Glosa na nedeľu. Majú polovičné jubileá, no na Slovensku ešte nezazneli

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Otázka, ktorú (si) kladiem opakovane. Do akej miery pozná slovenský divák javiskový odkaz Gioachina Rossiniho? Alebo Richarda Straussa? Nehľadám odpoveď, len sa aktuálne zamýšľam nad dvoma dielami, ktoré v týchto dňoch majú polovičné (päťkové) výročia.

Trvalka Rossiniho Pesara a skúška speváckej profesionality

Cesta do Remeša (Il viaggio a Reims) má v tvorbe Gioachina Rossiniho svojské postavenie. Z tridsiatich deviatich opier, ktoré za necelé dve desaťročia maestro z Pesara skomponoval (žil pritom vyše 76 rokov), nesie poradové číslo tridsaťšesť. Po prvýkrát zaznela v parížskom Thèâtre Italien 19. júna 1825. Žánrovo ju aj talianska odborná tlač charakterizuje dvojako. Ako dramma giocoso alebo cantata scenica.

Gioachino Rossini (1792 – 1868), zdroj: internet

Zrod Cesty do Remeša sa viaže s obdobím po skončení talianskej etapy, zavŕšenej benátskym uvedením grandióznej opery Semiramide roku 1823. Odhliadnuc od jednoaktovky Adina (napísanej roku 1818, no premiérovanej až roku 1826 v Lisabone – teda výnimočne mimo rodnej vlasti) je prvou operou, otvárajúcou Rossiniho záverečnú parížsku periódu. Na rozdiel do Cesty do Remeša, komponovanej na talianske libreto, štyri posledné opery (Obliehanie Korintu, Mojžiš, Gróf Ory a Vilian Tell) sa už opierali o francúzske texty. Určené boli pre tamojšiu Académie Royale de Musique, čo je synonymum dnešnej Národnej opery Paríž.

Ešte predtým skladateľ navštívil Londýn, kam odcestoval na pozvanie impresária King´s Theatre Giovanniho Battistu Benelliho. Dirigoval tam niekoľko predstavení svojich opier a súhlasil aj s ponukou napísať novú. Mal to byť Ugo, re d´Italia, no bankrot spoločnosti tento plán zmaril. Údajne skomponoval prvé dejstvo, no nenašla sa po ňom žiadna stopa. Jedna správa však Rossiniho v Londýne zasiahla. Bola to smrť slávneho básnika Lorda Byrona, na počesť ktorého vytvoril kantátu Il pianto delle Muse in morte di Lord Byron. Koncom roku 1824 bol už Rossini v Paríži a v novembri sa tešil nominácii za hudobného a scénického riaditeľa tamojšieho Thèâtre Italien.

Théâtre-Italien v Paríži, dobová ilustrácia

V tomto divadle otvára 33-ročný Gioachino Rossini svoju parížsku etapu premiérou opery Cesta do Remeša. Impulzom k vzniku diela bola korunovácia Karola desiateho za francúzskeho kráľa. Libreto mu napísal Luigi Balocchi (spolupracovali aj na dvoch ďalších dielach), ktorý však do príbehu situovaného do hotela Zlatá ľalia nevniesol mimoriadnu dejovú akčnosť. Zrejme tiež zámerom skladateľa bolo formátovať partitúru skôr do podoby scénickej kantáty, založenej na brilantnej virtuozite speváckych partov. Je ich celá desiatka, nesmierne vypätých a pohyblivých pre všetky hlasové odbory.

Partitúra nemá vyslovenú predohru (nahrádza ju krátky orchestrálny úvod), hoci niektoré pramene za ňu chybne označujú tance z Obliehania Korintu. Cesta do Remeša je síce jednodejstvová, no v praxi ju predeľujú prestávkou. Premiéra pre uzavretú spoločnosť bola úspešná, nasledovali dve reprízy a potom odmlka. Zrejme skladateľ ju považoval za príležitostnú skladbu a hudbu mienil využiť v ďalších operách. Tak sa aj stalo, v Grófovi Orym (1828), už na francúzske libreto Eugèna Scribea, spoznávame mnoho hudobných čísel práve z Cesty do Remeša. Pôvodná partitúra časom zmizla a hoci sa objavovali neautorizované verzie, považovali ju za stratenú. V dedičstve Rossiniho druhej manželky Olympe Pélissier, resp. jej lekára, sa našla časť rukopisu, no tá ostala ležať v archíve konzervatória Santa Cecilie bez hlbšej kategorizácie.

G. Rossini: Il viaggio a Reims, Opernhaus Zürich, 2015, s Pavlom Kubáňom ako Donom Alvarom (štvrtý zľava), foto: Monika Rittershaus
G. Rossini: Il viaggio a Reims, Rossini Opera Festival, réžia Luca Ronconi, zdroj foto: lucaronconi.it

Až v 70. rokoch minulého storočia americký muzikológ a renomovaný rossiniosvký bádateľ Philip Gossett, v spolupráci s Janet Johnsonovou, na pôde Fondazione Rossini vydali prvú kritickú edíciu diela. Tej sa s veľkým nadšením ujali dirigent Claudio Abbado s režisérom Lucom Ronconim a na festivale v skladateľovom rodisku Pesare sa v roku 1984 začala písať víťazná púť Cesty do Remeša. So skvostným obsadením, zdobeným menami ako Cecilia Gasdia, Lella Cuberli, Katia Ricciarelli, Lucia Valentini Terrani, Eduardo Giménez, Francisco Araiza, Ruggero Raimondi atď. O rok inscenáciu s malými zmenami (Montserrat Caballé, Chris Merritt) spoznala milánska La Scala a po nej Viedenská štátna opera. V londýnskej Covent Garden ju uviedli s objaveným zborovým číslom. Ronconiho poňatie spájalo scénické dianie s projekciami, no zameralo sa najmä na prezentáciu vokálnych hviezd.

Hudobná schéma Cesty do Remeša má sedem rozvinutých čísel, rad árií, skvostné sexteto, duetá, strhujúce finále, no absolútnym unikátom je č. 7 Gran Pezzo Concertato a 14 voci, veľké číslo pre štrnásť hlasov, začínajúce a cappella.

G. Rossini: Il viaggio a Reims, Rossini Opera Festival, 2019, foto: ROF

Od roku 2001 sa Cesta do Remeša stala pevnou súčasťou Rossini Opera Festivalu v Pesare a skúšobným kameňom interpretačnej profesionality, ktorým prechádzajú frekventanti medzinárodného kurzu Accademia rossiniana. Režisér Emilio Sagi vymyslel jednoduchú, no maximálne vtipnú, pestrú, pre mladícke typy ideálnu inscenačnú verziu. Toto leto sa bude hrať už po dvadsiaty raz a to aj napriek radikálnej redukcii pandémiou skresaného ročníka.

Prečítajte si tiež:
Štyridsaťročný Rossini Opera Festival potvrdil silu a rešpekt značky

Počas dvoch desaťročí, zakaždým v inom obsadení a s novým dirigentom, vygenerovala Cesta do Remeša vari už aj dve generácie vzorových rossiniovských interpretov. Slovenská účasť na tomto unikátnom fóre bola nulová, no vynárajú sa mi minimálne traja naši umelci, ktorí sa na rôznych scénach sveta s dielom stretli. V roku 2002 v kanadskom Toronte vytvoril Don Profonda Gustáv Beláček, roku 2015 v Opernhaus Zürich bol Donom Alvarom Pavol Kubáň a o tri roky neskôr v Grazi stvárnil Lora Sindeyho Peter Kellner.

Mlčanlivú ženu umlčali nacisti

Ak som v úvode spomenul, že javiskové dielo Gioachina Rossiniho zaznelo v storočnej histórii slovenského profesionálneho divadla poskromne (z 39 titulov sedem plus jednorázovo koncertne Tancredi), tak oveľa vyššiemu záujmu sa netešila ani operná tvorba Richarda Straussa. Z pätnástich opusov to boli iba štyri, z nich napríklad Gavalier s ružou absentuje vyše šesť desaťročí. Medzi nepoznané patrí aj Mlčanlivá žena (Die schweigsame Frau), od premiéry ktorej uplynie 24. júna t.r. osemdesiatpäť rokov.

Maria Cebotari, Richard Strauss, Karl Böhm na svetovej premiére opery Mlčanlivá žena od R. Straussa v roku 1935 v Drážďanoch. Zdroj foto: wikipedia

Vznikala v období pre skladateľa neľahkom. Po smrti rakúskeho literáta a libretistu Huga von Hofmannsthala, v spolupráci s ktorým vzišlo šesť z pätnástich opier Richarda Straussa (prvou bola Elektra a poslednou Arabella, už po smrti libretistu), nadobudol sedemdesiatnik Strauss pocit, že jeho operná tvorba je v koncoch. Neveril, že nájde podobnú umelecky spriaznenú dušu. Náhoda však chcela, že ešte v čase dokončovania Arabelly, navštívil skladateľa jeho nakladateľ a zmienil sa, že cestuje do Salzburgu za Stefanom Zweigom. Strauss jeho tvorbu dobre poznal a vysoko si ju vážil. Odkázal teda, či by nemal náhodou pre neho vhodný operný námet. Zweig záujem opätoval a po ich stretnutí bola na stole dohoda, že spoločnou prácou bude komická opera na námet hry Bena Jonsona Mlčanlivá žena.

Prečítajte si tiež:
„Hudba a slovo sú brat a sestra“ (Capriccio) – pred 70 rokmi zomrel Richard Strauss
Pred 90 rokmi dirigoval v SND svoje opery excelentný majster Richard Strauss

Richard Strauss bol námetom nadšený, videl v ňom najlepšiu komickú predlohu od čias Mozartovej Figarovej svadby. Zmäkčil a poľudštil zosmiešňovanú zápornú postavu starého mládenca Sira Morosusa, komediálnu líniu pretkal lyrikou, hovorené slovo melodickými recitatívmi. K áriám sa blížiace plochy skombinoval s bohatými ansámblami, trocha mozartovského, trocha aj rossiniovského typu. V roku 1934 bola kompozícia hotová, neskôr už len dokomponoval predohru. Premiéra bola naplánovaná, podobne ako jeho sedem predchádzajúcich opier, do Štátnej opery v Drážďanoch.

Maria Cebotari, Erna Sack, Maria Hundt (prvé predstaviteľky postáv) a Richard Strauss na svetovej premiére opery Mlčanlivá žena od R. Straussa v roku 1935 v Drážďanoch. Zdroj foto: wikipedia
Druhá Semperova opera v Drážďanoch otvorená v roku 1878, na fotografii je záber okolo roku 1930, foto: Walter Möbius,/Archív Saského štátneho divadla Drážďany

Žiaľ, radostnej nálade Mlčanlivej ženy protirečila doba. Nástup fašizmu roku 1933 zabránil dôstojnému uvedeniu diela do života. No ani sám Richard Strauss nebol celkom bez škvrny. Stal sa prezidentom Ríšskej hudobnej komory, ochotne zaskočil v Bayreuthe za Artura Toscaniniho, ktorý sa naznak politického protestu vzdal dirigovania Parsifala a nezastal sa ani svojho priateľa Fritza Buscha, keď ho pozbavili funkcie v drážďanskej Semperovej opere. Napokon aj premiéru Arabelly dirigoval s treťou ríšou konformný Clemens Krauss.

Pravda, minca mala aj druhú stranu. Tou bola práve spolupráca so Stefanom Zweigom, ktorého židovský pôvod spôsobil veľké komplikácie. Strauss si myslel, že váhou svojej osobnosti (na premiére mal byť prítomný aj Hitler) presadí meno autora libreta na plagáte, no v tom sa prerátal. Nacistickí pohlavári premiéru bojkotovali a Mlčanlivá žena po troch reprízach musela z javiska zmiznúť. Richard Strauss sa dostal do nemilosti vtedajšieho režimu, neskôr vzdal funkcie v Ríšskej hudobnej komore, no s Zweigom kontakty neprerušil. Návraty diela boli do porážky fašizmu už len sporadické a pokus o rehabilitáciu nastal až po roku 1945. Najvýraznejšie na Salzburskom festivale 1959, keď sa slávnostnej premiéry ujali dirigent Karl Böhm, režisér Günther Rennert a skvelé sólistické obsadenie.

R. Strauss: Mlčanlivá žena, Bavorská štátna opera Mníchov, 2017, Peter Lobert (Vanuzzi), Tara Erraught (Carlotta), Brenda Rae (Aminta), Pavol Bršlík (Henry Morosus), Lavinia Dames (Isotta), Christian Rieger (Morbio), foto: Wilfried Hösl

K ďalšej spolupráci s Richardom Straussom sa už Stefan Zweig nedal nahovoriť a ako libretistu pre nasledujúce opery údajne navrhol Josepha Gregora. Išlo o diela Deň mieru, DaphneLáska Danae. Poslednou Straussovou operou bolo Capriccio (premiéra 1942), kde genéza vzniku libreta sa písala už od roku 1934. Podieľali sa na nej Zweig, Gregor a do definitívnej podoby ho dotiahol Clemens Krauss. Po vojne sa vyše osemdesiatročný, chorobami zasiahnutý Richard Strauss utiahol do Švajčiarska. Napriek fenomenálnemu prínosu, nielen na opernom poli, musel čeliť výhradám, že sa nie dostatočne dištancoval od Tretej ríše.

Ako som už spomenul, Mlčanlivá žena na Slovensku nikdy nezaznela. Z našich umelcov sa vo Viedenskej štátnej opere predstavila Edita Gruberová v hlavnej koloratúrnej postave Aminty v rokoch 1978 a 1982. V roku 2017 stvárnil Pavol Bršlík úlohu Henryho Morosusa v inscenácii Bavorskej štátnej opery v Mníchove.

Autor: Pavel Unger

Archív Glosa na nedeľu

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku