Väčšina operných spevákov, ktorí od konca 50. do konca 60. rokov minulého storočia vytvárali často ospevovanú zlatú sólistickú éru opery SND, už nie je medzi živými. O to viac nás teší, že sopranistka Štefánia Hulmanová, ktorá bola v rokoch 1951–79 členkou Opery SND, sa 20. januára dožíva deväťdesiatich piatich rokov života.
Svoj operný repertoár si začala budovať už v Štátnom divadle v Košiciach, kde debutovala v roku 1949 ako Smetanova Vendulka. Behom krátkeho angažmánu vo východoslovenskej metropole tam vytvorila celý rad úloh ako Moniuszkovu Halku, Júliu v Jakobinovi, Mascagniho Santuzzu či Verdiho Aidu. Pri hosťovaní košického operného súboru v Bratislave sa natoľko zapáčila vedeniu našej reprezentatívnej opernej scény, že jej ponúkli angažmán. Tak sa vrátila do Bratislavy, kde predtým študovala spev na Hudobnej a dramatickej akadémii a potom pár rokov pôsobila v opernom zbore SND. Niektoré z úspešných košických kreácií si zopakovala aj v Bratislave a pre svoj jasný slovanský mladodramatický soprán našla najvhodnejšie uplatnenie práve v búrlivo sa rozvíjajúcej slovenskej opernej tvorbe.
Krútňava, Opera SND, 1952,
Štefánia Hulmanová (Katrena)
Bola Suchoňovou Katrenou z Krúňavy i Milenou zo Svätopluka, Cikkerovou Milkou z Jánošíka, a Katkou z Bega Bajazida. Mimoriadne závažnú úlohu mala v Holoubkovej dobovo poznačenej súčasnej opere Rodina, kde stvárnila postavu nešťastnej manželky necitlivého komunistického funkcionára. Zo svetového repertoáru spievala viacero verdiovských sopránových partov (Elizabeta z Dona Carlosa, Desdemona z Otella či Leonóra z Trubadúra), v ktorých však zostala v tieni vtedy v optimálnej forme spievajúcej Margity Česanyiovej.
Don Carlos, Opera SND, 1956,
Štefánia Hulmanová (Alžbeta z Valois),
foto: Gejza Podhorský
V pamäti mi oddnes zostali dve z jej kreácií. Vždy som sa tešil, ak vo Wasserbauerovej inscenácii Smetanovho Dalibora namiesto Márie Kišoňovej Hubovej spievala postavu Jitky a osobitne ma nadchýnali pasáže z druhého obrazu, v ktorom nad mužským zborom zbrojnošov trónili jej svieže vysoké tóny „sláva vám, vy muži meča“. Ale rovnako ma dojímali jej lyricky stvárnené pasáže z posledného obrazu, kedy do ženského zboru nad mŕtvou Miladou zaznievalo jej „už viac, už viac, nepozná“. Životnou úlohou Hulmanovej však bola Pucciniho Floria Tosca, v ktorej nemala alternantku a v SND ju spievala v rokoch 1957-69 (Hozova inscenácia mala 110 repríz). Začínala s tenorovým partnerom mladým Andrejom Kucharským, často spievala Tosku s dr. Gustávom Pappom a z hosťujúcich tenoristov so Zurabom Andžaparidzem (1957), Rumunom Ionom Pisom (1963) pôsobiacom v tých časoch v Nemecku, so slávnym dánskym tenoristom (pravda, v tom čase už za zenitom) Helge Roswaengem (1961) a najväčším „domácim“ maďarským tenoristom Józsefom Simándym (1965). O svoju česť na javisku musela zápasiť predovšetkým s vášnivým Scarpiom Bohuša Hanáka (bola to jedna z najvydarenejších kreácií nášho barytonistu). Iný predstaviteľ Scarpiu gruzínsky barytonista Aminarašvili si ako jej zvodca dokonca vynútil umiestnenie divánu na javisko, aby mohol lepšie zahrať zvlčilého zvodcu. Z Hulmanovej pucciniovskej kreácie mi najviac zostali v pamäti dva momenty. Jej v próze prednesená deklamácia „ a celý Rím sa pred ním hrôzou triasol“ a potom jej popis Scarpiovej vraždy z tretieho dejstva končiaci na perfektne zvládnutom vysokom tóne „svoj ostrý nôž som bodla v jeho hruď!“ Vzdajme teda umelkyni pri príležitosti výročia jej narodenín hold aspoň formou tejto krátkej spomienky.
Autor: Vladimír Blaho
foto: archív SND
