Pred týždňom v nedeľnom zamyslení som sa pôvodnej opernej tvorby iba dotkol. Storočnica Slovenského národného divadla by mala byť impulzom k hlbšej analýze domáceho skladateľského odkazu. K vedeckému bádaniu na tému, ktoré z diel prežívajú právom, ale i naopak, nezaslúžene spia v archívoch. Táto glosa nemá ambíciu otázku riešiť, len na ňu mieri lúč svetla.
V hlavách tých, čo projektovali dramaturgiu jubilejnej sezóny SND, história slovenskej opernej tvorby zjavne uviazla na vedľajšej koľaji. Vinula sa pritom repertoárom takmer počas celých sto rokov jestvovania inštitúcie. Celkovo približne v šesťdesiatich piatich inscenáciách, vrátane obnovovaných premiér niekoľkých exkluzívnych titulov. Číslo však trocha zavádza, keď si ho rozmeníme na drobné. Mnohé opusy z tohto počtu inscenácií sa k opakovaným uvedeniam vôbec nedostali. Neraz právom, no nazdávam sa, že výnimky tu boli. A dlhy ostali.
Stále je totiž v archívoch viacero takých hudobnodramatických opusov, ktoré si pozornosť zaslúžia. Možno novou optikou, s odstupom času. Ak už nie inscenačne, tak minimálne koncertnou skladačkou, možno aj dvoma, prípadne koncertným uvedením celého diela – podľa mojej mienky – bolo povinnosťou v jubilejnej sezóne pripomínať si (a hlavne verejnosti) existenciu pôvodnej javiskovej tvorby na Slovensku v širšom meradle.
Našich skladateľov, ktorí dostali príležitosť prezentovať svoje opery na doskách Slovenského národného divadla, boli cca dve desiatky. No iba polovici z nich dopriali vedenia či dramaturgovia národnej scény tú poctu, že ich vrátili do repertoáru po uplynutí istého času. Do tejto časti spadajú aj dobovo akceptované, dnes neživé pokusy Jozefa Rosinského z rokov 1933 – 1940 (tri rôzne diela sa však hrali dovedna len jedenásťkrát), operné rozprávky (Frešov Martin a slnko, Dubovského Veľká doktorská rozprávka a Tajomný kľúč) určené detským divákom, prípadne rodinným návštevám divadla. A tiež Kováč Wieland, prvá opera slovenského skladateľa Jána Levoslava Bellu. Tá sa však naposledy hrala v roku 1943.
Čo teda tvorí základný fond našej hudobnodramatickej spisby? Pokiaľ ide o mená skladateľov, tak sú iba to Eugen Suchoň a Ján Cikker, ktorých opery sa hrali opakovane a vo viacerých inscenačných verziách. V prípade Suchoňa ide o obe jeho opery, Krútňavu z roku 1949 a Svätopluka z roku 1960. U Cikkera sa z deviatich titulov dožila druhých a tretích naštudovaní len tretina – Juro Jánošík (1954, 1961, 1972), Vzkriesenie (1962, 1976, 1996) a Mister Scrooge (1963, 2011). Coriolanus sa pritom bratislavského spracovania vôbec nedočkal, na pôde Opery SND s nim hosťovala v podobe po každej stránke vydarenej banskobystrická Štátna opera.
V dnešnej glose by som sa rád zameral na niektoré z pôvodných slovenských diel, ktoré sa napriek priaznivým hodnoteniam odbornej obce, mihli na národnej scéne ako jednorazovky. Neznamená to však, že trojica najúspešnejších titulov, Suchoňova Krútňava a Svätopluk (súčasné javiskové tvary, obe v réžiách Juraja Jakubiska, majú v prvom prípade dvadsaťjeden rokov, v druhom dvanásť a už je mimo repertoáru) a Cikkerovo Vzkriesenie (naposledy 1996) by si tiež nezaslúžili nový inscenačný výklad. Nazdávam sa, že v storočnici SND mohol zaznieť (hoci aj koncertne) Bellov Kováč Wieland, napriek tomu, že ho skladateľ skomponoval na nemecké libreto. A citujúc Igora Vajdu, ktorý sa odvoláva na prof. Jozefa Kresánka „slovenská na ňom bola len autorova národnosť“. V dramaturgických zámeroch bývalého vedenia divadla sa v súvislosti so storočnicou o prvej slovenskej opere, bez ohľadu na to, či ju za takú považujeme až na dreň, vážne uvažovalo.
Pokúsim sa pristaviť pri dielach, pochádzajúcich z obdobia takzvaných „zlatých šesťdesiatych“. Z nie bezvýznamnej opernej dielne Ladislava Holoubka som osobne zažil v SND v roku 1966 len Profesora Mamlocka (v Košiciach neskôr aj neveľmi vydarené Bačovské žarty), dielo inšpirované činohernou predlohou nemeckého spisovateľa Friedricha Wolfa. Skladateľa, ktorý si libreto upravil sám, zaujal námet, evokujúci vlastné zážitky z mladosti, nepoznajúce rasovú a nacionalistickú nenávisť, ale aj „súčasné prejavy neofašizmu na západe“. Žiaľ, dnes sa netýkajú len Holoubkom označenej časti vtedy bipolárneho sveta.
Humanistické posolstvo Profesora Mamlocka, charakterizované v bulletine Michalom Palovčíkom ako „stále aktuálne memento pred hrôzami a zvrhlosťou nacizmu, či jeho hroziacej recidívy v neonacizme“ máme pred očami i v našom politickom spektre. Holoubkovo dielo, s civilnými postavami z reálneho sveta, zaujalo hudobne aj využitím prvkov dvanásťtónového systému, v kombinácii s klasickejšie poňatými harmóniami. Premiéru dirigoval sám autor, účinný, ideovú podstatu vystihujúci režijný tvar vystaval hosťujúci Václav Věžník a titulnú úlohu v alternácii stvárnili Juraj Martvoň a Čeněk Mlčák, ostravský barytonista v tom čase angažovaný v SND.
Ďalšou zo zabudnutých slovenských opier je Peter a Lucia od Miroslava Bázlika. Zaznela v jedinej inscenácii, uvedenej roku 1967. Libreto podľa rovnomennej predlohy Romaina Rollanda pochádza z pera Mira Horňáka. Skladateľ (ročník 1931) najskôr absolvoval klavírne štúdium u Anny Kafendovej, potom Matematicko-fyzikálnu fakultu Karlovej univerzity v Prahe a napokon kompozíciu na VŠMU u Jána Cikkera. Už tento profesionálny background nabáda k pozornosti.
Bázlik v čase kompozície Petra a Lucie nebol tuctovou osobnosťou a vyrovnával sa s vplyvmi dobových svetových autorít spôsobom, ktorý si vždy vedel obhájiť. Patria sem otázky vzťahu dramatického textu k tzv. absolútnej hudbe, tonalita verzus atonalita a ich koexistencia, spevnosť partov.
V Petrovi a Lucii, literárne známom námete, neuprednostnil „základný konflikt medzi postavami opery, ale medzi nimi a tým, čo ich obklopuje … všetkým, čo týmto ľuďom – postavám bráni a nedovolí žiť tak, ako by chceli“. Inscenácia (dirigent Ladislav Holoubek, réžia Branislav Kriška, scéna Ladislav Vychodil) vyvolala veľmi priaznivú odozvu u kritiky. Zuzana Marczellová v časopise Slovenská hudba na margo prevažne lyrického diela napísala, že je „jedným z najväčších umeleckých zážitkov, ktoré poskytla súčasná slovenská hudba“. Igor Vajda vyzdvihol „zvláštne kúzlo komornosti a intímnosti“, ktorými je obklopený vzťah mladých ľudí uprostred vojny. Napokon Kriškovu réžiu označil Jaroslav Blaho v Pravde ako „veľkú javiskovú metaforu humanistickej myšlienky diela“. Do pamäti sa vryli mladí predstavitelia titulných postáv, začínajúci barytonista Jozef Raninec (Peter) a mezzosopranistky Yvetta Czihalova a Ľuba Baricová v postave Lucie.
Jedným z najunikátnejších javiskových diel slovenskej opernej literatúry sú Cisárove nové šaty od Juraja Beneša. „Benešovo perfektné k.o.“, takto otituloval recenziu v Hudobnom živote Jaroslav Blaho.
Nielen on, ale celá kritika a možno povedať aj progresívna kultúrna obec, prijala v marci 1969 toto unikátne dielo ako „jarné prebudenie“. Svojou antiiluzívnou javiskovou poetikou sa v inotajoch, ktoré však boli čitateľné, vyjadril k ľudskej hlúposti, namyslenosti a neporaziteľnosti pravdy. Poslúžila mu Andersenova rozprávka. Vďaka svojej „mladíckej všežravosti“– citujem Michaelu Mojžišovú z knihy Napísal som maličkú opierku, odvolávajúcu sa priamo na Benešov výrok – spojil v partitúre slovo spievané, hovorené i slabikované, prvky absurdného divadla i pantomímy. Nakoniec výsledkom nebola „všehochuť“, ale v rámci jednej hodiny premyslené šifry k odhaľovaniu zla a podvodov rôznych druhov.
