Hudba troch storočí – od súčasnosti po romantizmus

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Program dvojice koncertov Slovenskej filharmónie (29. a 30. októbra 2015) bol v Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie v rámci cyklu Hudba troch storočí. Zazneli v ňom – verné cyklu – skladby súčasníka, jubilujúceho šesťdesiatnika Martina Burlasa (orchestrálno-vokálna skladba: Sotto voce), klasicistického génia Wolfganga Amadea Mozarta (Koncert pre klavír a orchester C dur KV 503) a predstaviteľa vrcholného romantizmu Gustava Mahlera (kantáta pre sóla, zbor a orchester: Das klagende Lied – Pieseň žalujúca).

Tohtoročná dramaturgia Slovenskej filharmónie sa o. i. vyznačuje väčšou pozornosťou k dielam slovenských autorov (v prvých koncertoch sezóny to bol Krák, Steinecker, Burlas), ale aj diel skladateľov minulosti, ktorí zanechali Slovensku významný kompozičný odkaz (Kusser, Žaškovský, Hummel). Celkovo je sympatické oživenie koncertov menej obohranými skladbami z rôznych kútov hudobného sveta – už len pohľadom do programovej knihy a kalendária budúcich koncertov s početnými cyklami pre dospelých, žiakov, dokonca i pre predškolský vek. Skutočnosť, že tradičné abonentné publikum SF vie osloviť aj skladba súčasníka, dokázalo Sotto voce od Martina Burlasa, neuveriteľného šesťdesiatnika, ktorý bol desaťročia považovaný za enfant terrible slovenskej hudby. Roky „prikvačili“ aj tohto skladateľa, v dielach ktorého sa prejavuje nielen buričská mladosť a osobitosť prejavu, ale v ostatných rokoch aj hlboká rozjímavosť a filozofická hĺbka. Sotto voce pre zbor a orchester je však absolventská práca Martina Burlasa, ku ktorej sa autor r. 2014 vrátil a vykonal jej revíziu. Výsledok potvrdzuje jednak príznačné kompozičné zastavenia a trendy vo vývoji Martina Burlasa, no celkovo nepopierateľné kompozičné nadanie už v rokoch, keď o ňom – paradoxne – pochyboval jeho vysokoškolský profesor Ján Cikker. Ak dielo pretrvá od svojho vzniku vyše tridsať rokov a v súčasnosti presvedčí pomerne tradičné filharmonické publikum kvalitou i aktuálnosťou výpovede, je to nepochybne satisfakcia pre skladateľa, ktorý celoživotne bojoval s priam „disidentským“ pocitom existencie a spoločenského uznania. Do predvedenia Sotto voce sa okrem zmenšeného telesa Slovenskej filharmónie zapojil aj Slovenský filharmonický zbor, ktorý dofarboval skladbu v istých úsekoch spevom bez slov, zato s výrazným koloristicko-náladovým efektom. Dielo naštudoval s mimoriadnou oddanosťou súčasnej hudbe rakúsky dirigent Ernst Theis (zborovú časť zbormajster SFZ Jozef Chabroň). V 15 minútovej skladbe Sotto voce (čo v hudbe znamená „pritlmene“) zaujali spočiatku postupy z minimalistickej etapy Martina Burlasa, kde sláčikové nástroje zotrvávali na príznačnej téme, ktorú v primeranej časovej rovine posúvali akordicky a farebne vždy do nových súvislostí, v kombinácií s dychovými nástrojmi. Zvukovo bolo veľmi zaujímavé napojenie miešaného zboru do záveru prvej časti skladby – a potom do v závere. Zbor vyznel v hudobnom procese krehko, ako koloristicky veľmi zaujímavá súčasť hudobného procesu. Inštrumentácia bola doplnená v druhej časti „zvonkovo“ krehkou súčasťou sekcie bicích, čo ešte viac dokreslilo akvarelovo vyznievajúce, no myšlienkovo introvertné, ba priam „filozofické“ dielo umelca. Napriek rôznorodým avantgardným gestám Martina Burlasa v jeho mladosti, so Slovenskou filharmóniou sa prezentoval ako zrelý, osobito komponujúci skladateľ. Publikum si autora dokonca „vytlieskalo“ dvakrát, na čom má nepochybne zásluhu orchester, zbor, dirigent – teda tí, ktorí Sotto voce so zaujatím a odovzdanosťou naštudovali.

Koncert Slovenskej filharmónie, Ernst Theis, dirigent, foto: Ján Lukáš

Koncert Slovenskej filharmónie,
Ernst Theis, dirigent,
foto: Ján Lukáš

Z dvadsiatich siedmich klavírnych koncertov W. A. Mozarta zaznel v podaní Slovenskej filharmónie a 43-ročného rakúskeho klaviristu Tilla Fellnera Mozartov Klavírny koncert C dur KV 503, ktorý patrí do tzv. „viedenskej etapy“ pätnástich klavírnych koncertov Majstra. Mozart napísal Klavírny koncert C dur KV 503 tridsaťročný – v tom istom roku (1786), ako operu Figarova svadba. Nie náhodou sa tu ozývajú aj motívy či transponované témy zo spomínanej opery. Trojčasťové dielo (v následnosti Allegro maestoso – Andante – Allegretto) je opreté jednak o galantnosť vtedajšieho hudobného obdobia, no najmä o temperament skladateľa, a to nielen v okrajových, ale aj v strednej, pomalšej časti. Je to virtuózne vystavaný sólový koncert, v ktorom je veľa tónovej perlivosti v ozdobách i efektných behoch, ale najmä v celkovej dominancii sólového partu voči orchestru (zvlášť krásna a náročná je kadencia 1. časti). Till Fellner sa interpretačne predstavil najmä ako virtuóz, ktorý neprofituje z prehnanej mäkkosti a diferenciácie úderu, skôr je temperamentným, neomylným sólistom, ktorý svojou hrou bezproblémovo stavia portrét skladateľa ako dynamického, klasicky priezračného, klavír virtuózne ovládajúceho génia, ktorý doslova „sypal“ koncerty z rukávu. Koncert pre klavír a orchester C dur KV 503 „odsypal“ aj sólista – v porozumení a dialógu s dirigentom Ernstom TheisomSlovenskou filharmóniou.

Koncert Slovenskej filharmónie, Till Fellner, foto: Ján Lukáš

Koncert Slovenskej filharmónie,
Till Fellner,
foto: Ján Lukáš

Záverečná skladba koncertu SF bola venovaná pamiatke speváčky Marii Radner(ovej), ktorá mala spoluúčinkovať v sólovom parte Mahlerovej Piesne žalujúcej. Mladá altistka zahynula v marci t. r. pri leteckej katastrofe nad francúzskymi Alpami – v lietadle, ktoré k zemi úmyselne nasmeroval duševne chorý pilot Andreas Lubitz. Spolu s ňou zahynul aj speváčkin manžel a ich osemnásťmesačný syn. (pozn. red. O nešťastí sme informovali TU…)

Maria Radner, (1981-2015)

Maria Radner,
(1981-2015)

Tragikou je poznačená aj pomerne ranná kantáta Gustava Mahlera: Pieseň žalujúca (Das klagende Lied), textovo inšpirovaná rozprávkou Ludwiga Bechsteina a poviedkou bratov Grimmovcov – s bizarným názvom Spievajúce ostatky. Obsah diela je zostavený do ľudovo vyznievajúcich veršov, ktoré v jednotlivých slohách opakujú nariekajúci verš (Ó, žiale, horké žiale…). Obsahom uvádza táto baladická kantáta poslucháča do romantickej nálady s hrôzostrašným záverom. V príbehu hrá hudec na píšťalke z ľudskej kosti, ktorá v rozhodujúcom okamžiku „vyspieva“ pravdu o bratovražde. Tá dostala jedného z bratov k ruke vyvolenej kráľovnej – a druhého k smrti. Hra sebavedomého kráľa na hudcovej píšťalke však vyústi do tragického finále kráľovskej svadby – odhalením zločinu prostredníctvom spievajúcej píšťalky. Nuž, pravda – ako v každej rozprávke – i tu zvíťazí…

Koncert Slovenskej filharmónie, Adriana Kohútková, Judita Nagyová, Ernst Theis, Kor Jan Dusseljee, foto: Ján Lukáš

Koncert Slovenskej filharmónie,
Adriana Kohútková, Judita Nagyová, Ernst Theis, Kor Jan Dusseljee,
foto: Ján Lukáš

Na kantáte pracoval Mahler 13 rokov. Pôvodne trojčasťové dielo napokon upravil do dvoch častí s názvami: HudecSvadobná skladba. Je to, napriek orchestrálno-vokálnej revízii autora, inštrumentálne i vokálne bohato sýtené vrcholno-romantické dielo, v ktorom ešte nezaznievajú hudobné témy z „potulného tovariša“, resp. „piesní o mŕtvych deťoch“, ktoré neskôr dlhé roky ovplyvňovali a „prestupovali“ ďalšie Mahlerove piesňové cykly či vokálno-orchestrálne časti symfónií. Napriek tomu je to typický Mahler – s bohatou inštrumentáciou a expresivitou v orchestrálnom, sólovom i zborovom prejave. Dirigent Ernst Theis s obrovským nadhľadom zvládol dramatický oblúk kantáty, v ktorej je využitá každá inštrumentálna skupina orchestra v rôznorodej sile – od pianissimových po fortissimove úseky, efekty bicích, drevených i plechových nástrojov, celý obrovský aparát inštrumentov, predznamenávajúci Mahlerove „titanské hudobné vízie“. Veľkolepá je aj dynamická kontrastnosť zborovej faktúry. V sólovej zostave dominuje závažnosťou partov – s častejšími vstupmi mezzosopránu. Interpretkou (namiesto spomínanej Marie Radnerovej) bola mladá, u nás ešte málo známa mladá slovenská mezzosopranistka už s medzinárodným renomé – Judita Nagyová. (Od tejto sezóny pôsobí vo Frankfurte, predtým v Štátnej opere v Norimbergu, pričom účinkovala aj na viacerých českých a ďalších zahraničných scénach). Je to speváčka s medovo – zlatou farbou hlasu, veľkou účinnosťou a nosnosťou materiálu, ktorý iba v príliš exponovaných momentoch prekryl orchester, strhnutý gestom dirigenta. Je to veľký objav koncertnej i opernej scény, ktorý by si mali všimnúť vokálni manažéri, zakiaľ sa ,,nestratí” na medzinárodnej scéne! Sopránový part kantáty spievala Adriana Kohútková, ktorá nikdy nesklame svojím veľkým sopránom, v ktorom má karáty profesionality, zodpovednosti a mimoriadnej skúsenosti s koncertným repertoárom, pričom si stále uchováva farebnosť a lahodnosť hlasu. Drámu svojho partu exponovala výrazovo a vokálne – technicky v časti s textom: „Was hast du mein junges Leben dem Tode hingegeben? O Leide, weh! O Leide!“ Tenoristom v  sólovom triu bol Holanďan Kor Jan Dusseljee – skúsený, profesionálne spievajúci umelec, v úvodných nástupoch sóla však s väčším vibratom v hlase.

Koncert Slovenskej filharmónie, Adriana Kohútková, Judita Nagyová, Ernst Theis, foto: Ján Lukáš

Koncert Slovenskej filharmónie,
Adriana Kohútková, Judita Nagyová, Ernst Theis,
foto: Ján Lukáš

Pomerne málo známa kantáta Pieseň žalujúca, s ktorou sa SFZ prezentuje najmä v zahraničí, bola dramaturgickým oživením koncertnej ponuky a spoznávaním „mladého“ Mahlera. Slovenská filharmónia a SFZ (s Jozefom Chabroňom) opäť demonštrovali svoje výnimočné kvality, keď predviedli s profesionálnou diferencovanosťou diela takých rôznych epoch. Najvyčerpanejšími na piatkovom koncerte pritom boli nie sólisti, zbor či orchester, ale dirigent Ernst Theis, ktorý vložil do hudobného večera maximum vnútornej energie.

Autor: Terézia Ursínyová

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka, členka Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár