Glosa na nedeľu. O spánku storočných

Nemožno ich porovnávať. Pred sto rokmi narodenú Fedoru Barbieri, jednu z najväčších speváčok všetkých dôb, ktorá už sedemnásť rokov spočíva spánkom spravodlivých. S rovnako jubilujúcim – nie však in memoriam – Slovenským národným divadlom. To rezignovane, pred i po koronakríze, tiež drieme.

Fedora Barbieri, mezzosoprán so skvostnou kariérou

Štvrtého júna 1920 sa v Terste narodila Fedora Barbieri. Mezzosopranistka, ktorá počas svojej šesťdesiatročnej (!) umeleckej dráhy stála na najprestížnejších operných scénach sveta. Po boku tenoristov počnúc Giglim cez Björlinga, Tuckera, Di Stefana, Del Monaca, Corelliho až po Dominga. V partnerstve so sopránmi ako Maria Callas, Maria Caniglia, Zinka Milanov či Antonietta Stella, s barytonistami Bastianinim, Warrenom, Merrillom, Gobbim a desiatkami ďalších. Bola v tých najexkluzívnejších sólistických zostavách. Nie náhodou.

Fedora Barbieri študovala spev vo svojom rodisku a v Miláne. Ako dvadsaťročná debutovala vo florentskom Teatro Comunale ako Fidalma v Cimarosovom Tajnom manželstve. V ranej kariére ju spoznávali v Ríme, v milánskej La Scale (debutovala v Beethovenovej 9. symfónii pod taktovkou Victora De Sabatu), v Nemecku a ďalších európskych metropolách. V tom čase aj v Monteverdiho, Pergolesiho či Gluckových operách. Výdaj za riaditeľa festivalu Maggio Musicale Fiorentino prerušil v rokoch 1943 – 1945 jej aktívnu činnosť, no návrat na javisko bol ešte triumfálnejší. Svetové divadlá vo Fedore Barbieri spoznávali mezzosoprán s obrovským rozsahom, neopakovateľným timbrom, vycibrenou technikou a talianskou vokálnou estetikou.

Pohľad do súpisu jej vystúpení vyvoláva zimomriavky. Len útržkom. Teatro alla Scala: Amneris v Aide po boku Marie Callas i Renaty Tebaldi a Maria Del Monaco, Bizetova Carmen a Saint-Saënsova Dalila s Ramonom Vinayom, Končakovna z Kniežaťa Igora či Marfa v Chovančine povedľa Borisa Christoffa, Azucena z Trubadúra v predstaveniach s Francom Corellim a Ettorem Bastianinim. Do nesmiernej šírky rozvinutý repertoár zahŕňal aj Gluckovho Orfea, aj modernu.

V newyorskej Metropolitan Opere debutovala roku 1950 ako Verdiho Eboli (s Jussim Björlingom, Robertom Merrillom a Cesarem Siepim) a vystúpila v nej takmer stokrát. Ako Azucena, Amneris, Laura v Ponchielliho Gioconde (povedľa Zinky Milanov, Maria Del Monaco a Leonarda Warrena), Santuzza, Adalgisa z Normy (s Mariou Callas), Mrs. Quickly z Falstaffa či naposledy v kostýme Princeznej z Pucciniho Triptychu.

Samozrejme, oslavovali ju v Londýne, v amerických veľkomestách, vo Viedni; zanechala množstvo gramonahrávok, patriacich do zlatého fondu. Fedora Barbieri prešla mimoriadne dlhou javiskovou cestou. Mne sa ju podarilo naživo zachytiť len raz, keď vo Viedenskej štátnej opere roku 1981 stvárnila Madelon v Giordanovom Andrea Chénierovi. V hlavných úlohách žiaril na vrchole kariéry stojaci Plácido Domingo, popri ňom naše horúce želiezko v ohni Gabriela Beňačková a eleganciou belcanovej frázy ohromujúci Giorgio Zancanaro. No vidieť v tom čase už legendárnu Fedoru Barbieri bolo nemenším zážitkom.

Ešte o pár rokov neskôr spievala Zitu v Pucciniho Giannim Schicchim na festivale v Torre del Lago, vo Varšave dokonca režírovala Belliniho Normu (1992) a s javiskom sa rozlúčila roku 2000 vo Florencii ako Mamma Lucia v Mascagniho Sedliackej cti. Po šesťdesiatročnej kariére so 109 postavami na umeleckom konte. Fedora Barbieri naposledy vydýchla 4.marca 2003 vo Florencii. Ostáva nezabudnuteľnou!

video

Opera SND, zvoní budíček!

Na storočnicu Slovenského národného divadla sme sa tešili všetci. Optimisti, utopisti aj realisti. Tie kategórie viac-menej splodilo obdobie po lete 2018, hoci v štandardnom režime sa storočnica inštitúcie takéhoto významu plánuje dlhšie.

Keď bývalá ministerka kultúry Ľubica Laššáková po odvolanom Mariánovi Chudovskom vymenovala za generálneho riaditeľa SND Vladimíra Antalu (dovtedy hlavného ekonóma toľko kritizovanej Chudovského éry) a ten si za riaditeľa Opery vybral Rastislava Štúra, nebolo ťažké predvídať, že umelecká kríza v súbore padne do ešte hlbšej priepasti. Napokon mlčiaci a skrývajúci sa Antala, hoci nepriznal svoju nekompetentnosť (nespravila to ani ministerka), sám 2. januára 2020 rezignoval. Dva mesiace pred dňom storočnicových osláv. Záchranné koleso sa pokúsil hodiť poverený generálny riaditeľ Peter Kováč, zároveň ostávajúca hlava Činohry SND.

A to v čase napochytro šitých dramaturgických zmien v stej opernej sezóne ešte nik netušil o pandémii zákerného vírusu. Od septembra do marca bola Opera SND v rukách Rastislava Štúra. Výsledkom bola desiatka dramaturgicky nedomyslene zlátaných koncertov s „chuťou na všetko“. Vedenie Opery si totiž myslelo, že práve nimi trafilo cieľovú skupinu. Koncert filmovej hudby, operetný večer, otváracia zmes s ozvučením javiska, neapolské piesne, Pavol Bršlík s hosťami (nie však tými, s ktorými účinkuje vo svete), koncert mikulášsky, vianočný, zborový… A povedľa nich bežný, zväčša obohraný repertoár.

No a počas divadelného polroka jediná jedna premiéra! Dvořákova Rusalka, navyše v tvare pramálo kompatibilnom so stavom svetového operného divadla v 21. storočí. Ak by boli dôvodom obmedzenej prevádzky skutočne opravy technického rázu (hralo sa pritom na oboch scénach), s nevyhnutnou redukciou nárokov na javiskovú mašinériu, nastala šanca uvádzať operné tituly v koncertnej forme. Obzvlášť tie, ktoré súvisia so storočnou históriou inštitúcie, jej kľúčovými medzníkmi a bežne sa nehrali. Vo svete normálna a s obľubou praktizovaná, navyše finančne šetrná metóda. Toto však vedenie Opery SND a jej dramaturgia (jestvuje vôbec, keď ju tvoria dvaja produktívni režiséri a jeden lektor – elév?) tiež zavrhli.

Prišiel 1. marec – deň D. Činnosť divadla pred sto rokmi otvoril operný súbor Smetanovou Hubičkou. Ako ho využilo súčasné SND? Opäť koncertom. S umelo stmeľovaným operným, baletným a činoherným programom. Zatiaľ čo Činohra si svoj druhý marcový večer užila ako sa patrí (Maryšou bratov Mrštíkovcov s pražským ND), Opere stačilo v deň pre ňu neopakovateľný byť jednou z ingrediencií nesúrodého guláša. Priznám sa, nenašiel som odvahu byť prítomný, no aj cez televíznu obrazovku mi napríklad paškvil predohry k Smetanovej Hubičke s úryvkami z Maryše úplne stačil.

A potom nastal čas korony. Koncom apríla, teda už po parlamentných voľbách, vyhlásila nová ministerka kultúry Natália Milanová priam „jasnovidecky“ koniec sezóny. Vtedy, pravda, nemohla tušiť, že sa prerátala. Našťastie, dnes je vírusová epidémia na ústupe. A hoci núdzový stav nepochopiteľne pretrváva, aj operná kultúra dostala možnosť zdvihnúť oponu. Síce s obmedzeniami, tie sa však takmer zo dňa na deň zmierňujú. No táto alternatíva žila aj v najtrúchlivejších časoch choroby. Dokazovali to – či už koncertmi bez publika, neskôr s určeným minimom divákov, alebo prostredníctvom fenoménu živých streamov – najmä divadlá vo svete. Ale aj naše košické.

Opera SND si podľa skromných mediálnych výstupov vychutnávala sladké ničnerobenie. Aspoň navonok to tak pôsobilo. Aj keď neverím, že túžba umelcov byť v kontakte s divákom bola u nás menšia ako vo svete. Vágne slová o nejakých koncertoch pred divadlom počas júna (keď sa už dá hrať aj v divadlách) sa ani v posledný pracovný deň pred zverejnením tejto glosy – vychádzam z oficiálnej webovej stránky divadla – nepremietli do žiadneho konkrétneho projektu. Nehovoriac o tom, že po celý čas zatvoreného divadla som nezaznamenal jediný príhovor riaditeľa Opery Rastislava Štúra smerom k publiku.

Čo nás čaká? V prvom rade neodkladné (hoci už zmeškané) výberové konanie na post generálneho riaditeľa SND. V piatok na jeho uskutočnenie verejne vyzvali ministerku kultúry priamo zamestnanci divadla. Navrhli niekoľko užitočných a niekoľko polemických tipov. Do druhej skupiny patrí predstava o zložení výberovej komisie, ktorá je od nezávislosti na míle vzdialená. Navyše, stotožniť akúsi permanentnú dozornú radu práve s ňou, keď činnosť poroty sa končí vyhlásením verdiktu, je tiež zo sveta utópie.

Na rozdiel od novej situácie v Štátnom divadle v Košiciach, kde Ondrej Šoth deň po menovaní za generálneho riaditeľa určil za svojho nástupcu vo funkcii šéfa baletu Petra Dedinského (do vypísania konkurzu), Peter Kováč stále sedí na dvoch stoličkách. SND potrebuje nové, kreatívne a pre vec nadchnuté vedenie ako soľ. Vedenie, ktoré nevzlyká „ako sa to nedá“. To sme počúvali pridlho. A že šťastie praje pripraveným? Stačí sa pozrieť, ako promptne na novú situáciu zareagovala Štátna opera v Banskej Bystrici. Od 13. júna obnovuje živú prevádzku. Budíček v prispanej Opere SND ešte nezazvonil?

Autor: Pavel Unger

Archív Glosa na nedeľu