Pointa, že „kráľ je nahý“, sa ukázala ako nadčasová, úderná a aktuálna v akejkoľvek politickej konštelácii (vrátane dnešnej slovenskej). Juraj Beneš už nie je medzi živými, ale v Cisárových nových šatách stále prúdi potenciálna krv, stále sú akoby niekde v predstihu doby a núkajú sa (pravda, len odvážnym) k ich vzkrieseniu. O výsledku premiéry opäť zacitujem Jaroslava Blaha. „Vďaka režisérovi Gyermekovi za profesionálne zvládnutie, umocnenie výkladu i výrazný autorský podiel. Vďaka dirigentovi Málkovi za obetavú prácu nad muzikantsky náročnou, ale na producírovanie sa nie príliš vďačnou partitúrou, vďaka hercom, predovšetkým Jurajovi Martvoňovi a Ide Rapaičovej… A klobúk dolu pred debutujúcim autorom“.
A napokon ešte jedna opera z konca rokov šesťdesiatych, ktorá je momentálne zaujímavá tým, že spracúva tému choroby, na ktorú medicína nepozná liek. Isteže, porovnanie kríva (navyše dielo je predsa len trocha iná kvalitatívna kategória ako vyššie spomenuté), ale asi viacerým vyvoláva istú analógiu medzi korovanírusom a „bielou nemocou“. Na mysli mám Bielu nemoc od Tibora Andrašovana (premiéra 28.októbra 1968), skomponovanú podľa rovnomennej hry Karla Čapka na libreto Jozefa Budského.
Na začiatku bola výzva Budského, aby Andrašovan skomponoval scénickú hudbu k jeho inscenácii Bielej nemoci. Ďalší krok bol opačný, keď skladateľ oslovil režiséra, či by mu zhotovil libreto k zamýšľanej opere. Po úprave a zhustení deja vznikol pôdorys, kde popri rozvíjaní ústredného motívu sa striedali scény interiérové s exteriérovými. To posilňovalo dynamiku diania, pričom humanistické krédo hlavnej postavy doktora Galéna bolo centrálnou myšlienkou výpovede. „Dráma Biela nemoc symbolizuje vlastne jednu z cyklických tragédií, ktorými ľudstvo neustále prechádza“, napísal v bulletine autor opery. Žiaľ, niečo z toho sa v dnešnej realite napĺňa.
Aj keď Biela nemoc rieši nielen fiktívnu chorobu, ale je alegóriou na zhubnú moc nacizmu. Už len vetička-dve k bratislavskému naštudovaniu. Andrašovanova partitúra narába s troma orchestrami (symfonickým, džezovým a dychovým), čo si vyžadovalo erudíciu v inštrumentácii a naštudovanie Viktora Málka splnilo všetky jej nároky. Réžiu Miroslava Fischera považoval Jaroslav Blaho za jednu z jeho najkvalitnejších v tej dobe. A napokon s hlavnými postavami sa spevácky i herecky znamenite stotožnili Karel Berman, hosť z pražského ND (Dr. Galén), Juraj Martvoň (Maršál), Dr. Gustáv Papp (Prof. Sigelius) a Štefan Janči ako Krieg.
Ak som dnes venoval pozornosť niektorým operám zo 60. rokov minulého storočia, neznamená to, že opätovné návraty s inými pohľadmi na mnoho novších (od Beneša, Urbanca, Dibáka či Hatríka), by si to nezaslúžili. Ale aj aspoň symbolická rehabilitácia Kováča Wielanda, či bratislavské „objavenie“ Coriolana, alebo hoc aj čerstvejšia podoba Krútňavy. Tému som nevyčerpal, ale počet riadkov určite.
Autor: Pavel Unger
Archív Glosa na nedeľu
Súvisiace články:
Glosa na nedeľu. Spomienka na Louise Hudson a v Košiciach s novým vedením 
Glosa na nedeľu. Potrebuje prvá operná scéna dramaturgický semafor? 
Glosa na nedeľu. A máme po (koronovom) lete. Čo prinesie operná jeseň? 
Glosa na nedeľu. O spánku storočných 
Glosa na nedeľu. Dvakrát in memoriam: Zdeněk Košler a Jan Kyzlink