Gustáv Beláček: Život s hudbou a históriou

1

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
S operným spevákom Gustávom Beláčkom, ktorý 28. februára oslávil svoje okrúhle životné jubileum, sme sa rozprávali o jeho vzťahu k hudbe, o tom, ako si formuje svoj repertoár, ako vníma operné herectvo, čo by privítal na domácej opernej scéne, ale aj o tom, ako spája históriu s umením nielen v obci Kotešová. Prezradil, čo zaujímavé zažil v Číne s Beethovenovou 9. symfóniou a tiež čo pripravuje v najbližšej dobe.

Je to prvý rozhovor s vami pre Opera Slovakia a preto sa na úvod opýtam, aká bola vaša cesta k hudbe?

Dlhšia a možno aj ťažšia, nik v rodine nebol profesionálny hudobník. To, že sa chcem venovať spevu, mi bolo jasné už od detstva. Moje prvé stretnutia s hudbou boli prostredníctvom folklóru, ku ktorému mám dodnes silný vzťah, ale ako chalan z Kysúc, opery som sa trochu bál, resp. v našom regióne mi bola vzdialená. V Žiline som mal možnosť zhliadnuť niekoľko predstavení, keď tam hosťovala banskobystrická Štátna opera. Ako chalana ma vtedy viac zaujala kostýmami, rekvizitami, peknými scénami. Mám rád históriu a tradície a to všetko som v predstaveniach videl. K interpretácii opery som sa dostal postupne cez základnú umeleckú školu, následne bratislavské konzervatórium, ale stále som si myslel, že sa budem venovať folklóru. Vzťah k opere som získal po mutácii. Operu som si zamiloval a vedel som, že sa jej chcem venovať profesionálne a naplno.

A. Dvořák, Rusalka, Štátna opera Praha 2006,
Gustáv Beláček (Vodník),
zdroj: www.gustavbelacek.com

Aké máte spomienky na školské časy?

S nostalgiou a s úsmevom spomínam na svoje prvé verejné vystúpenia v Kysuckom Novom Meste, súťaže ako Hviezdoslavov Kubín, Puškinov pamätník, Melódie priateľstva… Ešte počas konzervatória som absolvoval desiatky vystúpení po celom Československu ako sólista s Lúčnicou, popritom som hral na množstve ľudových hudobných nástrojov. Odtiaľ pramení moja láska a úcta k folklóru a jeho tradíciám. Mimoškolské vystúpenia boli vtedy zakázané a na začiatku každého školského roka som vždy žiadal o povolenie. Väčšinou som musel za schválenie odspievať tzv. Kultúrnu brigádu… Nebránil som sa, rád som vystúpil a odspieval si nový repertoár.

Dnes ste skúseným operným spevákom. Ako si formujete svoj repertoár?

Zrejme podobne, ako iní speváci. Jednou z línií je repertoár, ktorý sa mi páči a chcem ho interpretovať, teda vlastný osobný výber. Táto línia je voľnejšia. Druhú líniu prinesie život, teda kariéra, požiadavky divadiel, filharmónií, festivalov. Tá nás živí, ale čo sa výberu týka, nie je taká voľná. To však neznamená, že neprináša prekvapenia. V mojom prípade ich prišlo mnoho. Oslovili ma do rolí, ktoré nepatria medzi prvoplánové spevácke „lieblingy“, ale priniesli mi radosť z práce, hĺbku výrazu a cez premýšľanie aj určitú očistu duše. Hovorím napríklad o Dr. Kolenatom, o Modrofúzovi alebo aj o Giannim Schicchim, pri ktorom mi ani nenapadlo, že sa tu môžem herecky aj spevácky doslova vyblázniť. V repertoári mám aj mnoho partov z koncertnej literatúry a takéto účinkovanie je pre mňa veľmi dôležité, pretože pri tomto type interpretácie je človek odkázaný sám na seba, nepomôže mu operné zázemie.

Čo sa týka môjho budúceho repertoáru, neplánujem si ho, všetko prinesie život, okolnosti a samozrejme prirodzený vývoj hlasu a jeho možností a dôležitý je dopyt producentov.

Gustáv Beláček, dirigent Seiji Ozawa, spolupráca v Florencii v roku 2009,
zdroj: www.gustavbelacek.com

Ste interpret na voľnej nohe a preto pracujete s rôznymi inscenátormi aj dirigentmi. Ako tieto skúsenosti využívate?

Aj keď som bol v sólistickom úväzku v SND, hosťoval som v zahraničných operných domoch. Získané hudobné aj herecké skúsenosti som potom zúročil na domácej scéne. Ako všetci hudobníci, tak aj speváci by mali získavať poznatky v zahraničí. Umelci od nepamäti cestovali, hľadali nové inšpirácie, naberali skúsenosti, potom porovnávali. Nedá sa nenačerpať pri majstroch svojho remesla ako dirigenti Bělohlávek, Masur, Jansons, Ozawa, režiséri Konwitschny, Carsen, Pelly, Herheim… Všetkých sa spomenúť nedá, ale aj menej známe mená mi neraz cenne poradili. Spevák je ako doktor. Texty a vokálnu techniku si musí zdokonaľovať celý život.

Pre umelca je prínosné pracovať s rôznymi spevákmi, inscenátormi, dirigentmi… Počas sedemnástich rokov v stálom angažmáne, teda predtým, než som sa ocitol na voľnej nohe, spoznal som svojich kolegov, vedel som ako reagujú na javisku, aké výrazové prostriedky používajú a pod. Ak človek dlho pracuje s tými istými ľuďmi, môže sa z toho stať rutina. Pracujem v rôznych divadlách a pri práci s novými kolegami, novými inscenátormi prijímam podnety, nové impulzy a tým pádom aj inšpirácie. Samozrejme, človek si musí vziať len to, čo považuje za správne.

Určite sa vám stalo, že ste spievali jednu rolu vo viacerých inscenáciách

Áno, stalo sa mi to, spomeniem napríklad rolu Kolenatého z Janáčkovej Vec Makropulos, ktorú som spieval v Carsenovej réžii v Norimbergu, v Prahe a v Bratislave. V Mníchove a v Berlíne neboli ani tri dni medzi dvomi úplne rozdielnymi produkciami. Podobne to bolo s Vodníkom, ktorého som v jednom období spieval v Bratislave, v Prahe, v Drážďanoch a v Kodani. Tu je dôležité, aby spevák postavu dobre poznal, správne ju interpretoval v ktorejkoľvek inscenácii a vložil do nej svoj vlastný prínos. Veľmi záleží na tom, ktorý režisér a dirigent formuje, teda stavia so spevákom postavu po prvýkrát, pretože vtedy si spevák k postave buduje základný vzťah. Až potom si ju spevák buduje na základe následných režijných koncepcií, profesionálnych či zažitých životných skúsenosti. K tomu musí každý spevák pridať svoj vklad, svoje ja, aby postava bola jeho originálom.

Gustáv Beláček s Nadjou Michael v mníchovskom naštudovaní opery Vĕc Makropulos, (premiéra 19. 10. 2014),
foto: súkr. archív G. Beláčka

Ktoré postavy v súčasnosti stvárňujete?

V súčasnosti stvárňujem Vodníka z Rusalky, Scarpiu v Toske, Zachariáša v Nabuccovi, v Košiciach a v Brne, Veľkého inkvizítora či Mnícha v Donovi Carlovi, Leporella v Donovi Giovannim či Bartola v Barbierovi zo Sevilly, Gianniho Schicchiho, ale aj Zarembu v Poľskej krvi.

Z týchto postáv by ma zaujímal napríklad Gianni Schicchi o ktorom ste povedali, že ste sa na ňom herecky aj spevácky doslova vybláznili. Terézia Ursínyová v recenzii na bratislavskú premiéru o vás napísala tieto slová: ,,Gianni Schicchi bol v prvom obsadení vokálnym i hereckým kráľovstvom Gustáva Beláčka. Jeho prirodzená komika, rozpustilosť, chuť, s akou kreoval šibalského Gianniho – v javiskovom monológu i dialógu s mešťanmi, v napodobovaní karikatúry hlasu „mŕtveho“ pána Donatiho – boli neodolateľné.”

Je to komická postava a tento typ postáv mám rád. Čo sa týka rozsahu, Gianni Schicchi je pre mňa vokálne hraničnou, pretože som basbarytón, ale ako som už vyššie spomínal, herecky aj spevácky si ju užívam. Momentálne Gianniho stvárňujem v Ostrave, ide o koprodukčnú inscenáciu Ostravy a SND, aj keď ma mrzí, že v Ostrave ju hráme viackrát ako v Bratislave a do SND sa už nevráti.

G. Puccini: Triptych (Gianni Schicchi), Opera SND, 2017,
D. Šlepkovská (Zita), M. Malachovský (Simone), M. Doboš (amanito di Nicolao), M. Smolnický (Guccio),
T. Juhás (Rinuccio), G. Beláček (Gianni Schicchi),
foto: Anton Sládek

Ako vnímate operné herectvo

Na opernom javisku som už viac ako 25 rokov a za ten čas sa operné herectvo zmenilo a aj jeho vnímanie je dnes už celkom iné ako pred 20 rokmi. Režiséri majú svoje požiadavky a v prvom rade by sa s nimi mal stotožniť interpret, aby mu to následne divák uveril. Dnes režiséri požadujú civilné herectvo, niekedy až sterilné, sošné a k tomu sa prispôsobujú aj kostýmy či maskovanie. Dôraz by sa mal klásť na spievané slovo, hlasom a jeho farbou obsiahnuť jeho význam. Opera je umenie, ktoré vzniklo veľmi dávno, má svoje krásne tradície, svoje neopakovateľné posolstvo a to sa dnes veľmi vytráca. Otázka pre dramaturgov divadiel je, do akej miery je nutné hrať všetko moderne a nasilu často aktualizovať. Poznám niekoľko spevákov, ktorí v dôsledku až agresívnej aktualizácie operných diel prestali spievať operu, nechceli byť spoluhrobárom tohto jedinečného a komplexného umenia. Nie som zástanca muzeálneho typu inscenácií s hereckým klišé a prehrávaním. Pokojne môžeme aktualizovať, ale v rámci zachovania dramatického aj hudobného obsahu. Skutočná práca s hercom-spevákom a budovanie vzťahov medzi postavami je dôležité. To je smer k odkazu a posolstvu inscenácie. Režisér musí obhájiť svoju koncepciu pred účinkujúcimi a neskôr pred publikom. Mal by poznať zákonitosti opernej inscenácie, možnosti spevákov a v rámci nich s umelcami pracovať. Len vtedy je aktualizácia zmysluplná.

Ktoré momenty vo vašej doterajšej opernej dráhe považujete za kľúčové?

Som rád, že som nielen operný, ale aj koncertný spevák. Koncertná činnosť, nielen s orchestrami, ale aj komorná, teda piesňová, zaberá odhadom aspoň 40 %. Z toho sa celkom teším. S opernou sa dopĺňa a teda tiež významne prispieva k môjmu formovaniu. Stretnutie s osobnosťami, ktoré som spomínal, boli darom. Zaujímavosťou snáď môže byť, že som mal možnosť účinkovať vo viacerých rolách v Aréne di Verona, čo je zrejme najväčší operný neozvučený openair na svete pre asi 17 000 divákov. Tu som spieval napríklad aj vo veľkolepej klasickej inscenácii Verdiho Aidy v réžii legendy Gianfranca de Bosia. Niekoľkokrát som vystúpil aj v najväčšej krytej koncertnej sále, v Royal Albert Hall v Londýne, v rámci festivalu Proms. Kapacitu má asi 6000 ľudí. Obe miesta majú skvelú akustiku.

Dráždi ma perfekcionalizmus a úroveň, ktorá vládne v Mníchovskej štátne opere, kde som po tri sezóny spieval Kolenatého. Radosťou bolo spievať v novej Kodanskej kráľovskej opere, krásnej budove zvonku aj z vnútra. Úctu k tradícii som pociťoval v Drážďanoch, vo Florencii, v Palerme… Spolupracoval som na vyše dvadsiatich CD, takmer všetky vyšli v zahraničí. Dvořákovo Requiem v produkcii americkej firmy DELOS bolo ocenené americkou Grammy.

G. Verdi: Aida, Arena di Verona, 2011, Gustáv Beláček (Kráľ),
zdroj: www.gustavbelacek.com

Leoš Janáček: Vec Makropulos, Opera SND, 2015,
Ľ. Ludha (Albert Gregor), L. Ballová (Emilia Marty), G. Beláček (Dr. Kolenatý),
foto: Jozef Barinka

Ktoré osobnosti formovali vašu umeleckú dráhu?

Bolo ich viac. Na konzervatóriu Róbert Szücs, na VŠMU profesorka Eva Blahová. Formovali ma aj viaceré osobnosti na Majstrovských kurzoch ThomasaThomascheho, Sergeja Kopčáka, IonelaPanteu, Carla Bergonziho. Z mojich speváckych vzorov spomeniem Giaurova, Brusona, Siepiho.

Okrem spevu máte ďalšiu vášeň v obci Kotešová. Prezradíte našim čitateľom viac?

Vždy som mal rád históriu. Človek sa z nej môže poučiť, hoci sa tak často nedeje. Pociťoval som túžbu opraviť či zachrániť starú budovu, kúriu, mlyn…, proste oživiť niečo staré, najlepšie z kameňa, a zanechať to v dobrom stave pre ďalšie generácie. Po dlhšom hľadaní som našiel vyše 500-ročný pôvodne gotický kaštieľ v Kotešovej. Veľkosťou vyhovoval, nebol ruinou, ale záchranu potreboval. Kúpili sme ho od obce za najvyššiu ponúknutú cenu a asi päť rokov opravovali. Mám dobrý pocit, že sa dielo podarilo. Stavba je krásna, historické hodnoty zachované a zreštaurovanéa to aj vďaka manželke Alexandre, jej veľkej podpore a obetavosti. Má to tam možno ešte radšej ako ja, hoci to nebolo vždy ľahké, skôr naopak. Navyše sa snažíme s pomocou predstaviteľov samosprávy a sponzorov priniesť do obce a regiónu aj „inú“ kultúru. Medzinárodné plenéry výtvarníkov sa konajú každé dva roky. Na plenéri maľujú obrazy zachytávajúce okolitú prírodu, stavby v súčasnosti, kostoly, domy… výtvarné diela tam vzniknuté vlastnia nielen domáci ľudia, ale aj zo zahraničia.

Gustáv Beláček pred kaštieľom Kotešová,
foto: súkr. archív G. Beláčka

Minulý rok naše Občianske združenie Naša Kultúra/Cultura Nostra rozbehlo v spolupráci s Hudobným centrom 1. ročník medzinárodného festivalu klasickej hudby Pro Musica Nostra. V rámci neho sa uskutoční osem koncertov za osem dní v ôsmich objektoch. Podobný festival sa úspešne koná na Spiši Musica Nobilis. Krása historických objektov – kaštieľov, zámkov, hradov, kostolov či synagóg v spojení s klasickou hudbou. Spojenie videného s počutým napĺňa ducha. Úspešne. Sály sú plné a niektoré tváre z publika som počas festivalu stretol aj na piatich koncertoch. Čo si človek môže viac priať. Dramaturgiu 2. ročníka festivalu máme pripravenú, latku vysoko nastavenú. Historické objekty budeme obmieňať, Slovensko má čo ponúknuť. Základ názvu festivalu je odvodený od názvu nášho občianskeho združenia a prenechali sme ho Hudobnému centru. Už minulý rok sa pod týmto názvom s podobným úspechom konali festivaly v okolí Nitry a v Šariši.

V rámci areálu kaštieľa sme pristavili väčšiu kaplnku v historickom štýle. Je prístupná všetkým konfesiám, konajú sa v nej výstavy, organové koncerty.

Začiatkom tohto roka ste sa predstavili v Číne. Čím bolo toto účinkovanie výnimočné?

Pán dirigent Nicola Giuliani ma oslovil s Beethovenovou 9. symfóniou pre novoročný koncert 29. januára 2019 v meste Changsha v južnej Číne. Až neskôr som si uvedomil, že dátum je predsa len v poriadku, nový rok oslavujú až 31. januára. Účinkovali tri spojené zbory, okolo 150 spevákov. Schillera spievali po čínsky a pri texte „…všetci ľudia si budú bratmi“ spievali vokál A. Pre „stranu“ to vraj nebolo vhodné… Hudobne boli zbor aj orchester na veľmi dobrej úrovni. Koncert preberala televízia, sledovali ho desiatky miliónov ľudí.

Čo by ste privítali na domácej opernej scéne?

Vo svete sa menia systémy a aj u nás je dôležité zadefinovať si, akým systémom sa bude operné divadlo robiť. Buď je to systém pravej talianskej staggiony, alebo pôjdeme ďalej s týmto súčasným, starým systémom repertoárového divadla, alebo sa zavedie tzv. blokový systém, ktorý zaviedli v Brne a je praktický po viacerých stránkach. Čo sa týka repertoáru, potešilo by ma ak by sa na opernej scéne popri svetovej klasike či populárnom repertoári pravidelne objavilo aspoň raz v sezóne slovenské klasické operné dielo, alebo nové dielo súčasných autorov, prípadne svetová moderna vo svete dávno hrávaná. Osobne by som privítal napríklad viac Rossiniho, ale nie Barbiera zo Sevilly, ktorý sa na Slovensku hrá stále. Tento geniálny autor má veľmi veľa kvalitných a zaujímavých opier, spomeniem napríklad Cenerentolu či Talianku v Alžíri a mnohé ďalšie. Brilantnosť a pozitivita jeho tvorby by mohla byť v našej zvláštne dobe prínosom.

Gustáv Beláček, koncert so Slovenskou filharmóniou,
foto: Ján Lukáš

Čo pripravujete v najbližšom čase?

Pripravujem CD cyklov piesní, ktorým sa snažím čiastočne splatiť dlh slovenským skladateľom. Iljovi Zeljenkovi, ktorý mi venoval cyklus Aztécke piesne II a aj som ich premiéroval. Gerhard Auer mi pred 20 rokmi dal do rúk noty so slovami ,,toto by mohlo byť pre vás”. Upravil pre sláčikové kvarteto Vier ernste Gesänge Jonnesa Brahmsa. Na CD budú aj Suchoňove Bačovské piesne, Tri piesne pre bas v úprave Petra Zagara pre sláčikový orchester a ária pre bas od Tadeáša Salvu. Bude to premiérová nahrávka všetkých týchto cyklov. Pripravujem sa aj na štvorrolu zloduchov v nových Hoffmannových poviedkach v Opere SND. V zahraničí ma čakajú piesňové koncerty, niekoľko festivalových vystúpení a s orchestrami viacero omší.

Vo februári ste oslávili okrúhle životné jubileum. Čo by ste si pri tejto príležitosti najviac želali?

Zdravie a spokojnosť prináša šťastie.

Prajem vám všetko najlepšie, ešte veľa krásnych postáv a rodinnú pohodu. Ďakujem za rozhovor.

Rozprával sa: Ľudovít Vongrej

Viac informácií o Gustávovi Beláčkovi na www.gustavbelacek.com

video

Operné gala v Kežmarku 2019
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Ľudovít Vongrej

šéfredaktor Opera Slovakia, predseda redakčnej rady Opera Slovakia, spravodajca, publicista, odborný editor a hudobný producent, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Jeden komentár

  1. Terézia Ursínyová

    Gustávovi Beláčkovi zo srdca srdečne gratulujem k významnému životnému jubileu a prajem mu veľa rokov úspešnej umeleckej práce v opere i na koncertných pódiách doma aj v zahraničí. Dobre nás reprezentuje! Takéto bilancie pripomenú širšej verejnosti úspechy našich spevákov v zahraničí a priblížia ich aj ľudsky. Na rozdiel od (v médiách) preferovaných činohercov, o našich úspešných hudobných interpretoch verejnosť často ani netuší, ako a kde nás čestne reprezentujú. Navyše – to, čo spravil v Kotešovej pre rekonštrukciu a zachovanie vzácnej slovenskej historickej pamiatky a jej oživenie ďalším (nielen rodinným) životom, hovorí veľa o ľudsky vzácnych hodnotách jubilanta. Veľa ďalších pekných rokov života, pán Beláček !”

    Terézia Ursínyová

Zanechajte komentár