Glosa na nedeľu. Veľké činy na malej (banskobystrickej) opernej scéne

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Ani šesťdesiatiny Štátnej opery v Banskej Bystrici (pôvodne Spevohry a Opery Divadla Jozefa Gregora Tajovského) neminula zákerná pandémia koronavírusu. Dramaturgický plán síce oklieštila, no obe premiéry späté s výročím (Foersterova Eva a Móryho opereta Slečna vdova), sa uskutočnili. Dnes si však pripomenieme udalosti, ktoré sa do histórie najmenšieho slovenského operného divadla zapísali ako veľké činy.

Priznávam sa, titulok glosy som do množného čísla upravil z vlastnej dávnej recenzie inscenácie, ktorú som považoval za jednu z prelomových. Nepasujem sa do pozície historika opery v Banskej Bystrici, no od sedemdesiatych rokov som jej činnosť viac-menej pravidelne sledoval. Prežíval som s ňou úspechy i nezdary, sledoval šéfov, túžiacich pozdvihnúť mladú scénu na konkurencieschopnú a smútil som, keď sa divadlu nedarilo.

Štátna opera v Banskej Bystrici, 2019, foto: Zdenko Hanout

S nadhľadom a odstupom – a v tom sa zrejme zhodneme viacerí – Štátnu operu v Banskej Bystrici považujem za inštitúciu, snažiacu sa lámať dramaturgické klišé a prinášať do repertoáru diela v prvých slovenských uvedeniach. Predovšetkým z oblasti talianskej opery, či už spred Verdiho, jeho ranej tvorby, ale aj zo studnice verizmu. Všade tam drží nejedno prvenstvo. Veľkú pozornosť však Bystričania venujú aj pôvodnej slovenskej tvorbe. Kam ju zatiaľ prúdy nezaviali – a je to pochopiteľné – je terén baroka a „malého“ Wagnera. Nie sú to však sféry bezperspektívne, lebo prvá z nich sa dá zdolať aj na moderných nástrojoch a druhá (tak ako to spravil kedysi Herbert von Karajan vo svojich menších pôsobiskách) s redukciou orchestra.

Nechcem teraz nad tým meditovať. Dnes mi ide o skôr o činy, ktoré – aj v kontexte jubilea divadla – by nemali zapadnúť do zabudnutia. Určite si vyberiem len vzorku (ani tá nemusí byť reprezentatívna) a ponechám bokom slovenské premiéry Donizettiho Nápoja lásky (neuveriteľné, ale stalo sa tak až roku 1962 v Banskej Bystrici), Gounodovho Romea a Júlie (1965) či Donizettiho inej buffy Viva la mamma (1983), Ponchielliho La Giocondy (1971) alebo z 80. rokov Cileovej Adriany Lecouvruer či Pucciniho Edgara. Tieto tituly predbehli Operu Slovenského národného divadla a zväčša išlo o vydarené inscenácie.

Priekopnícka rehabilitácia belcanta

Prvým zastavením z pätice vybraných „veľkých činov na malej scéne“ je La favorita od Gaetana Donizettiho v slovenskej premiére 31. 1. 1992. Post umeleckého šéfa Opery DJGT (názov dnešnej Štátnej opery) zastával Marián Chudovský (riaditeľom divadla bol snaživý Jaroslav Smitka) a práve on svoju myšlienku uviezť iba z nahrávok poznaný opus naživo, dotiahol do víťazného konca. Vybral si taliansku verziu (pôvodná parížska z roku 1840 je vo francúzštine), ktorej jazyk bol predsa len súboru i publiku bližší. Bol to nielen dramaturgický tromf, ale zrodila sa aj mimoriadne vydarená javisková, hudobná a vokálna podoba náročného diela. Navyše od skladateľa, u nášho bežného diváka (s azda s výnimkou Lucie di Lammermoor) zapísaného skôr komickými operami. Režisérovými tvorivými partnermi boli scénograf Peter Čanecký a kostýmový výtvarník Aleš Votava, v tom čase skupinka talentov, do ktorých vkladalo slovenské hudobné divadlo nemalé nádeje.

G. Donizetti: La Favorita, Opera Divadla Jozefa Gregora Tajovského (dnešná Štátna opera BB), Alena Hodalová (Leonora), foto: Archív ŠO

Marián Chudovský so svojím tímom v koncepcii Favoritky nemal za cieľ násilne a samoúčelne upútať vzoprením sa podstate predlohy. Naopak, historicky ukotvenú dejovú osnovu poňal v nadčase a na nekonkrétnom mieste, no o to výraznejšie sa sústredil na budovanie vzťahov a emócií, vyžarujúcich z belcantového bohatstva partitúry. Čaneckého scéna a Votavove kostýmy bez historizujúcich barličiek, dekoratívnych a konkretizujúcich prvkov, na statickej, javisko horizontálne členenej konštrukcii, našli priestor pre vytvorenie drámy postáv. Rad zapálených sviečok v kláštorných obrazoch či vlajočky v zámockej scéne kontrastovali s tmavo tajomným horizontom.

Voľba vtedy mladého talianskeho dirigenta Waltera Attanasiho (v decembri 2019 dirigoval v Bratislave v cykle koncertov agentúry Kapos, kde sólistkou bola Slávka Zámečníková) bola odvážna, ale priniesla svoje ovocie. Orchester posunul nad bežný štandard, zabezpečil donizettiovský štýl a inšpiroval sólistov. Medzi nimi sa po prvýkrát objavil na Slovensku arménsky tenorista Gurgen Ovsepian (Fernando), ktorého krásna talianska farba žiarila ešte dlhé roky nielen v Banskej Bystrici, ale najmä v Opere SND.

G. Donizetti: Favoritka, Štátna opera BB, Zámocké hry zvolenské 1994, foto: Ľ. Šprirko/Archív DÚ

K dispozícii boli dve výborné Leonory, Alena Dvorská-Gallová (dnes Hodálová) a Tamara Brummerová, ako Alfonso sa predstavili hostia Richard Haan z Brna a Martin Babjak zo SND. Inscenácia výborne zapadla aj do rámca Zámockých hier zvolenských (s exkluzívnym tenoristom Giuseppem Morinom), ale zabodovala aj na Bratislavských hudobných slávnostiach 1994. Waltera Attanasiho za dirigentským pultom postupne vystriedali Dušan Štefánek a Pavol Tužinský.

Neznámy Verdi sa stal udalosťou

Banskobystrickej opere patrí pomyselná palma víťazstva za starostlivosť, akú dosiaľ venovala javiskovému odkazu Giuseppeho Verdiho. A to ešte skôr, než v rámci Zámockých hier zvolenských rehabilitovala v koncertnej forme skladateľovu ranú etapu. Aroldo, dielo dodnes uvádzané pomerne zriedka, patrí už do strednej periódy, hoci jeho pôvodná verzia, pod názvom Stiffelio, vznikla tesne pred „populárnou trilógiou“ (Rigoletto, Trubadúr, La traviata).

Prečítajte si tiež:
60 rokov operného umenia v Banskej Bystrici

Neúspešného, resp. cenzúrou i publikom odmietnutého Stiffelia nahradil Aroldo, po prvýkrát uvedený v Rimini roku 1857 – to už je doba medzi prvou verziou Simona BoccanegruMaškarným bálom. Napriek tomu, že ide o raritu, bystrická dramaturgia (šéfom bol do konca sezóny 1992/1993 Marián Chudovský a premiéra Arolda sa uskutočnila 19. 3. 1993) neváhala, išla do boja a vypredaným hľadiskom so záverečnými ováciami aj zvíťazila.

G. Verdi: Aroldo, Opera Divadla Jozefa Gregora Tajovského (dnešná Štátna opera BB), 1993, Gurgen Ovsepian (Aroldo), foto: Archív ŠO

Aroldom sa naštartovala séria inscenácií Verdiho opier v réžii Martina Bendika. Hoci už pred ním jasne avizoval, že v ňom nerastie stúpenec muzeálneho operného divadla, pred svojím verdiovským debutom mal rešpekt a „nepreoral“ ho od základov. Azda jediný raz som o ňom v recenzii pre Hudobný život napísal: „Bendik je umelec, ktorý modernosť svojej optiky neponúka prostredníctvom samoúčelných avantúr, ale buduje na adekvátnych výrazových prostriedkoch, psychologicky motivovanom herectve a účinnej svetelnej réžii“. Najmä tie avantúry sa časom zostrili, no Arolda (po ňom prišla v Banskej Bystrici La traviata, Luisa Miller, Nabucco, Ernani a Attila – to bol ale repertoár!) sa ešte netýkali.

Inscenátori – popri Bendikovi autor scény a kostýmov Aleš Votava – využili prednú časť scény na intímnejšie stretnutia hlavných postáv, hĺbka javiska umožňovala rozohrať masové výjavy. Žiadne popisné prvky, ale budovanie charakterov, vzťahov a veľmi účinná práca so svetlom – to boli znaky pokrokovej a zároveň čitateľnej koncepcie. K vizuálnej zložke treba prirátať plastické hudobné naštudovanie Pavla Tužinského a trojicu kvalitných protagonistov, Máriu Tomanovú (Mina), Gurgena Ovsepiana (Aroldo) a Damira Basyrova (Egberto).

Janáček a ovácie postojačky

Posuňme sa v čase o päť rokov dopredu, do jubilejnej 40. sezóny vtedy už Štátnej opery (hoci pod dočasným plášťom Stredoslovenského štátneho divadla) 1998/1999. Titul, ktorý vyvolal vtedy ešte nie módny doplnok takmer každej premiéry, ovácie postojačky, nebol žiadnym populárnym hitom. Išlo o Jej pastorkyňu od Leoša Janáčka. Na režisérsky post sa vtedy po viacročnej, okolnosťami vynútenej opernej abstinencii, vrátil Marián Chudovský. Opäť dokázal, že hoci nie je avantgardistom, vie si nájsť nešablónový vzťah k dielam a vniesť do slovenskej réžie názorový kontrapunkt. Jej pastorkyňu považoval za predlohu, ktorá má toľko vnútornej dramatickej sily, emocionality a geniálnej hudby, že postaviť výklad na týchto hodnotách, nájsť atmosféru a preniknúť do psychológie postáv, je cesta k úprimnej pravde.

L. Janáček: Jej pastorkyňa, Štátna opera v Banskej Bystrici, 1998, Tamara Brummerová (Kostelnička), zdroj foto: súkr. archív M. Chudovského

Drevenými doskami obklopená scéna Jozefa Cillera bola recenzentmi vnímaná nielen ako estetický znak, ale tiež nositeľ symbolu labilnosti vzťahov, keď sa postupne sama deštruovala. Folklórny prvok, ktorý je súčasťou diela, v kostýmoch Petra Čaneckého bol len striedmo a funkčne naznačený. Dirigent Igor Bulla odviedol solídnu prácu a obzvlášť potešili oduševnené výkony Márie Tomanovej (Jenůfa) a Tamary Brummerovej (Kostelníčka), povedľa dramatického tenoristu Stanislava Matisa ako Lacu.

Cikkerov Coriolanus po prvýkrát doma

Pôvodnej slovenskej tvorbe venovala Štátna opera v Banskej Bystrici systematickú pozornosť. V ostatnom desaťročí, keď divadlo úspešne pracuje pod vedením riaditeľa Rudolfa Hromadu a šéfa opery Šimona Svitka, čítanou aj novou optikou. Nezľakla sa rekonštrukcie pôvodnej verzie Suchoňovej Krútňavy (2008), po prvýkrát na Slovensku predstavila vlastného Cikkerovho Coriolana (2011) a neskôr aj jeho trocha neprávom zatracovaného Jura Jánošíka (2016) – všetky v tvorivom tandeme dirigenta Mariána Vacha a režiséra Romana Poláka. Dnes len o Coriolanovi.

J. Cikker: Coriolanus, Štátna opera v Banskej Bystrici, 2011, Martin Popovič (Gaius Marcius (Coriolanus), zbor ŠO, foto: Archív ŠO

Vznik diela podnietila Cikkerova frustrácia z okupácie cudzích vojsk roku 1968 a hoci sa tematicky oprel o Shakespeara, mal na mysli nadčasovosť a etické posolstvo. V denníku Pravda som v recenzii napísal: „Konflikt individuality a davu, postoj k demokracii, rozporný hrdina s nepoddajným názorom, búrlivák i zradca, teda charakter mnohých vrstiev, mal čo povedať v starom Ríme, v čase písania činohry i opery a na nástojčivosti nestratil ani v kontexte s dneškom“.

Coriolana po prvýkrát uviedlo pražské Národné divadlo (1974) pod taktovkou Zdeňka Košlera, v réžii Přemysla Kočího (ten ako politicky angažovaný šéf opery zamietol prianie skladateľa, aby sa diela chopil Karel Jernek) a na scéne svetoznámeho Josefa Svobodu. Hral sa sedemkrát. Potom sa ho chopili operné domy v Mannheime a Weimare s veľmi priaznivým ohlasom. Bratislava sa mu bránila a Banská Bystrica stvorila inscenáciu, ovenčenú viacerými cenami. S ňou zavítali na Bratislavské hudobné slávnosti.

J. Cikker: Coriolanus, Štátna opera v Banskej Bystrici, 2011, Martin Popovič (Gaius Marcius (Coriolanus), Peter Schneider (Cominius), foto: Jozef Lomnický/Archív ŠO

Inscenačný kľúč Romana Poláka s minimom kulís, filmovými strihmi Jaroslava Valeka a s činoherne vypracovanými postavami, odhalil základný konflikt predlohy, morálny apel i filozofický odkaz. Javiskovú imagináciu podčiarklo objavné hudobné vnímanie Mariána Vacha, ktorý nielen do hĺbky analyzoval partitúru, ale z nej vyťažil obsah i filigránske detaily. Znamenitým titulným predstaviteľom bol Marián Popovič.

Nedobytný Rossini sa stal realitou

Jediným slovenským divadlom, ktoré si nekladie dramaturgické bariéry na poli belcantovej vážnej opery, je nesporne banskobystrická Štátna opera. Naposledy sa jej podarilo zdolať „osemtisícovku“ uvedením Otella z pera Gioachina Rossiniho. O premiére 19. marca 2019, ako aj o prvej repríze, či o dvoch nomináciách a z nich jednej premenenej na cenu DOSKY 2019, sme nie tak dávno písali. Takže teraz len stručnejšie. Čo však neznižuje historický význam tohto počinu najmenšieho operného domu na Slovensku.

Prečítajte si tiež:
Odkaz z Banskej Bystrice: zdolateľná je aj Rossiniho „osemtisícovka“
Bystrický zázrak, Rossiniho Otello, venovaný Jaroslavovi Blahovi
Zi-Zhao Guo získal Dosky za stvárnenie Rossiniho Otella v banskobystrickej Štátnej opere

Prečo sa Rossiniho vážne opery, ktoré sú z celkového počtu 39 vo väčšine, dostávajú do obehu zriedkavejšie, je ich extrémna spevácka náročnosť. Otello je jednou z tých pre Neapol komponovaných opier, ktoré potrebujú troch schopných tenoristov a sýtejší koloratúrny soprán. Bystričania spojili vlastné sily s hosťami a dosiahli obdivuhodný výsledok. Mariana Hochelová ako Desdemona predstavovala síce lyrickejší model, no má emotívny timbre, vybrúsené frázovanie a technicky isté koloratúry. Čínsky tenorista Zi-Zhao Guo dal Otellovi brilantné výšky, ale aj sýte hĺbky a dramatický náboj (za túto rolu získal DOSKU 2019) a odvážne mu kontroval domáci Dušan Šimo ako Rodrigo.

G. Rossini: Otello, Štátna opera v Banskej Bystrici, 2019, Zi-Zhao Guo (Otello), Mariana Hochelová (Desdemona), Dušan Šimo (Rodrigo), Ivan Zvarík (Elmiro), zbor ŠO, foto: Zdenko Hanout

Dirigent Marián Vach si s talianskym belcantom rozumie výborne, to dokazoval opakovane (napokon podpísal sa aj pod prvé slovenské koncertné uvedenie Rossiniho Tancrediho v rámci Zámockých hier zvolenských) a preto s jeho detailne premysleným poňatím Otella sa jednoducho rátalo. Príjemne však potešila aj režisérka Andrea Hlinková, ktorá na scéne Miriam Struhárovej a v nádherných kostýmoch Borisa Hanečku nezanedbateľnou mierou poslúžila tomuto úspešnému a právom ocenenému projektu.

Autor: Pavel Unger

Archív Glosa na nedeľu

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku