Dnes je: nedeľa, 19. 8. 2018, meniny má: Lýdia, zajtra: Anabela

Gustav Mahler s Elīnou Garančou a Christianom Thielemannom v Drážďanoch

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V rámci 7. symfonického koncertu Sächsische Staatkapelle Dresden sa v Semperovej opere v dňoch 25., 26. a 27. 2. 2017 uskutočnili večery, ktoré ponúkli nie každodenný program a už vôbec nie bežný zážitok. S dirigentom Christianom Thielemannom a mezzosopranistkou Elīnou Garančou zaznelo jedno z kľúčových symfonických diel prelomu 19. a 20. storočia, 3. symfónia pre altové sólo, chlapčenský, ženský zbor a veľký orchester Gustava Mahlera. MDR Kultur a MDR Klassik prenášali tretí koncert live.

Ani tomu nie je tak dávno, čo symfónie Gustava Mahlera patrili do kabinetu hudobných rarít. S jeho Treťou symfóniou majú dokonca jeho obdivovatelia problémy či ťažkosti dodnes. Už aj preto, že jej prvá časť je na niektorých nahrávkach taká dlhá, že by sa do jej minutáže zmestili i celé Mozartove alebo Beethovenove symfónie. Gustav Mahler ju komponoval v svojom kompozičnom domčeku v Steinbachu pri Attersee v lete 1895 a 1896. Tam vznikol impulz vytvoriť nové mamutie vokálno-symfonické dielo.

Mahlerov kompozičný domček na brehu Attersee, 2014,
foto: A. Schindler

Keď som pred pár rokmi stála sama v Mahlerovej kompozičnej mini „dielni“ na brehu jazera obkoleseného vencom hôr, uvedomila som si, s akou intenzitou musel túto atmosféru do seba vstrebávať Gustav Mahler a koľko z nej musel do svojej hudby napokon zakomponovať. Jeho hudba pôsobí na nás zdanlivo tak nedotknuteľne ako na nás vplýva okolitá panenská príroda. Ale v konečnom výsledku je Mahlerova hudba explozívna a bojujúca so životom a bôľom, je taká rozmanitá, ako je to možné – občas až žasnúc – pozorovať práve v prírode samej. Mladému dirigentovi Brunovi Walterovi, ktorému vtedy 35-ročný Mahler svoje nové dielo pri jazere v klavírnej verzii predstavil, bol vraj doslova omráčený mohutnosťou a novátorstvom hudobnej reči tohoto nového symfonického videnia a chápania sveta. (pozn. red.: B. Walter pôsobil v sezóne 1897 – 1898 aj v Mestskom divadle v Prešporku, do ktorého ho za dirigenta nemeckému riaditeľovi Emanuelovi Raulovi odporučil Gustav Mahler, písali sme o ňom TU…) Pre už spomenutú rozsiahlu prvú časť symfónie použil Bruno Walter výstižný pojem „Urlaut“ – niečo úžasné, stojace práve na začiatku, niečo ešte neartikulované, nevyslovené, niečo ohurujúce… Spätosť Mahlerovej hudby s okolím  pripomína i Walterova nasledovná spomienka: keď k Mahlerovi do Steinbachu pri Attersee prišiel, bol očarený nádherným prostredím. Mahler ho však upozornil, že sa zbytočne vyžíva, že už všetko tak či tak zakomponoval do svojej hudby, čiže pre oči iných už nič na obdivovanie na okolí neostalo.

Klavír v Mahlerovom kompozičnom domčeku 2014,
foto: A. Schindler

Pristavme sa iba pri pôvodnom pomenovaní jednotlivých častí: Symfóniu skoncipoval Mahler do dvoch dielov: do prvého a druhého. Úvod nazval „Pan erwacht“ (Pan sa prebúdza), nasledovné číslo I malo názov „Sommer marschiert ein“ (Leto prichádza). Druhý diel pozostával z čísiel II až VI, z akéhosi stupňovania prirodzeného života obklopeného kvetmi, tónmi, človekom a vrcholom všetkého – láskou: „Was mir die Blumen auf der Wiese erzählen“ (Čo mi rozprávajú kvety na lúke), „Was mir die Tiere im Walde erzählen (Čo mi rozprávajú zvieratá v lese), „Was mir der Mensch erzählt“ (Čo mi rozpráva človek), „Was mir die Engel erzählen“ (Čo mi rozprávajú anjeli) a „Was mir die Liebe erzählt“ (Čo mi rozpráva láska). Rímske číslice zodpovedali jednotlivým častiam symfónie. Azda v žiadnom inom symfonickom diele nenájdeme podobne popísaný vnútorný obsah častí, azda nikde inde nie je program tak zrejmý a konkrétny ako v pôvodne Mahlerom zamýšľanom zverejnení obsahu. Tieto prvotné  názvy v nás dnes priam provokujú predstavivosť a otázku, aká hudba by sa mohla za nimi skrývať: iná ako ju napokon skladateľ zaznamenal do partitúry? Napriek tomu, že Mahler zamýšľané názvy jednotlivých častí nepoužil, program symfónie ostal, zdá sa, nedotknutý, je taký, ako ho skladateľ hneď na začiatku plánoval – a hovorí k poslucháčovi prostredníctvom celého kozmu. Mahlerov hudobný vokabulár je (pre mňa) slovom nevystihnuteľný, jeho hudba je obrovským kolosom excentrizmu, vrúcnosti, náhodnosti, humoru, prehry i víťazstva, je to quasi otvorená hudobná dráma bez javiska, kulís a kostýmov. Tesne po dokončení symfónie dúfal, že týmto dielom snáď konečne zožne potlesk, ale čoskoro sa sám nádeje na úspech predbežne vzdal. Bol si vedomý zvláštnosti svojej novinky: „Že som dielo nazval symfónia, nie je vlastne výstižné, pretože na jej typickú formu vôbec nenadväzuje. Ale pre mňa symfónia znamená vybudovať svet so všetkými možnosťami dostupnej techniky.“ A ako dnes vieme, nie len techniky, ale i obsadením.

Svoju Tretiu symfóniu zveril Mahler obrovskému symfonickému interpretačnému aparátu, altovému sólu, navyše aj chlapčenskému a ženskému zboru. Už toto určenie si vyžaduje mimoriadne interpretačné podmienky. Diela sa nemôže zhostiť napríklad provinčný orchester na malom koncertnom pódiu. Ba i najnovšie uvedenie diela v nedávno nákladne vytvorenej „koncertnej izbe“ na veľkorysom javisku Semperovej opery sa ukázalo trošku priestorovo tesné – veď len orchester pozostával zo 105 inštrumentalistov. Ale práve na tomto koncertnom pódiu už zazneli v podaní Drážďanskej Sächsische Staatskapelle objavné interpretácie Mahlera, v poslednom čase predovšetkým v podaní prvého hosťujúceho dirigenta Myunga-Whuna Chunga.

Koncert Sächsische Staatskapelle Dresden, 2018,
Christian Thielemann, Sächsische Staatskapelle Dresden,
foto: Matthias Creutziger

Šesťčasťová Mahlerova Tretia symfónia v poňatí šéfdirigenta Christiana Thielemanna bola koncom februára na troch vypredaných koncertoch (spolu šlo o takmer 4000 poslucháčov) dirigentovou osobnou premiérou (autorka navštívila tretí koncert dňa 27. 2.). A hudobný svet bol zvedavý, čo urobí práve z tohoto Mahlerovho míľnika Christian Thielemann, nekorunovaný kráľ interpretácií hudby Wagnera, Brucknera a Richarda Straussa, hudby diametricky inej ako je tá Mahlerova. Len pred niekoľkými týždňami, na začiatku sezóny, zažili Drážďany bezpríkladnú investíciu šéfdirigenta Drážďanskej filharmónie Michaela Sanderlinga do Mahlerovej obrovitej Ôsmej symfónie, čo bola nepochybne tichá umelecká výzva aj pre kolegu Thielemanna. Práve túto symfóniu, okrem toho i Mahlerove Adagio a jeho niekoľko piesní  uviedol už Thielemann počas jeho pôsobenia v Mníchove. Od tých čias sa však Mahlerovej hudby nedotkol.

Mimoriadnu interpretačnú dimenziu recenzovaného večera dalo tušiť už rozsiahle, pomaly sa stupňujúce navodenie hlavného pochodového motívu prvej časti Tretej symfónie v ponímaní Thielemanna s nástojčivými rezavými tutti, brilantnými bicími nástrojmi (obsluhovalo ich 11 hráčov) či nádherným husľovým sólom koncertného majstra (Matthias Wollong). Dychy, sláčiky i bicie viedli po úvode chaotické disonantné dialógy, ako tutti ústili do triumfu heroických zvukových obrazov, abruptné zmeny tónin občas zastavili hudobný tok a hudobné dianie, aby sa ono znova vyrútilo jubilujúc napred. V gradujúcej Mahlerovej výpovedi sa premietlo nekonečné množstvo dynamicky a agogicky stúpajúcich a klesajúcich hudobných segmentov, z nich sa skladal – a napokon poskladal – výsledný naddimenzionálny obraz. Za krátku pauzu pred druhou časťou boli nepochybne vďační nielen hudobníci, ale aj prítomne publikum. Po prvých náročných 40 minútach sme sa potrebovali nadýchnuť. Druhá, tiež čisto inštrumentálna časť, bola v tempe, forme a štýle menuetu doslovným protipólom toho chaosu, ktorý jej práve predchádzal. Jemné pastorále, elégia, trošku rokoka, variácia témy menuetu – to všetko sa vznášalo na pizzicatovom delikátnom podnose. Tretia časť, komponovaná tiež iba pre orchester, sa hlásila mahlerovským typickým humorným pozorovaním sveta, štylizáciou, tragikomikou, groteskou, ľudovou piesňou i smútočným spevom, ktorý neznel smutne. Thielemann so svojim  orchesterom nadobudli v tejto časti priam krídla, ktoré im umožnili veľkolepú, akúsi skurilnú interpretáciu s neustále sa hlásiacim sólom posthornu, zahraným akoby nešlo o háklivý dychový nástroj, ale o vláčny ľudský hlas (Mathias Schmützler).

Koncert Sächsische Staatskapelle Dresden, 2018,
E. Garanča, C. Thielemann, Sächsische Staatskapelle Dresden, ženský a detský zbor Sächsischen Staatsoper Dresden,
foto: Matthias Creutziger

Štvrtou časťou sa vinie altové sólo, nočná pieseň pútnika z Nietzscheho „Also sprach Zarathustra“ (Tak vravel Zarathustra). Nepočuteľné a krehké bolo expresívne pianissimo v harfách, sláčikoch a napokon v altovom sóle. Sólistka, už roky v opernom i koncertom svete v superlatívoch skloňovaná mezzosopranistka Elīna Garanča, zaspievala to, „čo rozprával človek“, jednoducho nádherne. Výzva, „Ó človek! Daj pozor!“, je univerzálnym posolstvom. Avšak v poňatí sólistky, v jej zamatovom hlasovom zafarbení a v okamihu jej interpretácie, bola táto výzva nanajvýš osobná, subtílna, naplnená zdráhajúcou sa neistotou, ktorú podčiarkovali sólové husle. Táto časť bola absolútnym vyvrcholením hudobného diania, jeho stupňovanie sa zdalo už nemožné. Ale napätie nepovolilo. V ďalšej, piatej časti symfónie, Mahler opäť použil slovo, tentokrát text z „Chlapcovho zázračného rohu“. Ide o spev anjelov, ktorý je Mahlerom spracovaný opäť vtipne, s humorom. Tu zasiahol do diania s obdivuhodnou suverenitou Detský zbor Semperovej opery pripravený zbormajsterkou Claudiou Sebastian-Bertschovou. Chlapčenský spev, ich neustále bim-bam podporené šiestimi zvončekami, vytvorilo atmosféru detskej naivity, čistoty. Je to predposledná, krátka, ale opäť výrazovými i harmonickými kontrastmi nabitá hudobná časť na ceste k vykúpeniu človeka (ľudstva?). V popredí stála znova individualita Elīny Garanče vzbudzujúca svojím hlasovým zafarbením a sprostredkovaním hudobného zápisu zimomriavky. Do hudobného diania vstúpili i dámy Zboru Saskej štátnej opery – vedené zbormajstrom Jörnom Hinnerkom Andresenom – s ich vysokým profesionálnym vkladom.

Rozsiahle čisto inštrumentálne záverečné Adagio, šiesta časť symfónie, bola Mahlerom, Thielemannom a orchestrom prešpikovaná vrúcnosťou a vďakou za lásku, za nádej v dobro, za vieru vo vykúpenie. Tak veľmi sa natískala paralela s neskorými adagiovými „modlitbami“ Antona Brucknera, tak nadpozemsky sa v pianissimách vznášalo v éteri nefalšované, ozajstné posolstvo skladateľa a interpretov. Mahlerova hudba zapísaná v metricky a tempovo komplikovanej partitúre a opatrená množstvom pokynov k nasadeniu hudobných nástrojov, či práci s dynamikou, plynula akoby sama od seba, akoby ju nebolo potrebné od dirigentského pultu ani riadiť, akoby bola riadená niečím vyšším, snáď celým kozmom v zmysle pôvodného programového zámeru „Čo mi rozpráva láska“. Iba na chvíľu sa napätie stratilo, snáď i zámerne, aby poslucháč, ale hlavne dirigent nabral (doslova) nový dych a doviedol symfóniu do úderného konca. Thielemann podal tohto prvýkrát dirigovaného a obrovitého Mahlera s obdivuhodnou dramaturgiou, do posledného taktu a do posledného predznamenania premyslenou hudobnou réžiou, navyše s orchestrom, akého ojedinelá kultúra tónu je pre Mahlerovu hudbu conditio sine qua non. Neutíchajúci štvrťhodinový potlesk patril dirigentovi a orchestru, zhostila sa ho pochopiteľne i mezzosopranistka Elīna Garanča, za excelentné sóla koncertný majster Staatskapelle Matthias Wollong, už spomínaný trúbkár (posthornista) Mathias Schmutzler, ale i celý rad ďalších špičkových dychárov. Facit koncertu je nasledovný: opäť  si bolo možné uvedomiť, že nielen Mahlerove posolstvo, ale i možnosti jeho interpretácie sú nevyčerpateľné…

Autor: Agata Schindler

písané z koncertu 27. 2. 2018

Koncert Sächsische Staatskapelle Dresden
Semperova opera v Drážďanoch
25., 26. a 27. februára 2018

dirigent: Christian Thielemann
sólistka: Elīna Garanča, mezzosoprán
zbor: ženský zbor Sächsischen Staatsoper Dresden
zbormajster: Jörn Hinnerk Andresen
detský zbor: detský zbor Sächsischen Staatsoper Dresden
zbormajsterka: Claudia Sebastian-Bertsch
orchester: Sächsische Staatskapelle Dresden

program koncertu

Gustav Mahler (1860 – 1911) Symfónia č. 3 d mol
pre altové sólo, chlapčenský zbor,  ženský zbor a veľký orchester

Prvý diel
I. Kräftig. Entschieden
Druhý diel
II. Tempo di Menuetto. Grazioso
III. Comodo. Scherzando. Ohne Hast
IV. Sehr langsam. Misterioso
V. Lustig im Tempo und keck im Ausdruck
VI. Langsam. Ruhevoll. Empfunden

www.staatskapelle-dresden.de


Ak vás tento článok zaujal a chceli by ste byť informovaní o novinkách na webe Opera Slovakia, prihláste sa na odber pravidelného týždenného newslettera.

Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Agata Schindler

hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár