Glosa na nedeľu. Opera na Zámockých hrách zvolenských – zabudnutý punc kvality?

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Pred štyrmi desaťročiami sa nakrátko stal riaditeľom banskobystrického Divadla J. G. Tajovského Jaroslav Blaho. Dobre poznal činoherný festival Zámocké hry zvolenské a keďže vedel, že operný pendant na Slovensku chýba, neváhal a konal. Operu preniesol pod holé nebo. Pokusne roku 1979 a ďalšie leto už oficiálne.

Písal sa rok 1980, začala sa úvodná kapitola v histórii prvého uceleného operného festivalu pod voľnou oblohou. Formátu, aký sme na Slovensku, na rozdiel od okolitých i vzdialenejších krajín, nepoznali. Činoherne zamerané Zámocké hry zvolenské (ZHZ) nabrali novú dimenziu. V tej chvíli sa stali medzinárodnými. Začali sa veľkolepo, o predstavenia s poprednými zahraničnými sólistami bol spočiatku obrovský záujem. „Neoperný“ Zvolen sa v istých vlnách (vysvetlím neskôr) stal magnetom pre fanúšikov hudobného divadla i krásnych hlasov z regiónu i mimo neho.

Ako to na Slovensku býva, dnes ho už nemáme. Jeho dejiny, hoci aj rozvíjané v kvalitatívnej sínusoide, sa dopísali roku 2014. Pre korektnosť, tvrdý pád na dno sa pokúsila po dva roky stlmiť Štátna opera v Banskej Bystrici náhradným miniatúrnym festivalom, zvaným Operalia. Nebol to už zámok s jedinečnou akustikou, ale ako celkom beznádejné sa nejavilo ani nádvorie v centre krajského mesta pod Urpínom.

Zámocké hry zvolenské, 1980, Jaroslav Blaho, otvorenie ZHZ 1980, foto: Archív DÚ

Značka operných Zámockých hier zvolenských takmer upadla do zabudnutia. Dnes už niet ani Operalie, počas leta prosto žiaden operný festival nemáme. Áno, sme negatívnymi premiantmi. Asi nie som jediný, kto aspoň z diaľky vidiac Zvolenský zámok, podľahne smútočným emóciám. Visačka kvality, ktorú operným ZHZ počas 35-ročnej existencie pripli vari minimálne tri desiatky vo svete s úctou rešpektovaných mien, jednoducho zhrdzavela. Ja na zaplakanie, že tento fakt asi málokomu (ak vôbec niekomu) prekáža.

Kto sa stal skutočným hrobárom ZHZ, konkrétne tých operných, pretože činohre zámok pokojne slúži aj naďalej? Nechcem mieriť osobne, svojho času sme o vinníkoch viacerí písali. Určite ich nepochovali nekvalita, finančné suchoty, ani havarijný stav lokality. Takže tipujte…

Prečítajte si tiež:
Namiesto nekrológu
Bol raz jeden operný zámok, alebo Občerstvovanie slovenskej opernej pamäti
Bol raz jeden operný zámok, alebo Občerstvovanie slovenskej opernej pamäti – dokončenie
Operné zámocké hry zvolenské – SVETOVÉ NA JAVISKU, LOKÁLNE V HĽADISKU?

Osviežme si však v pamäti aspoň tie obdobia, keď operné Zámocké hry zvolenské dosahovali svoje vrcholy. Neobídem ani krízy, tých bolo tiež nemálo. Po „nultom“ ročníku 1979, naživo si overujúcom možnosti vyniesť operu na vzduch (Verdiho Rigolettom, osvieženým účasťou popredných rumunských sólistov, akými boli Vasile MartinoiuEmil Gherman), sa potvrdilo, že zámer riaditeľa DJGT Jaroslava Blaha padol na úrodnú pôdu.

Zvolenský zámok
Zámocké hry zvolenské, 1980, foto: Archív DÚ

Rok 1980 bol teda štartom dosiaľ jediného operného open air festivalu na Slovensku, nepoužívajúceho falšujúce technické ozvučenie. Bol začiatkom epochy, vďaka ktorej slovenský a v malej miere aj zahraničný divák, mal možnosť ešte pred pádom železnej opony spoznať spevákov pôsobiacich V Metropolitan Opere, milánskej Scale, Arene di Verona či Viedenskej štátnej opere. Samozrejme, popri osobnostiach z divadiel krajín východného bloku.

Päťdesiattri titulov, niektoré z nich v koncertnej forme, z nich dvadsaťpäť talianskych diel po prvýkrát na Slovensku, to bola len jedna z vizitiek hodnoverného festivalu. Začal sa presne pred štyridsiatimi rokmi a trval dvanástich dní.

Giuseppe Verdi s dvoma titulmi zapĺňal približne päťstomiestne hľadisko. Nabucco v inscenácii Štátneho divadla v Košiciach hostil opäť rumunského svetobežníka Vasileho Martinoiu a bratislavského Pavla Mauréryho v titulnej úlohe, sólistku sofijskej opery Rumianu MaždrakovuAnnu Starostovú zo Slovenského národného divadla ako Abigaille, domáceho Juraja Šomorjaia a hosťa z Bratislavy, na prahu veľkej kariéry stojaceho Sergeja Kopčáka v role Zachariáša. Vrcholným číslom ročníka 1980 sa však stal Trubadúr v podaní domácej Opery DJGT, no s kvartetom skvelých zahraničných sólistov. Christina Angelakova (Azucena), Francisco Lazaro (Manrico) a Dan Iordachescu (Luna) a s nimi držala krok bratislavská Leonora Anny Starostovej.

Zámocké hry zvolenské, 1980, G. Verdi: Trubadúr, zľava: M. Schenko (Ferrando), F. Lazaro (Manrico), A. Stopková (Inez), A. Starostová (Leonora), D. Iordachescu (Luna), foto z klaňačky po 1. dejstve, foto: Archív DÚ

Latka stála tak vysoko, že nasledovný ročník mal čo robiť, aby ju zreteľnejšie nepodliezol. Opäť sa však podarilo v dvoch Verdiho operách (v rozbehu sa dramaturgia ZHZ skoncentrovala na populárneho autora, no predstavenia povýšili na sviatky hosťujúci speváci), v Maškarnom bále a opäť Trubadúrovi, získať atraktívnych hosťov. Do Zvolena sa vrátila skvelá Angelakova a charizmatický Iordachescu, ale i zopár umelcov z metropol východných krajín.

Prvú vlnu nadšenia do istej miery zatienili ďalšie ročníky 1982 – 1986. Po odchode Jaroslava Blaha z vedenia Divadla J.G.Tajovského (ostal ako jeden z 18-členného organizačného výboru) sa začala hľadať iná tvár operných ZHZ a festival sa dostal do povedomia viac ako letný prívesok sezóny. V týchto rokoch síce pricestovali so svojimi inscenáciami operné súbory z Bratislavy, Českých Budějovíc a Brna, chýbalo však pravé festivalové korenie – atraktívni sólisti. Nádej v obnovenie pôvodného zámeru sa zjavila ešte v posledných rokoch pred pádom totality. Nepadla z oblakov, boli za ňou, ako vždy, ľudia. Rozhľadení, zanietení, ochotní byť k dispozícii 24 hodín denne.

Silnejšie postavenie v štábe mal opäť Jaroslav Blaho, ktorý využil kontakty a nadšenie mladého, no agilného a rozcestovaného Alexandra Hanušku. Vďaka ich iniciatíve, ale aj inštitúciám, zastrešujúcim ZHZ (DJGT, Ministerstvo kultúry SR, Slovenská národná galéria, Zámok Zvolen), sa ešte pred novembrom 1989 podarilo „otvoriť Európe“. A v opačnom garde „vpustiť“ operný svet do prostredia, ktoré mnohým zahraničným umelcom veľa nehovorilo.

Už na prahu leta 1987 v predstaveniach Verdiho Nabucca tlieskalo publikum napríklad len nedávno zosnulému barytonistovi Francovi Bordonimu (spieval v La Scale, Viedenskej štátnej opere, veronskej Aréne), jeho partnerkou bol pravá talianska dramatická sopranistka Lorenza Canepa. Ale „južanskému“ obsadeniu dokázalo konkurovať aj „východné“ s Bulharmi Svetlanou KotlenkoStojanom Popovom.

Zámocké hry zvolenské, 1987, Giuseppe Verdi: Nabucco, Lorenza Canepa (Abigail), Franco Bordoni (Nabucco), foto: Pavel Danko, (Archív DÚ)

Nesporne historickým sa stal ročník 1988 so šesticou silných mien. Olivia Stapp, zvyknutá na osemkrát väčšie auditórium newyorskej MET, strhla dramatickým nábojom svojej Abigaille. V beznádejne vypredanom večere (zámok museli strážiť dokonca aj vojaci) si prvého Nabucca v živote zaspieval dodnes aktívny Paolo Gavanelli, Alessandro Verducci (Zaccaria) bol síce skôr kométou, no v tom čase bas, akých zriedka počuť.

Pucciniho Tosce po È lucevan le stelle publikum nepustilo Maria Malagniniho ďalej a musel áriu zopakovať. Výborný bol tiež z veľkých operných domov prichádzajúci Gabriele Floresta ako Scarpia a popri nich titulnú rolu stvárnila Anna Starostová. V ďalších dvoch ročníkoch sa vrátili do Zvolena Malagnini i Gavanelli, pribudli Martha Colalillo (jedinečná Abigaille i Gioconda v ostravskej inscenácii), Franco de Grandis (Zaccaria), Alexandrina Milčeva (Laura v Gioconde), či renomovaná dirigentka Eve Queler.

Po úspešných rokoch sa opäť operné ZHZ ocitli na križovatke. Začiatok 90. rokov znamenal útlm, spevácke osobnosti zo zahraničia nedosiahli kvalitu, na akú si publikum zvyklo. Vrátila sa otázka, ako ďalej. Organizátori sa nevzdali. Podnetom k dramaturgickej odbočke od verdiovského populáru a silných mien (darmo, zákony trhu už pôsobili) bolo slovenské ignorovanie vo svete rozprúdenej rehabilitácie belcantovej vážnej opery. Festival si spočiatku našiel partnera v bratislavskej Komornej opere a v ich kooperácii vzkriesil a po prvýkrát uviedol Lucreziu Borgiu, Annu Bolenu a neskôr Caterinu Cornaro od Gaetana Donizettiho (Favoritku mal v repertoári banskobystrický súbor), v koncertnej podobe zaznela Mercadanteho Prísaha. V takmer čisto slovenských obsadeniach a pod taktovkou s daným štýlom čoraz bližšie sa zžívajúceho dirigenta Mariána Vacha.

Zámocké hry zvolenské 1994, Gaetano Donizetti: Favoritka, foto: Ľ. Šprirko, (Archív DÚ)

Po prvýkrát sa na pôde festivalu uskutočnili interpretačné kurzy (viedol ich Dan Iordachescu) a vedecký seminár na tému Donizettiho tragických opier s účasťou muzikologických kapacít z Talianska, Anglicka a Rakúska. Žiaľ, tento model domáce publikum neoslovil a neprišli ani tí z radov odborníkov či študentov, ktorí mohli načerpať z prvej ruky u nás ťažko dostupné informácie.

Novou kapitolou, žiaľ záverečnou, no našťastie až desaťročnou, boli koncertné uvedenia u nás neznámych opusov raného Giuseppeho Verdiho, Vincenza Belliniho, Gaetana DonizettihoGioachina Rossiniho. Až na jednu-dve výnimky išlo slovenské premiéry. Boli to ročníky 2005 až 2014, pričom popri raritách boli vždy v ponuke operné inscenácie. Často zaujímavé premiéry a reprízy zväčša s kvalitnými zahraničnými hosťami. Medzi nimi Stefano SeccoBohéme, Paoletta Marrocu, Riccardo ZanellatoBoris StatsenkoNabuccovi, Iano TamarAgnieszka Zwierko v Trubadúrovi, Louise Hudson, Evez AbdullaŠtefan KocánMacbethovi), alebo raritné opusy v podaní súborov z Brna či Liberca.

Zámocké hry zvolenské, 2010, Jaroslav Blaho, Marián Vach, Michael Tanzler, foto: Archív ŠOBB
Zámocké hry zvolenské, 2010, G. Verdi: Jana z Arcu, Devid Cecconi, Jean-Francois Borras, Adriana Marfisi, Marián Vach, foto: Archív ŠOBB

Koncertným uvedeniam desiatky diel musím venovať pár riadkov. Úplne postačia fakty. Verdi: Bitka pri Legnane (Francesca Scaini, Alberto Cupido, Roberto Servile), Alzira (Susanna Branchini, Ignacio Encinas, Sergio Bologna), Lombarďania (Dimitra Theodossiou, Riccardo Zanellato, Maurizio Graziani), Zbojníci (Chiara Taigi, Ignacio Encinas, Marco Chingari). Verdiovský prúd prerušila Belliniho Norma (Susan Neves, Laura Brioli), aby sa vrátil po roku Verdi s Giovannou d´Arco (dnes v prestížnych obsadeniach sa nachádzajúci Jean-François Borras, Devid Cecconi, Adriana Marfisi).

Po prvýkrát na Slovensku zaznel Donizettiho Poliuto (Clara Polito, Ignacio Encinas, Vittorio Vitelli), Belliniho Beatrice di Tenda (popri iných vtedy mladučká, teraz známa Tara Erraught a Leonardo Ferrando), Verdiho Korzár (dnes vychytený Luciano Ganci a Alberto Gazale). Bodkou sa stalo prvé slovenské uvedenie Tancrediho od Gioachina Rossiniho. V titulnej úlohe naša Jana Kurucová, v dvoch ďalších hlavných sólisti spievajúci Rossiniho na festivale v Pesare, Mariola Cantarero a David Alegret. Všetky večery dirigoval Marián Vach, ktorého muzikálnosť, znalosť a pripravenosť obdivovali všetci hosťujúci umelci.

Zámocké hry zvolenské, 2014, G. Rossini: Tancredi, David Alegret, Mariola Cantarero, Jana Kurucová, foto: Archív ŠOBB

A tu sa dejiny operných Zámockých hier zvolenských končia. Áno, snažila sa ich nahradiť banskobystrická Operalia a – hoci v odlišnom prostredí a s horšou akustikou – celkom úspešne. Dnes je aj ona pochovaná. Ostávajú len podnety na uvažovanie. Má vôbec zmysel opakovať, že je hanbou kultúrneho Slovenska nepotrebnosť žiadneho letného operného festivalu? Asi ani nie

Autor: Pavel Unger

Archív Glosa na nedeľu

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku