Glosa na nedeľu. Košičanom k jubileu – za hrsť osobných spomienok

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V jednej z glos na nedeľu som si pri príležitosti šesťdesiatin zaspomínal na vybrané inscenácie operného domu v Banskej Bystrici. Do 75-ročného jubilea vstupuje teraz Štátne divadlo v Košiciach. Za hrsť spomienok z dávnejších čias venujem dnes východoslovenskej metropole.

Nebude to žiaden reprezentatívny výber. Aj keď Košice s väčšími či menšími pauzami navštevujem už pár desaťročí, určite mi mnoho zaujímavých inscenácií uniklo. Históriu onedlho na Opera Slovakia otvorí miestne pomery oveľa podrobnejšie poznajúca kolegyňa PhDr. Dita Marenčinová. Neponúkam teda žiaden rebríček, len výber niekoľkých pozoruhodných činov (nebola to ľahká voľba, vedel by som dať aj dvojnásobok), natrvalo zapísaných v pamäti. A určil som si časový limit od polovice 70. rokov do konca storočia. Novšej ére šéfovania Karola Kevického v druhom desaťročí som sa detailnejšie venoval nedávno v článku Glosa na nedeľu. Deväť košických operných sezón Karola Kevického.

Štátne divadlo Košice, zdroj: cultury.sk

Prvý kontakt s košickou operou som získal počas hosťovania súboru v Bratislave už v roku 1968. Myslím, že priviezli tri inscenácie, ja som videl dve (Verdiho Dona CarlosaCimarosovo Tajné manželstvo) a rád si spomínam najmä na Verdiho v naštudovaní Borisa Velata a v réžii Kornela Hájka. Vo výbornom obsadení s Gitou Abrahámovou (Elisabetta), Máriou Adamcovou (Eboli) a stálym hosťom z Krakova Bolesławom Pawlusom v titulnej úlohe.

Ale v Cimarosovi pod taktovkou Ladislava Holoubka a v réžii Branislava Krišku som zasa spoznal inú časť ansámblu – Luciu Ganzovú, Danielu Suryovú, Ladislava Neshybu či Stanislava Martiša. Skôr, než som sa vybral do Košíc, prišli Košičania do Bratislavy opäť. Či už s Ferenczyho Nevšednou humoreskou spolu s Pucciniho Sestrou Angelikou alebo v roku 1973 s Janáčkovou Káťou Kabanovou (skvelá Eva Šmáliková ako hlavná hrdinka) a nezabudnuteľným Verdiho Otellom v naštudovaní Borisa Velata a prvej slovenskej režisérky Drahomíry Bargárovej, so strhujúcim Otellom Jozefa Kondera. Podľa Jaroslava Blaha z príhovoru v knihe Drahomíra Bargárová od Lýdie Urbančíkovej, išlo o Otella, inscenovaného „ako sugestívne realistické divadlo s dôrazom a detailnú logiku vzťahov bohato prekreslených dramatických charakterov“.

G. Verdi: Otello, Štátne divadlo Košice, 1971, Mária Harnádková (Desdemona), Jozef Konder (Otello), foto: Archív ŠDKE

Po prvýkrát som do Štátneho divadla Košice vstúpil na premiéru Čajkovského Pikovej dámy roku 1973 a pri tejto príležitosti ma redakcia požiadala aj o rozhovor s umeleckým šéfom a šéfdirigentom Ladislavom Holoubkom. Kde inde, ako v povestnej reštaurácii Slávia, hneď pri divadle, kde maestro údajne rád chodil na kávičku. Aj keď som bol novinárske ucho, bolo to príjemné a obsažné stretnutie.

Dramaturgické plány košickej opery boli už dlhšiu dobu považované za smelé a objavné. Do tejto línie zapadlo tiež prvé uvedenie Verdiho Simona Boccanegru v Košiciach. Odhliadnuc od piatich predstavení za Nedbalovej éry v Slovenskom národnom divadle (1932), išlo vlastne o slovenské objavenie skvostného diela. Premiéra 25. októbra 1975, ktorej som bol svedkom, patrí k večerom, na aké sa nezabúda. Hosťujúci režisér Július Gyermek vytvoril dynamicky pulzujúci celok s prienikom do psychológie postáv, pričom politické intrigy sa vynárali len z pozadia. Scénu Štefana Hudáka charakterizoval Jaroslav Blaho v časopise Film a divadlo ako „masívy drsných stavebných blokov s hojným náznakom ranorenesančných prvkov“.

G. Verdi: Simon Boccanegra, Štátne divadlo Košice, 1975, Mária Harnádková (Amelia), Pavol Mauréry (Simon Boccanegra), Jozef Konder (Gabriele Adorno), foto: Archív ŠDKE

Vari ešte silnejšou stránkou bola hudobná podoba inscenácie, podpísaná vskutku verdiovským dirigentom Borisom Velatom. Obsadenie bolo parádne. Pavol Mauréry v titulnej role jednoznačne dokazoval „italianitu“ nielen v zamatovom a výrazovo bohatom timbri, ale rovnako v princípoch frázovania a modelovania účinných dynamických kontrastov. Jozef Konder bol dramatický nesmierne expresívnym Adornom, Mária Harnádková (Amelia) svoj soprán gradovala v sýtej vysokej polohe a veľké perspektívy odhalil basista Juraj Šomorjai ako Fiesco.

Naštudovania opier Richarda Wagnera sú na Slovensku zakaždým pozorne sledovanou udalosťou, vymykajúcou sa pre ich nízku frekvenciu z rámca bežnosti. Na rozdiel od iných krajín, platí to stále. V sezóne 1975/76 si košická opera po Verdiho Simonovi Boccanegrovi, Suchoňovej Krútňave a Wolfových-Ferrariho Štyroch grobianoch, trúfla aj na Wagnerovho Lohengrina. Výsledok bol viac než pozoruhodný. Opäť to bol svojím spôsobom rekord, lebo dielo sa vrátilo na slovenské javisko po vyše štyridsiatich rokoch.

Garantom výsledku hudobného tvaru bol dirigent Ladislav Holoubek, ktorý s pochopením pre princípy wagnerovského jazyka, ale aj s rešpektovaním možností súboru, volil skôr lyrickejšiu koncepciu. Neostal však dlžný ani dramatickým gradáciám. Hosťujúci režisér Oskar Linhart so scénografom Jánom Hanákom a kostymérkou Jarmilou Opletalovou vytvorili v pravom slova zmysle klasickú podobu diela s vkusnými a pôsobivými aranžmánmi. Všetka česť domácim sólistom (Jozef Konder – Lohengrin, Mária Harnádková – Elsa, Mária Adamcová – Ortrud, Pavol Mauréry – Telramund, Juraj Šomorjai – Heinrich), s Wagnerom sa popasovali viac než statočne.

R. Wagner: Lohengrin, Štátne divadlo Košice, 1976, Juraj Šomorjai (Heinrich), Mária Harnádková (Elsa), foto: Archív ŠDKE
G. Gershwin: Porgy a Bess, Štátne divadlo Košice 1981, Eliška Pappová (Bess), Juraj Šomorjai (Porgy), foto: Ondrej Béreš

Preskočím teraz na prah osemdesiatych rokov, keď po odvážnej voľbe francúzskej verzie Verdiho Dona Carlosa, s otvoreným prvým Fontainebleau obrazom (1980, opäť vo vydarenom tvorivom spojenectve Velat – Bargárová), sa Košičania pustili do ďalšej lahôdky. Gershwinova „černošská“ opera Porgy a Bess, ktorá v tom čase prežívala československý boom, očarila publikum natoľko, že takmer unisono znelo po premiére vtedy v Košiciach nezvyklé bravó. Režisérovi Václavovi Věžníkovi sa s choreografom Lubošom Ogounom na scéne Josefa Šálka podarilo rozvíriť pravú atmosféru černošského geta. Mala temperament, spontánny pohyb, erotiku bez naturalizmu a veľa emócií. Výborne pripravený orchester Borisa Velata a doslova strhujúce kreácie Juraja Šomorjaia (Porgy), Elišky Pappovej (Bess) a Ladislava Neshybu (Crown) vošli do histórie súboru.

Ak som režisérku Drahomíru Bargárovú spomenul v súvislosti s Verdiho Otellom, tak nielen drámy (vytvorila ich neúrekom) boli jej parketou. Veľký zmysel pre humor prejavila v inscenácii Donizettiho Dona Pasquala (1982), s priam ohňostrojom nápadov. Možno desať percent bolo už navyše, no pozornosť diváka dokázalo javisko pútať od začiatku do konca. Ani takt hudby neostal bez hereckej odozvy, prvky commedie dell´arte začlenila režisérka nenásilne a vtiahla do diania aj publikum.

G. Donizetti: Don Pasquale, Štátne divadlo Košice, 1982, foto: Archív ŠDKE

O inscenácii v Hudobnom živote pochvalne písala aj Dita Marenčinová, podľa ktorej „cennou devízou inscenácie je úmerne stupňovaná komika, vrcholiaca reťazcom nápadov v záverečnom dejstve“. V prvom obsadení pod svižnou taktovkou Borisa Velata dominovali Ladislav Neshyba (Pasquale), Alžbeta Mrázová (Norina) a Gabriel Szakál (Ernesto). Recenzia však nešetrí chválou ani na adresu mladých alternujúcich sólistov, na prahu kariéry stojaceho Štefana Margitu (Ernesto), manželov Malatincovcov (Norina a Malatesta) a úplne odlišný typ titulného hrdinu v podaní Ľudovíta Kovácsa.

Jedna z najhodnotnejších opier Jána Cíkkera Mister Scrooge sa po prvýkrát dostal na plagát košickej opery 9. marca 1984. Zrodil sa pod mimoriadne šťastnou hviezdou, na čom sa zhodli všetci recenzenti. Inscenáciu pripravil Branislav KriškaLadislavom Vychodilom a k bratislavským hosťom sa pridala domáca kostýmová výtvarníčka Danica Hanáková.

J. Cikker: Mister Scrooge, Štátne divadlo Košice, 1984, Ľudovít Kovács (Scrooge), Ivica Neshybová (Mary), foto: Archív ŠDKE

Kriška neomylným inštinktom modeloval psychologické stavy a premeny hlavného hrdinu. Našiel nápaditú formu, ako znázorniť prelínanie chorobných vízií Scroogea a súbežných scén. Recenzent Igor Vajda si v Hudobnom živote všimol, že réžia nezabudla na pôvodný názov opery (Tiene) a „pomocou tieňových projekcií občas dokreslila atmosféru predsmrtných vízií hlavného hrdinu“. Za príkladný výsledok sa zaslúžil opäť Boris Velat svojím detailným rozborom partitúry a súčinnosťou orchestra s javiskovými situáciami. Titulnej postavy sa mimoriadne presvedčivo zhostil František Balún i alternujúci Ľudovít Kovács.

Netrvalo dlho a Košice zažili ďalšiu mimoriadne vydarenú premiéru. Tento raz to bol opera Antonína Dvořáka Čert a Káča, ktorej vizuálny tvar vznikol v spolupráci mladého režiséra Mariána Chudovského a scénografa Jána Hanáka. Inscenácia hýrila originálnymi nápadmi a nedostala sa do rozporu s partitúrou, aj keď – slovami kritika Jaroslava Blaha v Novom slove – režisér „konfrontuje autorov so svojím názorom, ktorý je súčasný a navyše generačný, priam programovo sa bráni tradičnému výkladu“.

Skvelý bol nápad visiacich makiet, či už dediny s rozsvietenými oknami domčekov a dymiacimi komínmi, alebo kaštieľa. Pred obrazom pekla defilovali na proscéniu rôzne bizarné figúry z podsvetia. Bola to veľmi živá, pohybovo svižná (v choreografii Juraja Gogu) a rovnako pre dospelých ako aj deti pútavá podoba Dvořákovho diela.

A. Dvořák: Čert a Káča, Štátne divadlo Košice, 1984, Mária Adamcová ml. (Káča), Štefan Margita (Jurko), zbor ŠDKE, foto: Archív ŠDKE

Chudovský v roku 1990 Čerta a Káču inscenoval aj v pražskom Národnom divadle (na scéne a v kostýmoch Adolfa Borna), kde sa udržala v repertoári tridsať rokov. Košická inscenácia po hudobnej stránke bola dielom skúseného a českú hudbu vrúcne cítiaceho Borisa Velata. Pikantnosťou boli predstaviteľky Káče, kde sa striedali mama s jej talentovanou dcérou, teda obe Márie Adamcové. Čertom Marbuelom oboch premiér bol Juraj Šomorjai, Jurka stvárnili Štefan MargitaEmil Merheim.

Z konca osemdesiatych rokov stála za pozornosť slovenská premiéra ranej Verdiho opery Dvaja Foscariovci, či nápaditá podoba Janáčkovej Líšky Bystroušky – obe v Chudovského réžii. Deväťdesiate roky, späté obdobím prežívania v neatraktívnom Dome kultúry VSŽ (historická budova bola v dlhodobej rekonštrukcii), navyše nešťastné a násilné spojenie košického a prešovského divadla počas Mečiarovej éry, plus neveľmi vynaliezavý manažment, priniesli oveľa menej radosti. Na začiatku stála síce hodnotná inscenácia Gréckych pašií od Bohuslava Martinů (1990, v réžii Blaženy Hončarivovej), no potom už produktivita divadla a viaceré umelecké výsledky išli rapídne dolu vodou.

Stojaté košické vody rozvírila vari až v roku 1998 Figarova svadba od Wolfganga Amadea Mozarta. Podpísal sa pod ňu mladý tím inscenátorov i sólistov, ktorý viedol od dirigentského pultu Igor Dohovič. Javisková koncepcia sa zrodila v hlave režisérky, scénografky a kostýmovej výtvarníčky v jednej osobe Zuzany Lackovej (Gilhuus). Bol to jej režijný debut a priniesol príjemné prekvapenie. Z pódia odstránila ilustratívne kulisy so všetkými „barličkami“, pričom celkom jej postačil bielo-krémový uzavretý priestor s centrálne umiestneným skeletom kocky. Jej polohovanie, práca s farbami, pastelovým svietením a rozohrávanie akcií v atmosfére vkusného a nenásilného humoru potešili nemenej ako svižné Dohovičovo hudobné poňatie.

W. A. Mozart: Figarova svadba, Štátne divadlo Košice, 1998, foto: Archív ŠDKE

Mladé obsadenie, dokonca v alternáciách, bolo viac než sľubné. Napokon, mená ako Michaela Hausová (Várady), Marián Lukáč, Gabriela Hübnerová, Tatiana Paľovčíková, Martin Gurbaľ a mnoho ďalších, dnes potvrdzujú, že išlo o liaheň talentov. Figarova svadba bola typickou generačnou výpoveďou.

Post scriptum 1 – s odskokom do súčasnosti: 3. septembra nové vedenie Štátneho divadla Košice na tlačovej konferencii, prenášanej live streamom, predstavilo sezónu 2020/2021. Dotknem sa len operného súboru, kde riaditeľ opery Roland Khern Tóth avizoval mimoriadnu otváraciu premiéru. V čiastočne scénickej verzii Donizettiho Roberta Devereuxa (dosiaľ u nás uvedeného len koncertne v rámci Bratislavských hudobných slávností pred pätnástimi rokmi) sa po prvýkrát od odchodu do emigrácie (1971) vracia na dosky slovenského operného divadla „primadona belcanta“ Edita Gruberová. Čo sa za dlhé roky po páde železnej opony nepodarilo Opere Slovenského národného divadla, to už na štartovacej čiare ponúka nové vedenie v Košiciach. Nádej, že keď je vôľa, dá sa siahnuť aj po zdanlivo nemožnom, sa premieňa na skutočnosť. Už len nech nám to (a nielen v Košiciach) nezmarí koronavírus.

Post scriptum 2 – otvárací koncert sezóny, sledovaný cez live stream:

Skvelá myšlienka, zastrešená v oboch častiach dôsledne vystavanou dramaturgiou (vrátane úžasnej ochutnávky Wagnera a pritom bez pocitu, že celkovo išlo o prvoplánovú „všehochuť“) a naplnená výbornými výkonmi bez výnimky všetkých zúčastnených, bola priam vzorovou ukážkou, ako posunúť umenie aj mimo divadla. Dôstojne, s dvoma paralelnými témami (pocta obetiam vojny a slávnostné otvorenie sezóny), s plným umeleckým nasadením a za veľkého záujmu publika.

Autor: Pavel Unger

Archív Glosa na nedeľu

Pozn. red.: Recenziu otváracieho koncertu Úcta hrdinom sme priniesli v článku Lýdie Urbančíkovej: Štátne divadlo Košice otvorilo sezónu 2020/21 vydareným galakoncertom.

videozáznam koncertu Úcta hrdinom

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku