Hrdinský skutok opery vo Weimare

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Lanzelot, opera nemeckého skladateľa Paula Dessaua (1894 – 1979), má veľmi skromný životopis. Od svetovej premiéry v Staatsoper Berlin (1969) sa do roku 1972 dočkala troch uvedení a potom ju už viac nikde neinscenovali. Až v aktuálnej sezóne sa o vzkriesenie monumentálneho diela postarali dve regionálne divadlá sídliace v susediacich durínskych mestách, Deutsches Nationaltheater Weimar a Theater Erfurt.

Paul Dessau skomponoval piaty zo svojich siedmich operných opusov na libreto, ktoré prominentný nemecký dramatik Heiner Müller vytvoril podľa rozprávkovej komédie ruského dramatika Jevgenija Švarca Drak. Už Švarcova hra, napísaná počas leningradskej blokády, mala politicko-kritické dimenzie (jej uvádzanie zakázali ešte pred premiérou, na základe generálnej skúšky, v auguste 1944) a v opere sa tento rozmer ešte posilnil. Dessauov Lanzelot je výpoveďou mentálne rozdvojeného umelca žijúceho v Nemeckej demokratickej republike: Navonok ho prezentovali ako uctievaného skladateľa, člena Akadémie umení, no zároveň sa vedelo o jeho nesúhlase so spôsobom, akým sa v NDR (ne)realizovali myšlienky socializmu, ktorého ideám principiálne veril.

Paul Dessau (1894 – 1979), zdroj: internet

Archetypálny príbeh rytiera bojujúceho s drakom, ktorý zachráni princeznú a vymaní mesto z krutovlády, dostal v opere Lanzelot satirický šat. Obyvatelia mestečka zotročeného drakom totiž po žiadnom oslobodení netúžia. Každoročnú panenskú obeť prinášajú Drakovi dobrovoľne, ako odmenu za to, že kedysi dávno prevaril horúcim dychom vodu v jazierku, aby viac nespôsobovala choleru. Už si navykli na pohodlný život, hoci aj v diktátorskom režime, a nemajú záujem o zmenu. Lanzelot napriek tomu vyzýva Draka na súboj, lebo chce zachrániť archivárovu dcéru Elsu, ktorú miluje. Keď zoslabnutý po vyčerpávajúcom boji dlho neprichádza na svadobnú hostinu, všetci ho považujú za mŕtveho. To využije Starosta, ktorý dovtedy s Drakom kolaboroval, prihlási sa k hrdinskému činu a uzurpuje si moc. Ľudia opäť prijímajú pravidlá hry, zabezpečujúce im síce duchovne neslobodný, ale materiálne pohodlný život. V tej chvíli však prichádza Lanzelot, oslobodzuje väzňov a ponúka mestečku život bez totality. Opera sa končí nevyslovenou otázkou: Dokážu ľudia slobodu vôbec prijať?

Libretista dal príbehu pôdorys pätnástich obrazov, ktoré sa odohrávajú na rôznych miestach (Elsina izba, Drakovo obydlie, námestie atď.). Inscenátorov tým postavil pred neľahkú úlohu – bez scénickej ťažkopádnosti sa vyrovnať s dejom plynúcim vo filmových strihoch. Neuľahčil im to ani skladateľ, keď operu „zaľudnil“ tridsiatkou sólových partov, z ktorých nejeden atakuje hranice spievateľnosti, skomponoval intonačne náročné, neraz až deväťhlasné čísla pre veľký zmiešaný i detský zbor a orchestrácii dal také gigantické dimenzie, že sa kompletný inštrumentálny aparát do štandardnej orchestrálnej jamy nezmestí.

P. Dessau: Lanzelot, Deutsches Nationaltheater Weimar, 2019, foto: Candy Welz
P. Dessau: Lanzelot, Deutsches Nationaltheater Weimar, 2019, Oleksandr Pushniak (Drak), Máté Sólyom-Nagy (Lanzelot), foto: Candy Welz

Zaiste aj tieto technické nároky sa podpísali pod mizivou interpretačnou tradíciou diela. Jeho prípadné uvedenie navyše komplikovala skutočnosť, že neexistovala kompletná tlačená partitúra ani iný použiteľný orchestrálny materiál. Až pol storočia od svetovej premiéry sa vedenia weimarskej a erfurtskej opery rozhodli podstúpiť enormnú námahu pre vzkriesenie zabudnutého diela, a to bez záruky, že prinesie adekvátne ovocie. Rekonštrukcia partitúry sa udiala v spolupráci s archívom berlínskej Akadémie umení, vydalo ju vydavateľstvo Henschel Verlag für Musik z Kasselu a do inscenácie sa zapojil viac než stopäťdesiatčlenný spevácko-orchestrálny ansámbel. Zisk, ktorý vyniesol tento risk, je preto obzvlášť zaslúžený.

Znie priam neuveriteľne, že sa pod hudobné naštudovanie takého náročného opusu podpísal umelec, ktorý ešte nedovŕšil tridsiatku. Prvý dirigent Deutsches Nationaltheater Weimar, dvadsaťdeväťročný Dominik Beykirch, pôsobivo rozkryl Dessauovu inštrumentačne i náladovo pestrofarebnú, v pravom zmysle slova divadelnú partitúru, stavajúc do kontrastu satirické až groteskné tóny (Drak, Starosta, obyvatelia mestečka) s vážnymi, lyricky modelovanými číslami (Lanzelot, Elsa). Zároveň mal pod suverénnou kontrolou všetky interpretačné zložky: spevákov, zbor, orchester v jame, aj trinásťčlennú skupinu perkusií na javisku. Pre ňu vytvoril scénograf Helmut Brade dva mobilné „vagóny“ s červeno svietiacimi káblami. Pridanou hodnotou praktického priestorového riešenia bolo javiskové zhmotnenie hrmotnej hudobnej charakterizácie Draka.

P. Dessau: Lanzelot, Deutsches Nationaltheater Weimar, 2019, foto: Candy Welz

Takáto vizualizácia kľúčových hudobných čísiel patrí k poznávacím znakom rukopisu Petra Konwitschného, ktorý durínsku inscenáciu režíroval. Popri Drakovom súbore perkusií vysunul na javisko aj inštrumentálne trio harfy, violy a flauty, aby sprevádzalo prehliadku Drakových leteckých zbraní, premietanú na veľkom projekčnom plátne. Hudobníčky ako nepohodlných svedkov Drak po skončení exhibície zlikvidoval príručným zapaľovačom, ale ony sa vzápätí zjavili na plátne v podobe barokových anjelov muzicírujúcich v nebeskom blankyte. Pred zraky divákov umiestnil Konwitschny i krásny duet Lanzelota a violončela, v ktorom sa unavený hrdina spamätáva z boja s Drakom: oboch interpretov posadil oproti seba pred bielu stenu a nechal ich jednoducho spievať a hrať.

No nebolo to iba hudobné bohatstvo partitúry a jej intenzívny divadelný nerv, prečo Konwitschnému Lanzelot tak sadol. V Dessauovej opere je priam esenciálne pretavený svetonázor režiséra, ktorý vo svojej tvorbe vytrvalo pranieruje otupenú, konzumom zmanipulovanú spoločnosť. V jeho režijnej koncepcii odmieta mestečko vnímať Drakovu zlobu popri inom aj preto, že nie je ukrytá pod odpudivými šupinami, ale pod dobre padnúcim frakom a strojeným slizkým úsmevom.

P. Dessau: Lanzelot, Deutsches Nationaltheater Weimar, 2019, Oleksandr Pushniak (Drak), Uwe Stickert (Heinrich), deti zo Schola cantorum Weimar, foto: Candy Welz

Obyvatelia posielajú deti do školy, kde im Drak vymýva mozgy prednáškami z dračích dejín („Na počiatku som bol ja“), vášnivo radi nakupujú (najmä počas výpredajov) a pijú Drachenblut – najlepšie pivo všetkých čias. Drak ich má pod dôkladnou kontrolou, v kancelárii si na premietacom plátne premieta záznamy z bezpečnostných kamier umiestnených v ich domovoch. Jediní, ktorí sa Drakovi vzpierajú, sú Lanzelot, Elsa, miestne mačky vedené Elsiným Katerom a pár príslušníkov podzemného odboja. Zato Elsin otec sa submisívne podriaďuje Drakovej vôli a jej pôvodný snúbenec ju bez zaváhania vymení za flek Drakovho kancelára.

Wo weimarskom Lanzelotovi uplatnil Konwitschny aj ďalšie známe prvky svojej poetiky. Zapaľovanie svetla v sále, ktorým často aktivizuje publikum, tentoraz používal v mizanscénach, keď sa obyvateľom (a teda i divákom v hľadisku) prihováral Drakov prisluhovač Starosta. Cez diktátorovu záľubu v zbraniach prezentoval Konwitschny svoj antimilitaristický postoj (slovenským divákom známy z inscenácie Halévyho Židovky). V úvodnej scéne, kde Drak prevára vodu v cholerou nakazenom jazierku (z povraziska sa spustila obrovská červená varná špirála), či v momente triumfu, ktorý Lanzelotovi ukradol Starosta (na javisko nechá dotiahnuť svoju dvojrozmernú lepenkovú sochu), sa zase dostal k slovu Konwitschného zmysel pre humornú javiskovú skratku. Predovšetkým nám však opäť pripomenul, že je režisérom, pre ktorého je hereckou osobnosťou každý účastník inscenácie – počnúc titulnou postavou a končiac zboristom stojacim v zadnom rade.

V početnom obsadení vyzdvihnime aspoň hlavných aktérov – odvážnu Elsu, ktorú Emily Hindrichs spievala s obdivuhodnou výdržou v nepríjemnej, extrémne vysokej tessitúre, príjemným barytónom disponujúceho Mátého Solyóma-Nagya ako nenapraviteľného idealistu Lanzelota, muzikálneho Oleksandra Pushnyiaka obdarúvajúceho Draka svojráznym „diktátorským šarmom“, či podobne disponovaného Wolfganga Schwaningera ako odporne oportunistického Starostu.

P. Dessau: Lanzelot, Deutsches Nationaltheater Weimar, 2019, foto: Candy Welz

Iba záver inscenácie celkom nezapadol do umeleckého profilu režiséra, ktorý nepodlieha „módnym“ trendom a jeho divadelné práce ostávajú aj pri všetkej politickej angažovanosti zväčša vzácne nadčasové. Tentoraz neodolal a Lanzelota ukončil vylodením utečencov v záchranných vestách – obrazom, ktorý vzhľadom na svoje nadužívanie postupne nadobúda charakter inscenačného klišé, a tak oslabuje apelatívny zámer tvorcov. Táto výhrada však nechce ubrať na hodnote ani vynikajúcej weimarsko-erfurtskej produkcii, ani koncepcii Petra Konwitschného – režiséra, ktorý síce neverí v ľudstvo, neprestáva však veriť v človeka.

Autor: Michaela Mojžišová

Text je výstupom projektu VEGA 2/0110/19 „Poetiky súčasného scénického umenia“.

písaní z reprízy 13. 12. 2019

Paul Dessau: Lanzelot
Deutsches Nationaltheater Weimar
Premiéra 23. novembra 2019

Hudobné naštudovanie: Dominik Beykirch
Réžia: Peter Konwitschny
Scéna a kostýmy: Helmut Brade
Video: Igor Fürnberg
Dramaturgia: Bettina Bartz / Arne Langer / Hans-Georg Wegner
Zbormajster: Andreas Ketelhut / Jens Petereit
Zbormajster detského zboru: Cordula Fischer

osoby a obsadenie TU…

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Michaela Mojžišová

operná historička, kritička, vedecká pracovníčka Ústavu divadelnej a filmovej vedy CVU SAV, členka výboru Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku