Glosa na nedeľu. O dvoch nezabudnuteľných – k výročiam Karla Bermana a Harryho Kupfera

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Nie sú už medzi nami. Jeden bol Čech, druhý Nemec. Obaja sa výrazne zapísali do opernej histórie. Budúci týždeň si pripomíname štvrťstoročie úmrtia basistu Karla Bermana a nedožité 85. narodeniny režiséra Harryho Kupfera. Do pádu železnej opony boli možnosti nazrieť poza ňu minimálne, takže záujem kritikov i fanúšikov cielil väčšmi do západnej časti nášho spoločného štátu a do východného, už vtedy progresívneho, nemeckého bloku.

Dovolím si obom osobnostiam venovať spomienku a zároveň sa pokúsim popri nevyhnutnej encyklopedickej faktografii opísať aj zopár vlastných zážitkov zo stretnutí s ich umením. U Karla Bermana (14. 4. 1919 – 11. 8. 1995) musím načrieť hlbšie do histórie. V prípade Harryho Kupfera (12. 8. 1935 – 30. 12. 2019) asi tiež, pretože jeho novšie inscenácie ma akosi minuli. Hoci aktívny bol do konca života, ktorý sa naplnil len predposledný deň uplynulého roku.

Karel Berman bol skvelý a najmä zapamätateľný umelec

Práve ten nespochybniteľný faktor zapamätateľnosti mi uľahčil pátranie po bulletinoch inscenácií, v ktorých som Karla Bermana videl. A nebol to až taký problém. V prípade Opery Slovenského národného divadla (kde na rozdiel od iných českých divadiel archivácia dát na webstránke nejestvuje) som automaticky siahol po Barbierovi zo SevillyPredanej neveste. Napriek tomu, že od roku 1968 už pretieklo Dunajom veľa vody, Rossiniho doktor Bartolo sa mi stále vynára svojím bodrým a zároveň vkusným humorom, šťavnatým, pohyblivým a ušľachtilo sfarbeným vyšším basom.

G. Rossini: Barbier zo sevilly, ND Praha, 1964, Karel Berman (Doktor Bartolo), foto: Jaromír Svoboda/Archív ND Praha

O osem rokov neskôr (ale ako píše Elena Blahová-Martišová zavítal do Slovenského národného divadla viackrát ešte pred mojimi diváckymi začiatkami) prišiel hosťovať v postave, ktorú mal doslova v malíčku (v pražskom Národnom divadle ju vytváral od roku 1952), ako Kecal v Predanej neveste. A v tom čase sme mali doslova výber tých najlepších českých Kecalov: Haken, Berman, Novák. Všetci viackrát hosťovali v Bratislave.

Bratislavské styky s Karlom Bermanom boli čulejšie. Nerátajúc hosťovanie kompletného pražského Národného divadla v novembri 1968 s troma inscenáciami (vytvoril výraznú postavu Dikoja v Janáčkovej Káti Kabanovej pod taktovkou Jaroslava Krombholca a v réžii Hanuša Theina), ho vedenie našej opery pozvalo ešte skôr naštudovať hlavnú postavu doktora Galéna v prvom uvedení opery Biela nemoc od Tibora Andrašovana. Premiéra bola 28.10.1968. Humanistické krédo postavy (objavený liek proti bielej nemoci Galén nevydá, kým sa národy nezrieknu vojny) vyjadril s neopísateľnou ľudskou presvedčivosťou.

Takže kto bol Karel Berman? Rodák z Jindřichovho Hradca získal hudobné základy priamo v rodine. V roku 1938 začal študovať na konzervatóriu v Prahe nielen spev, ale aj klavír, dirigovanie a kompozíciu. Netrvalo dlho a pre svoj židovský pôvod bol roku 1942 deportovaný do koncentračného tábora v Terezíne. Pokiaľ to tamojší režim dovolil, bol aktívny v hudobnom a divadelnom živote väzňov. Medzi nimi aj významných českých skladateľov Pavla Haasa či Viktora Ullmanna, ktorých diela spieval. Nasledovali ďalšie koncentračné lágre (Osvienčim, Dachau) a prialo mu to šťastie, že na rozdiel od spomenutých skladateľov prežil. Po oslobodení doštudoval na konzervatóriu všetky odbory ktoré začal, popri speve tiež u Rudolfa Karla kompozíciu a u Pavla Dědečka dirigovanie.

A. Dvořák: Jakobín, ND Praha, 1951, Karel Berman (Filip), foto: Jaromír Svoboda/Archív ND Praha

Svoju kariéru naštartoval Karel Berman v operných domoch v Opave a Plzni, kde spieval i režíroval. 1. augusta 1953 sa stal sólistom pražského Národného divadla. Za tridsaťosem sezón na jeho doskách vytvoril mnoho desiatok postáv najrozmanitejších žánrov. Bol to rad závažných úloh pre bas a basbarytón seriózneho, komického a charakterového zamerania, no ku koncu dlhej kariéry sa nevyhýbal ani epizódnym postavičkám. Tie v jeho originálnom podaní vlastne aj prívlastok epizód stratili.

Hoci veľké verdiovské postavy neboli jeho doménou a Filip II. vo Verdiho Donovi Carlovi bol skôr výnimkou, tých vážnych zasa nebolo málo (napr. Musorgského titulný Boris Godunov, Rocco z Beethovenovho Fidelia, Heinrich vo Wagnerovom Lohengrinovi, Gremin z Eugena Onegina), no prevažovali iné. Ťažko povedať, či bol unikátnejší v celom spektre komických úloh, alebo charakterových štúdií.

Sám som mal možnosť sledovať napríklad do najmenších výrazových nuáns prepracovaného chamtivého a do vlastnej pasce sa chytiaceho Nibelunga Albericha vo Wagnerovom Zlate Rýna. Alebo Sixta Beckmessera, vtipne škodoradostného zaznamenávača Stolzingových chýb v súťaži o dcéru zlatníka Pognera v Majstroch spevákoch norimberských, takisto z pera Richarda Wagnera. Skvelý bol jeho Dr. Kolenatý z Janáčkovej Veci Makropulos, smiešne nadutý „purkrabí“ Filip v Smetanovom Tajomstve, autentický Revírnik v Janáčkových Príhodách líšky Bystroušky. Či hoc aj Malý väzeň v bratislavskom hosťovaní pražského ND s Janáčkovou operou Z mŕtveho domu na Bratislavských hudobných slávnostiach 1972.

W. A. Mozart: Don Giovanni, ND Praha, 1975, Karel Berman (Leporello), foto: Jaromír Svoboda/Archív ND Praha

Asi najviac krát som zažil Karla Bermana v jeho kabinetnej a jedinečnej životnej kreácii Leporella v Mozartovom Donovi Giovannim. V geniálnej Kašlíkovej a Svobodovej inscenácii. Či už titulnú rolu spieval Sherill Milnes, alebo domáci Václav Zítek, či vtedy mladý Pavel Horáček, Bermanov Leporello bol vždy pravým rozohrávačom akcií s nepreberným množstvom výrazových odtieňov a príkladnou štýlovosťou.

Na mnohé postavy z jeho biografie v tejto kapitolke nedošlo. Ale spomeniem aspoň postavy zo slovenských opier, ktoré na domovskej scéne stvárnil. Bol to Bača v Cikkerovom Begovi Bajazidovi (1957), Žrec v Suchoňovom Svätoplukovi (1960 – 1965 s tridsiatimi reprízami!), Starejší v Krútňave (škoda, že nie aj Štelina), či Predseda súdu v svetovej premiére Cikkerovho Vzkriesenia roku 1962. Karel Berman pôsobil aj pedagogicky, od roku 1964 na pražskej Akadémii múzických umení, kde získal roku 1990 profesúru. O tri roky neskôr ho rodáci ocenili Cenou Thalie za celoživotné majstrovstvo.

video

Za inscenáciami Harryho Kupfera sa oplatilo cestovať

Bývalá Nemecká demokratická republika (NDR) a rozdelený Berlín, s dvoma z troch operných domov vo východnom sektore mesta, bývali do roku 1989 jednou z mála možností spoznať pokrokové či „antimuzeálne“ trendy v režírovaní hudobného divadla. Do Budapešti sa chodilo za svetovými spevákmi, do Berlína, Drážďan a Lipska za režisérmi. Samozrejme, je to zjednodušene povedané, ale zasa vidieť inscenačné výboje Waltera Felsenteina, Joachima Herza, Harryho Kupfera či Christiny Mieliz v čase, keď na Slovensku vládol v podstate istý stereotyp, bolo vzrušujúce.

12. augusta si pripomíname nedožité 85. narodeniny Harryho Kupfera. Keďže v nekrológu začiatkom januára Agata Schindler výstižne opísala hlavné znaky jeho osobnosti, obmedzím sa na minimum faktografických údajov. A pridám síce už trocha vyvetrané, no z vlastných recenzií občerstvené osobné zážitky.

Harry Kupfer bol Berlínčan, v rodnom meste vyše dvadsať rokov (1981 – 2002) ako hlavný režisér a umelecký šéf formoval tvár Felsensteinom založenej Komickej opery. Funkcie sa ujal spolu s novým intendantom Wernerom Rackwitzom po nedlhej etape Joachima Herza. Prišiel ako skúsený umelec, ktorý sa cez prvé kroky v Halle, Stralsunde, Chemnitzi (vtedy Karl-Marx-Stadte) a Weimare, na deväť rokov (1972 – 1981) udomácnil v čele Drážďanskej štátnej opery. Dnes známej ako Semper Oper. Vtisol jej pečať autentického moderného domu síce s pevným, ale pomerne kvalitným sólistickým ansámblom.

Harry Kupfer pri režírovaní Schönbergovej opery Mojžiš a Áron v Semperovej opere Drážďany, 1975, foto: Erwin Döring/Semperoper Dresden

Hoci s Harrym Kupferom je najvýraznejšie späté jeho pôsobenie v berlínskej Komische Oper a špecializácia na Mozarta, Wagnera a Straussa, okruh jeho činnosti bol oveľa širší. Pozývali ho najvýznamnejšie svetové divadlá a festivaly (vrátane Bayreuthu či Salzburgu), režíroval okrem diel svojich kľúčových skladateľov tiež veľa moderny, ale aj baroka i talianskych opusov. Dodnes žijú jeho inscenácie: napríklad Elektra z roku 1989 vo Viedenskej štátnej opere, Macbeth a Fidelio v berlínskej Unter den Linden. Posledným Kupferovým dielom bol Händelov Poros v Komickej opere, v rodnom i úmrtnom meste režiséra, z roku 2019.

Ale teraz už k oprašovaniu spomienok. Hoci Harry Kupfer niesol nálepku vyznávača realistického hudobného divadla felsensteinovského typu (nebol pritom jeho doslovným žiakom), jeho inscenačná poetika bola otvorená. Po prvýkrát som jeho tvorbu spoznal v Drážďanoch, na premiére rozprávkovej opery Uda Zimmermanna Schuhu a lietajúca princezná (1976). Na námet súdobého dramatika Petra Hacksa vzniklo dielo s pointou nájsť krajinu, kde vládne priateľstvo a vzájomné porozumenie. Hoci kompozičný jazyk mladého skladateľa bol moderný, využíval aj elektroakustickú hudbu, Kupfer rozprávku pretlmočil s bohatstvom nápadov, prístupných aj detskému divákovi.

U. Zimmermann: Schuhu a lietajúca princezná, Semperova opera Drážďany, 1976, foto: Erwin Döring/Semperoper Dresden

V decembri 1982 som na operných chodníčkoch po NDR natrafil na dve Kupferove inscenácie. V Drážďanoch ešte zotrvával v repertoári jeho mrazivo útočný Beethovenov Fidelio. Ľudské city ubíjajúce, deprimujúce väzenské nádvorie, Rocco ako drsný služobník gubernátorovej tyranie, Jaquino ako uniformovaná kópia Pizarra – a na druhej strane lúč ľudskosti a hrdinskosti prinášajúca Leonora. Silný odkaz inscenácie. Na pôde Komickej opery som o tri dni neskôr videl inscenáciu Wagnerových Majstrov spevákov norimberských. Krásne vykreslené charaktery z mäsa a krvi, s ľudskými prednosťami i slabosťami, dobový posun nenásilný.

Pucciniho Bohéma v Komickej opere pochádzala z roku 1982 (spoznal som ju v nasledovnej sezóne), u Kupfera bola neúprosnou sociálnou drámou, zbavenou nánosov romantiky, s biedou a prostitúciou Paríža, s ostro profilovanými postavami a nanovo poňatými vzťahmi. Dodnes mám pred očami na stoličke zomierajúcu Mimi, ako jej telo bezvládne spadlo na zem, vo chvíli Rudolfovej novej nádeje na ich spoločný život. Dokonca ani tá nemčina neprekážala. Inscenácia sa neskôr hrala vo viedenskej Volksoper, ako kontrast k diametrálne odlišnej Zeffirelliho koncepcii v Štátnej opere.

Neskutočným zážitkom na celý život bola inscenácia Giustina od Georga Friedricha Händela (1984). So scénografom Valerijom Leventalom (to bola výnimka, lebo zväčša bol jeho výtvarníkom Hans Schavernoch) vytvorili celý rad originálnych výjavov, vyvolávajúcich potlesk na otvorenej scéne. Či už s maskovanými zvieratami (Giustinove oslíky, kôň, morská príšera), bitkou bábok, svetelnými efektmi alebo ďalšími strhujúcimi trikmi. A symbolika bratstva a rovnosti v závere? Aktéri všetkých spoločenských vrstiev prichádzajú na javisko rovnako oblečení a s bábkami svojich postáv v rukách dohrávajú predstavenie. Navyše, hudobne skvelo pripravení Hartmutom Haenchenom a s bravúrnym kontratenoristom Jochenom Kowalskim ako spevácky a herecky ideálnym Giustinom.

Harry Kupfer (1935 – 2019), foto: Matthias Creutziger

Gluckov Orfeus a Eurydika, ďalší úžasný výklad diela. Orfeus (opäť Jochen Kowalski) je súčasník v džínsoch s elektrickou gitarou, netradičnými cestami hľadajúci Eurydiku. Zbor v civile je v orchestrisku, žiadne mýtické ornamenty, len strhujúco tečúci príbeh. Podobne by som mohol hovoriť o Händelovom Júliusovi Caesarovi. Príklad z iného súdka: Donizettiho Lucia di Lammermoor z roku 1996 v Komickej opere. Podľa Kupfera výsledok politicky motivovaných intríg (v predhistórii ukazuje, ako ich pripravuje Normanno), pričom predsunutím árie Edgarda číta príbeh očami umierajúceho hlavného hrdinu. Lucia je obeť boja o moc. V čierno-bielych farbách rozvinutá tragédia fascinovala nesentimentálnym dramatickým nábojom.

Mohol by som rozobrať Kupferov pohľad na Wagnerovho Siegfrieda (1996, Štátna opera Berlín), bolo by to však na veľa riadkov. Aspoň pár. Začalo sa v prázdnom priestore, do ktorého sa z podhubia javiska zdvihla kováčska dielňa Mimeho, pripomínajúca továrenský kolos. Horizont tvorila stena s malými okienkami a neónovými, striedavo svietiacimi rúrkami. Slúžila navyše ako projekčná plocha i pre farebné efekty, súvisiace s príznačnými motívmi. Speváci (Siegfried Jerusalem v titulnej úlohe a najmä dokonalý Graham Clark ako Mime) museli zdolávať nesmierne náročné aranžmány. Kupfer a dirigent Daniel Barenboim z nich vyťažili ozaj maximum.

R. Strauss: Elektra, Viedenská štátna opera, 2012, Linda Watson (Elektra), foto: Michael Pöhn

A na záver už len zmienka o stále obnovovanej Elektre Richarda Straussa vo Viedenskej štátnej opere, ktorú som videl v jednej z prvých sérii roku 1991. Autorom scény bol opäť Hans Schavernoch. Tvorí ju torzo obrovskej sochy, mužskej nohy v mohutnej čižme, ktorou šliape po zmenšenej, deravej zemeguli. Asociuje mŕtveho kráľa Agamemnona a povrazy, vychádzajúce zo sochy, akoby zobrazovali väzbu medzi otcom a deťmi a súrodencami navzájom. Súčasne sú symbolmi osudu, ktorý spútava Elektru a v ňom napokon aj uviazne. Je to len ďalší tvorivý plod mimoriadnej osobnosti Harryho Kupfera.

Autor: Pavel Unger

Archív Glosa na nedeľu

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku