Dňa 25. júna uplynie stodvadsaťpäť rokov od narodenia českej dramatickej opernej speváčky, sopranistky Hany Pírkovej (narodila sa 25. júna 1894 v Místku v okrese Frídek-Místek, zomrela 3. decembra 1944 vo Veverských Kníniciach v okrese Brno-venkov), sólistky operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1921 – 1922, primadony Národného divadla v Brne v rokoch 1923 – 1930.
Hana Pírková vyrastala od ranného detstva vo východočeskom Žamberku, v meste s bohatou ochotníckou tradíciou. Pochádzala z učiteľskej hudobne založenej rodiny a obaja rodičia ju v snahe po hudobnom vzdelaní podporovali. V roku 1909 začala študovať na speváckom oddelení pražského konzervatória, v štúdiu pokračovala súkromne u L. Procházkovej-Neumannovej. Pôsobila v opere v Ľubľane (1918 – 1919), Osijeku (1919 – 1921), v Slovenskom národnom divadle (1921 – 1923) a v Národnom divadle v Brne (1923 – 1930). V rokoch 1940 – 1944 sa venovala pedagogickej činnosti na konzervatóriu v Brne.
L. Janáček: Její pastorkyňa, ND Brno, 1924, Hana Pírková (Kostelnička Buryjovka),
foto: Archiv ND Brno
Hana Pírková začala umeleckú dráhu ako sólistka opery v Ľubľane (Deželno gledališče, 1918 – 1919). Riaditeľom bol významný chorvátsky dirigent Friderik Rukavina a v divadle pôsobili viacerí českí umelci, napr. šéfrežisér Vladimír H. Marek, sopranistka Anna Richtrová, tenorista Josef Drvota a ďalší.
Z operetného repertoáru spievala Germaine v Planquettových Kornevillských zvonkoch, najväčší úspech dosiahla v postave Marty v d´Albertovej Nížine (1919), v ktorej tu pohostinsky vystúpila ešte v roku 1923. Na samostatnom na koncerte s klavírnym sprievodom českej pianistky Gusty Doubravskej spievala piesne Vítězslava Nováka a proroctvo zo Smetanovej Libuše (1919). Pírková bola aj životnou láskou a umeleckou inšpirátorkou slovinského básnika Iga Grudena, ktorý jej venoval svoju zbierku poézie o láske Narcis, vydanú v Ľubľane (1920). Kontakt udržiavali aj počas Grudenovho štúdia práva na Karlovej univerzite v Prahe, ale po návrate Pírkovej domov čoskoro kontakty prerušili a rozišli sa, keď nenašli kompromis pre riešenie miesta pobytu spoločného života.
V Chorvátskom národnom divadle v Osijeku (1919 – 1922) spievala napr. Giuliettu v Offenbachových Hoffmannových poviedkach (1919), Mařenku v Smetanovej Predanej neveste (1920) a Margarétu v Gounodovom Faustovi (1920). Postavy diablov, Kecala a Mefista spieval v týchto predstaveniach slovinský basista Josip Križaj, známy aj z hosťovania v Bratislave. Stvárnila aj Martu v d´Albertovej Nížine a Rechu v Halévyho Židovke, kde bol jej partnerom tenorista poľského pôvodu Stanislav Jastrzebski.
J. Offenbach, Hoffmannove poviedky, Osijek, 1920,
zdroj: monografiaja krizaj
V roku 1921 angažoval Hanu Pírkovú šéf opery Milan Zuna do operného súboru Slovenského národného divadla. Uviedla sa ako inteligentná speváčka zo zmyslom pre rytmus i dramatické nuansovanie postavou Milady zo Smetanovho Dalibora (1921). Kritika vyzdvihla jej pekný, zvučný, vyrovnaný hlas a prepracovaný výkon. Pre Dvořákovu Rusalku (1922, insc. 1920) našla primeraný herecký výraz, naplno rozvinula najmä jasavé, čisté a pevné výšky. Kritika poznamenala, že v Pírkovej divadlo získalo spoľahlivú predstaviteľku pre dramatické sopránové úlohy.
Pucciniho Tosca (1922, insc. 1921) v jej podaní bola plná vášne a temperamentu, skvostne znel jej hlas vo vysokej polohe, časť kritiky jej však vyčítala malú zrozumiteľnosť spievaného slova. Bez námahy zvládla Rechu v Halévyho Židovke (1922), kde zaujala príjemne znejúcim mohutným hlasom širokého rozpätia, vášnivým speváckym a hereckým prejavom. Podľa dobovej kritiky bola spevácky znamenitá a herecky dramaticky výrazná Venuša vo Wagnerovom Tannhäuserovi (1922). V reprízach spievala aj Alžbetu, v ktorej uplatnila svoj dramatický soprán. Bola skvelou Santuzzou v Mascagniho Sedliackej cti (1923, insc. 1921).
G. Puccini, Tosca, Opera SND, 1922,
zdroj: Archív mesta Bratislavy
Vysokou speváckou kultúrou vynikla ako štýlová Verdiho Amélia z Maškarného plesu (1923, insc. 1921). Vo Verdiho Aide (1923) zapôsobila sviežo znejúcim, nosným sopránom širokého rozsahu. V Smetanovej Libuši (1923, insc. 1920) v hudobnom naštudovaní Milana Zunu upútala majestátnym zjavom, ušľachtilým výrazom, vzornou vokalizáciou a do detailu premysleným hereckým výkonom.
Vytvorila neobyčajne plastický herecký obraz nešťastnej Káti v prvom uvedení Janáčkovej Káti Kabanovej (1923) na javisku SND v skvelom hudobnom naštudovaní Milana Zunu, v réžii Josefa Munclingra a v zaujímavej výprave Josefa Hurta. Pre postavu našla tón vrúcnej nehy i dramatického výrazu, obdarila ju svojím veľkým speváckym a hereckým umením. S vkusom a vzorne spievala Giuliettu v Offenbachových Hoffmannových poviedkach (1923, insc. 1922). V premiére opery chorvátskeho skladateľa Josipa Hatzeho Návrat (1923) v Košiciach podala Pírková v postave Jely mimoriadny, dramaticky pôsobivý výkon.
Hana Pírková (1894 – 1944),
foto: Archív DÚ
V rokoch 1924 – 1926 spievala Hana Pírková v Bratislave už iba pohostinsky. Opäť mala veľký úspech ako dôstojná Libuša v slávnostnom predstavení uvedenom v rámci Smetanovho cyklu na jeseň v roku 1924 pod taktovkou Oskara Nedbala. Podľa kritiky bola najlepšou predstaviteľkou tejto postavy, pre ktorú mala nielen postavu, ale aj skvelé hlasové dispozície a primeraný herecký výraz. Vo Wagnerovom Bludnom Holanďanovi (1925) v novom naštudovaní Oskara Nedbala vytvorila krásnu postavu jemnej, obetavej, trochu snivej a romantickej duše Senty s adekvátnym hereckým akcentom. Kritiku zaujala i nádhernými pianissimami v prekrásne prednesenej balade. Titulnú postavu Holanďana spieval rumunský barytonista Alexandru Lupescu, umelec s veľkou hlasovou kultúrou.
R. Wagner, Bludný Holanďan, Opera SND, 1925,
zdroj: Archív SND
Spievala aj Santuzzu v pamätnom historickom predstavení Sedliackej cti pod taktovkou Pietra Mascagniho (1925) a opäť excelovala svojim krásnym a mohutným hlasom (o účinkovaní Mascagniho v Bratislave sme písali TU…). V scénickom uvedení Dvořákovho oratória pre sóla, zbor a orchester Svätá Ľudmila (1926) získala v titulnej úlohe obdiv krásnym speváckym prejavom i premyslenou hrou. Posledný raz vystúpila v SND ako znamenitá Verdiho Aida (1926) s výborným Nikolom Melnikovom (Amonasro) pod taktovkou Bedřicha Holečka v predstavení prenášanom aj bratislavským rozhlasom.
Hana Pírková sa venovala aj koncertnej činnosti. S Jelenou Ježićovou a s klavírnym sprievodom Milana Zunu účinkovala na spoločenskom večierku Československo-juhoslovanskej ligy v Bratislave (1923), kde precítene a s temperamentom spievala slovinské národné piesne. S veľkým úspechom účinkovala na koncerte v Martine (1924) pri príležitosti stého výročia narodenia Bedřicha Smetanu spolu s Bronislavom Chorovičom a s klavírnym sprievodom Miloša Ruppeldta. Na koncerte usporiadanom Slovenským spevokolom interpretovali okrem skladieb zo Smetanovej tvorby aj piesne M. Schneidera-Trnavského a árie z ruských opier.
G. Verdi, Aida, Opera SND, 1926,
zdroj: Archív SND
Na koncerte v Prešove (1924) s čelistom Tomášom Svobodom a pianistom prof. Milošom Ruppeldtom spievala árie z Dvořákovej Rusalky a Smetanovej Libuše. Uchvátila aj prednesom slovenských ľudových piesní Mikuláša Schneidera-Trnavského, Viliama Figuša.Bystrého a Fritza Kafendu. Na koncertnom matiné v prospech slovenskej techniky v Košiciach (1926) účinkovala opäť s tenoristom Bronislavom Chorovičom a prof. Milošom Ruppeldtom, kde spievala slovenské piesne. V kantáte Vítězslava Nováka Búrka (1927), uvedenej v rámci symfonického koncertu v SND pod taktovkou Zdeňka Folprechta, spievala sólový part s tenoristom Františkom Furchom a basistom Dr. Janom Kolářom.
V Národnom divadle v Brne spievala Hana Pírková v roku 1922 pohostinsky Dvořákovu Rusalku a Miladu v Smetanovom Daliborovi a v nasledujúcej sezóne jej šéf opery František Neumann ponúkol angažmán. Už v postave Verdiho Aidy (1923) zaujala pekným hlasom, zvučným najmä vo vyššej polohe a vkusným hereckým prejavom. Páčila sa ako Senta (Wagner: Bludný Holanďan, 1923) a Dvořákova Rusalka (1923). Čoskoro sa vypracovala na post protagonistky súboru v náročnom dramatickom odbore.
Pírkovej najlepšie postavy sa vyznačovali štýlovosťou, vnútornou javiskovou charakterizáciou postáv a detailnou prepracovanosťou. K jej vrcholným kreáciám patrila Smetanova Libuša (1924) a Milada (Dalibor, 1924) a Dvořákova Rusalka (1924). Bola nežnou kňažnou v Dvořákovej opere Čert a Káča, 1928), energickou a vášnivo útočnou Marinou v Dvořákovom Dimitrijovi (1926). Vytvorila spevácky výraznú a herecky výstižnú Janáčkovou Kostelníčku Buryjovku v Její pastorkyni (1926), pozoruhodnú Káťu (Káťa Kabanová, 1928). Stvárnila titulné postavy vo Foersterovej Eve (1925), vo Fibichových operách Šárka (1925) a Hedy (1926).
L. Janáček: Káťa Kabanová, ND Brno, 1923, Hana Pírková (Káťa),
foto: Mindszenty/Archív ND Brno
Svoju muzikálnosť uplatnila i v českých moderných operách ako napr. operná speváčka Anita v priekopníckej inscenácii opery Ernsta Křenka Jonny hraje dokola (1927) v hudobnom naštudovaní Františka Neumanna a v réžii Ota Zítka, aj ako Tarsia v pôvodnej opere Karla Boleslava Jiráka Žena a bůh (1928) v naštudovaní Zdeňka Chalabalu.
Výnimočné hlasové dispozície uplatnila Hana Pírková vo Wagnerových operách ako Ortruda (Lohengrin, 1925) a Brünhilda (Valkýra, 1927). Bola dramatickou Leonorou v Beethovenovom Fideliovi (1927), Martou v d´Albertovej Nížine (1927). Spievala maršalku v opere Richarda Straussa Růžový kavalír (1925), mohutným, lesklým hlasom interpretovala náročnú postavu Elektry (1927).
Z Verdiho postáv spievala Améliu (Maškarní ples, 1925), Mascagniho Santuzzu (Sedlák kavalír, 1928), Rechu (Halévy: Židovka, 1927), Giuliettu (Offenbach: Hoffmannovy povídky, 1928). Od roku 1931 vystupovala Hana Pírková v divadle iba pohostinsky. Krásny spevácky výkon podala v postave Ljubaše v opere Rimského-Korsakova Carská nevěsta (1934) v skvelom hudobnom naštudovaní Zdeňka Chalabalu a v réžii Zdeňka Knittla.
N. Rimskij-Korsakov: Carská nevěsta (1935),
zdroj: V. Věžník: Zpívali v Brně II.
V pražskom Národnom divadle spievala Hana Pírková pohostinsky iba Miladu v Smetanovom Daliborovi (1930), kde zaujala dramaticky prepracovaným a psychologicky premysleným výrazom. V spolupráci s Besedou brněnskou a dirigentom Jaroslavom Kvapilom často vystupovala na koncertnom pódiu. Spolu s Mariou Hlouškovou spievala napr. sólo v Janáčkovej kantáte Věčné evangelium (1924) na počesť sedemdesiatych narodenín skladateľa. Interpretovala party v Janáčkovovom Zápisníku zmizelého (1925), Smetanove Večerní písně (1924, v rámci Smetanovho večera), v Berliozovovom oratóriu Faustovo prokletí (1925).
Veľmi dobre zvládla namáhavý a krkolomný part v Schönbergovej kantáte Písně z Gurre Gurre-Lieder (1925). Spievala sólové party v kantátach Vítězslava Nováka Svatební košile (1927) a Bouře (1927), úryvky z Bergovej opery Vojcek (1927). V roku 1940 začala učiť spev na konzervatóriu v Brne, kde bola neskôr menovaná profesorkou. Jej žiačkou bola dlhoročná sólistka Národného divadla v Brne Cecílie Strádalová, začala učiť aj Libušu Domanínsku, ktorá musela štúdium kvôli totálnemu nasadeniu prerušiť a potom bola dva roky bola jej súkromnou učiteľkou. Hana Pírková zomrela v roku 1944 na následky náletu na Brno.
B. Smetana: Libuše, ND Brno,
Hana Pírková,
zdroj: V. Věžník: Zpívali v Brně II.
Poznámka:
Rada by som poďakovala pani Mgr. Jitke Novákovej z Národného divadla v Brne za ochotu a poskytnutie vzácnych fotografií Hany Pírkovej z archívu ND Brno.
Pripravila: Elena Blahová-Martišová
