predstava opäť niesla svojský pohľad, pracovala so symbolikou, zborom, kreslila scénické obrazy. K dispozícii boli výborné sólistky Michaela Várady, Mariana Hochelová či Markéta Cukrová.

Prečítajte si tiež:
Dramaturgická lahôdka – opera G. F. Händela Alcina v repertoári ŠD v Košiciach
Prehra Hoffmanna v Košiciach

Zjavný dramaturgický deficit badať v slovenskej tvorbe, ktorú zastupovala len novinka Mariána Lejavu Bohom milovaný. Spolu s Rimského-Korsakovovým Mozartom a Salierim tvorila interesantnú dvojičku variácií na tému života, smrti a legendy vzťahov medzi slávnymi rovesníkmi. Odhliadnuc od vyslovene nevydarených Offenbachových Hoffmannových poviedok sa v štyroch posledných riaditeľských sezónach Karola Kevického objavilo viacero náročných výziev.

Okrem Verdiho Otella a Falstaffa, o ktorých som sa už zmienil, súbor prekvapujúco a odvážne obrátil pohľad na odkaz Richarda Wagnera, konkrétne na jeho prvotinu Víly. Pri realizácii tejto rarity sa stretli kreatívni tvorcovia. Dirigent Robert Jindra (známy to „wagnerian“ a umelec schopný vydolovať skryté rezervy účinkujúcich) a režisér Lubor Cukr. Našli kľúč, ako rozprávke pre dospelých priradiť zmysluplný druhý plán. K dispozícii bol navyše skutočný „Heldentenor“ Titusz Tóbisz.

R. Wagner: Víly, Štátne divadlo Košice, 2017, foto: Daniel Jäger

O dosiaľ na Slovensku najoriginálnejšie poňatého Mozartovho Dona Giovanniho sa zaslúžil Vinicius Kattah. Hĺbka znalostí o salzburskom géniovi a extrémne zanietenie mu dovolili zažonglovať si, cifrovať spevácke party, pointovať recitatívy, ktoré sám pri čembale sprevádzal. Operný novic Juraj Nvota v úzkej kooperácii s dirigentom a dramaturgom Petrom Hochelom vymodeloval skutočne veselú drámu (dramma giocoso). Skrátka, bol (a dúfam, že stále je) to večer plný prekvapení. Z iného súdka pochádza Samson a Dalila od Camilla Saint-Saënsa. K spracovaniu biblickej témy si privolal vzdelaného činoherného režiséra Romana Poláka, ktorý z predlohy vyčítal dejové prieniky v nadčase, ba aj súvis s dneškom. Moderná, so svetlom a farbami narábajúca, hudobne solídne pripravená inscenácia, rozhodne patrí skôr do kategórie pozitívnych činov.

Prečítajte si tiež:
Košický Don Giovanni neortodoxný a nesterilný
Košického Fidelia vystupňovala aktuálna politická pointa
Bibliou inšpirovaný košický Samson s aktuálnym apelom

Predčasnú bodku za sezónou 2019/2020, vynútenú pandémiou koronavírusu (plánovaný bol ešte Massenetov Werther), položil opäť tvrdý oriešok. Fidelio od Ludwiga van Beethovena zväčša divadlám zamotá hlavy. Košičania chceli dokázať, že kondične naňho majú a sú schopní predstaviť aktualizovanú koncepciu. Nemecký režisér Bruno Berger-Gorski najmä v prekvapujúcom závere s projekciou zavraždených novinárov prepojil hlavnú ideu diela so smutnou realitou súčasnosti. Fidelio ako politické divadlo malo hudobnú zábezpeku v premyslenom dirigentskom pláne Vinicia Kattaha. Hoci orchester a nevhodne obsadená titulná predstaviteľka na premiére neoslnili, skvelé výkony mladého Michala Onufera (Rocco) či Mariána Lukáča (Pizarro) ostávajú v pamäti.

Karol Kevický na skúške orchestra Opery ŠD Košice, dirigent Ondrej Olos, foto: Joseph Marčinský

Karol Kevický mal po celý čas oporu a dôveru v organizačne schopnom a ľudsky tolerantnom nadriadenom, generálnom riaditeľovi ŠD Petrovi Himičovi. Nebudoval široké zázemie pevne angažovaných sólistov, ale ad hoc pozýval hosťov na spestrenie prevádzky. Režiséri prichádzali tiež z externého prostredia a neboli limitovaní profesionálnou spätosťou s operou. Personálne voľby v oboch oblastiach sa často darili, no nevyhol sa ani niekoľkým omylom. K plusom Karola Kevického patrí angažovanie Vinicia Kattaha do funkcie šéfdirigenta. A tiež kvalitní dramaturgovia, aj keď projekty, niekedy s tendenciou sezóny tematizovať (a mal aj výhľadový horizont), možno rysoval sám. Nový riaditeľ opery Roland Khern Tóth preberá vcelku konsolidovaný súbor s výsledkami, na ktoré sa dá pokojne nadviazať.

Autor: Pavel Unger

Archív Glosa na nedeľu

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku