Opera Slovenského národného divadla v januári uviedla aj dve reprízy Verdiho La traviaty (premiérovanej v októbri 2021) so zahraničnými hosťami. Dielo v sezóne odznie už len dvakrát v júni. Na premiére sme (podľa bulletinu) mali tri „domáce“ Violetty a troch „domácich“ Alfredov, z ktorých si ešte jedna sopranistka a tenor oprášia úlohu do konca tejto sezóny.
Ešteže pôvodne obsadení speváci z inscenácie La traviaty si dnes môžu namiesto domácej scény zaspievať aj v českých operných domoch. Nič proti hosťom. Za mladi som si po absolvovaní desiatich predstavení La traviaty, Rigoletta či Bohémy vždy rád overil, ako v nich spievajú hosťujúci speváci a neskôr ako kritik som popri premiérach chodil v obrovskej väčšine prípadov už iba na hostí. Dôležité je, aby boli kvalitní, čo sa v SND (na rozdiel od SF, v ktorej pár razy účinkovali vokálne hviezdy hlboko za zenitom) väčšinou darilo. Poďme však k predstaveniu, ktoré som navštívil (21. 1. 2023).
Slovenka Simona Šaturová je dnes hviezdou nielen v Prahe, ale aj na niektorých európskych javiskách. Doteraz v SND hosťovala zriedkavo, takže sme na jej Violettu boli zvedaví. Tým viac, že úlohu kreovala v kontroverznej bruselskej inscenácii, v ktorej si réžia dámu polosveta pomýlila s prostitútkou a dielo vyhrotila do podoby erotickej feérie (kritickej či provokačnej?). Ani bratislavská La Traviata nie je poňatá tradične, ale aj tak spevákom poskytuje dosť priestoru na uplatnenie svojich kvalít.
Prečítajte si tiež:
• Opera SND uvádza premiéru Verdiho La traviaty
• Robert Jindra: Cítil som, že teraz je ten pravý čas na Verdiho La traviatu
• Roberto Catalano: Verdiho La traviata je príbehom o žene, ktorá hľadá samu seba
• Hudobne aj scénicky asketická La traviata v SND (recenzia premiéry)
Úloha Violetty je zradná v tom, že part po prvom koloratúrnom dejstve v ďalších troch obrazoch znie ideálne v interpretácii lyricko-mladodramatického sopránu. Na rozdiel od „sveta“ sme v SND túto skutočnosť nikdy príliš nereflektovali. Našimi Violettami boli koloratúrne sopranistky Hrušovská, Královcová, Svobodová, Smyčková, Haljaková, Valášková, Vargicová, Vizváryová a len ojedinele plnšie hlasy Polákovej, Jenisovej či Matyášovej. Aj na iných operných javiskách ma najviac zaujala nie viedenská Violetta Edity Gruberovej, ale kreácia lyrickej Eugenie Moldoveanu, hosťujúcej v bratislavskej inscenácii v rokoch 1979 a 1980.
Šaturovej traviatu (padlú ženu) by som označil za poeticko-lyrickú s množstvom pôsobivých vokálnych detailov, s ktorými narábala aj v nekoloratúrnych pasážach partu. Na druhej strane je táto koncepcia trochu jednostranná, v celom predstavení mi chýbala podoba Bohyne, ktorej sa k nohám koril celý mužský svet. Od začiatku bola neistou, rozorvanou (tak ako torzá fotografií v režijnej koncepcii), milujúcou a napokon rezignovanou osobou. Toto manko (azda v koncepcii zámerné) by som si možno neuvedomil, keby jej farebný tón nebol trochu limitovaný v objeme i výraze.
Prečítajte si tiež:
• Známy-neznámy Giuseppe Verdi (seriál)
• Giuseppe Verdi zomrel pred 120 rokmi. Ako reflektuje jeho operný odkaz Slovensko? (1)
• Giuseppe Verdi zomrel pred 120 rokmi. Ako reflektuje jeho operný odkaz Slovensko? (2)
V SND debutujúci rumunský tenorista Cosmin Ifrim má za sebou pomerne rôznorodý repertoár lyrického tenoristu, z ktorého čiastočne vybočuje dramatickejší Lohengrin a niektoré úlohy z druhého tenorového odboru (Beppe z Komediantov, Pedrillo z Únosu zo serailu). Až na pár výnimiek spieva na menších európskych operných javiskách a jeho výkon tomu zodpovedal. Vie pekne frázovať, farba hlasu v strednej polohe je príjemná, pokiaľ sa nesnaží o veľké tóny.
Po Jakubekovi to bol v SND druhý Alfredo, ktorý si v prvom dejstve za scénou trúfol na nepísané c3, čo potom zopakoval (mierne nad tónom) v druhom dejstve v cabalette. Celkovo jeho plným tónom spievaná vyššia poloha pôsobí menej esteticky. Najviac sa mi páčil štýlovým zvládnutím dueta Parigi, o cara interpretovaným sladko, takmer na spôsob pravých belcantistov minulosti. Herecky však zaostával za partnerkou. Aleša Jenisa som pred desiatimi rokmi videl v úlohe Giorgia Germonta v Konwitschného inscenácii v Grazi. Aj teraz spieval spoľahlivo, najmä v lyrickejších pasážach partu.
„Hosťomániu“ tohto večera zavŕšil dirigent Enrico Dovico. Hudobné naštudovanie Roberta Jindru bolo po premiére označené najmä ako zvukovo poddimenzované. Taliansky umelec za dirigentským pultom vniesol do hudby trochu viac dramatického pátosu, vo veľkom duete Violetty s otcom Germontom na niektorých miestach volil rýchlejšie tempá a až na úvodný výjav opery bol jeho orchester dobre zladený s dianím na javisku.
Divákovi, ktorý chodí na premiéry, sa umožnilo porovnávať výkony sólistov, ktoré boli kvalitou vyvážené. Tým, ktorí chodia na operné dielo a nie na spevákov, je v podstate jedno, či spieva Kain alebo Ábel. Takže hlavný efekt preferencie hosťujúcich spevákov je predovšetkým finančný. Predstavenia s hosťami majú výbornú návštevnosť, ale až po čase sa ukáže, či v poloblokovom systéme Opery SND celkovo pribudlo alebo ubudlo divákov.
Autor: Vladimír Blaho
písané z reprízy 21. 1. 2023
G. Verdi: La traviata
Opera SND
Premiéra 29. a 30. októbra 2021
Hudobné naštudovanie: Robert Jindra
Dirigent: Enrico Dovico
Réžia: Roberto Catalano
Scéna: Emanuele Sinisi
Kostýmy: Ilaria Ariemme
Svetelný dizajn: Fiammetta Baldiserri
Zbormajster: Ladislav Kaprinay
Dramaturgia: Jozef Červenka
osoby a obsadenie reprízy 21. 1. 2023
Violetta Valéry: Simona Šaturová
Alfredo Germont: Cosmin Ifrim
Giorgio Germont: Aleš Jenis
Flora Bervoix: Monika Fabianová
Annina: Miriam Maťašová
Gastone de Letorières: Juraj Kuchar
Barone Douphol: Pavol Remenár
Marchese d’Obigny: Martin Morháč
Dottore Grenvil: Ivan Lyvch
Sluha Violetty: Attila Kovács
Sluha Flory: Dmytro Dubrovskyy
Poslík: Vladimir Streltsov
Fotograf: Peter Andel
Spoluúčinkoval zbor a orchester Opery SND
