Hudba a slovo Schumannovcov v Redute

V rámci abonentného cyklu Hudba a slovo pripravila Slovenská filharmónia v Malej sále Reduty koncert (13. januára), na ktorom zazneli piesne Roberta Schumanna (1810 – 1856) a Clary Schumannovej (1819-1896) – v interpretácii českého barytonistu Romana Janála a klaviristu Mariana Lapšanského. Jednotlivé piesne boli v prvej polovici koncertu predelené čítaním listov a úryvkov z denníkov Clary Schumannovej. Texty interpretovala členka Činohry SND Petra Vajdová. S citom pre aktuálnu slovenčinu ich preložil a zostavil dramaturg SF dr. Ivan Marton. (Škoda, že pôvabná, talentovaná herečka, ktorá bola tiež magnetom večera, nesprávne čítala hudobníkom všeobecne známe nemecké otcovské mena Clary Schumannovej – Wieck…).

Koncert bol zaplnený záujemcami o komorné vokálne umenie – a tak aj pre budúcnosť by malo byť ambíciou SF, aby „veľké hlasy“ slovenských (a zahraničných) spevákov dostávali v Slovenskej filharmónii pravidelnejšiu ponuku nielen do oratórií omší a iných vokálno-orchestrálnych projektov, ale častejšie aj do komorných projektov. Pred pár desiatkami rokov boli vokálne koncerty pravidlom na prehliadkach slovenských diel, jubilejných koncertoch skladateľov (a interpretov), doposiaľ pretrvávajú na BHS, v súčasnosti začala budovať tradíciu komorných cyklov dokonca Opera SND v neďalekej Historickej budove a „veľké slovenské hlasy“ ponúka aj súkromná slovenská agentúra. Nemožno vynechať ani občianske združenie Albrechtina, ktoré v Pálffyho paláci na Zámockej ulici má za sebou veľa vokálnych produkcií – s doslova objaviteľskou dramaturgiou, so slovenskými spevákmi, ktorí pôsobia doma i v zahraničí.

K samotnej dramaturgii koncertu:

Schumannove piesne patria k vrcholom romantickej piesňovej lyriky. Sám skladateľ sa o ich komponovaní vyjadril takto: „Môžem povedať, aký je to veľký zážitok písať pre hlas v porovnaní s inštrumentálnou hudbou, ako sa to vo mne všetko vlní, ako buráca, keď pracujem. Predo mnou sa roztvorilo niečo úplne nové.“ V rôznych obdobiach svojho pohnutého, relatívne krátkeho života, vytvoril v tomto žánri neobyčajne veľa jednotlivých piesní a vokálnych cyklov. Veď okrem 4. symfonií, nástrojových koncertov, kantát, oratoria, zborov a klavírnych cyklov napísal vyše 180 piesní!

„Vytvoril nielen jednotlivé piesne, ale v podstate veľké cykly: Liederkreis op. 39 na texty Eichendorffa, s rovnakým názvom komponuje op. 24 podľa Heineho a Myrthen op. 25. V cykle Gedichte aus „Liebesfrühling“ op. 37 zhudobnil spolu s Clarou (3 piesne) 12 Rückertových básní z rovnomennej zbierky. Sú dokladom symbiózy skladateľa a literáta. Najlepšie zhudobňoval Heineho, na ktorého texty vytvoril skvost lyrickej piesne, cyklus Dichterliebe op. 48.

Frauenliebe und -leben op. 42, Drei Gesänge op. 83 (Adelbert von Chamisso) už cielia k deklamačnému typu piesne a boli zrejme ovplyvnené Wagnerom. Od textov obsahujúcich kategóriu irónie, sarkazmu, karikatúry, zúfalstva či trpkosti sa dištancoval… Blízke sú mu javy prírody, ľudské náklonnosti, paleta ľudských emócií. Prvou interpretkou a propagátorkou jeho piesňovej tvorby bola od roku 1848 Jenny Lind.“ (In: Ingeborg Šišková, HŽ č. 7-8, 2010.

Clara Josephine Schumannová, rodená Wiecková bola nielen virtuózna klaviristka, ale aj – čo je menej známe – talentovaná hudobná skladateľka a v závere života hudobná (klavírna) pedagogička. Napísala 21 klavírnych opusov, jeden klavírny koncert, komorné skladby a piesne, zostavené do cyklov: Drei Rückert-Lieder op. 12 a Písně op. 13 (z oboch cyklov zazneli na koncerte 4 piesne) a 6 Rollett-Lieder aus „Jucunde“ op. 23.

Op. 12 a 13 je z prvej polovice 40-tych rokov. (R. 1840 sa Schumann a Clara vzali).

Až do svadby so Schumannom komponovala Clara Wieckova väčšinou hudbu inštrumentálnu, až jej manžel ju inšpiroval k tvorbe vokálnej. Jej piesňami bol Schumann nadšený, ba snažil sa ich spolu so svojimi aj vydávať.

Clara Schumannova – okrem niekoľkých koncertov v Prahe -koncertovala aj v Bratislave. Prvý raz roku 1856 a druhý o desať rokov neskôr. Noviny Pressburger Zeitung ju predstavili ako „najväčšiu žijúcu klaviristku“. V roku 1887 v liste bratislavskému archivárovi Jánovi Batkovi vyjadrila poďakovanie za prvé uvedenie Schumannovej omše op.147.

Svojimi koncertmi – už pred smrťou manžela – musela živiť rozrastajúcu sa rodinu. Ale aj popri štúdiu veľkého sólového i obsiahleho komorného repertoáru (zásadne hrala spamäti, čo nebolo v jej časoch zvykom), koncertovaniu vo všetkých metropolách Európy a Ruska (porovnávali ju s klavírnym umením F. Liszta), častým únavným cestám (na ktoré niekedy musela vziať aj svoje deti), bola mimoriadne talentovanou skladateľkou. V ukážkach z jej piesňovej tvorby (v podaní Romana Janála) v ničom nezaostávala za geniálnym manželom – v invencii, romantickom pátose a vo vypracovaní zvlášť klavírnej sadzby, ktorá – podobne ako u Schumanna – bola nielen úzko prepojená s vokálnou líniou, ale často ju presahovala klavírnym „dopovedaním“ nálad a zmyslu piesní.

V dvojici Roman Janál a Marian Lapšanský sa stretli umelci, ktorí s neobyčajným vkusom, interpretačne neobyčajne sústredene a náročne vystavali dramaturgiu z mladistvých piesňových opusov R. Schumanna (dve piesne z cyklu Myrty op. 25), tri piesne z Liederkreis (Kruh piesní op. 39), Clary Schumannovej (štyri piesne z opusov 12 a 13), aby dramaturgický kruh uzavreli umelecky vrcholným piesňovým lyrickým cyklom Dichterliebe (Láska básnikova op. 48) na básne H. Heineho. Až na oddych speváka v prvej polovici koncertu, kedy medzi jeho piesňami zazneli ukážky z listov a denníkov Clary (v ktorých vyjadrovala nielen mladú lásku dvojice, ale aj ťažkosti vo vlastnej umeleckej kariére, náročnosť vystúpení pred šľachtickým i malomeštiackym publikom, resp. vzťah k vlastnému otcovi, ktorý bol zásadne proti manželstvu Schumanna a Clary), zaznel cyklus Láska básnikova (16 piesní!) bez prestávky, oddychu, v plnom vokálnom nasadení barytonistu a klaviristu.

Roman Janál má zvučný, široký, farebný barytón dramatickej vyzretosti, s ktorým vie narábať tak, že ho plne oprie o dych a dokonale vytvára nekonečne dlhé frázy. Ich modelovaním a dynamickým tvarovaním oživil a diferencoval jednotlivé piesne, čím podčiarkol ich podstatu i detaily tak, že im azda porozumel aj poslucháč, ktorý nepoznal jazyk originálu. Spieval ich síce z nôt – ale tie mal určite pred sebou len ako oporný bod v náročnom a dlhom vokálnom programe. Jeho nemčina bola nielen razantná, ale aj jasná, zrozumiteľná a v potrebných stíšeniach „okrúhla“, jemná, dotýkajúca sa srdca. Niekedy by azda mohol ubrať z opakujúceho sa crescendového tvarovania dlhších vokálnych oblúkov, aby sa z toho nestal stereotyp. Je to však nepochybne barytonista výnimočnej výrazovej sily, ktorý svoj veľký hlas uplatňuje nielen na opernom javisku, ale aj na komornom pódiu, vedomý si toho, že spev v komornom lyrickom repertoári žije z výrazu a nie stíšeného, neplnohodnotného tónu.

Osobitou kapitolou hodnotenia je umelecké partnerstvo barytonistu s Marianom Lapšanským, ktorý na mnohých miestach predviedol umenie mäkkého, v klavírnej hre neskutočne zamatového tónu, pričom v početných náročných dozneniach piesní (náročných ani nie tak po stránke virtuóznej, ale výrazovej), bol rovnako sólistom, ako jeho vokálny partner. Bez zaváhania, s hlbokým ponorom do textu – ako skutočný šľachtic komornej hry a dialógu, znalý romantického štýlu – sa vedel nielen podriadiť vokálnej línii na patričných miestach, ale aj vyniesť klavírne majstrovstvo tam, kde to finalizovalo obsah celku. Sledovať jeho hru v tomto súzvuku bol zážitok – hoci dávno vieme, že M. Lapšanský hral počas svojej dlhej kariéry nielen veľké koncerty, ale majstrovsky spolupracoval aj s veľkými sólistami – spevákmi a inštrumentalistami na mnohých pódiách i nahrávkach. Z jeho umenia sa nič nestráca – je stále dokonalý a emotívne hlboký. Po každej stránke partner, akého si len môže priať každý sólista na komornom koncerte.

Schummanovský večer bol teda zážitkom z poznávania skvostov vrcholnej piesňovej romantiky, ale aj interpretačným umením dvoch vynikajúcich muzikantov.

Autor: Terézia Ursínyová