Skladateľ Vincenzo Bellini, pochádzajúci zo Sicílie (1801 Catania – 1835 Paríž), je jedným z popredných reprezentantov talianskej belcantovej opery. Zanechal desať romantických diel uvedených v Neapole, Miláne, Parme, Benátkach a Paríži. Dnes sú však známe iba dve – Norma a Námesačná (La sonnambula). Druhá z nich uzrela svetlo sveta v roku 1831 v Teatro Carcano v Miláne a stala sa jednou z najobľúbenejších opier 19. storočia. Dňa 19. marca 2023 sa v Drážďanoch uskutočnila premiéra jej novej inscenácie.
Tento Belliniho opus je považovaný za majstrovský. Podľa skladateľa Michaila Glinku boli po jeho prvom uvedení speváci i publikum dojatí k slzám. Bellini mal vtedy 30 rokov. Dielo má k Drážďanom zvláštnu väzbu. Nemecká premiéra tejto „melodrammy in due atti“, aké je jej originálne označenie, sa uskutočnila pred 170 rokmi v niekdajšom Morettiho opernom dome Drážďanoch. Napriek svojej úspešnosti ju v tomto meste inscenovali naposledy pred 130 rokmi.
V súčasnosti je však aj tu Bellini aktuálny, podobne ako v mnohých mestách Európy. Len pred necelými dvomi rokmi priniesla Semperova opera Normu v inscenácii Petra Konwitschného. Jeho príznačnou originalitou prekypujúca premiéra prebehla bez veľkého echa pred poloprázdnym, koronou zdecimovaným hľadiskom, ale hrala sa až do tejto sezóny. Aktuálna premiéra opery Námesačná rozohrala všetky Bellinim ponúknuté inscenačné a belcantové registre a má všetky predpoklady pritiahnuť domáce i zahraničné publikum.
Prečítajte si tiež:
Vincenzo Bellini, majster melódie
Aby sa oplatilo plánovať nové úspešné naštudovanie Námesačnej, treba mať mimoriadnych sólistov, ale predovšetkým brilantnú sopranistku, predstaviteľku Aminy. Na nej stojí a padá celé predstavenie. Takú závratne bravúrnu a hlasovo emocionálnu námesačnú Aminu, akú pre nás navždy zanechala na zvukovom nosiči Nightingale Classics v roku 1998 Edita Gruberová, nemožno dnes do žiadneho divadla angažovať. A to ani na doskách Semperovej opery v najnovšej inscenácii režiséra, operného speváka a spisovateľa Rolanda Villazóna v koprodukcii s Théâtre des Champs-Élysées, Metropolitnej opery a Opéra de Nice Côte d’Azur. Spolupráca takýchto významných svetových scén priniesla so sebou odôvodnenú zvedavosť, ako sa sólových partov zmocnia hlavní predstavitelia, a tiež ako Rolando Villazón režijne a inscenačne pojme Belliniho elegický a naivný sujet.
La sonnambula (Námesačná) rozpráva príbeh námesačnej siroty, ktorá chodí spiaca medzi ľuďmi, akoby bola bdelá. Talianske libreto pochádza od literáta Feliceho Romaniho a vzniklo podľa libreta Eugèna Scriba k baletnej pantomíme La sonnambule ou l’arrivée d’un nouveau seigneur. Kultivovaná Romaniho reč zanechala stopy na novej emocionálnej hudobnej reči hlavných postáv, ktorá sa odklonila od v tom čase dominujúceho štýlu Rossiniho. Melodika je vláčna, blízka ľudovej ľubozvučnosti, ale súčasne aj výbušná a plná citov.
Evelino Pidò, dirigent a belcantový špecialista, bol viac než spoľahlivým hudobným šéfom večera. Orchester Sächsische Staatskapelle Dresden, ako aj operný a detský zbor (Sächsischer Staatopernchor Dresden a Kinderchor der Semperoper Dresden, zbormajster Jonathan Becker) pod jeho vedením podali výborné a spoľahlivé výkony. Pidò bol hromozvodom doslovného ohňostroja sólových hlasov, ktoré previedol i cez náročné recitatívy accompagnato, ktoré patria k najťažším z celej opernej literatúry a vyžadujú si od spevákov najvyššie majstrovstvo divadelníctva a muzikality.
Belliniho kantilény, nabité výrazovou intenzitou, sú parádnymi číslami opery. Takou je i ária Ah non credea mirarti z finále 2. dejstva, v ktorej sa námesačná Amina vyzná z lásky k Elvinovi. Avšak ňou sa opera končí… Lisa, podobne ako Amina zamilovaná do Elvina, sa ho snaží získať pre seba.
Predtým sa však v dedinke v švajčiarskych Alpách udiali veci, ktoré spôsobila strašidelná osoba. Dedinčania rozprávajú Rodolfovi, synovi zomrelého grófa, ktorý sa ako svetom skúsený vrátil domov, že o polnoci sa túla dedinou strašidlo, pred ktorým sa zamykajú. Nie je ním nikto iný, ako námesačná Amina. Lisa ju nájde v izbe Rodolfa a Aminu prezentuje Elvinovi ako nevernú. Elvino sa nedá presvedčiť, že Amina vošla k Rodolfovi nevedomo a zruší zásnuby. Až keď je náhodou sám svedkom Amininho nočného výletu po dedinských strechách, a až keď tento jav osvietený Rodolfo vysvetlí, prizná si svoj omyl a Aminu si vezme za manželku.
Opera má teda šťastný koniec, čím sa dôrazne líši od väčšiny tragédií hudobného divadla 19. storočia. Režisér Villazón však dáva Amine voľnú ruku, nechá ju samú rozhodnúť o svojej budúcnosti. Sujet, ktorý nás zvádza stotožniť sa s absurdnou poverčivosťou uzavretej konzervatívnej vidieckej generácie, sa vo Villazónovej inscenácii snaží publikum usmerniť do vnútorného sveta hlavných predstaviteľov a vymaniť ich zo závislosti od spoločnosti jednoduchých dedinčanov.
Scéna (Johannes Leiacker) je akoby vystrihnutá zo sivobieleho insitného obrazu. V intraviláne s viacerými dverami sa odohrávajú scény života dediny tak, ako žije už po stáročia. Toto dejstvo vyznelo iste aj zámerne staticky a priam tristne. Obraz šťastia – veď všetci očakávali zásnuby a svadbu Aminy a Elvina – sa nedostavil. Scény zboru, zaodetého ako uzavretá kláštorná spoločnosť (Brigitte Reiffenstuel) pripomínali tajuplnú sektu. Nad intravilánom, na alpskom čerstvom vzduchu sa odohrával slobodný život. Tu sa pohybovala aj réžiou vytvorená nová postava opery, nemá tanečnica Spirit, akési slobodné alter ego Aminy (Chiara Detscher).
Druhé dejstvo bolo nabité javiskovými akciami, ale predovšetkým nezvyčajným leskom hlasov priam trblietajúcich sa speváckych výkonov. Aj čo sa týka spoločných vstupov sólistov so zborom, nastal nejeden silný interpretačný moment. Výber sólového ansámblu sa inscenátorom vydaril mimoriadne, každý jeden patrí k súčasnej svetovej interpretačnej špičke. A to nielen po speváckej stránke, ale i hereckej. Aminu stvárnila mladá americká vychádzajúca hviezda, sopranistka Emily Pogorelc, silná osobnosť so závratnou a istou technikou, so závideniahodným rozsahom, s dispozíciou od začiatku až po finále stupňovať svoju rolu a presvedčiť publikum a svojich mimoriadnych hlasových a javiskových schopnostiach. S publikom sa rozlúčila ako sebavedomá mladá žena, ktorej sa podarilo vymaniť z pút tmárstva. V Drážďanoch sa predstavila v tejto úlohe prvýkrát a bol to i jej debut v Semperovej opere.
Z Tuly pochádzajúci, v Moskve vyškolený tenorista Maxim Mironov patrí dnes európskym operným divadlám, je dôležitým interpretom Rossiniho. Jeho tenor je lesklý, priam kovový, hlas spoľahlivý, chvíľami v ňom však absentovalo ľudské teplo či to, čomu hovoríme bel canto.
Suverénnými debutantkami na doskách Semperovej opery boli aj mladučká sopranistka, Španielka Rosalia Cid, vynikajúca Belliniho Lisa a izraelská mezzosopranistka Reut Ventorero v úlohe Teresy. Na svetových scénach pôsobiaci basista Georg Zeppenfeld, kedysi člen sólového ansámblu Semperovej opery, stál nad celým dianím v úlohe Rodolfa. Zamatovým, pritom v každej polohe zvučným hlasom a bezkonfliktným a presvedčivým elegantným konaním sa výrazne podieľal na rozuzlení situácie okolo námesačnej Aminy.
Po „silenzio universale“, po univerzálnej pauze ticha, ktorú bolo počuť v celej opere, a po už spomenutej finálnej árii Ah non credea mirarti, sa novej inscenácii – okrem zopár zvolaní „bú“ – dostali neutíchajúce desaťminútové ovácie. Na aktuálnej úspešnej premiére netiekli publiku slzy, ale vysoká profesionálna úroveň celého súboru azda zaručí, že nová La sonnambula sa udrží na scéne Semperovej opery primeraný čas.
Autor: Agata Schindler
písané z premiéry 19. 3. 2023
V. Bellini: Námesačná
Semperova opera Drážďany
Premiéra 19. marca 2023
Hudobné naštudovanie a dirigent: Evelino Pidò
Réžia: Rolando Villazón
Scéna: Johannes Leiacker
Kostýmy: Brigitte Reiffenstuel
Svetlo: Davy Cunningham
Choreografia: Philippe Giraudeau
Zbormajster: Jonathan Becker
Dramaturgia: Juliane Schunke
Libreto: Felice Romani
Gróf Rodolfo: Georg Zeppenfeld
Teresa: Reut Ventorero
Amina: Emily Pogorelc
Elvino: Maxim Mironov
Lisa: Rosalia Cid
Alessio: Martin-Jan Nijhof
Notar: Gerald Hupach
Sächsischer Staatsopernchor Dresden
Kinderchor der Semperoper Dresden
Sächsische Staatskapelle Dresden
video
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.