Hlas od Dunaja znel po celom svete – Gabriela Beňačková má 75 rokov

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Päťkou končiace výročia síce nie sú tými pravými okrúhlymi, no v prípade čísla sedemdesiatpäť ide o jubileum, hodné osobitej pozornosti. Práve takého sa v tomto roku dožíva slovenská sopranistka svetového mena Gabriela Beňačková.

Hoci rodáčka z Bratislavy (25. marec 1947) svoju prebohatú kariéru nerozvíjala na pôde Slovenského národného divadla, prvá česká scéna bola v spoločnom štáte na dosah ruky. A práve vedenie Národného divadla v Prahe zachytilo stopu nevšedného talentu ešte len študentky Vysokej školy múzických umení pred absolutóriom, po výhre na Medzinárodnej speváckej súťaži Antonína Dvořáka v Karlových Varoch. Gabriele Beňačkovej okamžite ponúklo debutovú rolu. Bola to Vojna a mier od Sergeja Prokofieva, kde stvárnila Natašu v premiére v novembri 1970 pod taktovkou Rudolfa Vašatu a v réžii Georgija Anisimova.

S. Prokofiev: Vojna a mier, Národné divadlo Praha, 1970, Gabriela Beňačková (Nataša), Ivo Žídek (Gróf Pierre Bezuchov), foto: Jaromír Svoboda / Archív ND Praha

Vysokú školu múzických umení v Bratislave (po štúdiách na konzervatóriách v Bratislave a Žiline) absolvovala v triede docenta Dr. Janka Blaha ako Pamina v Mozartovej Čarovnej flaute. Ešte predtým sa v novom naštudovaní Verdiho Rigoletta objavila v Opere SND v postavičke Grófky Ceprano. Zakrátko po debute, ako prvú Slovenku v histórii pražského Národného divadla, obsadili Gabrielu Beňačkovú ako Mařenku do novej inscenácie Smetanovej Predanej nevesty, uvedenej počas festivalu Pražská jar 1971. Jej partnermi boli legendárni interpreti Jeníka a Kecala Ivo Žídek a Eduard Haken, dirigoval Jaroslav Krombholc, réžiu mal Přemysl Kočí.

Úspech bol obrovský a Gabriela Beňačková sa vo svojich 24 rokoch zaradila medzi vedúce soprány divadla. Do niektorých starších inscenácií vstúpila, iné naštudovala v premiérach. Počas rokov 1970 – 1981, v angažmáne pražského ND, ju publikum spoznávalo v českých dielach ako Dvořákovu Rusalku, Hedviku v Smetanovej Čertovej stene, Janáčkovu JenůfuKáťu Kabanovú. Postupne však dokazovala, že jej soprán má oveľa širšie možnosti uplatnenia ako v slovanskom repertoári, kam patrila aj Tatiana z Čajkovského Eugena Onegina a Katrena v Suchoňovej Krútňave.

Otvárací koncert Štátneho komorného orchestra, 1974, Gabriela Beňačková, ŠKO Žilina, foto: Archív ŠKO
E. Suchoň: Krútňava, filmové spracovanie opery, 1975, Gabriela Beňačková (Katrena), Ondrej Malachovský (Štelina), zbor, foto: Václav Polák

V Prahe si rozšírila repertoár o Mimi v Pucciniho Bohéme a v roku 1980 i o titulnú Manon Lescaut, o Leonoru v Beethovenovom Fideliovi či Margarétu v Gounodovom Faustovi. V sedemdesiatych rokoch sa mladodramatický soprán Gabriely Beňačkovej začal etablovať aj na významných zahraničných scénach, akými boli Štátne opery v Mníchove či Viedni (debutovala tu ako Jenůfa v roku 1978), vedúce divadlá v Amsterdame, Ženeve, Kolíne nad Rýnom.

S Bratislavou udržiavala kontakty skôr na koncertnom pódiu Slovenskej filharmónie, s Operou SND ju viazalo len triapolmesačné intermezzo na prelome rokov 1973/1974, keď bola v sólistickom angažmáne. Bratislava spoznala jej Mařenku, Tatianu a Katrenu, so súborom pražského ND hosťovala na Bratislavských hudobných slávnostiach 1979 v titulnej postave Dvořákovej Rusalky. K menej šťastnému, ani nie päťmesačnému obdobiu, patrí jej riaditeľská pozícia v Opere SND v roku 2008. Bolo to krátko po otvorení novej budovy, v štádiu hľadania vhodného riešenia.

B. Smetana: Libuša, Národné divadlo Praha, 1983, Gabriela Beňačková (Libuše), Václav Zítek (Přemysl ze Stadic), zbor, foto: Jaromír Svoboda / Archív ND Praha
Gabriela Beňačková (Mařenka) a Peter Dvorský (Jeník) v televíznom spracovaní opery Bedřicha Smetanu Predaná nevesta v roku 1981

Za vyvrcholenie jednej tvorivej etapy na poli českej opery treba považovať titulnú postavu v Smetanovej Libuši, v slávnostnej premiére diela pri príležitosti storočnice a znovuotvorenia pražského Národného divadla 18. novembra 1983. Hoci v tom čase už nebola v angažmáne, dirigent Zdeněk Košler a režisér Karel Jernek si vybrali Gabrielu Beňačkovú, aby prelomila tradíciu vysokodramatických predstaviteliek typu Marie Podvalovej. Hlasovú a výrazovú charakteristiku preteplila vrúcnosťou a priam dievčenskou emocionalitou, šokovala éterickými pianissimami, elegantnými frázami a pevnými výškami.

V tom čase už bola častým hosťom Viedenskej štátnej opery. V roku 1981 jej zverili dirigent Nello Santi a režisér Otto Schenk postavu Maddaleny di Coigny v premiérovom naštudovaní Giordanovho Andrea Chéniera. A to hneď po boku Plácida Dominga a Piera Cappuccilliho, stojacich na vrchole svojich kariér. Bol som svedkom tretej reprízy (Cappuccilliho v nej vystriedal Giorgio Zancanaro), keď prísne a v tom čase ešte veľkými osobnosťami „rozmaznané“ viedenské publikum udelilo 34-ročnej Slovenke nemenšie ovácie ako jej kolegom. Potlesky trvali snáď pol hodiny. Jednoznačne dokázala, že jej striebristo-kovový, dynamicky široko klenutý soprán si našiel svoje miesto aj vo verizme. Maddalenu vytvorila vo Viedenskej štátnej opere 31-krát.

U. Giordano: Andrea Chénier, Viedenská štátna opera, 1981, Plácido Domingo (Andrea Chénier), Gabriela Beňačková (Maddalena), foto: screen zo záznamu

Vo vyše dvadsiatich predstaveniach Janáčkovej Jenůfy spievala vo Viedni titulnú rolu. V roku 1985 v novej inscenácii Gounodovho Fausta bola očarujúcou Margarétou (Fausta stvárnil Francisco Araiza, Mefistofela Ruggero Raimondi), vstúpila do Zeffirelliho nesmrteľnej Bohémy v postave Mimi. V roku 1978 zaradila dramaturgia Viedenskej štátnej opery po prvýkrát vo svojej histórii Rusalku od Antonína Dvořáka. Hudobne ju pripravil Václav Neumann, réžiu mal Otto Schenk a v úlohách Rusalky a Princa sa stretli dvaja Slováci – Gabriela Beňačková a Peter Dvorský. V tom čase ideálne obsadenie.

Na spoločnom javisku stála aj s Editou Gruberovou. Bolo to v reprízach Ariadny na Naxe od Richarda Straussa v roku 1991, keď obliekla kostým titulnej hrdinky popri fenomenálnej Gruberovej Zerbinette. Mal som to šťastie byť prítomný aj na jednom z týchto večerov. V osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch ju spoznalo medzinárodné publikum vo Viedenskej štátnej opere tiež ako Tatianu a Lízu v Čajkovského Eugenovi OneginoviPikovej dáme, Leonoru v Beethovenovom Fideliovi, vo verdiovských (Desdemona v Otellovi, Amelia v Maškarnom bále) i wagnerovských (Alžbeta v Tannhäuserovi a Senta v Blúdiacom Holanďanovi) hrdinkách.

Mnohostranné umenie Gabriely Beňačkovej si podmanilo aj americké publikum. V San Franciscu jej tlieskali nielen ako Jenůfe, ale aj Margarete a Helene v Boitovom Mefistofelovi, v Los Angeles bola Verdiho Desdemonou. No a vysnívaná Metropolitan Opera v New Yorku sa stala v 90. rokoch jej ďalšou baštou. Debutovala v nej v premiére Janáčkovej Káte Kabanovej (1991), o rok neskôr na zájazde MET v Španielsku spievala Leonoru v koncertnom uvedení Beethovenovho Fidelia, ktorého si v roku 1993 zaspievala aj v réžii Otta Schenka.

L. Janáček: Káťa Kabanová, Metropolitná opera New York, 1991, Gabriela Beňačková (Káťa Kabanová), foto: Archív MET

Z celkovo 39 predstavení po osem ráz obliekala kostýmy Káte Kabanovej a Jenůfy, no v počte predstavení ich pretromfla titulná Dvořákova Rusalka. Jej premiéru a zároveň prvé uvedenie na vedúcej americkej scéne absolvovala v roku 1993, keď Vodníkom bol slovenský basista Sergej Kopčák, ktorý na javisku MET stál dovedna dvestokrát. Gabriela Beňačková v Metropolitan Opere spievala tiež Mimi v Zeffirelliho inscenácii Bohémy (v januári 2022 sa v tejto inscenácii predstavil aj náš Peter Kellner) a s divadlom sa rozlúčila koncom roka 1999 ako Verdiho Desdemona.

Pokračovať by sa dalo Beňačkovej triumfami v ďalších svetových divadlách (Covent Garden Opera v Londýne, Madrid, Barcelona), či festivaloch (Salzburg, Bayreuth). Po roku 2000 sa zdalo, že sa Gabriela Beňačková postupne stiahne z veľkých svetových javísk. Nebolo to celkom tak. V Národnom divadle Brno si ešte v roku 2001 splnila svoj sen a vytvorila po prvýkrát, pod taktovkou Olivera Dohnányiho a v réžii Tomáša Šimerdu, postavu Emile Marty v Janáčkovej Veci Makropulos. V recenzii som po premiére napísal: „Dominoval impozantný výkon Gabriely Beňačkovej, každým gestom, odtieňom výrazu, dynamiky či hlasovej farby, jedinečne profilujúcej hlavnú hrdinku opery“.

L. Janáček: Vec Makropulos, Janáčkova opera Brno, 2001, Gabriela Beňačková (Emilia Marty), Roman Sadnik (Gregor), foto: Archív ND Brno

Ani po šesťdesiatke jej umenie nestíchlo. Ba po istej pauze, keď sa venovala skôr pedagogickej práci a členstvu v porotách súťaží, nastalo prekvapenie. Návraty na javisko. A nie hockde. Na Salzburskom festivale, kde naposledy spievala Leonoru vo Fideliovi (1990), sa po dvadsiatich dvoch rokoch predstavila ako Grófka de la Roche v opere Bernda Aloisa Zimmermanna Vojaci

Druhý dych a zároveň zdolávanie nových mét v úlohách nikdy nespievaných Gabrielu Beňačkovú neopúšťal. V roku 2014 na Veľkonočnom festivale v Salzburgu, pod taktovkou Christiana Thielemanna, stvárnila Adelaidu v Straussovej Arabelle a napokon v neapolskom Teatro San Carlo, v hudobnom naštudovaní Juraja Valčuhu a v réžii Willyho Deckera, sa po prvýkrát v roku 2018 stala Kabanichou v Káti Kabanovej. Vystupovala aj koncertne spoločne so svojimi žiakmi Jakubom Pustinom či Ester Pavlů.

Prečítajte si tiež:
Spevácka hviezda Gabriela Beňačková jubiluje (článok z roku 2017)

Rozobrať koncertné aktivity Gabriely Beňačkovej, počnúc účasťou na Interpódiu v rámci Bratislavských hudobných slávností 1971 či na otváracom koncerte Štátneho komorného orchestra Žilina (1974), cez mnohé vystúpenia v oratóriách, alebo v piesňovom repertoári po celom svete, vrátane Slovenskej filharmónie, by si vyžadovalo samostatný článok. A podobne jej CD či DVD nosiče. Spomeniem aspoň nedávno obnovenú nahrávku Verdiho Requiem z BHS 1982 pod taktovkou Ondreja Lenárda, s optimálnym speváckym kvartetom Beňačková – Randová – Dvorský – Mikuláš.

Prezident Andrej Kiska udelil najvyššie štátne vyznamenania, 2018, Andrej Kiska, Gabriela Beňačková, foto: Kancelária prezidenta SR

Kammersängerin Viedenskej a Mníchovskej štátnej opery, držiteľka mnohých cenných domácich i medzinárodných vyznamenaní, nositeľka Radu bieleho dvojkríža, ktorý prevzala z rúk prezidenta Andreja Kisku, osobnosť, uvedená do Siene slávy Národného divadla v Prahe. To všetko a ešte veľa ďalšieho, presahujúceho tento medailónik, patrí do umeleckej biografie bratislavskej rodáčky Gabriely Beňačkovej. V deň jej 75. narodenín jej z rodnej vlasti prajeme zdravé a krásne ďalšie roky!

Autor: Pavel Unger

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár