Hoffmannove poviedky v Opere SND. Stačili by aj v jednom obsadení…

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
K opernému odkazu Jacquesa Offenbacha (1819 – 1880) sa u nás prihlásila v roku 200. výročia narodenia nemecko-francúzskeho skladateľa Opera SND uvedením jeho jediného operného diela. Premiéra novej inscenácie Hoffmannových poviedok sa konala 14. a 15. júna 2019 v hudobnom naštudovaní Tomáša Braunera a v réžii Pavla Smolíka.

Uvedenie Offenbachových Hoffmanových poviedok (Les Contes d’Hoffmann) ohlásila už dramaturgia bývalého vedenia Opery SND na čele s vtedajším riaditeľom opery Slavomírom Jakubekom. Dielo prichádza na scénu SND s odstupom jednej generácie operných návštevníkov. V storočnej histórii SND je najnovšie naštudovanie fantastickej opery Jacquesa Offenbacha deviatym uvedením v poradí. Od pamätného uvedenia režisérom Jozefom Bednárikom a dirigentom Jonasom Alexom (premiéra 5. 6. 1992) uplynulo 27 rokov. Časovo nastal teda okamžik na návrat.

J. Offenbach: Hoffmannove poviedky, Opera SND, 2019,
D. Hamarová (Nicklausse), M. Spadaccini (Hoffmann),
foto: Anton Sládek

Inscenácia mala pôvodne vzniknúť v prvej slovensko-ukrajinskej koprodukcii SND a Akademického divadla opery a baletu v ukrajinskom Ľvove s atraktívnym režisérom Andrijom Žoldakom (ako správne znie meno umelca v ukrajinčine), známym v zahraničí i na významných ruských operných scénach. Hudobné naštudovanie Offenbachovej trojdejstvovej opery s prológom a epilógom mal mať – navyše – Rastislav Štúr. Ktovie, ako by sme písali o tejto hudobno-inscenačnej podobe diela?

Žiaľ, nové vedenie Opery SND s jej riaditeľom a stále aj šéfdirigentom Rastislavom Štúrom v apríli 2019 oznámilo, že: „…vo vysokom štádiu rozpracovanosti projektu pripravovanej premiéry Hoffmannových poviedok odstúpil od spolupráce koprodukčný partner – národná opera z ukrajinského Ľvova.” Medzičasom vypadli z plánov aj dva tituly od významného anglického autora 20. storočia Benjamina Brittena – duchovné opery Rieka čajok/Rozpálená pec (premiéra plánovaná na 27. 4. 2019). A tak sa v tejto sezóne Opery SND uviedla iba tri inscenácie: Verdiho Don Carlo, deťom určená pôvodná operná Rozprávka o šťastnom konci od Petra Zagara a Offenbachove Hoffmannove poviedky.

A tak sme zavŕšili sezónu, ktorá sa síce tvári bezproblémovo, no s náhradnými podujatiami (prvoaprílový baletno-koncertný večer), s malým podielom premiér a bez pohľadu do súčasnosti (najmä voči vysoko aktuálnej činohre), ale aj bez ponuky atraktívnych zahraničných sólistov, ktorí by oživili stereotyp domácich predstavení, často hraných pred poloprázdnym hľadiskom. Nízku návštevnosť oboch premiér možno ospravedlňujú tropické večery v hlavnom meste, ale pohľad na predpredaj vstupeniek do konca sezóny nenapovedá zvýšenie záujmu o titul, ktorý sa študoval s ohľadom na zvýšený záujem obecenstva. Situácia hodná zamyslenia a riešenia v jubilejnej storočnici SND.

J. Offenbach: Hoffmannove poviedky, Opera SND, 2019,
Róbert Smiščík (Spalanzani), Eva Bodorová (Olympia), zbor Opery SND,
foto: Anton Sládek

Hoffmannky, ako sa opera zvykne krátko nazývať, majú nádherné hudobné čísla, hoci iné, než z pera emotívnych, melodicky prvoradých talianskych majstrov, alebo precíznych nemeckých skladateľov klasicizmu s početnými ozdobami. Nenájdeme v nej ani wagnerovské nekonečné melódie – Offenbach túto hudbu osobne neznášal. Je tu však mnoho iskrivých nápadov v melódiách, podobných šumivému šampanskému. Stačí spomenúť koloratúrnu áriu Olympie. Z piesňových pokladov Francúzska má šansónovú predurčenosť napríklad známa barcarolla. Offenbachova hudba je francúzsky ľahká, operetne vírivá, jej accompagnato recitatívy plynulo prechádzajú do podmaňujúcich árií, duet i dôrazných mužných tercet. Tak by sa i mala hrať.

Uvedenie Brittenových duchovných opier bolo naplánované s dirigentom Tomášom Braunerom, ktorý napokon skončil pri partitúre Hoffmannových poviedok… Isteže, veľká zmena pre mladého, hoci už známeho operného i koncertného dirigenta z Čiech, ktorý sa už s Hoffmannkami ako dirigent stretol. Žiaľ, v SND asi nenašiel nikoho kompetentného (šéfdirigent?), kto by mu pomohol zvukovo usmerniť potenciál orchestra v neakustickej sále opery a baletu novej budovy SND. Sám sa počúvať s odstupom nemôže… A tak väčšinou znel zvuk operného orchestra príliš hlučne, bez potrebnej kontrastnosti a stíšenia zvuku – aj voči jednotlivým sólistom. Pritom „…Offenbachova hudba nie je ukričaná a vulgárna. Jeho diela sú rafinované, orchestrácia ľahká a silný dojem skladateľ vytvára za pomoci kontrastov tempa.“

J. Offenbach: Hoffmannove poviedky, Opera SND, 2019,
Ľubica Vargicová (Antonia), Gustáv Beláček (Miracle),
foto: Anton Sládek

Braunerovi treba priznať zjednocujúcu kvalitu orchestrálneho naštudovania, no do celku väčšinou nevložil zvukovú rafinovanosť, francúzsku ľahkosť a šarm, valčíkovú opojnosť, dynamickú odlíšenosť a prispôsobenie sa veľkosti hlasov jednotlivých sólistov. Jeho dirigentskému naturelu najviac vyhovovali veľké, podmanivé hlasy oboch predstaviteľov Lindorfa (Gustáv Beláček, Jozef Benci), iskrivosť a precíznosť spevu koloratúrnej Olympie z 1. premiéry (Jana Bernáthová), dynamika a výbušnosť prvého Hoffmanna v podaní Rafaela Alvareza… Mnohí sólisti by však potrebovali dôslednejšie hudobno-výrazové dopracovanie partov zo strany dirigenta, ba aj disciplínu pri kreovaní svojich sólových predstáv. (Predpremiérový rozhovor s Tomášom Braunerom si prečítate TU..., pozn. red.) Orchester znel pekne s početnými zborovými číslami (zbormajster Pavel Procházka), vypracovanými – najmä v mužskej časti – mimoriadne jednotne, dynamicky, s veľkým nasadením a zaujatím.

Hoffmannove poviedky majú prológ, epilóg a tri dejstvá – niekedy ich uvádzajú aj ako päťdejstvovú operu, čo si však Offenbach nežiadal. Prológ aj epilóg majú totiž svoj obsahový dôvod – pri prezentácii a finále mefistofelovského Lindorfa, hlavného hýbateľa obsahu, postavy, ktorá v jednotlivých dejstvách berie na seba kostým a podobu optika Coppélia, doktora Miracla a napokon diabolského Dapertutta. Náročné inscenačné premeny jednotlivých obrazov a dejstiev sa podarilo scénografovi Jaroslavovi Valekovi a režisérovi Pavlovi Smolíkovi vyriešiť pomerne prosto: vďaka takmer „holej“ scéne s viditeľnou konštrukciou zadnej plochy javiska, v popredí ozvláštnenej najnutnejšími rekvizitami (Lutherova krčma), ktoré nie raz pomáhajú mobilne prenášať zo scény dokonca „tanečníci“.

J. Offenbach: Hoffmannove poviedky, Opera SND, 2019,
Mickael Spadaccini (Hoffmann), Denisa Hamarová (Nicklausse), Jozef Benci (Lindorf),
foto: Anton Sládek

Niektoré rekvizity (spúšťajúce sa piano – čembalo) pripomínajú javiskový efekt z legendárneho návrhu Aleša Votavu z činohernej inscenácie. Zrkadlo v pozadí zväčšuje priestor a zobrazuje účinkujúcich i divákov. Plátnom zahalená Michelangelova Pieta je obsahovo absolútne neprimeraná a teda nevhodná metafora matky Antonie. Stačil jej obraz a hlas, ktorý mohol znieť bez zvukového preparovania. Smrť hrdinky ilustroval scénograf bielymi nemocničnými posteľami. Rôzne závesy v pozadí sa nepodarilo rozlúštiť.

Benátska scéna bola bez gondoly, zato s dobrým nápadom, ako „ukradnúť“ tvár človeka – cez médiá a predávané aféry, čo je aktuálny obraz súčasnosti. Ovládače v rukách boli nutným posunom deja do súčasnosti – podobne ako niektoré kostýmy („baterkový“ Nathanaël, umelá postavička bábky Olympie), oblečenie zboru od scény v krčme, cez návštevníkov Spalanzaniho recepcie bolo civilné. Boli však aj scény nedotvorené, nadbytočné či smiešne, už tradične ku ním patrila „súbojová“ scéna, prípadne tzv. „sommelierska“: s mečom na otvorenie šampanského, alebo gýčový pochod protichemickej čaty „homunkulov“ v ateliéri Spalanzaniho…

Videoprojekcie Martina Kákoša (ale aj scénické obrazy Jaroslava Valeka) určovali raz presne, inokedy chybne miesto deja (fyzik, ktorý báda v chemickej téme chromozómov?), projektovali mihotavú tvár Olympie, dotvárali náladu scény, jej farebné pozadie. Svetlá a čarovanie s nimi podčiarkli často zámery réžie (kužeľ svetla, v ktorom hrá na harfu Nathanaël), vyzdvihli akcie jednotlivcov a celkové obrazy. Našťastie sa nehralo v polotme…

J. Offenbach: Hoffmannove poviedky, Opera SND, 2019,
Denisa Hamarová (Nicklausse), Martin Gyimesi (Pitichinaccio), Adriana Kohútková (Giulietta), zbor Opery SND,
foto: Anton Sládek

Režisér Pavol Smolík si porozumel so scénografom v jednoduchosti riešenia scény, no podľahol Konwitschného nutkavosti, poslať spevákov medzi divákov, ktorých to vyrušuje, a umelcov odokrýva v detailoch ich maskovania, vytrháva z javiskovej štylizácie, ktorá je vis-à-vis neprirodzená. Je to zbytočné. Divák sa „aktivizujúcich“ prvkov v opernej réžii už presýtil. Podobne imperatívu smerom k publiku. Umenie je obrazom sveta a divák je jeho pozorovateľom. Vezme si z neho to, čo je silné a apelatívne, dojímavé a krásne – bez nasvecovania vlastnej tváre.

Kostýmy navrhla Ľudmila Várossová, ktorá vniesla do celkovo civilného obrazu súčasnosti občas ilúziu a krásu dobových kostýmov (Antonia, jej plášť). V 1. dejstve riešila podobu hracích mechanizmov (Olympia, Nathanaël), pripomínajúcich krikľavé hračky. V benátskom 3. dejstve kostýmy charakterizovali postavy z polosveta (zloduchov, hráčov, ľahké ženy i mužov, až po Rigoletta…). K fyzickým danostiam speváčok, ale aj k samotnému poslaniu postavy bol málo pôsobivý kostým Giulietty – javiskovej kurtizány. Fantázia Ľudmily Várossovej sa „pribrzdila“ na kostýme Nicklaussa. Z verného sprievodcu Hoffmanna a jeho Múzy, spravila rozgajdaného tuláka, ktorý ani premenou na ženu, nezískal na sympatiách divákov. Jeho melódie našťastie prekonali kostýmovú podobu hrdinu (či hrdinky, vernej manželky?).

J. Offenbach: Hoffmannove poviedky, Opera SND, 2019,
Monika Fabianová (Nicklausse), Rafael Alvarez (Hoffmann), zbor Opery SND,
foto: Anton Sládek

V zahraničných inscenáciách býva vo finále spievajúcou postavou aj neustále pripomínaná Stella – životný idol Hoffmanna. Jej nádherná ária, v ktorej volá ku sebe búrlivého básnika, v tejto verzii opery nezaznela. Škoda, pre krásu Stellinej hudby, ale aj hlbšiu charakteristiku prelietavého básnika.

Keďže operná prevádzka vyžaduje väčšinou alternácie, vyvstáva otázka, či máme dostatok sólistov na mimoriadne náročné party v Offenbachovej opere, dokonca v dvoch obsadeniach inscenácie? Nuž, nemáme. I preto bola nutnosť pozvať dvoch zahraničných spevákov (nerovnakej úrovne) do dvoch titulných postáv. Chýbajú domáci predstavitelia hlavnej postavy – mladodramatickí až dramatickí tenoristi, ktorí by naštudovali part Hoffmanna. Prečo potom uviesť dielo, na ktorom opera stojí i padá?

J. Offenbach: Hoffmannove poviedky, Opera SND, 2019,
Jana Bernáthová (Olympia), Mickael Spadaccini (Hoffmann),
foto: Anton Sládek

Nuž, tentokrát pozvali dvoch tenoristov zo zahraničia. Belgičan s talianskymi koreňmi Mickael Spadaccini, ktorý sa predstavil na prvej premiére, má okrem mnohých dramatických tenorových partov talianskych majstrov naštudovaného aj Hoffmanna. Je to hrou tela i výrazom hlasu vyslovene nervný typ speváka, ktorý nešetrí ani svoj hlas, ani preexponovaný herecký pohyb a výraz. Hoci možno i čo-to namietať voči jeho predramatizovanému, nie vždy vokálne vyrovnanému spevu, v každej chvíli je presvedčivým a zapáleným typom vášnivého umelca, Offenbachovho básnika, ktorý celý život hľadá ideálnu ženu, Stellu – hviezdu, hoci tá často stojí celkom blízo neho.

Alternujúci mexický tenorista Rafael Alvarez už v sezóne 2010/2011 debutoval v SND v Bratislave, kde stvárnil rolu Jacopa Foscariho v inscenácii Verdiho opery Dvaja Foscariovci v naštudovaní Friedricha Haidera. Jeho stvárnenie Hoffmanna bolo tentokrát na kraji hlasovej únosnosti. Má veľký tenor, no predramatizovaný, bez výrazovej jemnosti, ktorý nedokázal podriadiť obsahu. Neustála prezentácia fortissima obrala rolu o hlbšiu obsažnosť. I herecky pôsobil ťažkopádne, bol nasmerovaný neustále k dirigentovi, nie k akcii (čo je, mimochodom, dosť časté negatívum viacerých sólistov inscenácie).

J. Offenbach: Hoffmannove poviedky, Opera SND, 2019,
Róbert Smiščík (Andrés), Gustáv Beláček (Lindorf),
foto: Anton Sládek

Hviezdou predstavenia bol nepochybne Gustáv Beláček ako Lindorf (a ďalšie variácie tejto postavy) od začiatku vstupu na javisko v mefistofelovskej zlobe, v plnej zvučnosti svojho basbarytónu, ktorý je plný, farebný a široký, bez akýchkoľvek technických hraníc vo výškach i hĺbkach, s hereckou imagináciou. Pri sledovaní a počúvaní celostného portrétu „zloducha“ Lindorfa v jeho podaní priam mrazí. Žiaľ, tá istá postava Jozefovi Bencimu nesedí, je pre jeho hlboký a tmavý bas vo výškach obmedzená a pre slovanský timbre i farbu aj nevhodná. Benci ju herecky síce tvaroval do zloby, ale nebolo to také hodnoverné, ako v podaní Beláčka. Treba si asi vedieť vybrať, čo a kedy spievať.

Tri hlavné ženské postavy spievali prvoradé dámy súboru. S obdivujúcou koloratúrnou technikou v každej krkolomnej výške a ozdobnosti sa predstavila ako Olympia na 1. premiére Jana Bernáthová. Je to momentálne najlepšia sopranistka SND v danom odbore – a pokiaľ nebude postavu „nadstavovať“ svojskými herecko-vokálnymi efektmi, bude reprezentatívna aj za hranicami. Eva Bodorová na 2. premiére zaostávala technikou, pričom najvyššie tóny skôr násilne tlačila a vyrážala, než zvládla vokálnou technikou.

J. Offenbach: Hoffmannove poviedky, Opera SND, 2019,
Jozef Benci (Miracle), Eva Hornyáková (Antonia),
foto: Anton Sládek

Antonia v podaní Evy Hornyákovej pútala pozornosť sladkosťou a šírkou svojho medového sopránu, gracióznosťou a jemnosťou pohybu a precítením každého slova, ale najmä vokálnou istotou a žitím rozporuplnej postavy ambicióznej umelkyne, ktorá ide za hranice života. Ľubica Vargicová má stále prierazný a nosný soprán, bez technických obmedzení, občas však pôsobila v role lyrickej Antonie bez mäkkých tónov. Giulietta Adriany Kohútkovej mala plné hlasové mladodramatické rozpätie, možno by nezaškodila väčšia herecká zmyselnosť a dravosť vo svete zloby, ktorý Giuliettu na javisku obklopuje – a aká má i sama byť.

Linda Ballová nevytvorila Giuliettu, ale skôr dievčatko, ktoré Giuliettu hrá. Je lyrickou hrdinkou s dramatickejším hlasom, no prijatie roly benátskej kurtizány bolo omylom. Nicklaussa spievala tmavým mezzosopránom, s trochu väčším vibratom v 1. dejstve, postupne však s „usadením“ sa v postave i vokálnom prejave, v duete s Hoffmannom s dojímavou vrúcnosťou i výrazovou dojemnosťou Denisa Hamarová. Alternujúca Monika Fabianová má užší hlas, čomu sa mal prispôsobiť dirigent s orchestrom, aby vyznel prejav tejto inteligentnej mezzosopranistky s jej vlastnou charakteristikou a hlasovou jemnosťou.

Matka Antonie bola zverená na 1. premiére mäkkému mezzosopránu Denisy Šlepkovskej a v alternácii krásnemu, stále zvučnému, bronzovo zafarbenému hlasu Jitky Sapara-Fischerovej. Škoda, že ária oboch znela cez mikrofóny. Krčmára Luthera a Crespela spieval citovejší a basovo mäkší, herecky decentnejší, v otcovskej role dojímavo starostlivý Martin Malachovský a v alternácii Juraj Peter, ktorý má razantnejší bas a dynamické charakterové herectvo.

J. Offenbach: Hoffmannove poviedky, Opera SND, 2019,
Róbert Smiščík (Spalanzani), Gustáv Beláček (Coppélius),
foto: Anton Sládek

Ako fyzik Spalanzani i Andrés sa predstavil tenorista Róbert Smiščík, ktorý dobre zapadol do sólistického ensemblu SND a v náročnej dvojrole vytvoril hlasovo disciplinované a herecky precízne dvojpostavy. Jeho alternantom bol Ján Babjak, ktorý štíhlou postavou a poctivou hlasovou prípravou svojho tenora bol vyrovnaným pendantom kolegu. Martin Gyimesi a Róbert Remeselník vytvorili štvorrolu malých, no v deji účinne dej dotvárajúcich postavičiek Nathanaëla, Cochenilla, Frantza a Pitichinaccia.

Ak som v titule vyslovila myšlienku, že Hoffmannove poviedky by stačilo vidieť a počuť by iba v jednom speváckom obsadení, nie je to veľmi dobré vysvedčenie pre súčasný stav sólistov Opery SND. A to je už otázka na iných. Opera bola naštudovaná vo francúzskom origináli, v preklade Alexandry Braxatorisovej, ktorý nám pripomenul nádherný slovník prekladov staršej generácie dramaturgov – ozajstných literátov.

Autor: Terézia Ursínyová

písané z premiér 14. a 15. 6. 2019

O novej inscenácii sme písali v článku SND uvádza premiéru Offenbachovej opery Hoffmannove poviedky

Za rôznymi podobami Hoffmannových poviedok sa pred blížiacou sa premiérou novej inscenácie v Opere SND poohliadol operný kritik a publicista Vladimír Blaho v článku Pred premiérou Hoffmannových poviedok v Opere Slovenského národného divadla.

Jacques Offenbach: Hoffmannove poviedky
Opera SND, nová budova
Premiéry 14. a 15. júna 2019

inscenačný tím

Hudobné naštudovanie: Tomáš Brauner
Dirigenti: Tomáš Brauner, Peter Valentovič
Zbormajster: Pavel Procházka
Réžia: Pavol Smolík
Scéna: Jaroslav Valek
Kostýmy: Ľudmila Várossová
Videoprojekcie: Martin Kákoš
Choreografia: Jaroslav Moravčík
Svetlá: Martin Račko
Dramaturg: Martin Bendik

osoby a obsadenie

Hoffmann: Rafael Alvarez, Mickael Spadaccini
Olympia: Jana Bernáthová, Eva Bodorová
Antonia: Eva Hornyáková, Ľubica Vargicová
Giulietta: Linda Ballová, Adriana Kohútková
Lindorf/Coppélius/Miracle/Dapertutto: Gustáv Beláček, Jozef Benci
Nathanaël/Cochenille/Frantz/Pitichinaccio: Martin Gyimesi, Róbert Remeselník
Crespel/Luther: Martin Malachovský, Juraj Peter
Hermann/Schlémil: Ján Ďurčo, František Ďuriač
Nicklausse: Monika Fabianová, Denisa Hamarová
Andrés/Spalanzani: Ján Babjak, Ivan Ožvát, Robert Smiščík
Matka Antonie (hlas): Jitka Sapara-Fischerová, Denisa Šlepkovská

spoluúčinkuje zbor a orchester SND

www.snd.sk

video

záznam tlačovej konferencie k premiére Hoffmannových poviedok (video Opera Slovakia)

Operné gala v Kežmarku 2019
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka, členka Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár