Glosa na nedeľu. Storočný Salzburský festival nerezignoval, oslavuje redukčne, no o rok dlhšie

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Tradícia, formovaná storočnou existenciou Salzburského festivalu, stavia letné slávnosti hudby a divadla do čela porovnateľných podujatí. Koronavírusová pandémia naplánovaný program radikálne nahlodala, no nepoložila na lopatky festivalové direktórium. Do poslednej chvíle, vrátane zvažovania rizík, vynakladalo maximálne úsilie nepoddať sa a hájiť silu značky s najvyšším puncom.

Salzburský festival 2020 sa v značne zredukovanej verzii (z plánovaných 44 dní sa uskutoční tridsať, z vyše dvesto podujatí cca polovica) začal včera, 1. augusta. Vedenie už vopred ohlásilo, že oslava okrúhleho výročia sa neskončí posledným dňom tohto mesiaca. Jubilovať sa bude počas celého budúceho ročníka, ktorý obsiahne podujatia avizované a neuskutočnené. Očakávať podobné gesto od momentálne na dne uviaznutého, takisto storočného Slovenského národného divadla, ktoré si ani po siedmich mesiacoch provizória nenašlo generálneho riaditeľa, by bolo samozrejme naivné. To je ale iná téma, hoci meritum je porovnateľné.

Len zopár slov k histórii Salzburského festivalu

Táto kapitola pri obsažnejšom poňatí by zabrala celý článok. Stovky či tisícky osobností písali dejiny festivalu činohry, opery a koncertov. Činohru ako prvú spomínam preto, lebo v auguste 1920 Jedermann od Huga von Hofmannsthala, v réžii Maxa Reinhardta, na Dómskom námestí festival odštartoval a z jeho programu sa kultová hra vytrácala len výnimočne. Napríklad počas nacizmu. Opera sa v Salzburgu etablovala roku 1922, pochopiteľne Mozartovými dielami. Štyri tituly sa hrali v mestskom divadle, pretože festivalové priestory (neskôr rekonštruované, dnes do komplexu troch scén: Veľkého festivalového domu, komornejšieho Haus für Mozart a do skalísk zasadenej Felsenreitschule) ešte neboli k dispozícii.

H. von Hofmannsthal: Jedermann, otváracie predstavenie Salzburger Festspiele, 1920, Alexander Moissi (Jedermann), Johanna Terwin (Chlapík), Werner Krauß (Smrť), foto: Archív Salzburger Festspiele
Joseph Szigeti, Richard Strauss, Orchester Viedenskej štátnej opery vo veľkej sále Mozartea, Salzburger Festspiele, 1922, foto: Archív Salzburger Festspiele

Za osobnosti, kladúce základ Salzburského festivalu, okrem už spomenutého von Hofamannsthala a Reinhardta, treba považovať Richarda Straussa (dirigoval predstavenia prvého operného ročníka Dona GiovannihoCosì fan tutte, zatiaľ čo Figarovu svadbuÚnos zo serailu naštudoval Franz Schalk) a scénografa všetkých inscenácií Alfreda Rollera. Po dvojročnej opernej pauze prichádza v roku 1925 popri Mozartovi aj prvý taliansky titul, Donizettiho Don Pasquale pod taktovkou Bruna Waltera. Postupne sa repertoár rozrastá i o Netopiera, Ariadnu na Naxe, Gavaliera s ružou či Ženu bez tieňa z pera Richarda Straussa, o Fidelia, Ifigeniu v Aulide, Oberona i Wagnerovho Tristana a Isoldu.

Inšpiratívnou bola éra Artura Toscaniniho (pribudol napríklad Falstaff, Majstri speváci norimberskí, Euryanthe) v rokoch 1935-1937. Smutnou kapitolou boli roky pod hákovým krížom. Odstránením repertoáru nezlučiteľného s nacistickou ideológiou, vyhnaním rasovo nekompatibilných osobností, ako aj individuálnym protestným odchodom antifašisticky orientovaných umelcov, festival utrpel. Ale prežil. Našli sa aj konformní aj kompromisní účinkujúci. V hľadisku bolo vidno čoraz viac uniforiem. Ročník 1939 bol skrátený, ďalší ostal bez opier, neskoršie roky trvaním i obsahom zredukované. Dokonca bola nevôľa uvádzať Wagnera, aby neutrpel v konkurencii s kultovým a režimovo menej odbojným Bayreuthom.

Bruno Walter, Thomas Mann a Arturo Toscanini, Salzburg, 1935

Po roku 1945 sa vrátil do programu symbol festivalu, Hofmannsthalov Jedermann, ale aj umelci nežiaduci počas vlády národného socializmu. Repertoár sa rozširoval. Dirigent Karl Böhm sa postaral o vzorové naštudovania najmä Mozartových a Straussových opier, ale aj Bergovho Wozzecka. Autokratickými črtami povestný Herbert von Karajan neváhal zaradiť do ponuky aj populárne diela svetovej literatúry (Verdi, Puccini, Bizet) v špičkových obsadeniach. V rokoch 1992-2001 viedol festival Gérard Mortier, v intendantských kreslách sa v nasledujúcich obdobiach vystriedali Peter Ruzicka, Jürgen Flimm, Markus Hinterhäuser, Alexander Pereira, Sven-Eric Bechtolf a od roku 2017 je na čele opäť Hinterhäuser.

Doménou operného repertoáru sa počas celej storočnice stali diela Wolfganga Amadea Mozarta a Richarda Straussa, ale veľký priestor dostával tiež barok a raný klasicizmus, napríklad opery Cavalliho, Cavalieriho, Monteverdiho, Händela, Purcella, Rameaua, Glucka. Na rozdiel od javiskového odkazu Wagnerovho, Verdiho či talianskeho belcanta, väčší dôraz kládol festival na tvorbu 20. a 21. storočia. Pohľad do galérie skladateľov (abecedne): Adès, Barber, Bartók, Berg, Berio, Bernstein, Blacher, Britten, Busoni, Cerha, Einem, Enescu, Henze, Janáček, Reimann, Rihm, Zimmermann.

Slovenskí operní speváci v Salzburgu

Aspoň kapitolku venujem radu slovenských operných sólistov, ktorí stáli na javiskách Salzburského festivalu. Ak by som zašiel až do rakúsko-uhorskej histórie, natrafil by som na dve slávne speváčky, prešovskú rodáčku Rose Pauly (1894) a v Lučenci narodenú Margit Bokor (1900), ktorej krásnu kapitolu venovala Agata Schindler v knihe Malá slzička (2016) o nacizmom prenasledovaných umelcoch. Rose Pauly už v prvom opernom ročníku 1922 stvárnila Donnu Annu v Mozartovom Donovi Giovannim a v polovici 30. rokov sa predstavila v dramatických úlohách Farbiarky (Žena bez tieňa) a titulnej Elektry z opier Richarda Strausa. Margit Bokor v období 1934-1937 vytvorila napríklad Mozartovho Cherubina, Blondu a Zerlinu, Weberovho Oberona či Octaviana v Straussovom Gavalierovi s ružou.

V novodobých dejinách Salzburského festivalu sa najčastejšie stretáme s dvojicou slávnych prvých dám, pričom sa sústredím len na operné produkcie a bokom ponechám koncerty. Lucia Popp odštartovala salzburskú kariéru malými postavami (1. chlapec v Čarovnej flaute a Armetis v Ifigénii v Aulide) v rokoch 1963-1964. O tri sezóny neskôr už bola Sophiou v Gavalierovi s ružou pod taktovkou Christopha von Dohnányiho, v 80. rokoch čaro jej strieborného sopránu obdivovali v postavách z Mozartových opier (Pamina, Ilia v Idomeneovi, Grófka z Figarovej svadby), či v hlavnej role Grófky z Capriccia od Richarda Straussa. V roku 1991 stvárnila titulný part Julietty v koncertnom uvedení rovnomennej opery Bohuslava Martinů a predčasne rozlúčkovou bola opäť Mozartova Grófka.

Salzburger Festspiele, foto: Kolarik/SF

Edita Gruberová zažiarila skalopevnými koloratúrami Kráľovnej noci z Čarovnej flauty po prvýkrát roku 1974. V tejto postave sa nepretržite objavovala v ročníkoch 1978 až 1983. Ďalšími mozartovskými kreáciami v Salzburgu boli Konstanze v Únose zo serailu (1975) a Donna Anna v Donovi Giovannim (1990, 1991). Pochopiteľne, Edita Gruberova bola obdivovanou Straussovou Zerbinettou (1979-1982) a po preorientovaní sa na taliansky belcantový repertoár, ktorý však na tomto festivale nebol prioritou, triumfovala ako Norma v koncertnom uvedení pod taktovkou Friedricha Haidera (2010). S ním ako klaviristom absolvovala predtým aj piesňové recitály.

V roku 1987 debutoval v Salzburgu Sergej Kopčák ako Kňaz v Ponnellovej inscenácii Schönbergovho Mojžiša a Arona a v roku 1989 privítali na festivale Petra Dvorského ako Cavaradossiho v Pucciniho Tosce. V roku 1990 spoznáva Mozartovo rodisko ďalšie dva slovenské hlasy. Ľubica Orgonášová vytvára Marzellinu v Beethovenovom Fideliovi. Po troch rokoch sa vracia ako Giunia v Mozartovom Luciovi Sillovi a ďalšie leto v koncertnom naštudovaní Stravinského Slávika ako hlavná predstaviteľka. V inscenácii Idomenea roku 2000 nadchýna publikum Elettrou.

Druhou Slovenkou, debutujúcom v roku 1990, bola Gabriela Beňačková ako Leonora (zhodou okolností povedľa Orgonášovej Marzelliny) v Beethovenovom Fideliovi. Do opernej postavy sa na festival sa vrátila až po vyše dvoch desaťročiach (medzitým v lete 1984 spievala sopránový part v Mendelssohnovom Eliášovi) ako Grófka de la Roche v Zimmermannových Vojakoch.

J. Offenbach: Hoffmannove poviedky, Salzburger Festspiele, 2003, Ľubica Vargicová (Olympia), Jeffrey Francis (Cochenille), foto: Klaus Lefebvre

V novom tisícročí spoznáva prestížny festival ďalšie tváre zo Slovenska. Ľubica Vargicová nadväzuje na svoje slávne koloratúrne predchodkyne ako Olympia v Hoffmannových poviedkach (2003) a pridáva Anjelský hlas do Verdiho Dona Carla. Nasleduje ďalší soprán, Adriana Kučerová so svojou pôvabnou Serpettou v Mozartovej Záhradníčke z lásky (2006) a o tri sezóny neskôr v koncertnom uvedení Beethovenovej jedinej opery spieva part Marzelliny.

Po Petrovi Dvorskom je druhým slovenským tenoristom Salzburských slávnostných hier Pavol Bršlík. Debutuje Donom Ottaviom z Dona Giovanniho (2008), nasleduje Maliar v Lulu Albana Berga a v roku 2017 v koncertnej verzii spieva Karla v diele Waltera Braunfelsa Jeanne d´Arc. No a aby sme nezabudli na nášho mladého Petra Kellnera, absolventa tamojšieho Mozartea, tak v detských verziách Únosu zo serailu a Rossiniho Popolušky stvárnil Osmina a Dona Magnifica. Plus jedného z flanderských vyslancov v Donovi Carlovi (2013).

M. P. Musorgskij: Boris Godunov, Salzburger Festspiele 1994, Sergej Larin (Dimitrij), Marjana Lipovšek (Marina Mnišek), zdroj foto: Archív Salzburger Festspiele

Nespravodlivé by bolo opomenúť lotyšského rodáka a dlhoročného sólistu Opery SND Sergeja Larina, ktorý na Salzburskom festivale vystúpil v štyroch ročníkoch. Dvakrát ako Dimitrij v Musorgského Borisovi Godunovovi (1994 – dirigoval Claudio Abbado a 1997 Valerij Gergiev) a počas dvoch letných sezón v titulnej úlohe Verdiho Dona Carla, v inscenácii Herberta Wernickeho a v hudobnom naštudovaní Lorina Maazela (1998, 1999).

A nakoniec za hrsť vlastných zážitkov

Salzburský festival navštevujem viac-menej pravidelne od roku 2000. Dovedna som tam videl niečo vyše štyroch desiatok predstavení. Samozrejme, najväčšiu radosť som mal, keď na horúcej javiskovej pôde stáli naši umelci. Už počas mojej prvej cesty to bola Ľubica Orgonášová ako farebne podmanivá a štýlovo dokonalá Elettra v poetickej, emocionálne bohatej inscenácii Idomenea. Vesselina Kasarova bola brilantným Idamantem, Dorothea Röschmann skvelou Iliou, už nebohý Jerry Hadley stvárnil titulnú rolu.

Leitmotívom daného ročníka boli trójske operné inšpirácie, takže som mal možnosť vidieť aj kompletných Trójanov od Hectora Berlioza v naštudovaní Sylvaina Cambrelinga a v réžii Herberta Wernickeho. Tento režisér o rok neskôr, spolu s dirigentom Lorinom Maazelom, zaujal psychologicky prepracovaným Verdiho Donom CarlomNeilom Shicoffom (Carlo) a aj v Bratislave známymi Ferrucciom Furlanettom (Filip) a Thomasom Hampsonom (Posa).

G. Puccini: Turandot, Salzburger Festspiele, 2002, foto: Winfried E. Rabanus

Éra intendanta Petra Ruzicku vniesla do réžií moderné trendy. David Pountney si zvolil Pucciniho Turandot vo verzii Luciana Beria s diametrálne odlišným finále. Günter Kremer oživil zriedka hranú Danainu lásku od Richarda Straussa a v koncertnej verzii Rossiniho Jazernej panej zatajoval dych publika bezkonkurenčný tenor Juana Diega Flóreza (Uberto). Dôstojne mu sekundovala Daniela Barcellona ako Malcolm. V roku 2003 na rakúskom Olympe doslova zažiarila v Offenbachových Hoffmannových poviedkach (dirigent Kent Nagano, réžia David McVicar) perlivá koloratúra našej Ľubice Vargicovej.

O riadny rozruch sa postaral nórsky režisér Stefan Herheim maximálne provokatívnym Mozartovým Únosom zo serailu. Veľkolepé bolo tiež poňatie La clemenza di Tito v réžii Martina Kušeja, využívajúce jedinečné prostredie Felsenreitschule.

Triumfy i škandály sprevádzali aj ďalšie ročníky, jednoducho k Salzburgu už patrili. Zatiaľ čo delikátny humor a poézia manželov Herrmannovcov sa premietli do inscenácie Così fan tutte, hladinu rozčeril Robert Carsen z pôvodného prostredia (3. dejstvo v nevestinci) vytrhnutým Gavalierom s ružou od Richarda Straussa. Zaujímavé bolo spoznanie Korngoldovho Mŕtveho mesta v réžii Willyho Deckera. V rok 2005 búrku protestov vyvolala Čarovná flauta v réžii Grahama Vicka (rámcovaná tínedžerskou izbou a starobincom) a naopak senzáciou sa stala La traviata v Deckerovej réžii s fascinujúcou Annou NetrebkoRolandom Villazónom.

250. výročie narodenia Wolfganga Amadea Mozarta (2006) zavŕšil niekoľko rokov pripravovaný projekt Mozart 22, keď počas jedného leta zaznel celý javiskový odkaz salzburského génia. Striedali sa inscenácie vzorové, polemické i nevydarené. Do kategórie úspešných sa zaradila tiež Záhradníčka z lásky s našou Adrianou Kučerovou ako Serpettou.

W. A. Mozart: Záhradníčka z lásky, Salzburger Festspiele, 2006, Adriana Kučerová (Serpetta), Markus Werba (Roberto), foto: Christian Schneider

Na festivale sa nezriedka bučalo (zväčša zároveň časť publika kričala bravó) aj v nasledujúcich ročníkoch. Rozporné boli prijatia Weberovho Čarostrelca, Berliozovho Benvenuta Celliniho (2007), či veľmi polemickej Dvořákovej Rusalky v réžii Jossiho WieleraSergia Morabita. Odvážne poňatý Don Giovanni v réžii Clausa Gutha patril tiež do kategórie kontroverzných. Na mňa najsilnejšie zapôsobil práve tento „drogový“ Giovanni z nočného lesa, s famóznym Leporellom Erwina SchrottaChristopherom Maltmanom v titulnej postave.

Pred desiatimi rokmi režijne zaujímavý, viacvrstvový výklad ponúkla Vera Nemirova v opere Lulu od Albana Berga. Popri Patricii Petibon (Lulu) a Michaelovi Vollem (Dr. Schön) uplatnil svoj všestranný tenor a skvelé herectvo náš Pavol Bršlík. Ďalej ozaj už len telegraficky. Nenadchla ma Janáčkova Vec Makropulos v Marthalerovej réžii, hudobne víťazil Verdiho Macbeth pod taktovkou Riccarda Mutiho. Alexander Pereira otvoril svoju éru oprášením originálu Straussovej Ariadny na Naxe (réžia Sven-Eric Bechtolf) s 90-minútovou činohernou zložkou.

H. W. Henze: The Bassarids, Salzburger Festspiele 2018, Tanja Ariane Baumgartner (Agave / Venus), Vera-Lotte Böcker (Autonoe / Proserpine), foto: Bernd Uhlig

Jednou vetou musím vyjadriť vďaku festivalu, že som mal možnosť spoznať niektoré z vrcholných opusov opernej súčasnosti (Wolfgang Rihm: Dobytie Mexika, Aribert Reimann: Lear, Hans Werner Henze: The Bassarids) – všetko hudobne perfektne pripravené a režijne využívajúce možnosti súčasného operného divadla. Viac sa už do tejto glosy skutočne nezmestí. Napokon o posledných ročníkoch som písal pre Opera Slovakia.

Salzburg 2020. Storočný, v čase pandémie, ale predsa pripravený. Dve opery (Così fan tutte a Elektra), Viedenskí a Berlínski filharmonici, spevácke hviezdy (o.i. Anna Netrebko, Juan Diego Flórez, Sonya Yoncheva, Cecilia Bartoli), recitály inštrumentalistov (Volodos, Sokolov, Barenboim, Capuçon, Trifonov), rad mozartovských matiné, činohry… Tak teda o kvalitu majú v Salzburgu aj pri polovičnej kvantite tento rok postarané. Vírusu umenie nepodľahlo a tak to má byť!

Autor: Pavel Unger

Archív Glosa na nedeľu

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku