Glosa na nedeľu. Potrebuje prvá operná scéna dramaturgický semafor?

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Verdi (podľa možnosti s Nabuccom), Dvořák, Mozart… k nim dačo z Pucciniho (najlepšie s hitom Nessun dorma), Bizetova Carmen, nejaká rozprávka pre deti – je to jediná cesta ako osloviť diváka a návštevníka hlavného mesta republiky? Storočnica Slovenského národného divadla otvára otázky k zamysleniu. Má operný súbor našej reprezentačnej scény vôbec konkrétnu dramaturgickú víziu?

Storočná história našej erbovej inštitúcie vydáva mnohoraké svedectvá. O operných etapách pokrývaných repertoárovým spektrom raz hojnejším, inokedy skromnejším. O rokoch odvážnych a koncepčných, ale aj o sezónach naplnených prázdnotou a alibizmom šéfov. Téma dramaturgie prináša samostatné námety na úvahu. Hovoriť by sa dalo o jej postavení v schéme vedenia operného divadla. O statuse dramaturga ako rovnocenného partnera riaditeľa či inscenačných tímov, ako kreatívneho vizionára s dlhodobejším horizontom plánovania, alebo ako servisného pracovníka, s povinnosťou písať encyklopedické články do bulletinov.

Prečítajte si tiež:
Piati kritici zhodnotili slovenskú opernú sezónu 2019/2020
Jubilejné sezóny Opery SND v retrospektíve

Dramaturg kreatívny, alebo administratívny?

Vážnosť funkcie dramaturgov ani vo svete nie je vnímaná rovnako. Tradične silné postavenie si pestovala v divadlách nemecky hovoriaceho priestoru, ktorý býval predátorom v modernizácii operného divadla. Nie nadlho, dnes je to trend bežný. Väčšina mienkotvorných režisérov má svoj vlastný okruh dramaturgov, s ktorými spoločne vtláčajú inscenáciám zmysel a koncepciu, analyzujú partitúry priamo na dreň, či už z hudobného alebo textového hľadiska. Pri dielach starších dát hľadajú prípadné presahy s dneškom, pátrajú po možných metaforách.

Slovenské národné divadlo, historická budova, ilustračné foto , zdroj: Archív SND

Iný typ dramaturgie je vedený po linke vedeckých bádaní, týkajúcich sa predovšetkým revitalizácií v archívoch ležiacich diel. Tam možno hľadať napríklad pramene k renesancii belcantovej vážnej opery (a to sa vraciame až o cca sedem desaťročí dozadu), kde kritické edície veľkej časti tvorivého odkazu Gioachina Rossiniho či Gaetana Donizettiho priniesli do života desiatky skvostných diel. Ale príkladov možno nájsť viac.

Operná dramaturgia na Slovensku a jej stropy

Slovenská operná dramaturgia, vnímaná cez historickú prizmu, nemala stabilné postavenie. O prvých sezónach po roku 1920 je zbytočné uvažovať, vieme akým spôsobom sa kreoval repertoár. Za Oskara Nedbala bol síce post dramaturga obsadený, zväčša dirigentom Bohušom Tvrdým, Karel Nedbal ho zveril tiež dirigentom Išovi Krejčímu a Josefovi Vincourkovi, no profil súboru formovali predovšetkým samotní šéfovia. Nenechali sa odradiť prirodzenými limitmi relatívne malého divadelného domu a alibistickými výhovorkami, čo všetko sa nedá. Do repertoáru – historicky ako jediní – začlenili napríklad veľké opusy Richarda Wagnera (Tristan a Isolda, Parsifal) či Richarda Straussa, francúzsku operu grand i comique (Meyerbeer, Halévy, Boieldieu, Auber), Rossinho Viliama Tella. Ale odvážne siahli aj po súčasníkoch (Šostakovičova Ruská lady Macbeth, Prokofievova Láska k trom pomarančom), nehovoriac o Janáčkovi.

Silné postavenie dramaturgie počas vojnového Slovenského štátu (dodnes pri všetkých snahách nie do hĺbky zmapovaného), počas šéfovania Josefa Vincourka, patrilo Štefanovi Hozovi. Po oslobodení nachádzame na postoch dramaturgov Jána Cikkera, na krátky čas opäť Hozu, po ňom Tibora Andrašovana. Šimon Jurovský spojil funkciu šéfa a dramaturga opery, druhú neskôr prenechal Jánovi Szelepcsényimu a Ivanovi Hrušovskému. Aj v ďalších obdobiach sa pozície často spájali. Tiborovi Frešovi robil dramaturga Branislav Kriška, ktorý zároveň režíroval, Pavol Bagin sa vymenoval za hlavného dramaturga, Marián Jurík si tiež nezakladal na silnom obsadení tejto funkcie.

Slovenské národné divadlo, nová budova, sála opery a baletu, ilustračné foto, zdroj: Archív SND

Marián Chudovský vo svojej prvej krátkej kapitolke bol výnimkou (dramaturgmi boli Jaroslav Blaho a Juraj Beneš), Juraj Hrubant a v nedlhom úseku i Ondrej Lenárd pracovali v tandeme s režisérom Júliusom Gyermekom. Chudovský s rovnako režisérom Pavlom Smolíkom, ktorého vystriedal – konečne po Blahovi nie výkonný umelec – Slavomír Jakubek. Bol šéfdramaturgom aj v čase hekticky sa meniacich riaditeľov po otvorení novej budovy, aj v nie celkom docenenom období Friedricha Haidera a napokon sám skončil na čele Opery. Dramaturgiu si určoval podľa vlastných preferencií. Dvaja interní režiséri Pavol Smolík a Martin Bendik mali úväzky dramaturgov skôr tabuľkovo. Dnes, keď riaditeľské miesto patrí Rastislavovi Štúrovi, zároveň aj šéfdirigentovi, je stav podobný. Raz figuruje jeden z nich ako režisér a druhý dramaturg a potom si úlohy vymenia. Je to kuriózne, nedôveryhodné a relativizujúce zástoj dramaturga v procese prípravy inscenácie.

Tromfy rôznych období, no isté bariéry neprelomené

Prax ukazuje, že aj v obdobiach formálneho obsadzovania dramaturgických pozícií, dokázali mnohí šéfovia spestriť ponuku o tituly, na Slovensku pôsobiace raritne. Pravda, isté mantinely, odvážne nastavené ešte v nedbalovskej ére, sa prelomiť neodvážil nik. Napriek tomu (vyberám zopár príkladov diel, no ich návraty boli ojedinelé), za Krišku naštudovali Belliniho Normu, Grécke pašie Bohuslava Martinů, Gluckovu Ifigéniu v Aulide. Počas Baginovej éry Janáčkovu Vec Makropulos (prvá výnimka) Gershwinovho Porgyho a Bess, Straussovu Salome (výnimka druhá) a Elektru, Stravinského Osud zhýralca. Jurík otvoril bránu Šostakovičovej Kataríne Izmajlovovej či Bergovmu Wozzeckovi, Hrubant Mozartovmu Idomeneovi, Monteverdiho Korunovácii Poppey či Boitovmu Mefistofelovi. Za Chudovského siahol súbor po Händelovej Alcine, Brittenovom Petrovi Grimesovi, za Dohnányiho a v Jakubekovej dramaturgii po Donizettiho Lucrezii Borgii. Nespomenul som širokú škálu pôvodných slovenských diel, ktoré sa vinuli dejinami SND – až donedávna – nielen ako samozrejmosť a čestná povinnosť, ale ako dôkaz životaschopnosti domácej tvorby. O nich možno inokedy.

Slovenské národné divadlo, historická budova, ilustračné foto, zdroj: internet

Zásadná otázka teda znie: potrebuje vôbec prvá, národná operná scéna dramaturgický semafor? Je nutná jeho červená farba ako stopka? Treba donekonečna tabuizovať určité dejinné epochy? Nejde len o zbabelosť jednotlivých vládnucich (ne)zodpovedných? Že sa dajú prekročiť zakorenené limity – nie však každým smerom a nie v zmysle dvíhania latky vlastných kritérií či výchovného pôsobenia na publikum – ukázalo v ostatných piatich sezónach niekoľko titulov. Napríklad Šperky Madony od Ermanna Wolfa-Ferrariho, uvedené z iniciatívy Friedricha Haidera, slovenská premiéra Mozartovej La clemenza di Tito, do istej miery aj režijne kontroverzný návrat Halévyho Židovky (hoci francúzsku grand operu mohol reprezentovať skôr v našej novodobej histórii obchádzaný Giacomo Meyerbeer), či Rimského- Korsakovov Sadko (žiaľ, v zle zvolených inscenátoroch a sprevádzaný kauzou infikovanej časti javiskovej výbavy), no najmä dielo a inscenácia ukazujúca, že divadlo formátu SND žiaden dramaturgický semafor nepotrebuje.

Arsilda – historicky zapísaný krok do baroka

Na mysli mám extrémne úspešné vkročenie do terénu baroka inscenáciou Arsildy od Antonia Vivaldiho, ktorá ako koprodukcia spĺňala vysoké európske kritériá. Veľká škoda, že sme ju mali možnosť vidieť len dva resp. vrátane generálky trikrát. Bol to však jediný prienik do u nás tabuizovaných vôd a od roku 2017 posledná udalosť, hodná zápisu do dejín Opery Slovenského národného divadla. O reálnej možnosti návratu inscenácie radšej pomlčím.

