Hamburgský orchester a Juraj Valčuha v Bratislave EXCELOVALI…

1

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Ďalší z orchestrálnych koncertov Bratislavských hudobných slávností patril NDR Sinfonieorchester Hamburg a slovenskému, už medzinárodne renomovanému dirigentovi Jurajovi Valčuhovi (7.10.). Aj tento večer bol ozdobou 51. ročníka nášho medzinárodného festival.

Treba povedať, že nielen kvôli sympatiám voči bratislavskému rodákovi – dirigentovi, ktorý  svojou osobnosťou nepochybne určoval kvalitu a podtext celého zážitku, ale aj orchestru a dramaturgii programu, ktorá gradovala večer od úvodného diela: Čajkovského ouvertúry – fantázie Romeo a Júlia, cez Prokofievov Koncert pre husle a orchester č. 2 g mol op. 63 – so sólistom, ďalším vynikajúcim ruským husľovým virtuózom Valerijom Sokolovom. (Tohtoročné BHS zaznamenajú vo svojich análoch mladé ruské interpretačné umenie ako dominujúce – čo je dôkazom nielen veľkej generačnej výmeny v ruskej hudbe, ale aj v neustálom prílive nových talentov, ktorých dokáže produkovať jednak klasická ruská škola a ďalšie školenie i konfrontácia so zahraničnými pedagógmi).

BHS 2015 - NDR Sinfonieorchester Hamburg, Valeriy Sokolov, foto: Alexander Trizuljak

BHS 2015 – NDR Sinfonieorchester Hamburg,
Valeriy Sokolov,
foto: Alexander Trizuljak

Umenie – pôvodom z ukrajinského Charkova pochádzajúceho – Valerija Sokolova, ktorý rozvíjal svoje o. i. na škole Yehudi Menuhina v Anglicku (kde študoval u ruskej pedagogičky Natálie Bojarskej), r. 2005 získal Veľkú cenu na Medzinárodnej súťaži George Enescu v Bukurešti + doterajšia medzinárodná sólistická skúsenosť a kariéra tridsiatnika Sokolova na nás zažiarili v Prokofievovom koncerte. Je to dielo z rozhrania moderny a návratov skladateľa k rusky oduševnenej lyrike (koncert autor napísal v dobe, keď pracoval na balete Romeo a Júlia). V dobe písania koncertu bol Prokofiev síce presvedčený modernista (1935) a svetobežník, no pomaly sa chystal na návrat do rodnej zeme – nuž, začal krotiť svoj výbojný, provokujúci, sarkasticko – groteskný jazyk do miernejšej výrazovej podoby a lyrizmu. Koncert začína krátkym sólom, vzápätí úvodná téma vrastá do plného zvuku orchestrálnych farieb a citovania ďalšej lyrickej, tiež husľami uvedenej témy – pričom obe sú spracované orchestrálno-sólisticky vo voľnej sonátovej forme (Alegro moderato). Lyrickou strunou, istým meditovaním pokračuje aj druhá, pomalá časť koncertu, napísaná v trojdielnej forme (Andande assai). Tretia časť koncertu (Allegro, ben marcato) vypointovala tanečnosť hlavnej témy. Celkový temperament finále prekryl vedľajšiu melodickú tému, ktorá sa „mihla“ ako istý kontrast. Orchester už tu naznačoval svoju plnozvučnosť a podriadenosť celkovej koncepcii dirigenta. Prokofiev v tomto koncerte jedinečne prepojil modernistické kompozičné autografy s lyrickými piesňovými ruskými ozvenami, pričom nezaprel ani vedomé nadväzovanie na klasické formy kompozičnej práce (zvlášť Brahmsovej). Hudba 2. husľového koncertu je však – napriek deklarovanej a skutočne i zaznievajúcej lyrike – prevažne zvukovo agresívnejšia, harmonicky a melodicky moderná, nehovoriac o príznačnej Prokofievovej náročnosti na sólistickú virtuozitu (ktorú Prokofiev obyčajne prezentoval vo svojich klavírnych koncertoch). Valerij Sokolov na šťavnato znejúcich husliach dokonale predviedol všetky požiadavky diela, bezpečne ho zahral spamäti, dokonale korešpondujúc s presnými gestami dirigenta a s precízne zladeným nemeckým orchestrom z Hamburgu. Pod rukami Juraja Valčuhu dokázal priblížiť náročnú kompozíciu jej obsahom a iskrivosťou pred naplnenou Redutou.

BHS 2015 - NDR Sinfonieorchester Hamburg, Valeriy Sokolov, Juraj Valčuha, foto: Peter Brenkus

BHS 2015 – NDR Sinfonieorchester Hamburg,
Valeriy Sokolov, Juraj Valčuha,
foto: Peter Brenkus

Vytlieskaný prídavok Sokolova z odkazu Fritza Kreislera bol bonbónikom, v ktorom huslista demonštroval to, čo mu neumožnil zasa Prokofievov husľový koncert: rôznorodé finesy husľovej romantickej hry, náročné behy, arpeggia, dynamické jemnosti a odtiene, harmonické dvojhmaty, neobíduc nádhernú melodickosť husľovej prskavky, vychádzajúcej z tradície viedenských capriccií skladateľa. Skratka – absolútnosť husľovej virtuozity, odvíjajúcej sa od čias Paganiniho do špecifického odkazu rakúskeho huslistu a skladateľa Fritza Kreislera. V prídavku Valerij Sokolov preukázal vrcholy husľového umenia, ktoré v sólisticko-orchestrálnom koncerte bývajú podriadené celkovému posolstvu hudobného celku.

Po prestávke, ktorá býva na festivalových koncertoch neprimerane dlhá, no zrejme spoločensky využitá, zazneli dve nádherné skladby, maximálne vyhovujúce temperamentu a absolútnosti dirigenta. Treba však už v úvode povedať, že aj NDR Sinfonieorchester Hamburg, založený r. 1945, je skvelým telesom, ktoré má zvučné, ako olejom zvýraznené farby jednotlivých skupín nástrojov: cez sláčiky, drevá, plechy, až po sekciu bicích. Všetky sa skvele prezentovali nielen v prvej polovici koncertu, ale najmä v dielach po prestávke: V Donovi Juanovi – symfonickej básni op. 20 od Richarda Straussa a v Ravelovej symfonickej básni La Valse. Človek sa mohol iba pousmiať nad konštatovaním autora bulletinu, ktorý charakterizoval Straussovu hudbu a epochu ako „monštrum, aké sa priživuje na kráse, pričom ju neprodukuje, nevytvára… to je Don Juan, alias koniec 19. storočia.“ Násilné prepájanie spoločenských udalostí i zlomov na tvorbu autorov je príkre. Často ani vonkajšie znaky osobnosti toho-ktorého skladateľa a jeho životných „rozvrhov“ práce nič nepovedia o vnútornom živote a náboji hudby. Jeden komponuje v extáze, iný v hodinovom plánovaní života (i jeho pohodlných stránok), no pripájať k R. Straussovi akýsi prívlastok príživníka na kráse umenia, len preto, lebo žil na rozhraní bell époque a krutého 20. storočia je kruté. Prečo sa to nepíše o obdivovanom Mahlerovi? Aj on bol príživníkom na kráse? Nechajme tak…

BHS 2015 - NDR Sinfonieorchester Hamburg, Juraj Valčuha, foto: Alexander Trizuljak

BHS 2015 – NDR Sinfonieorchester Hamburg,
Juraj Valčuha,
foto: Alexander Trizuljak

Stačí sa započúvať do hudby, aby sme zabudli na detaily reálneho života skladateľa. Téma samotného zvodcu – Dona Juana – i následné hudobné vstupy jeho „obetí“, sú obrazne silné, v reprízach žalospevov majstrovsky spracované v husľových, hobojových či anglickým rohom zahraných návratoch a variáciách, ale aj v celkovom skone finálnych obrazov hrdinu po posledný akord. Vášnivé spracovanie známej drámy do symfonickej básne je neskoro romantickým, po každej stránke preexponovaným hudobným celkom. Nejde pritom len o akúsi „ilustráciu“ deja, ale svojbytný opus, ktorý podnecuje poslucháčsku fantáziu k individuálnym obrazom. Interpretácia Dona Juana – a najmä následného Ravelovho „La Valse, básne orchestrálnych farieb a trojdobového víru viedenského valčíka, ktorý predostiera nielen vrcholy, ale aj úpadok jednej krásnej tradície… to bola hudobno interpretačná nádhera! Pritom všetko v ohnivom a neprekonateľnom ravelovskom orchestrálnom aranžmáne, ktorý Juraj Valčuha a hamburskí orchester rozvinuli do rytmicko-dynamického ošiaľu. V ňom sa diminuendo nebadane menilo do prestissima, pianissimo do narastajúceho plnozvučného forte, hladina zvukov a rytmov sa neustále vlnila – v napätom očakávaní, čo bude nasledovať, aké obrazy nám odokryje čarokrásne znejúci nemecký orchester. Nielen sláčiky a drevá – ale hlavne plechy sme v podobnej jednote, sile a účinnosti dlho nepočuli v Koncertnej sieni SF! Parafráza na viedenský valčík bola – opäť – nielen deklarovaným „úpadkom európskej civilizácie“ (viď bulletin), či Ravelovou „reakciou na hrôzy a utrpenia“ 1. svetovej vojny (Ravel napísal skladbu r. 1920), ale – citujúc slová samotného skladateľa: „Človek by mal vidieť iba to, čo hudba vyjadruje: vzostupný priebeh, metamorfózy zvukovosti a postupné presvetľovanie pohybu a scény.“ A ďalej: „V rotáciách valčíka som nevidel tanec smrti a zániku, ale skôr zápas medzi životom a smrťou.“ Aj tu by sa dalo „dumať“ či ide o život a smrť v priamom význame človečenstva, alebo o doháňanie vtieravého rytmu, jeho akcentov a odrazov vo víre hudobnej palety orchestrálnych farieb. Ravel sa v La Valse celkom ponoril do majstrovstva komponovania, unášaný neustálym pohybom k definitívnemu záveru – ako vo svojom Bolere, kde však vychádzal z jedinej geniálnej témy. Umelcom vždy ide o obrazy ľudskosti – ale v takých, metamorfózami vzdialených spracovaniach, že medzi reálny život a hudobné obrazy ťažko vnášať spojnicu.

BHS 2015 - NDR Sinfonieorchester Hamburg, Juraj Valčuha, foto: Peter Brenku

BHS 2015 – NDR Sinfonieorchester Hamburg,
Juraj Valčuha,
foto: Peter Brenku

Dirigent, Slovák (!) Juraj Valčuha bol vo všetkých skladbách večera kráľom pred vyše 80-timi hudobníkmi. Najmä v druhej polovici večera vygradoval účinok svojho dirigentského „panovania“, bez toho, aby sme čo len náhodou zbadali, že orchester váha či nereaguje na jeho jasné gestá rúk a celého tela. Napokon – v predohre k tretiemu dejstvu opery Lohengrin, ako prídavku – bolo vidieť, ako ochotne so „svojím“ dirigentom nielen hrá, ale po standing ovation sa hráč s hráčom v nadšení objíma, čo, teda, vidno len zriedka po takýchto namáhavých večeroch. Valčuha nie je dirigent – tanečník, no predsa dáva do pohybu všetok výraz a gráciu. Má v sebe mladistvú energiu a osobitú vášnivosť prežívania každého tónu, frázy, zadania presných rúk, pritom je to už skúsený majster dirigovania, ktorý v mladom veku prešiel všetkými významnými svetovými orchestrami (dokonca opernými domami), aby dokázal, že patrí k najvyhľadávanejším dirigentom súčasnosti. Je šéfdirigentom Orchestra Sinfonica Nazionale della RAI Torino – ale jeho dirigentské plány na túto sezónu (ak nerátame turínske pôsobenie a to, čo za naším dirigentom už je na koncertnom pódiu Európy, Ameriky i Japonska a v operných produkciách) sú ozaj svetové: opätovná spolupráca s Newyorskou filharmóniou (ktorí z našich dirigentov sa tým môže pochváliť?), so San Francisco Symphony, pozvanie do Orchestre de Paris, Orchestre National de France, Mníchovskej filharmónie, Českej filharmónie, Švédskeho rozhlasového orchestra, do Santa Cecilia Orchestra v Ríme, Maggio Musicale vo Florencii, turné s Bamberskými symfonikmi – v Budapeštianskej opere zasa dirigovanie Wagnerovho Parsifala…

Iba si rozprávkovo vzdychneme: či jesto pravda na svete? Čo v preklade znamená približne toto: počuli, vedeli a videli tohto dirigenta tentokrát i naši umeleckí riaditelia z Opery SND? Zo SF tam boli… Osloviť na nejaký projekt totiž možno umelca aj desať rokov dopredu – vrátane naplánovania financií. Len si nemyslieť, že existuje iba jedna umelecká pravda (a osobnosť) na svete. Ako to je takmer pravidlom na Slovensku.

Autor: Terézia Ursínyová

Viac o koncertoch Bratislavských hudobných slávností nájdete na
Podporte časopis Opera Slovakia a získajte vstupenky do Opery SND alebo knihu
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka

Jeden komentár

  1. Veľká vďaka, pani Ursínyová, za Vašu recenziu, s ktorou sa možno len v celom rozsahu stotožniť. Aj vďaka Vašej recenzii si človek môže znovu vybaviť ten silný zážitok, ktorý zanechali Juraj Valčuha, Valerij Sokolov a hamburský orchester. Pre mňa spolu s orchestrom z Monte Carla asi vrchol tohtoročných BHS. Myslím, že treba oceniť manažment BHS, že na Valčuhu nezabúda a aj my na Slovensku máme možnosť sledovať aspoň okrajovo vývoj tohto nášho mimoriadneho dirigenta a umelca. Jeho vystúpenia v rámci BHS patrili vždy medzi absolútne vrcholy, či už v r. 2011 s jeho domovským orchestrom, alebo v r. 2013 so SF a SFZ (Verdiho Rekviem) a pre mňa doteraz jeho najpôsobivejšie vystúpenie s Rimanmi od sv. Cecílie (čarokrásne Respighiho fontány a pínie a už vtedy ponúkol aj Ravelov La Valse). Mimochodom, niekedy mám pocit, čo sa týka výberu skladieb resp. autorov, ako keby trochu súperili s Villaumeom 🙂
    Môj obdiv voči Valčuhovi spočíva aj v tom, že sa nesnaží lacno prezentovať u poslucháča cez tzv. “populár” a nesnaží sa umelo strhnúť na seba priazeň publika, nebodaj vyvolať za každú cenu standing ovation. Valčuhova veľkosť je v inom, v čom, to presne opísala autorka recenzie. A presne toto potvrdil aj stredajší koncert. Valčuha neprišiel ohromiť slovenské publikum kasovými trhákmi a tak po odznení záverečnej skladby nastal v sále celkom kúzelný moment, inak už takmer obligatórne vstávajúce a aplaudujúce publikum ostáva sedieť a jediný kto vstal a tlieskal v stoji, bola práve autorka recenzie (zvyšok publika sa pridal až úplne v závere, po odznení prídavku)
    K reakcii na Vašu recenziu ma však prvotne vyprovokoval Váš povzdych na záver. Myslím, že riaditelia nielen opery SND pravdepodobne nevedia, určite nevidia a asi ani nepočujú. Ak by napríklad vedeli, že v Bratislave prebieha niečo, ako sú BHS, tak by možno zvážili načasovanie baletnej premiéry, prípadne pozvanie významnej svetovej speváčky. Riaditelia opery určite nevideli, lebo boli v opere na Carmen, čo tam potom, že tu diriguje nejaký Valčuha, keď my sme sem dotiahli Kasarovú a už aj tak nie príliš početné bratislavské publikum (vrátane kritikov, ktorí poväčšine uprednostnili Carmen) sa môže rozkrájať. Ale pravdepodobne je to jedno, veď operu asi mali predovšetkým zaplniť návštevníci spoza hraníc, ktorých sem dovezie jedna agentúra. Len škoda, že tentoraz asi požadovaný počet účastníkov zájazdu nedorazil, keďže ešte v deň predstavenia bolo na predaj nezanedbateľné množstvo vstupeniek (výška vstupného asi tiež zohrala svoju rolu). Ťažko však vysvetľovať, že je to len zhoda náhod a že Kasarova mala jediný voľný termín. Minulý rok nasadila opera SND proti Viedenským filharmonikom na BHS Dona Giovanniho s Plachetkom, Kocánom a Kurucovou. Tak si bratislavské publikum vyber… A riaditelia opery SND asi ani nebudú počuť Váš povzdych, pani Ursínyová, tak sa snažím aspoň trochu povzdychnúť si s Vami a žiaľ, necítim sa pritom veľmi rozprávkovo. Emmanuel Villaume je siedmy rok šéfdirigentom SF, je síce dosť dobrý pre MET a ROH, pre SND však asi nie, takže ani Valčuhu sa mi tak skoro v opere SND nedožijeme. Ale chvalabohu, že aspoň SF vie, vidí a počuje a Valčuha konečne bude aj v riadnej sezóne (17. – 18. 12. 2015, 10. – 11. 3. 2016 a 2. – 3. 6. 2016). A na záver môj rozprávkový povzdych: Túto sezónu končí Villaume ako šéfdirigent v SF, čo tak ponúknuť tento post Valčuhovi? Alebo pravidlá na Slovensku nepustia?

Zanechajte komentár