Hommage á Bruno Walter (1876-1962)

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Koncerty cyklu „Hudobné dni Bruna Waltera“ („Musik Tage Bruno Walter“) sa uskutočňujú v Bratislave, s menšími programovými obmenami aj vo Viedni a Budapešti. Účinkuje na nich Symfonický orchester Bruna Waltera (Bruno Walter Symphony Orchestra) pod vedením bratislavského rodáka, šéfdirigenta, zakladateľa a umeleckého riaditeľa telesa – Jacka Martina Händlera, ktorý r. 2004 inicioval „Bruno Walter Musitage“. Osobnosť dirigenta a humanistu Bruna Waltera je spojená s jeho pôsobením vo viacerých európskych mestách, o. i. v Bratislave, Budapešti, Viedni, a tak Symfonický orchester Bruna Waltera sa počas uplynulých 12 rokov existencie predstavil nielen vo Viedenskom Musikvereine, ale aj tamojšom Konzerthause, pražskom Rudolfine, Flagey v Bruseli, v Budapešti, nehovoriac o bratislavskej Redute a Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca.

V koncertnej sezóne 2016/2017 si hudobný svet pripomína 140. výročie narodenia Bruna Waltera, čím dostávajú  koncerty cyklu „Bruno Walter Musitage“ osobitný význam. Ostatný večer tohto cyklu bol v Zlatej (Veľkej) sále Musikvereinu vo Viedni pod taktovkou dirigenta Jacka Martina Händlera, s názvom: Hommage á Bruno Walter – teda pocta majstrovi a pripomienka 140. výročia jeho narodenia.

Bruno Walter, (1876 – 1962)

Bruno Walter,
(1876 – 1962)

Na programe bol Beethovenov Koncert pre husle a orchester D dur op. 61 s ruským huslistom Sergejom DogadinomBrahmsova Symfónia č. 1 c mol Op. 68 – teda dva 45 minútové diela, zahrané s takým ohlasom, že medzinárodné obecenstvo si vyžiadalo od huslistu i orchestra prídavky.

Kto bol Bruno Walter?

Veľký nemecký dirigent (*1876 Berlín – †1962 Beverly Hills), obdarovaný mužným šarmom, vyžarovaním osobnosti, hudobnou poéziou, prenikavou znalosťou interpretácie viedenských klasikov (zvlášť Mozarta, Beethovena) i romantikov (Johannesa Brahmsa, Gustava Mahlera, Richarda Straussa) a ďalších skladateľov. Príznačný bol jeho životný optimizmus, psychológia dirigentskej tvorby, s ktorou dokonale komunikoval so zložitými kolektívmi náročných muzikantov, humánne vyžarovanie jeho osobnosti a bez diskusie jednoznačný úspech jeho umenia. Bruno Walter bol však nielen dirigentom, ale aj klaviristom, skladateľom, skvelým esejistom a autorom knižnej autobiografie. V jednej eseji napísal:

Hudba má neodolateľnú silu, aby obracala dušu smerom k onomu svetu; rozosieva nielen iskry obrazov, ale aj zárodky viery. Vo svojich najvyšších zjaveniach je tajomne spriaznená s náboženstvom – spôsobuje povznesenie a duševné pookriatie, aké vedľa nej dokáže sprostredkovať iba náboženstvo.”

Bol to človek harmónie

Napriek nie ľahkému životu: r. 1933 musel z rasových dôvodov odísť z Nemecka a r. 1938 z Európy. Aký mal vzťah k Bratislave? Hudba bola v tomto meste oddávna križovatkou umenia baroka, klasicizmu, romantizmu i súčasných  hudobných umelcov. Tu koncertovali Haydn, Mozart, Beethoven, Liszt, bratislavský rodák J. N. Hummel, ruský klavirista Rubinštejn a ďalší početní skladatelia – dirigenti z celého sveta. Ako mladík tu pôsobil aj Bruno Walter. Na začiatku kariéry bol totiž prvým dirigentom „divadla slobodného kráľovského mesta“ Prešporok (v dnešnej Historickej budove SND). Ako 21-ročný, mimoriadne nadaný mladík, sa r. 1897, na odporúčanie nastupujúceho šéfdirigenta Viedenskej štátnej opery Gustava Mahlera, stal v Bratislave dirigentom tunajšej opery.

Bruno Walter v dobe pôsobenia v Bratislave (1897 – 1898)

Bruno Walter v dobe pôsobenia v Bratislave (1897 – 1898)

Počas jednej sezóny naštudoval v Mestskom divadle 16 opier (!), ktoré uviedol na 36. predstaveniach. Znamenalo to, pripraviť skoro každý týždeň jednu novú operu, ktorá sa hrala cca dvakrát! Pre malé mesto, akým bola vtedy Bratislava, dve reprízy jednej opery stačili. Pre dirigenta to, pravda, znamenalo nadľudské úsilie v štúdiu partitúr, nácviku so spevákmi i s orchestrom. Hudobná kariéra Bruna Waltera zakrátko pokračovala a rástla v ďalších orchestroch Európy. Gradovala počiatkom 20. storočia, no napriek tomu musel  svetoznámy dirigent z rodného Nemecka r. 1933 pred narastajúcim nacizmom a rasizmom emigrovať – podobne ako jeho veľký priateľ, spisovateľ Thomas Mann. Do posledných dní v Európe r. 1938 si B. Walter plnil všetky dirigentské záväzky. Získal francúzske občianstvo, čím zachránil svoju rodinu pred nacizmom. Z Francúzska napokon odišiel do USA, kde úspešne pokračoval v koncertovaní. Po vojne niekoľkokrát dirigoval aj v Európe (i vo Viedni a Berlíne), ale do Európy sa natrvalo nevrátil. Zomrel r. 1962 v Beverly Hills (USA).

Osobnosť Jacka Martina Händlera

(* 1947 v Bratislave) je rovnako zviazaná s Bratislavou, ako aj celou Európou, kde tento náš umelec viac rokov žil a  pôsobil. Rodná Bratislava znamená pre neho od detstva mesto tolerancie a hudby. Otec i matka boli melomani a mimoriadne citliví ľudia, hoci nie profesionálni hudobníci. Jack už ako 4-ročný dostal prvé husličky. Neskôr vyštudoval bratislavské Konzervatórium a Vysokú školu múzických umení u známeho prof. J. Skladaného. R. 1973 sa stal posledným žiakom slávneho ruského husľového virtuóza Davida Oistracha († 1974) na Čajkovského konzervatóriu v Moskve. Po nečakanej smrti svojho profesora pokračoval v štúdiu u Oistrachovho asistenta – Piotra Abramoviča Bondarenka. Po husľovom pôsobení doma i v zahraničí sa začal J. M. Händler intenzívnejšie venovať dirigovaniu. Viac rokov žil v nemeckom Kolíne a Luxemburgu, kde založil orchester Solistes Européens Luxembourg (do r. 2009 bol jeho umeleckým riaditeľom). Zvlášť významný koncert s týmto orchestrom bol 3. mája 2004 v New Yorku, kedy ho Händler dirigoval na slávnostnom koncerte v sále Valného zhromaždenia OSN, pri príležitosti rozšírenia Európskej únie.

Koncert Bruno Walter Symphony Orchestra, Reduta, 2016, Jack Martin Händler

Koncert Bruno Walter Symphony Orchestra, Reduta, 2016,
Jack Martin Händler

Všestranne hudobne pripravený a talentovaný J. M. Händler sa ako dirigent predstavil v popredných hudobných sálach Európy i Ameriky (Berlín, Mníchov, Kolín, Viedeň, Praha, Moskva, New York, Madrid, Brusel, Lisabon, Budapešť…). Spolupracoval s medzinárodne renomovanými sólistami: Rudolfom Buchbinderom, Mišom Majským, Gidonom Kremerom, s Beaux Arts Trio, Julinom Rachlinom, Mstislavom Rostropovičom, Marthou Argerich, s Radu Lupu, Nikolajom Znajderom, Fazilom Sayom, Vadimom Gluzmanom, dirigoval Orchester Bayreuther Festspiele, Moskovský štátny orchester i Virtuózov Moskvy. Inicioval doma a v zahraničí viacero hudobných projektov – od r. 2004 najmä „Hudobné dni Bruna Waltera“. V rámci „Európskej hudobnej akadémie TIJI Bratislava – Schengen“ podporuje mladé talenty a otvára im cestu na hudobné pódiá. Samotný dirigent Händler má viac než 80 CD nahrávok.

„Bruno Walter Symphony Orchestra“

združuje hudobníkov rôznych generácií a národov Európy (!), pričom spoločným cieľom je šírenie európskej hudobnej kultúry – v súlade s humanistickými a umeleckými myšlienkami Bruna Waltera a J. M. Händlera o hudbe ako univerzálnej hudobnej reči. Orchester realizuje v súčasnosti pravidelné koncerty nielen v bratislavskej Redute, Budapešti, ale aj v spomínanej Zlatej sále Musikvereinu vo Viedni. Tu bol koncert 9. októbra.

Sólistom Beethovenovho Koncertu pre husle a orchester D dur Op. 61 bol vo Viedni iba 28 ročný petrohradský rodák Sergej Dogadin, laureát viacerých medzinárodných súťaží. Hrá na husliach od Giovanniho Battistu Guadagniniho z r. 1765. Trojčasťový koncert je akousi „lyrickou“ odbočkou v Beethovenovej hrdinskej, väčšinou búrlivo patetickej tvorbe. V nej dobudoval formovú schému svojej doby, no vždy vložil aj osobitý, neskôr priam romantický charakter. Sergej Dogadin a J. M. Händler dali husľovému koncertu patričnú lyriku a poéziu, pričom dirigent a orchester sa ideálne prispôsobili jemnej hre (a koncepcii) sólistu, podporenej aj zvukom dobovo vzácnych huslí. V prípade Dogadina ide o mimoriadne talentovaného, poéziu mladosti silne prežívajúceho husľového virtuóza. Možno by sólistovi svedčalo viac kontrastnosti v dynamickom a výrazovom podaní, ale spev jeho hry a celková lyrika boli úchvatné – najmä v 2. časti: spevnom Larghette. Náročné kadencie tohto koncertu hrajú sólisti buď v spracovaní Josepha Joachima alebo Fritza Kreislera. Dogadin hral kadenciu Roberta D. Levina, v ktorej však predviedol absolútnu suverénnosť husľovej hry a krásu tónovej kultúry, takže po búrlivom potlesku sa nevyhol virtuóznemu prídavku.

Sergej Dogadin

Sergej Dogadin

V druhej polovici koncertu na počesť Bruna Waltera uviedol dirigent a orchester európskych hudobníkov pred preplnenou sálou náročnú Brahmsovu Symfóniu č. 1 c mol, Op 68. V nej dirigent preukázal ľudskú zrelosť a vrchol svojho umenia, v ktorom sa snúbi rozvaha i premyslená koncepcia formy – i v rámci striedajúcich sa hudobných kontrastov. Vďaka tomu neunavila ani jedna minúta počúvania. Brahms v 1. symfónii (napísal ich celkom štyri) nadviazal na beethovenovskú formovú schému, na ktorú však skomponoval vzrušenú romantickú hudbu. V nej sa striedajú búrlivé allegrové úseky s plnozvučnými vstupmi dychových sekcií, ideálne vyladenými v drevených i plechových nástrojoch orchestra; vzápätí uchvátila božsky znejúca melódia v sláčikoch. Hneď v úvodnom Allegro sostenuto vyvolal dirigent dojem hudbou rozžiareného neba s jasnými farbami nástrojov a jemnou dynamikou. Celkovo 50 členný orchester bol v celom Brahmsovom opuse zjednotený jeho presnými pokynmi. Händler v 2. časti – lyrickom Andante – ešte viac zvýraznil Brahmsovu mužnú lyriku, s dynamickými zdvihmi (akoby nádychmi); v 3. časti zasa ponúkol sviežu prírodnú náladu a scenériu, striedanú s grazióznosťou – v zmysle Brahmsovho výroku, že tu  ide „o fantastickú prechádzku milými obrázkami a spomienkami“. Finále zaznelo s quasi Beethovenovou ideou a radosťou vyslobodenia z pochmúrností života. Tu sú celkom badateľne spracované i hudobné témy z Beethovenovej Ódy na radosť (z 9. symfónie). Hudba Brahmsovho záverečného Allegra bola ukážkou skvelej dirigentskej koncepcie, ktorá zjednotila dielo s vyšperkovanými detailmi do velebnosti celku. J. M. Händler zdôraznil v Brahmsovi univerzálnosť hudobnej reči, v ktorej každý poslucháč si vybavuje a prežíva konkrétne hudobné obrazy nielen podľa predvedenia diela, ale i na základe vlastného estetického rozvoja, hĺbky zážitkov a schopnosti, vnímať jemnosti hudobných obrazov. Vo finále Brahmsovej symfónie zazneli raz elegické, inokedy energické úseky, čarovne oživené jemným pizzicatom sláčikov, vzápätí mäkkými tónmi drevených dychov i zlatým zvukom „plechov“. Preplnená Veľká sála Musikvereinu tak zažila v onen večer krásnu poctu Brunovi Walterovi.

Ďalší koncert Bruno Walter Symphony Orchestra bude v Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie 7. 11. o 19.30 hod. s rakúskym klaviristom Rudolfom Buchbinderom, ktorý bude sólistom v Brahmsovom Koncerte pre klavír a orchester č. 1 d mol op. 15. Okrem toho zaznie na koncerte, pod taktovkou  J. M. Händlera, Čajkovského Symfónia č. 6 h mol op. 74 „Patetická“. 

Autor: Terézia Ursínyová

písané z koncertu 9. októbra 2016

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka, členka Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár