Glosa na nedeľu. Je máj, streamov čas, ale aj čas myslenia na budúcnosť

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Niet pochýb, že koronavírus radikálne zmenil život. Vrátane kultúrneho. Zatvorené divadlá a koncertné sály presmerovali dianie do internetového priestoru. Všade tam, kde si umelci a publikum najviac chýbali, našli spôsob vzájomnej komunikácie. Máj 2020, čas streamov, zmenil aj tých, čo operným kinám príliš nefandili. Som jedným z nich.

Priestor pre operu v médiách

Uprostred týždňa sme v tichosti zaznamenali Svetový deň masmédií (20. máj). V minulosti sme ho takmer ani nevnímali, hoci operná kritika vždy bola – a v civilizovanom svete aj ostala – neodmysliteľnou súčasťou mediálneho terénu. Prečo v tomto kontexte uvažujem? Zrejme každý z autorov pripravovaných knižných publikácií k storočnici Slovenského národného divadla (očakávaný 2. diel Dejín slovenského divadla a kniha 100 rokov SND) strávil istý čas v archívoch, aby načerpal informácie k pridelenej téme.

Slovenské národné divadlo, historická budova 1. marca 2020, foto: Zdenko Hanout

Naša operná história je zmapovaná v rôznej kvalite a kvantite. Prameňom sú vždy recenzie a články z masmédií. Pokiaľ môžem hovoriť za seba, tak obdobie sedemdesiatych a osemdesiatych rokov je pokryté obrovským množstvom materiálov. Približne desiatka denníkov, týždenníky či iné periodiká spravidla obsahovali kultúrne rubriky. Dalo sa selektovať, zovšeobecňovať, nastavovať kritériá.

Čo však bude robiť generácia autorov a historikov o päťdesiat či sto rokov? Tlačené médiá s priestorom pre operu zrátame poľahky na prstoch jednej ruky. A ak k nim priradíme aj operné webové portály, stále to nepostačí na vytvorenie komplexného obrazu o súčasnom stave. Kritika totiž nie je len zrkadlom aktuálneho diania (o to objektívnejším, o čo viac subjektov sa na nej podieľa), ale aj platnou „slúžkou“ histórie. Aj z tohto hľadiska si Svetový deň masmédií zaslúžil pozastavenie.

Operné streamy zo sveta

Poďme k inej téme. K opere na internete. V princípe nič nové, na YouTube sme si aj v minulosti našli mnoho zaujímavostí, mohli sme porovnávať, vychutnávať si diela a spevákov, triediť podľa vlastného vkusu. Keď však začal vystrájať KOVID-19, otvoril sa fenomén operných streamov ešte naliehavejšie. A mnohí sme podľahli jeho „dramaturgii“. Ba máme možnosti voľby, pretože archívy otvorila rovnako Metropolitan Opera v New Yorku, ako aj milánska La Scala, Viedenská štátna opera a množstvo veľkých i menších divadiel. Dokonca trocha aj jedno slovenské: Štátne divadlo v Košiciach. Nuž, aspoň dáky benefit v neutešenom stave.

Prečítajte si tiež:
Viedeň, Mníchov, Berlín či New York sprístupňujú svoje operné produkcie a koncerty klasickej hudby cez internet

La Scala klope na dvere vašej obývačky
Cesta okolo sveta: známe i menej známe divadlá prinášajú bohatú nádielku opery online

Priznám sa, dlhší čas som tomuto javu odolával. Naživo je pre verného „operáka“ vždy naživo. No ak sa dnešná doba vymkla z regulárnych medzí, treba rešpektovať aj nový režim. Minimálne z dvoch pohľadov. Prvým je úprimná túžba interpretov nestratiť kontakt so svojím publikom. Nezabudnuteľný zážitok som mal z emóciami nabitého štvorhodinového maratónu At-home gala, usporiadaného umelcami newyorskej Metropolitan Opery. Písala o ňom kolegynka z Drážďan, pani Agata Schindler TU…, no nedá mi ešte raz ho nepripomenúť.

On-line koncert Metropolitnej opery New York, “At-Home Gala”, 2020, Ambrogio Maestri, Marco Armiliato, Jonas Kaufmann, screen Opera Slovakia
On-line koncert Metropolitnej opery New York, “At-Home Gala”, 2020, Yannick Nézet-Séguin, Orchester a zbor MET, screen Opera Slovakia

Vyše štyridsiatka spevákov z vlastných, po svete roztrúsených domovov, zaspievala áriu či pieseň a štafetovo si medzi sebou odovzdávala slovo. Pritom okrem krásnych hlasov zaznievali posolstvá, že vírus neumlčí umenie. Popri najznámejších menách a umelcoch, ktorých do Bratislavy priniesla Agentúra KAPOS (tenoristi Brownlee, Camarena, Beczała, Calleja, mezzospranistka Garanča), ma očarili ďalšie hlasy: Erin Morley, Nadine Sierra, Lisette Oropesa, Ailyn Pérez, Isabel Leonard, Jamie Barton… A to spomínam len dámy.

Ešte o deň skôr sa variáciou podobného modelu prihovoril Donizettiho festival v Bergame. V tom čase najhroznejšie postihnutého lombardského mesta. V Gran gala sul sofà živým streamom komunikovalo vedenie festivalu so svojimi spevákmi (záznam streamu je TU…, pozn. red.). Tí z domovov zaspievali, alebo sa zobrazila ukážka z predstavenia. Jessica Pratt, Carmela Remigio, Davinia Rodriguez, Javier Camarena, Celso Albelo (nezabudnime, že spieval v rámci banskobystrickej letnej Operalie v Marii Stuarde), nová tenorová hviezda Xabier Anduaga, či „matadori“ Alex EspositoPaolo Bordogna.

Gran gala sul sofà, zdroj: FB

Z archívnych predstavení, ktoré denne pridáva Metropolitan Opera v New Yorku (program je zverejnený TU…), sa možno okrem iného veľmi poučiť. Napríklad, ako znie skutočný soprano d´agilità (Ukrajinka Liudmyla Monastyrska ako Abigaille v Nabuccovi) a popri nej na príklade Plácida Dominga azda aj pokrútiť hlavou nad akceptovaním, ba až adorovaním, jeho tenor-barytónu v titulnej postave.

Mozartov Idomeneo (inscenácia z roku 1982, záznam z 2017), odohrávajúci sa v réžii a na impozantnej scéne Jeana-Pierra Ponnella, bol komplexným zážitkom. Vizuálnym, speváckym (hlavne Nadine SierraElza van den Heever ako Ilia a Elettra, ale aj titulný Matthew Polenzani) a dirigentským. James Levine, za pultom už na elektrickom invalidnom vozíku, ešte skôr než ho zmiatla me-too aféra, dokázal svoju muzikantskú genialitu.

Podobne to bolo aj o vyše tridsať rokov skôr, keď v plnej zdravotnej sile vtisol dnes už historickému Wagnerovmu Lohengrinovi v réžii Augusta Everdinga punc dokonalosti. Nehovoriac o protagonistoch. Éva Marton (Elsa), Leonie Rysanek (Ortrud), Peter Hofmann (Lohengrin), Leif Roar (Telramund), to sú dnes už legendy.

R. Wagner: Lohengrin, Metropolitná opera New York, 1986, Peter Hofmann (Lohengrin), Eva Marton (Elsa), foto: James Heffernan
G. Puccini: Turandot: Metropolitná opera New York, foto: Archív MET

A rovnako historickou je aj Zeffirelliho pompézna a ilustratívna podoba Pucciniho Turandot (z 1987), ktorú v streamovanom predstavení z roku 2019 oživilo výborné obsadenie. Vo výškach oceľová Christine Goerke (Turandot), nezlyhávajúci Yusif Eyvazov (Calaf) či emotívne podmanivá Eleonora Buratto ako Liù. A v neposlednom rade strhujúci Yannick Nézet-Séguin, dirigent a hudobný riaditeľ MET. K tomu všetkému ešte rozhovory zo zákulisia bezprostredne po predstavení. Paráda.

Operné streamy a aktivity u nás

V tejto časti glosy mám dobrých správ pomenej. Ale jedna ozaj poteší. Opera Štátneho divadla v Košiciach sprístupňuje vybrané predstavenie v živom prúde cyklu Cinema theatre. V tomto týždni to bola Mozartova Čarovná flauta (premiéra roku 2006, záznam z 27. 2. 2010), ktorá už v dobe vzniku, počas šéfovania Petra Dvorského, zaznamenala priaznivý ohlas. Aj prostredníctvom kamier, hoci s prižmúrením očí na obmedzené zábery (bez pohľadu na orchester), videl divák dynamickú, pomocou točne, projekcií a farieb striedmo modernejšiu inscenáciu.

Vytvorili ju režisérka Andrea Hlinková, scénograf Milan Ferenčík a kostymérka Miriam Struhárová. Vo vysielanej repríze pod presnou taktovkou a v kontrastných tempách Igora Dohoviča sa zaskvela brilantná koloratúra Martiny Masarykovej (Kráľovná noci), naslovovzatý Papageno Mariána Lukáča, éterická Pamina Anety Mihályovej (Hollej), šťavnatý Tamino Ondreja Šalinga a v strednej polohe noblesný Jan Martiník ako Sarastro.

W. A. Mozart: Čarovná flauta, ŠD Košice, 2006, foto: Archív SĎKE

Košice sú jediným slovenským divadlom, ponúkajúcim záznamy operných a baletných predstavení. O činohre teraz nie je reč. Štátna opera v Banskej Bystrici si kontakt s divákmi udržiava na svojom webe aspoň každodennými rozhovormi so sólistami či pohľadmi do vlastnej 60-ročnej histórie.

Nuž a storočnicu zažívajúce Slovenské národné divadlo? „Mŕtvy chrobák“ uprostred týždňa tlačovou správou naznačil, že aj v opere sa už pracuje na budúcej sezóne. To v čase, keď divadlá v mestách s podstatne závažnejšou epidemiologickou situáciou, majú sezónu 2020/2021 (bez ohľadu na nepredvídateľný vývoj pandémie) zverejnenú. Doteraz s publikom v online komunikácii (okrem činohry a baletu) boli aktívne len malé zoskupenia orchestrálnych hráčov divadla. Plus jeden rozhovor na parciálnu tému opernej histórie. Nechce sa mi veriť, že sólistom hocaký – epidemiologicky korektný – ,,dotyk” s verejnosťou nechýba.

Prekvapuje však iná vec. Dosiaľ nevypísané výberové konanie na provizórne obsadenú funkciu generálneho riaditeľa SND. Pritom nová ministerka kultúry SR Natália Milanová mala jedinečnú príležitosť využiť čas bez živej prevádzky a umožniť víťazovi konkurzu aspoň minimálny priestor na prípravu. Hoci, ruku na srdce, keby sme sa chceli porovnať so svetom, tak ani tých pár mesiacov by na prepotrebné zmeny v Opere SND nestačilo. Ale to je už iná téma.

Autor: Pavel Unger

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár