Glosa na nedeľu. Spomienka na Otta Nicolaia a tri desaťročia bez železnej opony

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dnes to bude o dvoch výročiach, medzi ktorými nehľadajme priamy súvis. Pred dvesto desiatimi rokmi sa narodil nemecký skladateľ Otto Nicolai. A tri desaťročia nás delia od prvej sezóny, ktorú sme si po páde železnej opony voľne vychutnávali, hoc aj v blízkej Viedni.

Otto Nicolai – to nie sú len Veselé paničky

Vyslovením mena Otto Nicolai sa asi väčšine z nás vynorí najznámejšia skladateľova opera Veselé paničky z Windsoru. Rodák z Königsbergu (9. 6. 1810), v preklade Kaliningradu v bývalom Východnom Prusku, si svoj nedlhý život (zomrel 11. 5. 1849 v Berlíne) naplnil pestro a plodne. K zaužívanej rovnici, že „Otto Nicolai + Albert Lorzing = Duetsche Spieloper“, sa súčasný nemecký muzikológ Michael Wittmann vyjadril ako o hlbokom nedorozumení.

Nik pritom nespochybňuje, že nálepka významného predstaviteľa nemeckého operného romantizmu Ottovi Nicolaiovi právom patrí. Jeho záber z hľadiska invencie, inštrumentácie a harmónie bol však oveľa širší. Aj v osobnom života toho stihol ozaj veľa. Po skorom rozvode rodičov sa ocitol v náhradnej rodine výrobcov klavírov, v novom manželstve si ho autoritatívny otec vzal späť k sebe. V nádeji, že z mimoriadne talentovaného syna vyrobí zázračné dieťa. Otto však z domáceho prostredia unikol a pobral sa radšej študovať do Berlína.

Otto Nicolai (1810 – 1849), zdroj: internet

Odtiaľ viedli jeho cesty do Ríma, s cieľom vzdelávať sa v cirkevnej hudbe. V Taliansku podľahol čaru vrcholiacej vlny belcantovej opery. V rokoch 1837 až 1841 skomponoval päť talianskych opier a jeden fragment. Z nich najúspešnejšou bol Il templario (Templár) na námet románu Ivanhoe od Waltera Scotta. Premiéra v turínskom Teatro Regio roku 1840 mu priniesla medzinárodný úspech. Dokonca v danom roku bol Templár spolu s Mercadanteho a Paciniho novinkami vyhodnotený ako jedna s trojice najúspešnejších premiér.

V tom čase už bol Bellini po smrti, Rossini opery nepísal a Donizetti na vrchole kariéry pendloval medzi Parížom, Talianskom a Viedňou. Práve z Gaetana Donizettiho čerpal Nicolai vzorce belcantových drám, pričom jeho Templár v sebe spája taliansky oheň s nemeckým inštrumentačným génom. Opera však po úspechoch aj mimo Talianska padla do zabudnutia. Objavili ju až v roku 2008 v Chemnitzi a triumfálny návrat zaznamenala roku 2016 koncertným uvedením na Salzburskom festivale. Hlavnú, do výšok mimoriadne vypätú postavu Vilfreda spieval Juan Diego Flórez.

Ďalším talianskym operám sa darilo pomenej, napríklad pre milánsku La Scalu skomponovaný Il proscritto pohorel. Píše sa, že nie pre slabiny diela, ale zásluhu na neúspechu mala Nicolaiova snúbenica, sopranistka Erminia Frezzolini (prvá Verdiho Giselda z LombarďanovGiovanna d´Arco), ktorá v deň premiéry už bola manželkou tenoristu Antonia Poggiho. Teplár si o rok získal priazeň publika (menej kritiky) vo Viedni a jej autor sa zakrátko stal prvým dirigentom v Kärntnertortheatri. V roku 1842 s jeho orchestrom usporiadal prvý filharmonický koncert. Ním položil definitívne základy Viedenských filharmonikov. Položartom sa hovorí, že nebyť opery Il templario, azda by ani tento slávny orchester nevznikol.

Prvou a poslednou skutočne nemeckou operou Otta Nicolaia boli Veselé paničky z Windsoru, skomponované na Shakespearov rovnomenný námet. Rodili sa päť rokov a berlínska premiéra sa uskutočnila len dva mesiace pred skladateľovou smrťou. Napriek tomu, že autor v nej zachováva hovorené dialógy, partitúra sa môže chváliť prekomponovanými scénami. Slavomír Jakubek v bulletine k uvedeniu diela v Opere Slovenského národného divadla v roku 1988 prvé finále charakterizuje takto: „Konečný tutti-ensemble predchádza desať hudobných výjavov, v ktorých sa s obdivuhodnou pestrosťou striedajú sólové výstupy, dvojspevy a väčšie ansámble raz deklamačného, inokedy spevnejšieho, ariózneho typu“.

O. Nicolai: Veselé paničky z Windsoru, Staatsoper Unter den Linden Berlín 2019, Linard Vrielink (Spärlich), Anna Prohaska (Anna Reichová), Pavol Breslik (Fenton) und David Oštrek (Dr. Cajus), foto: Monika Rittershaus

Veselé paničky z Windsoru žijú dodnes a dokonca sú nezriedka predmetom moderných inscenačných výkladov. V tomto duchu sú momentálne v ponuke berlínskej Štátnej opery Unter den Linden v réžii Davida Böscha, v hudobnom naštudovaní Daniela Barenboima, kde úlohu Fentona spieva Pavol Bršlík.

Tridsať rokov po páde železnej opony – smer Viedeň

Možno troška na osvieženie pamäti. Pre generáciu pod štyridsať. 10. decembra 1989 peším pochodom z Bratislavy do Haiburgu, so symbolickým názvom Ahoj, Európa, si asi 50 tisíc Slovákov vychutnalo pád železnej opony. Bol to veľký deň aj pre priateľov opery. Práve Viedeň, so svojou Štátnou operou, jedným z najprominentnejších svetových divadiel, bola zrazu na dosah ruky. Niektorí sme sa jej „dotkli“ aj za bývalého režimu, či už vydobytým devízovým prísľubom, alebo (neraz protekčnou) kúpou 3-dňového zájazdu ruskou loďou, kotvenou na Dunaji. Mnohých však zaujímal najmä relatívne lacný nákup na blízkom Mexikoplatzi.

Zrazu nám sloboda otvorila brány do vysnívaného paláca na viedenskom Ringu. Mohli sme byť živými svedkami predstavení, ktoré sme (aj to iba na miestach pokrytých signálom), počúvali v rakúskom rozhlase, mohli počuť veľké mená, porovnávať, cizelovať si kritériá. Sezóna 1989/1990 v decembri bežala v plnom prúde. Bolo to zhodou okolností veľmi šťastné obdobie Viedenskej štátnej opery, keď v kresle intendanta sedel rozhľadený, inteligentný Claus Helmut Drese a hudobným riaditeľom bol skutočný maestro Claudio Abbado. Vďaka nim bol repertoár pestrý (Gluck, Mozart, Rossini, Verdi, Dvořák, Wagner, Debussy, Berg), dirigenti, inscenátori a speváci špičkoví.

Viedenská štátna opera, ilustračné foto, zdroj: internet

Využívajúc blízkosť Viedne (ak si dobre spomínam, autostráda bol bezplatná), boli sme mnohí, čo hneď v decembri sme začali nasávať atmosféru slávneho domu. Slovenčina znela na každom kroku. Lístky na státie boli k dispozícii večer pred predstavením za dvadsať šilingov v prízemí (za pätnásť na balkóne a galérii, čo bola nižšia suma ako za bulletin), no bolo si ich treba zaslúžiť v rade, tvoriacom sa už od poobedia.

A keď teraz listujem v prílohách k bulletinom s obsadeniami, ožívajú vo mne spomienky na prvé návštevy po novembri 1989. Gavalier s ružou od Richarda Straussa v tradičnej, tereziánskym espritom nadýchnutej réžii Otta Schenka bol už 221. reprízou. Dirigoval ju Ralf Weikert. Gundula Janowitz (Maršálka) bola ešte stále pojmom, Margareta Hintermeier stvárnila sviežeho Oktaviana, Artur Korn bol autenticky viedenským barónom Ochsom.

O tri dni nato som videl Verdiho Aidu, ktorej dal punc výnimočnosti skvelý dirigent a skladateľ, príliš krátko žijúci Giuseppe Sinopoli. Vrúcny dramatický soprán dala titulnej hrdinke Leona Mitschell, skvelou Amneris bola Stefania Toczyska, nedávno zosnulý Giorgio Merighi stvárnil Radamesa. Novou inscenáciou sezóny 1989/1990 bol Verdiho Don Carlo, ktorý si na decentne historizujúcej scéne Piera Luigiho Pizziho získal publikum geniálnou hudobnou podobou, najdrobnejšie detaily vynášajúcou koncepciou Claudia Abbada. A k tomu Mirella Freni (Elisabetta), Agnes Baltsa (Eboli), Ruggero Raimondi (Filip II), Renato Bruson alebo Leo Nucci (Posa) a v prípade mojich návštev Mario Malagnini alebo Alberto Cupido v titulnej úlohe – čo viac si divák mohol priať.

Viedenská štátna opera, ilustračné foto: Michael Pöhn

A propos Verdi. Ešte pred 90. výročím jeho úmrtia – a netuším, či to malo nejaký súvis – usporiadalo Dreseho a Abbadovo vedenie Štátnej opery veľkolepý verdiovský cyklus. V rozpätí od septembra do decembra 1990 zoradilo do blokov a abonentných cyklov trinásť titulov, ktoré boli v repertoári. Od Attilu, Macbetha a Luisy Miller, cez „populárnu trilógiu“, ďalej Simona Boccanegru. Maškarný bál, Silu osudu, Dona CarlaAidu až po Otella Falstaffa.

Videl som väčšinu z nich, no bolo by to na dlhé rozprávanie. Takže aspoň pár mien, ako záruka najvyššej kvality. Z dirigentov Claudio Abbado, Pinchas Steinberg, Ádám Ficher, sólisti (okrem už spomenutých v Donovi Carlovi) Mara Zampieri a Renato BrusonMacbethovi, Edita GruberovaAlfredo KrausTraviate, Gabriela BeňačkováVladimír AtlantovOtellovi, Giorgio Zancanaro, popri neznámej Jolante OmilianNicolovi GjuzelevoviAttilovi, no a v neposlednom rade dvakrát Peter Dvorský. Ako Gabriele Adorno po boku Nucciho Boccanegru, Dessiovej Amelie a Furlanettovho Fiesca. A v Maškarnom bále ako Gustav III. V podobnom štýle sa odohral aj cyklus francúzskych titulov.

Così fan tutte od Wolfganga Amadea Mozarta, tiež čerstvý prírastok sezóny, v koprodukcii s londýnskou Covent Garden Operou režijne naštudoval Johannes Schaaf. Dielo nepoňal ako rokokový žartík, ale zdôraznil trpkastú chuť rozuzlenia, síce šťastného, no s naštrbenými vzťahmi a otáznikmi nad stálosťou citov. Nikolaus Harnoncourt ako zvyčajne svojským postojom k partitúre vyvolal polemiku, no on si svoj vyhranený názor dokázal vždy – až do svojej smrti – presvedčivo obhájiť. Výborné boli najmä obe dámy, Eva Johansson (Fiordiligi) a Delores Ziegler (Dorabella).

Viedenská štátna opera, sála Gustava Mahlera, foto: Michael Pöhn

Na záver už iba jedna spomienka. Na Dvořákovu Rusalku v iluzívnej réžii Otta Schenka, s Václavom Neumannom za dirigentským pultom a v hlavných úlohách s Gabrielou Beňačkovou, Leom Marianom Vodičkom (v navštívenom predstavení nahrádzajúcim Petra Dvorského), Jevgenijom NesterenkomEvou Randovou.

To, čo dnes je už samozrejmosťou, sloboda cestovať podľa vlastnej vôle, záujmov a možností, bola pred troma desaťročiami skúsenosťou úplne novou. Sny sa menili na skutočnosť.

Autor: Pavel Unger

Archív Glosa na nedeľu

video
Otto Nicolai: Veselé paničky windsorské
televízna inscenácia opery (1983)
Dirigent: Zdeněk Macháček, réžia: Juraj Svoboda, zbormajster: Marián Vach choreograf: Jozef Sabovčík
osoby a obsadenie: Sir John Falstaff: Ondrej Malachovský, Pani Fluthová: Sidónia Haljaková Gajdošová, Pán Fluth: Štefan Babjak, Pani Rejchová: Ľjuba Baricová, Pán Reich: Jozef Špaček, Anna Reichová: Emília Rothová, spieva Ľubica Orgonášová, Fenton: Jozef Ábel, Spärlich: Vojtech Schrenkel, Dr. Cajus: Juraj Martvoň, Krčmár: Jaroslav Rozsíval, mešťania: Jozef Kuchár, Arnold Judt, Ladislav Miškovic, Bernard Adámik a ďalší
Orchester Slovenskej filharmónie, Zbor Slovenskej filharmónie, Zbor SND a Balet Novej scény.

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku