„Hudba a slovo sú brat a sestra“ (Capriccio) – pred 70 rokmi zomrel Richard Strauss

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Sedemdesiat rokov od úmrtia Richarda Straussa (8. septembra 1949, Garmisch-Partenkirchen) v troch metropolách, úzko spätých s jeho osobnosťou (Mníchov – kde sa 11. júna 1864 narodil, Drážďany – svedok premiér deviatich z pätnástich skladateľových opier a Viedeň – tam päť rokov v tandeme s Franzom Schalkom viedol Dvornú, dnešnú Štátnu operu) nevyvolalo búrku festivalov, ako pri ešte okrúhlejších jubileách, no pohľad do sveta hovorí jednoznačne.

Operný odkaz Richarda Straussa (v tomto článku ponechávam bokom jeho symfonickú a komornú tvorbu najrozmanitejších žánrov, aktivitu dirigentskú a organizátorskú) sa len v aktuálnej sezóne objavuje v ponukách divadiel dvoch desiatok štátov sveta. Nevynímajúc Bulharsko, Rusko, Bielorusko, Maďarsko, Česko, Škandináviu… Schválne vyberám len destinácie, kde Richard Strauss bežne nepatrí do repertoárového kmeňa ako Verdi, Puccini či Mozart. Slovensko v zozname, kde pochopiteľne vedie Nemecko (jeho opery sa objavujú v 25 divadlách), nehľadajme. Hoci stopy, najmä v dávnejšej histórii, nie sú bezvýrazné. Vrátime sa k nim.

Richard Strauss (1864 – 1949), na foto v meste Garmisch-Partenkirchen na svojich drevených saniach okolo roku 1910, foto: Richard Strauss Institute (www.richard-strauss-institut.de)

Richard Strauss – Richard tretí

Pointu tohto žartovného sloganu asi poznáte. Richardom prvým bol Wagner a druhý nejestvoval. Súhlasiť s ním nemusí každý, obzvlášť slovenský divák, ktorému dramaturgie operných domov neumožnili dôkladnejšie spoznať ani jedného z nich. Z pätnástich opier, ktoré Richard Strauss skomponoval, aktívne žije v repertoároch divadiel vo svete minimálne polovica. Nie sú mŕtve ani tie ďalšie, občerstvujú ich však skôr príležitostne.

Spravme si malý rez pätnásťčlennou žánrovo, náladovo či minutážou rozmanitou Straussovou opernou tvorbou. Vznikala v časovom oblúku bezmála piatich desaťročí. Opernému druhu sa začal venovať pomerne neskoro, až v tridsiatke. Dovtedy sa syn hornistu mníchovskej opery, po súkromnom štúdiu hudby a dosiahnutí všeobecného humanitného vzdelania, zaoberal komponovaním symfonických diel a dirigovaním.

Richard Strauss (1864 – 1949), na foto v roku 1914 v Londýne, zdroj: Hulton Archive/Getty Images

Prvotina Guntram (1894, Weimar), poznačená obdivom Wagnerovho tvorivého štýlu, ako aj námetovou blízkosťou k Lohengrinovi či Parsifalovi, silnejší ohlas nezanechala. Ubehlo až sedem rokov – a to už nabehlo 20.storočie – kým sa Richard Strauss odhodlal predstaviť svoju druhú operu. Ohňa zmar (1901, Drážďany), hoci témou diametrálne odlišný, opäť neprekročil miestny význam.

Trvalo teda dlho, až do konca roku 1905, kým sa mu podarilo na operných doskách doslova triumfovať. Dielo, ktorým sa autor plne identifikoval, bola Oscarom Wildeom inšpirovaná jednodejstvová hudobná dráma Salome (1905, Drážďany). „Je to symfónia v dráme“, povedal o svojom diele, ktoré určil viac než stovke orchestrálnych hráčov, s autentickou kombináciou nástrojov. Očarujúca farebnosť partitúry, sugestívnosť atmosféry, strhujúce gradácie a najmä kontrast dvoch pólov, morbídneho sveta Salome a asketického Jochanaanovho, sa stali ohromujúcim zásahom do operného umenia. Schopnosť hudobnodramatickými prostriedkami vykresliť portrét patologickej osobnosti, obklopenej dekadentným prostredím, sa uvedením Salome neskončila.

Richard Strauss (1864 – 1949), na foto v roku 1902 v Londýne, zdroj: Universal History Archive/Un/REX

V ešte intenzívnejšej miere pokračovala v ďalšej jednoaktovke, v spolupráci s básnikom Hugom von Hofmannsthalom zrodenej Elektre (1909, Drážďany). Elektra, posadnutá túžbou pomstiť smrť svojho otca, čaká na brata Oresta, aby uskutočnil jej plán. Jej protikladom je sestra Chrysothemis, túžiaca po materskom šťastí a úniku z patologického ovzdušia. Opäť mamutí orchester, priam morbídna expresívnosť, čarovanie s farbami, vypäté spevácke party.

Tandem nemeckého skladateľa Richarda Straussa a rakúskeho básnika Huga von Hofmannsthala, dvoch mentálne a esteticky odlišných, no vzájomne sa inšpirujúcich typov, dal svetu počas 24-ročnej spolupráce šesť opier. Medzi ElektrouArabellou to bol Gavalier s ružou, Ariadna naNaxe, Žena bez tieňaEgyptská Helena. „Sme zrodení jeden pre druhého“, povedal Strauss a nebol ďaleko od pravdy. Po kruto šľahajúcej Elektre preladili autori na odlišnú náladovú strunu. V Gavalierovi s ružou (1911 Drážďany), zasadenom do prostredia tereziánskej Viedne, stavili na láskyplný humor, okorenený erotikou, sentimentalitou, na rafinované triedenie farieb a atmosfér deja. Unikátom je Ariadna na Naxe (1912 Stuttgart, 2. verzia 1916 Viedeň), stmeľujúca prvky veľkej tragickej opery s talianskym buffo štýlom, kde Strauss vystačil s transparentným 37-členným orchestrom. Deklamačné a recitatívy pripomínajúce úseky striedajú árie patetické a i virtuózne ozdobné (Zerbinettina slávna Grossmächtige Prinzessin).

Z pôvodného Hofmannsthalovho návrhu vydať rozprávkovú operu, sa po rokoch zrodil najrozsiahlejší Straussov javiskový opus, Žena bez tieňa (1919, Viedeň). Väčšmi než rozprávka, filozoficko-symbolická alegória. Mohutné orchestrálne obsadenie, nesmierne dramatické, až expresívne spevácke party a povestná bohatosť farieb posúvajú túto partitúru k najťažšie zdolateľným pre interpretov, ale i publikum. Inšpirovaný Wagnerom, použil v Žene bez tieňa až 35 príznačných motívov.

R. Strauss: Žena bez tieňa, Viedenská štátna opera, 2019, Evelyn Herlitzius (Pestúnka), Camilla Nylund (Cisárovná), Nina Stemme (Jeho žena), foto: Michael Pöhn

K najmenej frekventovaným operám patrí na vlastný text skomponované Intermezzo a mytológiou nabitá Egyptská Helena (1924 a 1928, obe Drážďany). Poslednou spoluprácou skladateľa (už na prahu sedemdesiatky) s Hofmannsthalom, bolo jedno z najpôvabnejších diel aké operná literatúra pozná, Arabella (1933 Drážďany). Vždy mu boli blízke príbehy mladých ľudí, city a búrky v ich srdciach. V príbehu situovanom do Viedne okolo roku 1860 sa objavuje dievča, prestrojené za chlapca, pretože rodičia nemali prostriedky, aby v duchu spoločenských noriem náležite zabezpečili obe dcéry, Arabellu a Zdenku. Zápletka je samozrejme pestrejšia. Hudba je očarujúca v kresbe charakterov, prostredia, situácií – ako vždy úzko nadviazaná na text. Duetá Arabelly a Zdenky, či Arabelly a Mandryku, patria k absolútnym vrcholom opernej literatúry. Premiéry sa už jej libretista nedožil.

Richard Strauss a nacistické Nemecko

Po Hofmannsthalovej smrti bol Richard Strauss na pochybách, či nájde podobného spolupracovníka. Náhoda chcela, aby sa sprostredkovane, cez svojho nakladateľa, spoznal so Stefanom Zweigom. Zo stretnutia so spisovateľom, ktorého si vážil, vzišla komická opera Mlčanlivá žena (1935, Drážďany). Nástupom fašizmu Mlčanlivá žena zmĺkla nadobro, dokonca na plagáte k premiére sa neobjavilo meno libretistu. V tejto chvíli odbočme k ľudskému profilu Richarda Straussa, poznačenému nacistickou dobou.

Roku 1933 sa stal prezidentom Ríšskej hudobnej komory, ako dirigent Parsifala ochotne zaskočil v Bayreuthe za politicky protestujúceho Artura Toscaniniho. Nezastal sa ani svojho priateľa Fritza Buscha, pre antipatiu k nacizmu pozbaveného vedúcej funkcie v drážďanskej opere. Druhou stranou mince bol fakt, že spolupráce so židovským autorom Stefanom Zweigom sa nezriekol, ba vyzval ho k ďalšiemu libretu (Zweig sa nedal prehovoriť a odporučil za seba Josepha Gregora), k pacifistickej opere Deň mieru (1938, Mníchov). Richard Strauss sa už v roku 1935 dostal do nemilosti nacistov a hoci sa vzdal vedenia komory, musel aj po presídlení do Švajčiarska čeliť výčitkám za nedostatočný dištanc od Tretej ríše.

Richard Strauss (1864 – 1949), zdroj: Encyclopedia Britannica

V poslednej fáze života vznikli ešte tri opery. Na libreto Josepha Gregora bukolická tragédia Daphne (1928, Drážďany) a Danaina láska (komponovaná 1938 – 1940, premiéra posmrtne roku 1952, Salzburg) – obe sa dnes hrajú len veľmi zriedka – a napokon skvostné rozlúčkové Capriccio (1942, Mníchov). Uprostred vojny, so skrytým posolstvom o myšlienkovej slobode a nezávislosti 78-ročného maestra, vznikla unikátna „konverzačná hra pre hudba“. V Capricciu výmena názorov medzi skladateľom Flamandom a básnikom Olivierom dopadne zmierom: „Hudba a slovo sú brat a sestra“. S Clemensom Kraussom spracovali tému bočiacu od hrôz rinčiacich zbraní a prenechali nasledovným generáciám nielen bonbónik pre fajnšmekrov, ale aj tému, rezonujúcu dodnes.

Richard Strauss a operné Slovensko

Spoznal náš divák javiskovú tvorbu Richarda Straussa? Odpoveď je jednoznačná. Ten dnešný nemal šancu. V storočnej histórii Opery SND boli v repertoári len štyri (!) skladateľove opusy. Na Nový rok 1928 sa po prvýkrát z dosák prvej scény prihovoril divákom Gavalier s ružou vtedy 63-ročného Richarda Straussa v naštudovaní Oskara Nedbala a réžii Achilleho Viscusiho. O úspechu svedčí dvanásť predstavení, čo bolo v danej sezóne rekordné číslo. V hlavných úlohách sa predstavili Marta Krásová (Octavian), Dobřena Šimáňová (Maršálka) a Zdeněk Ruth-Markov (Ochs).

R. Strauss: Ružový gavalier, Opera SND, 1928, foto: Archív SND

Najfrekventovanejšou dekádou uvádzania Straussových opier boli roky 1928 – 1938, keď kolektív viedol Karel Nedbal. Súbor naštudoval Elektru (1928) pod taktovkou svojho šéfa a v réžii Bohuša Vilíma, roku 1930 Salome, o rok neskôr Ariadnu na Naxe, roku 1936 opäť Gavaliera s ružou. Stále s rovnakým tímom tvorcov. Jaroslav Blaho v článku Richard Strauss a Bratislava (bulletin k poslednej inscenácii Salome, 2014) o vokálnych výsledkoch inscenácií píše: „priniesli niekoľko pozoruhodných sólistických štúdií, predovšetkým Šimáňovej Elektru, Hadrabovej Chrysothemis (vyniesla jej angažmán vo Viedenskej štátnej opere), Bartošovej Octaviana, Flöglovho Ochsa).

K ďalšej premiére Elektry (1943) dodáva: „bola skúšobným kameňov pre mladý, novoformovaný súbor“. Veľkou poctou pre mladé Slovenské národné divadlo bolo, že predstavenia ElektryGavaliera s ružou dirigoval sám Richard Strauss. (pozn. red.: Viac o účinkovaní Richarda Straussa v Bratislave sme písali v článku dokumentaristky Eleny Martišovej-Blahovej – Pred 90 rokmi dirigoval v SND svoje opery excelentný majster Richard Strauss.)

R. Strauss: Elektra, Opera SND, 1928, Dobřena Šimáňová (Elektra), foto: Archív DÚ

Dielo Richarda Straussa sa vracia na bratislavské operné javisko až po pätnástich rokoch. V januári 1958 to bol opäť Gavalier s ružou, v hudobnom naštudovaní Tibora Freša a v réžii Miloša Wasserbauera, s Oľgou Hanákovou (Octavian), Mariou Steinerovou (Maršálka), Jánom Hadrabom (Ochs) a Annou Martvoňovou (Sophie) v hlavných úlohách. Odvtedy sa toto kľúčové dielo Richarda Straussa na Slovensko nevrátilo. Väčšie šťastie mala Ariadna na Naxe.

V sezóne 1965/1966 umelecký šéf Opery SND Tibor Frešo neváhal medzi sedem (!) premiér sezóny (počnúc Rossiniho Taliankou v Alžíri a Pucciniho Turandot, cez Dvořákovho Čerta a Káču a Janáčkovu Jej pastorkyňu až po Holoubkovho Profesora Mamlocka a Menottiho Konzula) zaradiť po 35 rokoch Ariadnu na Naxe. Sám sa ujal hudobného naštudovania a v spolupráci s režisérom Júliusom Gyermekom vznikla pozoruhodná inscenácia. Exkluzívne obsadenie tvorili Margita Česányiová (Ariadna), Mária Hubová (Skladateľ), Dr. Gustáv Papp (Bakchus) a ako Zerbinetta debutovala mladá, z Opavy prichádzajúca Jarmila Smyčková, dlhoročná opora koloratúrno-sopránového odboru.

R. Strauss: Ariadna na Naxe, Opera SND, 1966, Alexander Baránek (Tanečný majster), Bohuš Hanák (Harlekýn), Jarmila Smyčková (Zerbinetta), foto: Jozef Vavro/Archív SND

Počas éry umeleckého šéfa Pavla Bagina sa dostávajú do programovej ponuky dve vypäté jednoaktovky Richarda Straussa. V máji 1976 sa po 46 rokoch vracia Salome a počas Bratislavských hudobných slávností 1980 Elektra. Obe dramaticky účinné, s veľkou dávkou expresivity vystavané inscenácie v réžii Miroslava Fischera zaznamenali priaznivý ohlas u publika (Salome sa hrala 26-krát, Elektra 20-krát), bažiaceho po tituloch, novým generáciám divákov neznámych. Salome hudobne zaštítila taktovka Gerharda Auera, pod Elektru sa podpísal dirigent Tibor Frešo. Zuzana Marczellová v Hudobnom živote píše: „Ich (Frešova a Fischerova, pozn. autora) Elektra je drámou pomsty … ide o zobrazenie cesty človeka posadnutého pomstou k vytúženému cieľu. Cieľ je nepekný, také je aj životné prostredie toho, kto oň usiluje“.

Obe inscenácie zvládli sólisti, nezvyknutí na daný štýl, s obdivuhodnou suverenitou. Salome a Elektra Eleny Kittnarovej bola výsostne dramatická, ale aj bohatá na dynamické a výrazové nuansy, Anna Starostová dala Chrysothemis teplú farbu i rozmer nehy, Oľga Hanáková vykresala ostré portréty Herodiady a Klytaimnestry. Juraj Martvoň (Jochanaan), Juraj Hrubant (Orest), Milan Kopačka (Herodes), Dr. Gustáv Papp (Aegist) vošli takisto do pamäti divadla. S veľkým rešpektom a uznaním prijala Elektru pražská kritika pri hosťovaní súboru v tamojšom Národnom divadle.

R. Strauss: Elektra, Opera SND, 1980, Juraj Hrubant (Orestes), Elena Kittnarová (Elektra), foto: Jozef Vavro/Archív SND

V novom miléniu ostáva dielo Richarda Straussa aj naďalej repertoárovou raritou. V SND sa neobjavil žiaden dovtedy nehraný titul. V roku 2007 prichádza Ariadna na Naxe v naštudovaní hosťov, dirigenta Waltera Kobéru a režiséra Dietera Kaegiho. Titulnú rolu alternujú Iveta Matyášová a Maida Hundeling, Zerbinetty sú k dispozícii tri (Ľubica Vargicová, Jana Bernáthová a Martina Masaryková), Bakchusa stvárňuje nezabudnuteľný Sergej Larin a Jan Vacík. Dosiaľ posledným bratislavským stretnutím s operným dedičstvom Richarda Straussa bola opäť Salome (2014), v skvelom hudobnom naštudovaní Friedricha Haidera a v zmysluplnej réžii Hansa-Joachima Rückheberleho. Titulnú postavu znamenito stvárnila Jolana Fogašová (pozn. red.: recenziu sme priniesli v článku Vladimíra Blahu – Aká si Salome?).

Takisto v roku 2014 (150.výročie narodenia skladateľa) sa po prvýkrát dostal operný Richard Strauss za hranice Bratislavy. Štátne divadlo v Košiciach sa popasovalo s Ariadnou na Naxe. Pod taktovkou Mariána Lejavu a v réžii Lindy Keprtovej stvárnila titulnú postavu bravúrna Louise Hudson.

Ariadna na Naxe, Opera SD Košice foto: Joseph Marčinský

Richard Strauss a slovenské hviezdy vo svete

Napriek tomu, že domáca tradícia uvádzania opier Richarda Straussa je chabá, práve v jeho operách sa na svetových javiskách – prevažne cez „bránu“ Viedenskej štátnej opery – zablyslo viacero slovenských operných hviezd. Popri Mozartovi boli práve straussovské postavy doménou Lucia Poppovej. Bola svetovo obdivovanou Sophiou i Maršálkou v Gavalierovi s ružou, Zdenkou i Arabellou v rovnomennej opere, Talianskou speváčkou i Grófkou v Capricciu.

Edita Gruberová, opuncovaná prívlastkom Zerbinettisssimy, stvárnila len túto virtuóznu koloratúrnu partiu vyše dvestokrát. Počnúc Viedňou (1976 v legendárnom naštudovaní Karla Böhma, aj na hosťovaní súboru v Prahe), cez Mníchov, Zürich, Salzburg, Miláno po Tokio či newyorskú MET.

R. Strauss: Ariadna na Naxe, Viedenská štátna opera, 1983, Edita Gruberová (Zerbinetta), foto: Axel Zeininger

Okrem Zerbinetty zažiarila tiež ako Aminta v Mlčanlivej žene, Sophie v Gavalierovi s ružou, či v začiatkoch kariéry ako Fiakermilli (Arabella) alebo Talianska speváčka (Capriccio). Debutovou postavou Petra Dvorského na scéne Viedenskej štátnej opery bol práve Spevák v Gavalierovi s ružou. Gabriela Beňačková bola rešpektovanou Ariadnou (neraz ju vo Viedni spievala po boku Gruberovej Zerbinetty), rad straussovských postáv naštudovala v Berlíne Magdaléna Hajóssyová. V novej inscenácii Salome v Mníchovskej štátnej opere upútal ako Narraboth Pavol Bršlík, ktorý už predtým stvárnil na tejto významnej scéne Henryho Morosa v Mlčanlivej žene a v Drážďanoch Speváka v Gavalierovi s ružou.

Nezabudnuteľný Jaro Blaho uzavrel svoj príspevok o väzbách Straussa so Slovenskom a jeho spevákmi v bulletine SND takto: „Richard Strauss je náš viac, ako si myslíme…“. Nuž, kiežby sme sa raz k jeho konštatovaniu aspoň priblížili.

Autor: Pavel Unger

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár