Glosa na nedeľu. Spomienka na Louise Hudson a v Košiciach s novým vedením

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Odišla tak ako prišla. Nečakane a prekvapujúco. Prvý dátum, spätý s Košicami a 20. februárom 2004, slovenské operné prostredie potešil. Druhý, 31. máj 2015, hlboko zarmútil. V ten deň sopranistka Louise Hudson v štyridsiatich ôsmich rokoch, na zenite plodného umeleckého života, podľahla zákernej chorobe.

Ani presne neviem, čo rodáčku zo Sydney, ktorá zo štúdia matematiky a fyziky presedlala na hudbu, priviedlo práve na Slovensko. Známe je azda len to, čo prezradila v rozhovore pre portál Opera Plus. Za odchodom z Austrálie boli tamojšie obmedzené možnosti uplatnenia a príležitosť vzdelávať sa na základe grantu v Nemecku. Na jednom z interpretačných kurzov sa stretla aj s profesorkou Evou Blahovou, ktorá ju zrejme navigovala do slovenského a českého prostredia.

Európsky operný debut absolvovala Louise Hudson práve na javisku Štátneho divadla v Košiciach ako Donna Anna v premiére Mozartovho Dona Giovanniho. V hudobnom naštudovaní Igora Dohoviča a v réžii Romana Poláka. Prvé stretnutie s ňou bolo veľkým prekvapením. V recenzii v denníku Pravda som jej spomedzi sólistov prisúdil pomyselnú palmu víťazstva. Doložil som ju slovami: „Bola technicky aj štýlovo presná, jej tón mal dramatický náboj, poddajnosť lyriky i virtuozitu v koloratúrach“.

W. A. Mozart: Don Giovanni, ŠD Košice, 2004, Peter Berger (Don Ottavio), Louise Hudson (Donna Anna), foto: Archív ŠD KE

Na začiatku nasledovnej sezóny 2004/2005 ju už spoznalo publikum pražskej Štátnej opery, kde debutovala ako Abigaille vo Verdiho Nabuccovi. Opäť nesmierne vypätý part, v ktorom sa striedajú dramatické ataky s pohyblivými pasážami i lyrikou. Nabuccom si podmanila obecenstvo v Opere Slovenského národného divadla, v Ostrave, Košiciach, Banskej Bystrici i v Nemecku. Technické danosti a cit pre party z diel raného Verdiho – sama sa vnímala ako soprano spinto d´agilità – využila už v marci 2005 Štátna opera v Banskej Bystrici. V prvom slovenskom naštudovaní Attilu, ktoré hudobne pripravil Pavol Tužinský a režijne Martin Bendik, stvárnila krkolomným rozsahom, drámou a ozdobami vybavenú Odabellu.

V sezóne 2008/2009 Louise Hudson angažovala Gabriela Beňačková, vtedajšia krátkodobá riaditeľka Opery SND, do jej sólistického ansámblu. Na premiérovú príležitosť si musela síce počkať, no vstúpila do viacerých rozbehnutých inscenácií. Jej doménou sa stali vypäté dramatické party ako Pucciniho Tosca a Turandot, z Verdiho opier Aida, Abigaille v Nabucccovi a Lady Macbeth v Macbethovi, ale aj Mascagniho Santuzza zo Sedliackej cti.

V októbri 2010 sa Opera SND rozhodla prelomiť nedôveru voči menej frekventovaným opusom raného Verdiho a naštudovať po dvadsaťtriročnej prestávke od slovenskej premiéry diela v Košiciach, drámu Dvaja Foscariovci (I due Foscari). Pozoruhodný portrét Lucrezie vytvorila v réžii Mariána Chudovského a pod taktovkou pre daný štýl výnimočne vnímavého Friedricha Haidera. Keď pred letom 2012 pozval končiaci riaditeľ Opery SND Peter Dvorský do inscenácie Dvoch Foscariovcov svojho častého javiskového kolegu Lea Nucciho (Francesco Foscari), bola mu rovnocennou partnerkou práve Louise Hudson. Dirigentom slávnostného večera bol Martin Leginus.

G. Verdi: Dvaja Foscariovci, Opera SND, 2012, Louise Hudson (Lucrezia Contarini), Leo Nucci (Francesco Foscari), foto: Alena Klenková/SND

V roku 2011 ju do novej inscenácie Nabucca pozýva Opera Štátneho divadla v Košiciach. Kritička Dita Marenčinová neskrývala nadšenie: „Bravúrne zvládla ťažké intonačné skoky v árii z 1.dejstva, svoj dramatický soprán vedela obdivuhodne zjemniť v lyrických úsekoch, majstrovsky ovládala mezza voce“. V tom istom roku sa stretáva, pre zmenu na doskách prvej slovenskej scény, s partom Anny v koncertnom uvedení Pucciniho prvotiny Víly. Tiež pod Haiderovou taktovkou.

V roku 2013 pozýva Louise Hudson Národné divadlo v Brne (opernému súboru šéfovala Eva Blahová) do postavy Eleny vo Verdiho Sicílskych nešporoch. Festival Zámocké hry zvolenské 2013 otvára premiéra Verdiho Macbetha. Po každej stránke mimoriadne vydarenému naštudovaniu (dirigent Marián Vach, režisér Peter Gábor) dáva korunu výnimočné obsadenie. Macbeth: Evez Abdulla, Banco: Štefan Kocán, Macduff: Miroslav Dvorský. Ako Lady Macbeth strháva Louise Hudson nielen plnými, lesklými výškami, nuansami dynamiky, koloratúrami, ale aj hlbokým ponorom do psychológie postavy. Jej pevné angažmán v Opere SND sa skončilo v novembri 2013, odvtedy bola na voľnej nohe. Mala ponuky doma i v zahraničí.

Zámocké hry zvolenské, 2013, G. Verdi: Macbeth, Evez Abdulla, Louise Hudson, foto: Archív ŠOBB

Keď sa Opera Štátneho divadla v Košiciach rozhodla v marci 2014 uviezť náročnú Ariadnu na Naxe od Richarda Straussa (dirigent Marián Lejava, réžia Linda Keprtová), nik netušil, že Ariadna bude Hudsonovej poslednou premiérovou príležitosťou na Slovensku. Bola „bronzovo pevná, ale aj poddajná v dynamike a kreslení straussovských oblúkov“, napísal som v recenzii pre denník Pravda.

V poslednom dostupnom rozhovore pre Opera Plus z leta 2013 bola plná optimizmu. Robertovi Rohálovi povedala: „Samozrejme sa teším na novú sezónu, milujem svoju prácu. Som pripravená na každú novú výzvu“. Žiaľ, prišla už tá posledná. A po nej boj so zhubnou chorobou. Louise Hudson, chýbate nám!

video

Košice s novým generálnym riaditeľom Štátneho divadla

Prvým júnom si sadá do kresla generálneho riaditeľa Štátneho divadla Košice Ondrej Šoth. Víťaz májového výberového konania je s inštitúciou bytostne zžitý dve desaťročia. Roku 2000 vzkriesil baletný súbor a postavil ho na piedestál minimálne v rámci Slovenska. Od zajtra ho čakajú nové výzvy. Ako umelec s krédom „Gesamtkunstwerku“, vo svojich choreografiách spájajúci divadelné druhy, by mal mať blízko aj k problematike opery a činohry.

Prečítajte si tiež:
Novým generálnym riaditeľom Štátneho divadla Košice sa stal Ondrej Šoth

Ondrej Šoth je v prvom rade človekom milujúcim divadlo, ktoré je zmyslom jeho života. Je pravdou, že prešiel aj skúsenosťou byť generálnym riaditeľom SND (máj 2010 – september 2011), nebola to však etapa. Skôr rozmanito vnímaná epizóda. Na rozdiel od nej, teraz vstupuje do konsolidovaného a fungujúceho divadla. Bude na ňom, či mu vtisne inovatívne impulzy.

Ondrej Šoth, foto: Joseph Marčinský

Za stav, v akom Štátne divadlo preberá, patrí nesporne vďaka jeho dlhoročnému predchodcovi Petrovi Himičovi. Viedol trojsúborovú inštitúciu dvadsať rokov (20. 9. 1999 – 30. 6. 2019) a po jeho odvolaní bývalým vedením rezortu kultúry, bol za jeho dočasného nástupcu poverený Igor Dohovič. Konkurz totiž v tom čase nebol pripravený. Peter Himič ako vzdelaný teatrológ bol v riadiacej funkcii obozretným stratégom s veľkým nadhľadom a umením komunikačne nevyhrocovať konflikty. Nikdy sa netváril, že je rovnakým expertom na činohru (v nej bol doma), operu aj balet. Preto sa snažil obsadiť posty šéfov súborov osobnosťami, ktorým mohol dôverovať. Pokiaľ išlo o operu, v prvých rokoch to mal ozaj ťažké. Nachádzala sa v kritickom stave.

Po končiacom šéfovi Františkovi Balúnovi (do januára 2000) sa pokúsila o jej krátkodobý nádych vtedy neskúsená Zuzana Lacková (Gilhuus) a po nej tiež nováčik v riadení Karol Kevický. To už bola trocha dlhšia a úspešnejšia etapa, na ktorú nadviazal Peter Dvorský (2006 – 2010). Jeho prítomnosť pôsobila oživujúco, aj keď svoj konzervatívny prístup k opernému divadlu nikdy netajil. Jeho si však zobral Ondrej Šoth po víťazstve v konkurze na post generálneho riaditeľa SND do Bratislavy do vedenia opery. Peter Himič musel teda riešiť ďalší personálny zlom. Vybral si v Ostrave žijúceho talianskeho dirigenta Paola Gatta, v ktorý v prvej fáze nadchol celý ansámbel. Aj výsledky jeho práce boli zreteľné. Netrvalo dlho a prišla vzbura zvnútra súboru. Jeho časť si sťažovala na údajný psychický teror.

Štátne divadlo Košice, foto: Joseph Marčinský

Tu opäť zasiahla ruka Petra Himiča, hľadajúca čo najpriechodnejšie riešenie problému. Rozhodol sa povolať naspäť Karola Kevického, pôsobiaceho v Ostrave. Po deviatich rokoch sa ukázalo, že išlo o šťastný ťah. Odhliadnuc od občasných prešľapov v obsadeniach sa darí košickej opere rozširovať dramaturgický záber, stavať si čoraz vyššie ciele a dvíhať latku vlastných kritérií. Navyše, dnes pod vedením skvelého šéfdirigenta Vinicia Kattaha, rastie i kvalita orchestra.

Nemôžem nespomenúť jednu unikátnu myšlienku Petra Himiča, zrealizovanú v mnohoročnej etape. Išlo o obdobie prehliadok nových inscenácií, keď v rámci necelého týždňa na konci sezóny, skomprimoval reprízy všetkých premiérových titulov. Pozval kritikov z celého Slovenska a zaviedol otvorené diskusie, trvajúce do hlbokej noci.

Lepšiu metódu, ako si naživo, tvárou v tvár, vymieňať názory medzi umelcami a kritikmi, obrusovať prípadné hrany či nedorozumenia, ale aj otvárať normálne ľudské vzťahy, si neviem predstaviť. V tomto bola éra Petra Himiča jedinečná. Nového generálneho riaditeľa Ondreja Šotha vnímam ako jedného z najotvorenejších umelcov, schopných argumentovať aj počúvať. Takže v tejto chvíli pre budúcnosť košického Štátneho divadla cítim dôvod k optimizmu.

Autor: Pavel Unger

Glosa na nedeľu

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku