Päťkou končiace výročia síce nie sú tými pravými okrúhlymi, no v prípade čísla sedemdesiatpäť ide o jubileum, hodné osobitej pozornosti. Práve takého sa v tomto roku dožíva slovenská sopranistka svetového mena Gabriela Beňačková.
Hoci rodáčka z Bratislavy (25. marec 1947) svoju prebohatú kariéru nerozvíjala na pôde Slovenského národného divadla, prvá česká scéna bola v spoločnom štáte na dosah ruky. A práve vedenie Národného divadla v Prahe zachytilo stopu nevšedného talentu ešte len študentky Vysokej školy múzických umení pred absolutóriom, po výhre na Medzinárodnej speváckej súťaži Antonína Dvořáka v Karlových Varoch. Gabriele Beňačkovej okamžite ponúklo debutovú rolu. Bola to Vojna a mier od Sergeja Prokofieva, kde stvárnila Natašu v premiére v novembri 1970 pod taktovkou Rudolfa Vašatu a v réžii Georgija Anisimova.
Vysokú školu múzických umení v Bratislave (po štúdiách na konzervatóriách v Bratislave a Žiline) absolvovala v triede docenta Dr. Janka Blaha ako Pamina v Mozartovej Čarovnej flaute. Ešte predtým sa v novom naštudovaní Verdiho Rigoletta objavila v Opere SND v postavičke Grófky Ceprano. Zakrátko po debute, ako prvú Slovenku v histórii pražského Národného divadla, obsadili Gabrielu Beňačkovú ako Mařenku do novej inscenácie Smetanovej Predanej nevesty, uvedenej počas festivalu Pražská jar 1971. Jej partnermi boli legendárni interpreti Jeníka a Kecala Ivo Žídek a Eduard Haken, dirigoval Jaroslav Krombholc, réžiu mal Přemysl Kočí.
Úspech bol obrovský a Gabriela Beňačková sa vo svojich 24 rokoch zaradila medzi vedúce soprány divadla. Do niektorých starších inscenácií vstúpila, iné naštudovala v premiérach. Počas rokov 1970 – 1981, v angažmáne pražského ND, ju publikum spoznávalo v českých dielach ako Dvořákovu Rusalku, Hedviku v Smetanovej Čertovej stene, Janáčkovu Jenůfu a Káťu Kabanovú. Postupne však dokazovala, že jej soprán má oveľa širšie možnosti uplatnenia ako v slovanskom repertoári, kam patrila aj Tatiana z Čajkovského Eugena Onegina a Katrena v Suchoňovej Krútňave.
V Prahe si rozšírila repertoár o Mimi v Pucciniho Bohéme a v roku 1980 i o titulnú Manon Lescaut, o Leonoru v Beethovenovom Fideliovi či Margarétu v Gounodovom Faustovi. V sedemdesiatych rokoch sa mladodramatický soprán Gabriely Beňačkovej začal etablovať aj na významných zahraničných scénach, akými boli Štátne opery v Mníchove či Viedni (debutovala tu ako Jenůfa v roku 1978), vedúce divadlá v Amsterdame, Ženeve, Kolíne nad Rýnom.
S Bratislavou udržiavala kontakty skôr na koncertnom pódiu Slovenskej filharmónie, s Operou SND ju viazalo len triapolmesačné intermezzo na prelome rokov 1973/1974, keď bola v sólistickom angažmáne. Bratislava spoznala jej Mařenku, Tatianu a Katrenu, so súborom pražského ND hosťovala na Bratislavských hudobných slávnostiach 1979 v titulnej postave Dvořákovej Rusalky. K menej šťastnému, ani nie päťmesačnému obdobiu, patrí jej riaditeľská pozícia v Opere SND v roku 2008. Bolo to krátko po otvorení novej budovy, v štádiu hľadania vhodného riešenia.
Za vyvrcholenie jednej tvorivej etapy na poli českej opery treba považovať titulnú postavu v Smetanovej Libuši, v slávnostnej premiére diela pri príležitosti storočnice a znovuotvorenia pražského Národného divadla 18. novembra 1983. Hoci v tom čase už nebola v angažmáne, dirigent Zdeněk Košler a režisér Karel Jernek si vybrali Gabrielu Beňačkovú, aby prelomila tradíciu vysokodramatických predstaviteliek typu Marie Podvalovej. Hlasovú a výrazovú charakteristiku preteplila vrúcnosťou a priam dievčenskou emocionalitou, šokovala éterickými pianissimami, elegantnými frázami a pevnými výškami.
V tom čase už bola častým hosťom Viedenskej štátnej opery. V roku 1981 jej zverili dirigent Nello Santi a režisér Otto Schenk postavu Maddaleny di Coigny v premiérovom naštudovaní Giordanovho Andrea Chéniera. A to hneď po boku Plácida Dominga a Piera Cappuccilliho, stojacich na vrchole svojich kariér. Bol som svedkom tretej reprízy (Cappuccilliho v nej vystriedal Giorgio Zancanaro), keď prísne a v tom čase ešte veľkými osobnosťami „rozmaznané“ viedenské publikum udelilo 34-ročnej Slovenke nemenšie ovácie ako jej kolegom. Potlesky trvali snáď pol hodiny. Jednoznačne dokázala, že jej striebristo-kovový, dynamicky široko klenutý soprán si našiel svoje miesto aj vo verizme. Maddalenu vytvorila vo Viedenskej štátnej opere 31-krát.
Vo vyše dvadsiatich predstaveniach Janáčkovej Jenůfy spievala vo Viedni titulnú rolu. V roku 1985 v novej inscenácii Gounodovho Fausta bola očarujúcou Margarétou (Fausta stvárnil Francisco Araiza, Mefistofela Ruggero Raimondi), vstúpila do Zeffirelliho nesmrteľnej Bohémy v postave Mimi. V roku 1978 zaradila dramaturgia Viedenskej štátnej opery po prvýkrát vo svojej histórii Rusalku od Antonína Dvořáka. Hudobne ju pripravil Václav Neumann, réžiu mal Otto Schenk a v úlohách Rusalky a Princa sa stretli dvaja Slováci – Gabriela Beňačková a Peter Dvorský. V tom čase ideálne obsadenie.
Na spoločnom javisku stála aj s Editou Gruberovou. Bolo to v reprízach Ariadny na Naxe od Richarda Straussa v roku 1991, keď obliekla kostým titulnej hrdinky popri fenomenálnej Gruberovej Zerbinette. Mal som to šťastie byť prítomný aj na jednom z týchto večerov. V osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch ju spoznalo medzinárodné publikum vo Viedenskej štátnej opere tiež ako Tatianu a Lízu v Čajkovského Eugenovi Oneginovi a Pikovej dáme, Leonoru v Beethovenovom Fideliovi, vo verdiovských (Desdemona v Otellovi, Amelia v Maškarnom bále) i wagnerovských (Alžbeta v Tannhäuserovi a Senta v Blúdiacom Holanďanovi) hrdinkách.
Mnohostranné umenie Gabriely Beňačkovej si podmanilo aj americké publikum. V San Franciscu jej tlieskali nielen ako Jenůfe, ale aj Margarete a Helene v Boitovom Mefistofelovi, v Los Angeles bola Verdiho Desdemonou. No a vysnívaná Metropolitan Opera v New Yorku sa stala v 90. rokoch jej ďalšou baštou. Debutovala v nej v premiére Janáčkovej Káte Kabanovej (1991), o rok neskôr na zájazde MET v Španielsku spievala Leonoru v koncertnom uvedení Beethovenovho Fidelia, ktorého si v roku 1993 zaspievala aj v réžii Otta Schenka.
Z celkovo 39 predstavení po osem ráz obliekala kostýmy Káte Kabanovej a Jenůfy, no v počte predstavení ich pretromfla titulná Dvořákova Rusalka. Jej premiéru a zároveň prvé uvedenie na vedúcej americkej scéne absolvovala v roku 1993, keď Vodníkom bol slovenský basista Sergej Kopčák, ktorý na javisku MET stál dovedna dvestokrát. Gabriela Beňačková v Metropolitan Opere spievala tiež Mimi v Zeffirelliho inscenácii Bohémy (v januári 2022 sa v tejto inscenácii predstavil aj náš Peter Kellner) a s divadlom sa rozlúčila koncom roka 1999 ako Verdiho Desdemona.
Pokračovať by sa dalo Beňačkovej triumfami v ďalších svetových divadlách (Covent Garden Opera v Londýne, Madrid, Barcelona), či festivaloch (Salzburg, Bayreuth). Po roku 2000 sa zdalo, že sa Gabriela Beňačková postupne stiahne z veľkých svetových javísk. Nebolo to celkom tak. V Národnom divadle Brno si ešte v roku 2001 splnila svoj sen a vytvorila po prvýkrát, pod taktovkou Olivera Dohnányiho a v réžii Tomáša Šimerdu, postavu Emile Marty v Janáčkovej Veci Makropulos. V recenzii som po premiére napísal: „Dominoval impozantný výkon Gabriely Beňačkovej, každým gestom, odtieňom výrazu, dynamiky či hlasovej farby, jedinečne profilujúcej hlavnú hrdinku opery“.
Ani po šesťdesiatke jej umenie nestíchlo. Ba po istej pauze, keď sa venovala skôr pedagogickej práci a členstvu v porotách súťaží, nastalo prekvapenie. Návraty na javisko. A nie hockde. Na Salzburskom festivale, kde naposledy spievala Leonoru vo Fideliovi (1990), sa po dvadsiatich dvoch rokoch predstavila ako Grófka de la Roche v opere Bernda Aloisa Zimmermanna Vojaci.
Druhý dych a zároveň zdolávanie nových mét v úlohách nikdy nespievaných Gabrielu Beňačkovú neopúšťal. V roku 2014 na Veľkonočnom festivale v Salzburgu, pod taktovkou Christiana Thielemanna, stvárnila Adelaidu v Straussovej Arabelle a napokon v neapolskom Teatro San Carlo, v hudobnom naštudovaní Juraja Valčuhu a v réžii Willyho Deckera, sa po prvýkrát v roku 2018 stala Kabanichou v Káti Kabanovej. Vystupovala aj koncertne spoločne so svojimi žiakmi Jakubom Pustinom či Ester Pavlů.
Prečítajte si tiež:
Spevácka hviezda Gabriela Beňačková jubiluje (článok z roku 2017)
Rozobrať koncertné aktivity Gabriely Beňačkovej, počnúc účasťou na Interpódiu v rámci Bratislavských hudobných slávností 1971 či na otváracom koncerte Štátneho komorného orchestra Žilina (1974), cez mnohé vystúpenia v oratóriách, alebo v piesňovom repertoári po celom svete, vrátane Slovenskej filharmónie, by si vyžadovalo samostatný článok. A podobne jej CD či DVD nosiče. Spomeniem aspoň nedávno obnovenú nahrávku Verdiho Requiem z BHS 1982 pod taktovkou Ondreja Lenárda, s optimálnym speváckym kvartetom Beňačková – Randová – Dvorský – Mikuláš.
Kammersängerin Viedenskej a Mníchovskej štátnej opery, držiteľka mnohých cenných domácich i medzinárodných vyznamenaní, nositeľka Radu bieleho dvojkríža, ktorý prevzala z rúk prezidenta Andreja Kisku, osobnosť, uvedená do Siene slávy Národného divadla v Prahe. To všetko a ešte veľa ďalšieho, presahujúceho tento medailónik, patrí do umeleckej biografie bratislavskej rodáčky Gabriely Beňačkovej. V deň jej 75. narodenín jej z rodnej vlasti prajeme zdravé a krásne ďalšie roky!
Autor: Pavel Unger
Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!
video
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.