Dnes je: nedeľa, 19. 8. 2018, meniny má: Lýdia, zajtra: Anabela

Händelov Judáš Makabejský v rámci Dní starej hudby

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Uvádzanie vrcholných veľkých vokálno-inštrumentálnych diel z obdobia baroka je na Slovensku pomerne zriedkavým javom. V koncertnej praxi ich u nás bohužiaľ žije len zopár – Bachove Pašie, Händelov Mesiáš a pokiaľ ide o barokové opery, poslednou premiérou bola Händelova Alcina v SND dňa 4. júna 2004, teda pred jedenástimi rokmi. Preto koncert, ktorý sa konal 6. júna 2015 v Dóme sv. Martina v rámci 20. ročníka festivalu Dni Starej hudby a zaznelo na ňom oratórium Judáš Makabejský od Georga Friedricha Händela (1685 – 1759), treba len privítať.

Napriek tomu, že toto „vlastenecké“ oratórium z roku 1747, teda z jeho najúspešnejšieho obdobia, patrí asi hneď po Mesiášovi medzi najpopulárnejšie, jeho uvedenie je u nás raritou. Z tohto pohľadu je piate z podujatí jubilejného dvadsiateho ročníka Dní starej hudby dňa 6. júna 2015 v Dóme sv. Martina prínosom do našej hudobnej kultúry, hoci treba súhlasiť s Jaroslavom Blahom, ktorý v nedávnom príspevku pre Opera Slovakia vyjadruje svoj názor, že mnohé diela, ktoré v našich končinách pokladáme za raritné, sa vo svete za také už dávno nepovažujú. (pozn. red.: príspevok J. Blahu si prečítate TU…) Napriek tomu, že sa tento príspevok týka opery, myslím si, že v oratoriálnej tvorbe je situácia veľmi podobná najmä pokiaľ ide o diela z obdobia baroka a klasicizmu.

Georg Friedrich Händel, (1685-1759)

Georg Friedrich Händel,
(1685-1759)

Händelove oratórium spracováva biblický námet z Prvej knihy Makabejcov o boji Izraelcov proti sýrskym a egyptským dobyvateľom z obdobia prvej polovice 2. storočia pred Kr. Dielo na libreto Thomasa Morella (1703 – 1784) je vlastne umeleckou paralelou udalostí prebiehajúcich tesne pred jeho vznikom – bojov proti stuartovským výpadom zo severu Ako výraz vďaky za vlasteneckú podporu radových Angličanov sa v ňom ponecháva široký priestor aj postavám z ľudu: Izraelskej žene (soprán) a Izraelskému mužovi (kontratenor).

Naštudovať dielo sa podujali súbory špecializujúce sa na historicky poučenú interpretáciu starej hudby The Czech Ensemble Barock Orchestra a The Czech Ensemble Barock Choir. Pri počúvaní koncertu sa človek mimovoľne tešil z toho, koľko priestoru a kompozičného majstrovstva autor vo svojich oratóriách poskytol zborom. V podaní českého súboru so zbormajsterkou Terezou Válkovou zneli nanajvýš pôsobivo, pričom sa jednotlivé štýlovo artikulované detaily prirodzene spájali do väčších výrazových oblúkov zachovávajúc logiku budovania hudobných fráz a väčších celkov. Za zmienku stojí najmä úvodný zbor „Mourn, ye afflicted children,…“ (Trúchlite, vy trpiace deti,…) hneď po predohre s dojemným záverom pri slovách „…no more“ (už niet) oplakávajúcim izraelské obete. Speváci telesa sa zaskveli ukážkovým pianom aj na mnohých iných miestach, napríklad pri náhlom stíšení pri slovách „if to fall, for laws, religion, liberty,…“ (ak padnúť, tak za zákon, vieru, slobodu…) v zbore z druhého dejstva „We hear, we hear the pleasing dreadful call…“ (Už počujeme, už počujeme vytúžené hrozné volanie…). Čo sa povedalo o artikulácii a frázovaní zboru, platí v rovnakej miere aj pre orchester. Treba vysoko oceniť snahu dirigenta Romana Válka o vyváženosť jednotlivých zložiek a nástrojových skupín. Prejavilo sa to najmä po vstupe klarín, lesných rohov a tympánov, ktoré sa prvý krát dostanú k slovu práve v zbore „We hear, we hear…“. Napriek tomu, že si tento zvukovo pomerne prierazný inštrumentár zachoval prenikavú údernosť vyplývajúcu z práve prebiehajúceho afektu, nikdy neprekryl ostatné zložky hudobného toku, ktorý sa dal plnohodnotne sledovať v celej svojej rozsiahlej bohatosti. To isté platí aj pre oslavný zbor v treťom dejstve „See, the conqu´ring hero comes!“ (Hľa, víťazný hrdina prichádza!) u nás známy skôr s textom „Canticorum jubilo“. Veľmi príjemný pocit mi orchester navodil pri árii „With honour let desert be crown´d,…“ (Nech cťou je zásluha ovenčená,…) s obligátnou klarinou – znel veľmi dôstojne a pritom sviežo, pričom skvele vyjadril atmosféru pokoja po urputných bojoch. Dirigent aj zbormajsterka v plnej miere využili výrazové možnosti ukryté v Händelovej hudbe a kladné stránky libreta, o ktorom sa v programe píše: „Morellovo libreto sice nemá ten pravý dramatický spád, ani se nezaměřuje na hlubší charakteristiku a vývoj jednajících postav, ale poskytlo skladateli bohaté možnosti líčení kontrastních afektů a nálad.“ Rád by som ešte spomenul veľmi štýlovú a nápaditú realizáciu bassa continua v podaní čembalistky Barbary Marie Willi.

Dni starej hudby 2015, koncert G. F. Händl: Judáš Makabejský, foto: Richard Benka-Rybár

Dni starej hudby 2015,
koncert G. F. Händel: Judáš Makabejský,
foto: Richard Benka-Rybár

Medzi sólovými hlasmi večera dominoval soprán Lenky Cafourkovej-Ďuricovej ako Izraelskej ženy. Nevyhol sa síce niektorým príkrym tónom vo vysokej polohe, avšak v priebehu celého koncertu si zachoval príjemnú farbu a sviežosť s výnimkou mierneho útlmu v árii z tretieho dejstva „Wise men, flatt´ring may deceive us…“ (Múdri ľudia, lichotenie nás môže oklamať…) Naproti tomu, poslednú áriu „So shall the lute and harp awake,…“ (Nech teda lutna a harfa precitnú…) interpretka zaspievala mimoriadne dobre. Izraelský muž v podaní kontratenoristu Jakuba Burzyńskeho sa bohužiaľ nevyhol intonačným ťažkostiam, najmä v árii z druhého dejstva „So rapid thy course is,…“ (Tak prudký je tvoj vpád,…). V záverečnom duete so sopránom „O lovely peace, with plenty crown´d,…“ (Ó, nádherný pokoj hojnosťou dovŕšený,…) však spieval čisto. Zdá sa, že mu na tomto mieste pomohol sústredený vzájomný kontakt obidvoch sólistov, ktorého výsledkom bola napokon veľmi presná agogická súhra. Titulnú postavu stvárnil tenorista Jaroslav Březina. Jeho interpretácia mala veľa pekných miest, najviac zaujali pekné a uvoľnené kontrastné piana, napríklad v árii z prvého dejstva „No, no, unhallow´d desire Our breasts shall inspire,…“ (Nie, žiadnou hriešnou žiadostivosťou sa naše hrude nenaplnia,…) pri slovách „But peace to obtain:…“ (Ale mier získať:…) alebo na začiatku árie „With honour let desert be crown´d,…“, ktorú som už spomínal v súvislosti s pekným vyjadrením afektu orchestrom. Vo vypätejších frázach sa však tiež nevyhol príliš tvrdým výškam s neistou intonáciou. Stalo sa tak napríklad pri opakovanom zdôrazňovaní slova „dare“ (trúfaj si) v árii z prvého dejstva „Call forth thy pow´rs, my soul,“ (Vyžiadaj si svoju silu, moja duša,…). Na druhej strane napríklad v druhom dejstve pri árii „Sound an alarm!“ (Trúbte na poplach!) vytvoril niekoľko pekných výrazových oblúkov napriek tomu, že tu tiež vysoké tóny nechýbali. Roman Janál v úlohe Šimona Makabejského dosť presne vyspieval početné koloratúry, ktoré mu part predpisoval. Svedčí to o pomerne ustálenej dychovej opore speváckeho aparátu. Jeho hlas sa však bohužiaľ občas dostával do zvláštnych farebných odtieňov, v dôsledku ktorých sa miestami, najmä vo vyššej polohe, dotýkal hraníc prijateľnej hlasovej kultúry. Za zmienku stojí ešte malá postava Prvého posla v podaní kontratenoristu Martina Ptáčka. Mal síce možnosť ukázať sa len v jednom recitatíve, ale jeho hlas zaujal veľmi úsporným, ale účinným využívaním technických prostriedkov pri tvorbe tónu. Výsledkom bola znelá a mäkká farba v celom rozsahu vrátane vyššej polohy.

Dni starej hudby 2015, koncert G. F. Händl: Judáš Makabejský, foto: Richard Benka-Rybár

Dni starej hudby 2015,
koncert G. F. Händel: Judáš Makabejský,
foto: Richard Benka-Rybár

Na záver by som chcel vysloviť uznanie a úctu organizátorom Dní starej hudby na čele s Petrom Zajíčkom za to, že v pomerne neľahkých podmienkach dokážu zorganizovať medzinárodný festival s umeleckými výkonmi na svetovej úrovni, pričom za dvadsať rokov jeho existencie sa im podarilo obsiahnuť široký záber tvorby siahajúci od stredoveku až po raný romantizmus.

Post scriptum

V programovom bulletine k tomuto koncertu je okrem iného aj tento vysvetľujúci text: „V koncertnej praxi je všeobecne zaužívané, že v nezvyčajne rozsiahlych dielach, ktorých minutáž výrazne prekračuje obvyklé trvanie večerného koncertu, sa vynechávajú niektoré pasáže.“ Naozaj by som sa rád dozvedel, od akej „minutáže“ sa dielo pokladá za „nezvyčajne rozsiahle“ a kedy táto „minutáž“ presiahne „obvyklé trvanie večerného koncertu“. Vo svojej práci hudobníka pomerne často počúvam diskusie niektorých svojich kolegov – profesionálov na tému, že nejaké dielo je príliš dlhé. Vždy pri nich nadobúdam pocit, akoby naši umelci zaoberajúci sa klasickou hudbou mali kdesi v podvedomí zakorenený pocit, že na rozdiel od svojich kolegov produkujúcich zábavnú hudbu, vlastne svoje obecenstvo „obťažujú“ príliš zložitým umením, a aby sa mu zmiernila táto ujma, dielo mu trochu skrátia tak, že z neho zopár čísel vyškrtnú.

Ak to teda správne chápem, v poslednom čase som si zaiste vypočul, prípadne pozrel niekoľko „nezvyčajne rozsiahlych diel“. Jedným z nich bola Händelova opera Giulio Cesare v priamom prenose z MET. S dvomi pauzami trvala štyri a pol hodiny, ale výkony všetkých zúčastnených ma tak nadchli, že som dychtivo sledoval až do konca. Druhým bol prenos Verdiho Dona Carlosa v plnej verzii z londýnskej Covent Garden. Tento síce pre zmenu trval až päť hodín, ale zanechal vo mne rovnako dobrý dojem.

26. januára 2015 som cez internet sledoval predstavenie Donizettiho Lucie di LammermoorDianou Damrau, Pavlom Bršlíkom a Daliborom Jenisom v hlavných úlohách z Bavorskej štátnej opery v Mníchove. Nemal som síce poruke noty, ale napriek tomu som si takmer istý, že všetky „obvyklé“ škrty zmizli vrátane recitatívu medzi áriou a strettou v scéne šialenstva a krátkeho recitatívneho dovetku po tejto scéne, ktoré som počul po prvý raz v živote, pretože sa bežne vynechávajú napriek tomu, že sú, najmä z hľadiska drobnokresby postáv, podľa mňa veľmi dôležité. V decembri 2013 som si prostredníctvom siete kín CINEMAX pozrel otváracie predstavenie sezóny 2013/2014 v milánskej La scale ‑ premiéru Verdiho La traviatyDianou DamrauPiotrom Beczałom v hlavných úlohách. „Obvyklé“ škrty opäť zmizli vrátane Alfredovej stretty z druhého dejstva, bez ktorej po hudobnej stránke ária „De´miei bollenti spiriti“ pôsobí ako viedenská káva bez šľahačky – zbytočne mi bude niekto vykladať, že celé stretty, prípadne ich opakovania a iné „pasáže“, napríklad druhá sloha Violettinej árie v poslednom dejstve sa škrtajú kvôli tomu, aby sa posilnil dramatický spád deja a odstránila sa úpadková talianska záľuba v speváckej virtuozite. Podobné pseudoargumenty sa mi vždy zdali čudné, no a po mimoriadne silných zážitkoch z týchto predstavení som ich prestal chápať úplne. Na umeleckých školách ma totiž učili, že k vrcholným tvorcom hudobného umenia, medzi ktorých patria azda aj Donizetti a Verdi, treba pristupovať s úctou a pokorou.

Ale aby som sa vrátil od opery ku koncertnej praxi: dňa 21. apríla som sa v Theater an der Wien zúčastnil ako divák na koncertnom prevedení naozajstnej rarity ‑ opery Siroe od Johanna Adolpha Hasseho (1699 – 1783) s Maxom Emanuelom Cenčićom (Siroe) a Juliou Ležnevou (Laodice) v hlavných rolách. Orchester Armonia Atenea s barokovými nástrojmi dirigoval George Petrou. Hľadisko sa zaplnilo do posledného miesta a koncert s jednou pauzou trval dobré tri hodiny. Niektorí diváci počas neho pozerali do partitúry a originálne libreto s nemeckým prekladom, ktoré boli súčasťou programového bulletinu, sledovali takmer všetci ostatní. Obecenstvo na konci odmenilo každého účinkujúceho frenetickým potleskom, ale najväčší úspech zožala predstaviteľka Laodice, najmä za nekonečné koloratúry vo virtuóznych áriách. Pri tomto výkone nás doslova zarazilo, čo všetko sa dá odspievať. Z toho vyplýva asi len toľko, že „obvyklé trvanie večerného koncertu“ – teda jeho „minutáž“ ‑ sa vo Viedni výrazne líši od minutáže obvyklého trvania večerného koncertu v Bratislave, pričom vzdialenosť medzi týmito mestami je iba 65 kilometrov.

Na vysvetlenie, prečo je to tak, si opäť pomôžem myšlienkou z článku Jaroslava Blaha pre Opera Slovakia, že naša sotva storočná operná kultúra, ktorá sa sama hrdí prívlastkom vyspelej, v nejednom aspekte takou ešte nie je. (pozn. red.: príspevok J. Blahu si prečítate TU…) Som presvedčený, že čo u nás platí pre operu, platí rovnako aj pre akýkoľvek iný druh klasickej hudby. Po kvalitnom koncerte v Dóme sv. Martina mi bolo trochu ľúto, že som si nevypočul celého Judáša Makabejského…

Autor: Ján Marták

Centrum starej hudby www.earlymusic.sk

O programe 20. ročníka Dni starej hudby sme písali TU…

Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

zástupca šéfredaktora Opera Slovakia, podpredseda redakčnej rady Opera Slovakia, spravodajca, publicista a odborný korektor, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár