Rumunský skladateľ 20. storočia Paul Constantinescu (1909 – 1963) čerpal inšpiráciu zo starobylých ortodoxných chorálov. Jeho Veľkonočné byzantské oratórium z roku 1943 patrí ku klenotom rumunskej klasickej hudby. Čím sa nám prihovára? Spoznajme tvorivú odyseu skladateľa, ktorému komunistická moc hádzala polená pod nohy. A s esenciou byzantskej mystiky vykročme na púť za veľkonočnými tradíciami mystického Balkánu.
29. október 1958. Dátum poznačený krvavou škvrnou. V tento deň sa v Rumunsku začal komunistický monsterproces so skupinou pravoslávnych intelektuálov združených do kultúrneho spolku Rugul aprins al Maicii Domnului (Horiaca ratolesť Matky Božej). Chrbtovou kosťou skupinky pomenovanej podľa starobylej mariánskej ikony bol básnik a esejista Sandu Tudor. Tvrdá ruka zákona na neho doľahla už v roku 1942, kedy básnika spolu s ďalšími ľavicovo orientovanými spisovateľmi zatkla rumunská tajná služba.
Básnik po návrate z väzenia zaklopal na brány kláštora Antim. Život za múrmi monastiera však neznamenal izoláciu od spoločnosti. Sandu Tudor, teraz už otec Agathon, nadviazal na dielo ruského mnícha Ioana Culighina a združil okolo seba kruh duchovne orientovanej elity rezistentnej voči chápadlám komunizmu. Nielen teológov. Kolokvií hnutia Rugul aprins sa zúčastňovali spisovatelia, filozofi a vedci vari zo všetkých oblastí poznania. No stačila iskra a konflagrácia medzi progresívnou skupinkou z kláštora Antim a štátnou mocou bola na svete. Jej následky sa dajú prirovnať k hŕbe popola po obrovskom požiari.
Členovia Rugul aprins boli obvinení z diverznej činnosti a sabotáže. Štát ich odsúdil za mreže. Medzi učeníkmi Sandru Tudora, ktorí okúsili chlad komunistických väzníc, bol aj hudobník. Skladateľ a muzikológ židovského pôvodu očarený byzantskými nápevmi Paul Constantinescu. Aký bol jeho životný príbeh a čo po ňom ostalo (okrem spomienok)?
Paul Constantinescu (1909 – 1963), zdroj: internet
Pil zo studne byzantskej kultúry
Narodil sa 30. júna 1909 v priemyselnom meste Ploieşti 60 km od hlavného mesta. Čoskoro sa prejavil ako multitalent. Miloval poéziu, kresbu, karikatúry a kino. Trblietavé pozlátko dobových šlágrov, kvíliace husle kaviarenského primáša a chorály bzučiace v zlatistých kupolách a ikonách ortodoxného chrámu. Zmes hlukov a zvukov sa budúcemu skladateľovi vryla do najhlbších závitov sivej kôry. A bolo rozhodnuté! Zvíťazila múza Hudby.
Prvé hudobné vedomosti získaval v rodnom meste. V rokoch 1929 – 1933 Constantinescu navštevoval bukurešťské konzervatórium, kde ho učili osobnosti ako skladateľ baletov a piesňový autor Mihail Jora, exponent balkánskej etnomuzikológie Constantin Brăiloiu či rumunský muzikológ, filozof a skladateľ so skúsenosťami z City Conservatory of Music v New Torku a Brooklyn College of Music Dimitrie Cuclin. Nadšenie pre ľudský hlas a fascinácia kultúrnym archaizmom, ktoré do Constantinescovho srdca zasiali učitelia z konzervatória, ho neopustili po celý život.
To najzaujímavejšie na neho ešte len čakalo. Tvorba. Krátko po dvojročnom študijnom intermezze vo Viedni (1933 – 1935) sa Paul Constantinescu zhostil pedagogickej štafety a spoza katedry Akadémie duchovnej hudby (Academia de muzică religioasă) zasväcoval študentov do tajov kompozície, harmónie a kontrapunktu. Neskôr zavítal na Školu vojenskej hudby (Şcoala de muzică militară), aby nakoniec zakotvil na svojej alma mater na Konzervatóriu v Bukurešti (Conservatorul din Bucureşti), kde 18 rokov prednášal harmóniu. Keď práve nedržal v rukách kriedu a nepísal na tabuľu akordy, zbieral ľudové piesne a kládol si otázku, kde sa skrýva svätý grál rumunského folklóru. Dospel k názoru, že špecifickú príchuť balkánskej muzikalite dodáva echo byzantskej duchovnej hudby.
Sakrálne impulzy Constantinescu zúžitkoval už v roku 1929 v komornej skladbe s názvom Dve štúdie v byzantskom štýle pre husle, violu a violončelo (Două studii în stil bizantin pentru vioară, violă și violoncel). K studnici byzantského melosu sa vrátil v Byzantskej sonatíne pre sólové husle alebo violončelo (Sonatina bizantină pentru violă sau violoncel solo z roku 1943) a vo Voľných variáciách na byzantský nápev z 13. storočia pre violončelo a orchester (Variațiuni libere asupra unei melodii bizantine din secolul al XIII-lea pentru violoncel și orchestră, 1946, re-orchestrácia 1951).
Paul Constantinescu sa prejavil ako progresívny autor. Neváhal zobliecť si železnú košeľu zvyku, ale ani vo fulminantnom avantgardnom zápale si nikdy nedovolil uhasiť pochodeň Tradície. Ako to dokázal? Nuž, jednoducho. Poďme si to vysvetliť. Byzantská hudba, ktorá po stáročia znela v pravoslávnych chrámoch Rumunska, sa pestovala výlučne vo vokálnej podobe. Prečo? Hudobné nástroje podľa patristickej teológie nie sú schopné vysloviť slová modlitby – na rozdiel od ľudského hlasu. Nástroj sa rozozvučí v rukách človeka, no nikdy sa nenaučí rozprávať. A slovo adorujúce Boha-Slovo je kvintesenciou všetkých liturgických textov.
Paul Constantinescu vedel, že východná cirkev nepozná prax používania hudobných nástrojov v bohoslužbách. Ale vedel aj to, že byzantská civilizácia, táto fúzia rímskeho imperiálneho ideálu a východného mysticizmu, používala hudobné nástroje pri muzicírovaní mimo chrámu. Rímsko-byzantský pôvod má aj kráľovský nástroj organ, ktorý bol vďaka mohutnej sonórnej kvalite schopný ozvučiť plenér zápasov v cirku a konštantínopolskému cisárskemu ceremoniálu dodával tú správnu esenciu a pompu. Constantinescu dokázal nájsť æquilibrium medzi sakralitou z tieňa kríža a svetskou stránkou byzantského umenia. Daroval strunám husieľ, violy a violončela vokálne melódie zo stredovekých kódexov bez toho, aby devalvoval ich sakralitu. A to sa málokomu podarí. Constantinescovi sa však podarilo oveľa viac.
Klavír Paula Constantinesca, na ktorom komponoval je deponovaný v Múzeu P. Constantinesca v Ploiești,
zdroj: ghidulmuzeelor.cimec.ro
Oratóriá s vôňou Orientu
Písal sa 3. marec 1946. Vtedajšia legenda rumunskej hudby, muž s povesťou zázračného dieťaťa George Enescu, zvieral v rukách dirigentskú taktovku. Orchester ladil tóny diela, ktoré v prvej, nerevidovanej podobe zaznelo iba trikrát. Premiéru oddirigoval Enescu, dve reprízy odzneli pod rukami Constantina Silvestriho. Veľkonočné byzantské oratórium (Oratoriul bizantin de Paşti) s podtitulom Utrpenie a vzkriesenie Pána (Patimile şi Învierea Domnului) Paul Constantinescu skomponoval v roku 1943.
Objav autografu diela priniesol muzikológom nejedno prekvapenie. Na zažltnutom papieri svietila radikálna poznámka: „Táto partitúra sa už nemôže hrať (v origináli je výraz executa – vykonávať, interpretovať, realizovať, pozn. autorky článku). Kopírovanie, ba i fragmentácia, sú zakázané.“ Pod tieto slová sa Paul Constantinescu podpísal dňa 20. júna 1946. Svojich nôt sa opäť dotkol v roku 1948. Modifikovaná verzia diela sa k ušiam poslucháčov už nedostala. Za komunizmu bolo uvádzanie rumunského pendantu Bachovho Veľkonočného oratória nežiaduce. Zarezonovalo až v roku 1990 v bukurešťskom Aténeu pod taktovkou Cristiana Mandeala. Rok 2004 priniesol prvú nahrávku diela na strieborných diskoch s dirigentskou pečaťou Horiu Andreesca. Postave Evanjelistu prepožičal svoj dramatický volumen svetovo uznávaný rumunsko-arménsky barytonista Eduard Tumagian.
Nebyť pomocnej ruky kňaza a byzantológa Ioana D. Petresca, špecialistu na transkripciu chorálnych melódií zo starej neumatickej notácie, Constantinescovo oratórium by zrejme stratilo čo-to z orientálneho lesku. Na ortodoxný kult poukazujú jednotlivé typy spevov integrované do dramatického celku a „zošité“ zlatou niťou biblických veršov s pašiovou tematikou. Nájdeme tu typicky byzantské typy pôvodne jednohlasných liturgických hymien transkribované do polyfonickej podoby: luminândă (v slovanských východných cirkvách známy ako svitilen, čiže spev, ktorý uzatvára kánon rannej bohoslužby – utierne v období predveľkonočného pôstu), catavasie (katabáza, záver kánona na utierni počas sviatočných dní) alebo prohod (spevy na Veľký piatok symbolizujúce pohreb Krista).
Vokálno-symfonická skladba je plná chorálov vzťahujúcich sa k paschálnemu obdobiu, uvádzanie diela je preto limitované konkrétnou časovou periódou. Ale netreba smútiť! Constantinescovo veľkonočné magnum opus má dvojičku. Vianočné oratórium (Oratoriul bizantin de Crăciun) zvané Naşterea Domnului (Narodenie Pána) je od roku 1947 (s nútenou komunistickou prestávkou) obľúbenou súčasťou rumunských Vianoc.
Autograf partitúry Paula Constantinesca s cherubínskou piesňou z byzantskej liturgie sv. Jána Zlatoústeho.
zdroj: no14plusminus.files.wordpress.com
Constantinescove oratóriá s vôňou Orientu na Slovensku zatiaľ nezazneli. Byzantské melódie však rozvibrovali múry bratislavského Dómu svätého Martina 30. mája 1969. V rámci Bratislavských hudobných slávností zavítal do metropoly na Dunaji popredný rumunský zbor Madrigal pod vedením svojho fundátora a dirigenta Marina Constantina. Na programe koncertu sa ocitla aj Constantinescova byzantská skladba Podobia.
Slovo podobia je v rumunskom jazyku archaickou lexikálnou výpožičkou z balkánskeho slovanského prostredia (synonymne sa používa aj grécky výraz prosomie). Podobia predstavuje vzorovú strofu, podľa ktorej sa prednášajú liturgické verše v byzantskom obrade nazývané stichiry (z gréckeho slova στιχηρά). Na podobiu sa majú „podobať“ nie obsahom, ale melodicko-prozodickou štruktúrou. Tieto podobie slúžili stredovekým kantorom ako mnemotechnická pomôcka na zapamätanie si dlhých a zložitých nápevov.
Všestranný skladateľ
Čo z Constantinescovho umeleckého patrimónia zostalo v pamäti obyvateľom jeho rodného mesta? Ploiešťania sú na Paula Constantinesca právom hrdí. Má tu múzeum a v roku 2009 mu bolo post mortem udelené čestné občianstvo mesta Ploieşti. V skladateľovom rodisku sa v spolupráci s miestnym orchestrom nesúcim meno slávneho rodáka každoročne koná Národná súťaž hudobnej tvorby a interpretácie Paula Constantinesca (Concursul naţional de interpretare şi creaţie muzicală Paul Constantinescu, v novembri 2017 sa uskutočnil už 23. ročník).
Podujatie otvára brány zápoleniachtivým služobníkom Múz v piatich kategóriách: husle, violončelo, klavír, kompozícia a spev. Javiská sa zapĺňajú milovníkmi tónov, v repertoári ktorých nechýba ani Constantinescova hudba. Je čo objavovať. Skladateľ, ktorý naposledy vydýchol s podlomenou psychikou 20. decembra 1963, obsiahol celú plejádu hudobnej typológie od vokálno-symfonických a komorných kompozícií až po zborovú tvorbu (pastorálna balada Mioriţa, čiže Jahniatko, 1952), baletné poémy (Nuntă în Carpaţi, alias Svadba v Karpatoch z roku 1938) a hudbu pre film.
Paul Constantinescu (1909 – 1963), zdroj: internet
Má na konte aj opery. Na poli hudobného divadla Constantinescu debutoval v roku 1935 opernou komédiou podľa príbehu dramatika Iona Lucu Caragialeho O noapte furtunoasă (Búrlivá noc, dielo z roku 1934 skladateľ opätovne revidoval v roku 1950). Operná dráma v troch dejstvách a piatich obrazoch Pană Lesnea Rusalim podľa drámy Victora Eftimia uzrela svetlo sveta v roku 1955 a dočkala sa tiež rozhlasovej adaptácie.
Do divadelného sveta sa hudobník z Ploieşti vrátil v roku 1959 s choreografickou rapsódiou s optimistickým názvom Înfrăţire (Zbratanie sa). Z Constantinescovho hudobnodramatického odkazu na rumunských javiskách dodnes (príležitostne) žije najmä jeho prvotina. Autor v nej ukázal, že mu nie je cudzia kompozičná flexibilita, no už po premiére mal jasno v tom, kam povedie jeho umelecká cesta.
V rozhovore z roku 1935, ktorý citoval vo svojej eseji publicista a literárny kritik Costin Tuchilă, sa Paul Constantinescu vyjadril takto: „S kompozíciou som sa popasoval takmer sám, avšak od začiatku som cítil potrebu ľudovej piesne a do určitej miery aj duchovnej hudby, ktorú som sa pokúsil z času na čas, s pomocou nejakého kňaza, čiastočne rozlúštiť.“ Čím si získala jeho srdce? Hudobník aktívny v cirkevnom hnutí Rugul aprins hľadal v byzantskej hudbe mystický výhonok, vďaka ktorému vzplanul v jeho mysli celý les hudobných nápadov.
Veľká noc v Rumunsku s klopačkou
Oddeliť Constantinescovu hudbu od prostredia a tradície, v ktorej vyrástol jeho génius, je nemožné. Azda aj preto sa skladateľovo meno nevyníma na prvých priečkach v exportnej skrini rumunského umenia v zahraničí. Hrá sa málo. Niekedy však menej znamená viac. Latinské multa paucis nás učí, že menší objem slov môže v sebe skrývať netušené množstvo vecí. Predstavme si šaty ukryté v Popoluškinom oriešku alebo genetický základ obrovského stromu v maličkej žaludi. Platí to aj v prípade Paula Constantinesca. Drobný sakrálny motív s rodokmeňom siahajúcim až kamsi do stredoveku nás neočarí melodickým gejzírom a krikľavou paletou, ale prinúti nás komtemplovať nekonečné hlbiny mystéria kresťanskej Paschy. Rumunská Veľká noc je plná bizarných zvykov. Pripomeňme si aspoň jeden, spojený s hudbou.
Hoci v byzantskej liturgii nenájdeme hudobné nástroje, predsa len môžeme naraziť na dve výnimky. Zvony a toacă majú funkciu signálnych nástrojov, ktoré zvolávajú veriacich na bohoslužbu. Toacă (z ľudovo-latinského toccare, dotýkať sa, klopať) je drevená rezonančná doska obdĺžnikového tvaru, na ktorú sa rytmicky udiera jedným alebo dvoma drevenými kladivkami. Zvuk toacy je typický pre balkánske kláštorné prostredie (v Grécku sa tomuto idiofónnemu nástroju hovorí simandron, σήμαντρον). Má teda funkciu temporálnej delimitácie, je prostriedkom ohraničenia času. Upozorňuje mníchov, že nastal čas modlitby. Toacă má podľa cirkevného podania veľmi archaický pôvod.
Podľa legendy, ktorú dramatik Lucian Blaga zakomponoval do svojej hry Arca lui Noe (Noemova archa), zvolával Noe zvieratá na archu pomocou toacy. V čase tureckej okupácie Balkánu, keď sa nesmeli používať zvony, bola toacă jediným povoleným nástrojom v kostolných zvoniciach a zároveň symbol dreva kríža, na ktorý moslimovia obrazne pribili balkánske národy. Ak sa domnievate, že tento nástroj je príliš exotický a na Slovensku ho nemáte šancu vidieť ani počuť, mýlite sa. Istým typom toacy je aj slávna banícka klopačka v Banskej Štiavnici.
Toacă – byzantský signálny hudobný nástroj v mníšskom prostredí Balkánu.
zdroj: bisericaortodoxa.blogspot.sk
Ako táto toacă súvisí s Veľkou nocou? V etnografickej lokalite Ţara Moţilor v Apusenských vrchoch sa na Veľkú noc deje zvláštny zvyk. Na Zelený štvrtok idú mladí slobodní chlapci vybrať do lesa javor, z ktorého sa vyrobí klepadlo a zavesí sa neďaleko chrámu. Neskôr – aby to bolo pohodlnejšie – sa toacă jednoducho sňala z kostolnej zvonice. Mohla sa odniesť napríklad na cintorín. Potom sa vytvorí družina chlapcov, ktorých jedinou úlohou je klopačku dobre strážiť, aby ju nikto neukradol. Na toacu si zvyčajne robili zálusk ženatí muži. Pokiaľ junáci toacu neochránili a dostala sa do rúk ženáčov, trest ich neminul. Na druhí deň, keď chlapci chodili po domoch koledovať (v Rumunsku sa spievajú aj veľkonočné koledy), nemali nárok na výslužku. Na hudobnú výslužku v podobe byzantského oratória Paula Constantinesca však máme nárok všetci. Šťastnú Veľkú noc – Paşte fericit!
Autor: Lucia Laudoniu
video
Byzantská hudba pod zlatými freskami. Pri príležitosti 110. výročia založenia Zboru Timoteia Popovicia sa v sugestívnych priestoroch metropolitnej pravoslávnej katedrály v rumunskom Sibiu konalo dňa 15. mája 2016 slávnostné uvedenie Veľkonočného byzantského oratória Paula Constantinesca. V hlavných postavách Evanjelistu a Ježiša Krista môžeme počuť kňazov Nicolae Topîrceana a Ioana-Emanuela Bencheua. Zbor Timoteia Popovicia pri katedrále v Sibiu diriguje diakon Dan Alexandru Streza, zbor Codex Apulum z Alby Iulie sa rozozvučal pod rukami profesora Josifa Fița. Štátnu filharmóniu mesta Sibiu diriguje Matei Pop.
Modlitba srdca (Rugăciunea inimii) vo východnej kresťanskej tradícii predstavuje ustavičnú aklamáciu a kontempláciu Ježišovho mena vedúcu k dosiahnutiu vnútorného pokoja, hesychie (grécky ἡσυχία). Tento typ modlitby praktizovali mnísi na gréckej hore Athos na čele s byzantským teológom 14. storočia Gregoriom Palamom. Na duchovnej skúsenosti mníchov – hesychastov bola založená činnosť organizácie Rugul aprins. Vypočujte si Constantinescovo zhudobnenie modlitby srdca v interpretácii zboru Te Deum laudamus.
Ako znie toacă? Tento drevený idiofón existuje v dvoch formách: pevná toacă (rum. toacă fixă) je zvyčajne neprenosná, stabilne zavesená na železných lanách vo zvonici chrámu alebo monastiera. Na rezonančnú dosku sa udiera dvoma kladivkami. Prenosná toacă (rum. toacă portabilă) je drevená lata dlhá približne 2 – 3 metre a široká 20 cm so zúženým držadlom v strede dosky. Drží sa v ľavej ruke a udiera sa na ňu pravou rukou jediným kladivkom. V Rumunsku sa koná viacero súťaží v hre na toto klepadlo, ktoré obľubujú najmä deti (hodnotí sa zmysel pre rytmus, variabilita perkusívnych efektov a technika úderu). Toto je fixná toacă z monastiera Petru Vodă v lokalite Neamț.