Prečítajte si tiež:
Vivaldiho opera Arsilda získala najviac divadelných ,,Dosiek 2017″

Po veľkých opusoch Richarda Wagnera nemá dramaturgia odvahu sa po 85 rokoch ani len obzrieť (nemá pre ne vlastné spevácke obsadenia, ale rovnako ich nemá ani pre barok, pre Rossiniho a všeličo iné), v revitalizácii predverdiovskej vážnej opery si nevie zobrať príklad čo len z banskobystrickej Štátnej opery a bývalých Zámockých hier zvolenských. Svetová operná tvorba z konca 20. storočia a prvých dekád súčasného akoby vôbec nejestvovala. Hoci skrýva nejedno strhujúce dielo. Je to prosto dramaturgické amatérstvo a ignorantstvo najhrubšieho zrna.

Slovenské národné divadlo, nová budova, ilustračné foto, zdroj: Archív SND

A tým sa dostávam k aktuálnej situácii. Pred pár dňami sa „happeningom“ pred budovou tzv. nového SND (čeliaceho toľkým technickým problémom, ako by šlo o starenu) skončila stá sezóna. Netuším, aký bol dôvod na jej oslavovanie. Nezmyselnejšie sa ju naplánovať ani nedalo. Navyše, štyri z desiatich mesiacov zmarila nečakaná pandémia koronavírusu. Ako si neopakovateľnú sezónu z pozície riaditeľa Opery, šéfdirigenta a nepísaného hlavného „dramaturga“ v jednej osobe Rastislav Štúr predstavoval? Nuž, okrem koncertov filmovej hudby, mikulášskych, prvoaprílových a podobných avantúr, premiérami tých najomieľanejších (a z hľadiska bielych miest na mape dramaturgie aktuálne nepotrebných) diel Dvořáka, Verdiho a Mozarta. Darmo by sme hľadali konotácie s prvou slovenskou operou, s historickými míľnikmi, s otváraním zamknutých komnát. Kdeže sú ambície dvíhať kritériá, dané výsadne národnej opernej scéne? Bolo to negovanie medzinárodného kontextu, popretie faktu, že sa píše rok 2020. Otázka financií je zástupná. Rovnaké náklady by vstrebali cielene vybrané tituly, koncertné uvedenia kompletných opier či aj samotné, ale obsahovo hodnotné koncerty.

A čo po vstupe do druhej storočnice?

Výhľady, pokiaľ sa urýchlene nezmení personálne zloženie a koncepčné nastavenie Opery SND, sú rovnako skeptické aj do budúcej sezóny. Oficiálne, podľa webovej stránky inštitúcie, akoby sa ani konať nemala. Kapitola repertoár: prázdna. Kapitola premiéry: prázdna. Predaj vstupeniek: na nulový program žiaden. Jediné kusé informácie vyslovil Rastislav Štúr v dvoch rozhovoroch (Opera Slovakia, Rádio Devín, pozn. red.). Premiérovať chce nezrealizovanú Aidu (v rámci BHS 2020, pričom festival operné produkcie vyradil opodstatnene z programovej štruktúry pred siedmimi rokmi), zrejme aj Figarovu svadbu, pričom jej obsadenie nebolo na internete známe. Či vydumal aj dáky iný „kasový“ titul nevedno.

Slovenské národné divadlo, historická budova, ilustračné foto, zdroj: Archív SND

Reprízy v prvých mesiacoch by mali tvoriť Traviata z roku 1992 (absolvovala pritom už svoju oficiálnu derniéru), Nabucco z r. 1999, Don Giovanni (2001), Carmen (2002), Čarovná flauta (2009). Z o niečo novších z Pucciniho Triptychu vyhadzujú Sestru Angeliku a ostávajú už len inscenačne sporné, konzervatívne Hoffmannove poviedky a Rusalka. Skrátka a dobre, v Štúrovom dramaturgickom semafore svieti zelená len opernému skanzenu. Dvestopäťdesiate výročie narodenia Ludwiga van Beethovena ani len nezablikalo. Desiatky live-streamov zo zahraničných operných scén, ktoré sme počas koronakrízy sledovali cez internet len potvrdili, že deliaca čiara medzi kvalitou inscenácií nevedie cez ich „tradičnosť“ či „modernosť“. Parametre sú úplne inde. Či dokážu naplniť predlohy obsahovo, výkladom, či vyvolávajú emócie – spevácke i vizuálne.

Doslov

A už len posledné riadky k storočnici. Rovnaké jubileum ako Slovenské národné divadlo si toto leto pripomína aj Salzburský festival. Keďže radikálne zredukoval dĺžku i programovú ponuku, predĺžil oficiálne oslavy do konca augusta 2021. Opere SND by podobné riešenie za danej situácie nepomohlo. Tu, žiaľ, znejú skôr tóny umieračika. Počuť ich až k zriaďovateľovi?

Autor: Pavel Unger

Archív Glosa na nedeľu

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku