Dobové parížske salóny sú pasé, krinolíny a žakety vyšli z módy, sentimentálny náter sa nenosí. Dnešné inscenácie Verdiho najslávnejšej opery La traviata sa zväčša pohybujú na osi medzi komornou vzťahovou drámou a sociálno-kritickou sondou. Aj hudobné naštudovania zbavujú dielo romantizujúceho oparu a pátrajú po nových, drsnejších výkladoch partitúry. Iná nie je ani najnovšia produkcia Slovenského národného divadla v réžii mladého Taliana Roberta Catalana a v hudobnom naštudovaní Roberta Jindru, ktorá po dvojročnej odmlke nahrádza predchádzajúcu inscenáciu Mariána Chudovského, premiérovanú v roku 1992.
Základný princíp Catalanovej režijnej koncepcie sa divákom odhaľuje už počas pantomimicky rozohranej predohry. Na jednoduchej lavici, ktorá je jedinou kulisou prázdnej scény (Emanuele Sinisi), sedí atraktívna žena v dlhých bielych šatách. Upravuje si tvár a starostlivo sa kontroluje v malom zrkadielku. Jej vzhľad je dôležitý: prichádza fotograf, urputne cvaká aparátom a na projekcii sa jeden za druhým zjavujú fragmentárne detaily jej tváre.
Fotograf je čoraz dotieravejší, modelka čoraz poníženejšia – na konci fotenia leží na zemi pod mužovým telom ako kus mäsa. Po predohre sa zdvihne zadná opona a na bielej stene visia zarámované snímky: Úvodné dejstvo novej bratislavskej Traviaty sa odohráva na vernisáži fotografií, ktorých jediným objektom je rozkúskovaná tvár Violetty Valéry. Ženy, ktorá sa rozdávala mnohým, až kým neprišiel ten, ktorému túži patriť celá a úplná.
Z jej strany to nebola láska na prvý pohľad. Alfredo Germont, vstupujúci na vernisáž v zle padnúcom, konzervatívnom čiernom obleku s kravatou, pôsobí medzi nastajlovanými suverénmi (kostýmy Ilaria Ariemme) ako neohrabaný dedinčan. Je však citlivý a empatický, ako jediný reaguje na Violettinu náhlu nevoľnosť. Jej „priateľov“ nezaujíma ona samotná, ale obraz, čo si o nej vytvorili. Keď jej ďakujú za slávnosť, na ktorú ich pozvala, nepozerajú sa na ňu, ale do hľadiska, držiac v rukách zvesené fotky jej rozkúskovanej tváre.
Violetta sa spočiatku zdráha opustiť bublinu, v ktorej žije. Alfredov vrúcny spev, vplietajúci sa spoza scény do jej „Sempre libera!“, ju desí. Čím je on nástojčivejší, tým vzdorovitejšie sa ona utieka k objektívu, ktorý fotograf zanechal na statíve – je to jej kotva do síce povrchného, no predsa len známeho sveta. Keď škrupinu prelomí, prežije krátku chvíľu šťastia po boku milujúceho muža, aby o neho vzápätí prišla. Toto sebaobetovanie jej však pomôže poskladať samú seba. V záverečnej mizanscéne strhne umierajúca Violetta záves a pred Alfredom a Giorgiom Germontovcami, slúžkou Anninou a doktorom Grenvilom sa odhalí veľký celistvý fotoportrét, vyskladaný z niekdajších fragmentov ženskej tváre.
Prečítajte si tiež:
• Známy-neznámy Giuseppe Verdi (seriál)
• Giuseppe Verdi zomrel pred 120 rokmi. Ako reflektuje jeho operný odkaz Slovensko? (1)
• Giuseppe Verdi zomrel pred 120 rokmi. Ako reflektuje jeho operný odkaz Slovensko? (2)
Rámcujúca režijná idea rozhodne nie je zlá, jej realizácia má však viacero problémov. Prvým z nich je nedostatočná zrozumiteľnosť inscenácie. Ak sa na predstavenie dostane divák, ktorý nie je čitateľom Opera Slovakia a vopred si tu nenaštudoval pekne formulované indície od tvorcov, zrejme sa stratí. Najneskôr v plesovej scéne u Flory Bervoix v druhej časti druhého dejstva.
Bielo kostýmovaný zbor, ktorý pripomína laboratórnych pracovníkov, sa pohybuje v štylizovanej, neživotnej choreografii. Tvorcovia sa podľa vlastných slov pokúsili znázorniť „akúsi sektu“. Inšpiráciu našli vo filme Stanleyho Kubricka Eyes White Shut (Spaľujúca vášeň), v ktorom herec Tom Cruise prichádza na párty ľudí z vysokej spoločnosti v maskách. Aj v bratislavskej inscenácii majú zboristi na tvárach masky – sú to Violettine fotografie vystrihnuté z titulky módneho časopisu.
„Všetci ju chcú obetovať, doslova ju v sebe stráviť, pretože každý sa ňou chce stať, je objektom ich túžby, vášne, posadnutosti. Dajú si masky, pretože aj oni chcú byť takí očarujúci, nádherní a žiariví,“ vysvetľuje kostýmová výtvarníčka. Kto si jej výklad neprečítal, má smolu. Ešte inotajnejší je žiarivý kruh na držiaku, ktorý Flora po celý čas nosí ako monštranciu. Ako objasňuje scénograf, je to ,,…svietiaca obruč, ktorá sa v ateliéroch používa na správne osvetlenie pri snímaní rôznych priestorových kompozícií. Avšak u nás má symbolickú úlohu akéhosi sakrálneho objektu. V druhom dejstve je teda dvojvýznamovou súčasťou rituálu. Spoločnosť u Flory vlastne nie je na párty, ale zúčastňuje sa na akomsi rituáli.“
Prečítajte si tiež:
• Opera SND uvádza premiéru Verdiho La traviaty
• Robert Jindra: Cítil som, že teraz je ten pravý čas na Verdiho La traviatu
• Roberto Catalano: Verdiho La traviata je príbehom o žene, ktorá hľadá samu seba
Priznávam sa, že hoci lúštenie režisérskych rébusov je (bez ironizácie) obľúbenou súčasťou mojej recenzentskej práce, tento presahoval moje sily i skúsenosti. Otázkou je, aký zmysel má koncepcia, keď jej javiskovú realizáciu pochopia iba tvorcovia a ich zasvätenci.
Ďalším zásadným problémom bratislavskej inscenácie je priestorové riešenie. Pritom neprekáža samotná asketickosť výtvarnej zložky – napokon, prázdne operné javisko je „in“. Treba ho však hudobne i herecky naplniť. Tu režisér podcenil akustické danosti veľkého priestoru, ktorý ohraničil len zozadu, takže zvuk často unikal do nekrytých bokov javiska – najmä prvá premiéra bola dynamicky poddimenzovaná. Po celý čas som sa nedokázala ubrániť pocitu, že umiestnenie do novej budovy SND uškodilo nielen Catalanovej inscenačnej, ale predovšetkým Jindrovej hudobnej koncepcii. V komornejšom prostredí historickej budovy by si diváci určite väčšmi vychutnali dirigentovo zintímnené, nerutinné čítanie Verdiho partitúry.
Zrejme aj s vedomím problematickej akustiky veľkej opernej sály držal Jindra orchester v nižších dynamických hladinách, čo vyvolávalo pocit hudobnej chudobnosti. Zároveň, akoby s ambíciou „objaviť niečo ďalšie, čo nie je vpísané do partitúry“, obetoval klenutý oblúk dramatického celku v prospech neopočúvaných detailov (popri už spomenutom „zdiétnenom“ prístupe k dynamike či neobvykle volených tempách napríklad akcentované tóny temných violončel ako anticipácia nastávajúcej tragédie a podobne). Jeho hudobná koncepcia tak v konečnom výsledku racionálne zaujme, no len málokedy emocionálne strhne.
Po tom, čo pre chorobu vypadla pôvodne avizovaná Adriana Kučerová, sa na prvej premiére, hojne navštívenej politikmi i ďalšími celebritami, v titulnej postave predstavila Mariana Sajko. Práve jej dievčensky prirodzenému, vo výškach svietivému a v koloratúrach koncentrovanému sopránu najväčšmi uškodila neprajná akustika. Jej lyrický materiál sa na otvorenej scéne nedokázal najmä v hlbších polohách akusticky presadiť a ani dynamické finesy, ktoré v parte odhalila, tak nemohli zarezonovať.
Alternujúca Ľubica Vargicová excelovala v postave Violetty už na premiére predchádzajúcej inscenácie z roku 1992. Herecky je rutinnejšia než Sajko a jej koloratúry už nie sú natoľko perfektné, no vokálne naplnila priestor, pričom dominovala najmä v tragicko-dramatických pasážach.
Najväčší „ťahák“ obsadenia, medzinárodne renomovaný slovenský tenorista Pavol Bršlík, ponúkol Bratislave lekciu činoherne minuciózneho, psychologicky prepracovaného operného herectva. Jeho Alfredo je v úvodnom obraze trošku ťarbavý vidiečan, z ktorého urobí láska najprv šťastného suveréna a po tom, čo ho Violetta pod nátlakom starého Germonta opustí, zúfalého žiarlivca, ktorý sa nedokáže sústrediť na nič iné, len na svoje nešťastie. Bršlík pritom nemusí trhať kulisy, aby mu divák uveril každú menovanú polohu.
Vokálne presvedčil o stupienok menej – aj on znel (najmä v lyrickom prvom dejstve) trošku utlmene a niektoré frázy kreoval „suchšie“ než je u neho obvyklé. Napriek tejto výhrade ide o jeden z najlepších výkonov inscenácie. Alternujúci Tomáš Juhás (na druhej premiére nahradil pôvodne ohláseného, zdravotne indisponovaného Ondreja Šalinga) pôsobil, akoby sa na javisku cítil diskomfortne, aj vokálne bol priveľmi jednotvárny.
Novej La traviate z vokálneho hľadiska dominuje výkon hosťujúceho španielskeho barytonistu Daniela Luisa De Vicenteho. So vstupom jeho Giorgia Germonta do deja nabrala prvá premiéra plnokrvnú opernú dušu. Nielen vďaka timbrovo vrúcnemu, mnohovrstevnatému, vo všetkých polohách pevnému a zároveň zamatovo mäkkému materiálu, ale predovšetkým pre autentickú italianitu a štýlové frázovanie, ktorého je v bratislavskom naštudovaní pomenej.
Prečítajte si tiež:
Traviata, tá naša slovenská
Alternujúci Daniel Čapkovič potvrdil status technicky výborne vybaveného speváka, aj keď jeho vyrovnaný barytón znel v porovnaní so španielskym hosťom jednostrunnejšie. Na druhej strane, až vďaka nemu sme spoznali, aký charakter nadelil Germontovi režisér: profil nekompromisného muža nepoznajúceho nehu, ktorý ide tvrdo za svojím cieľom – v hereckom aj hudobnom zmysle slova.
Trojicu ústredných protagonistov doplnilo viacero kvalitných spevácko-hereckých výkonov v menších postavách (Monika Fabianová a Denisa Hamarová ako Flora Bervoix, Adriana Banásová a Miriam Maťašová ako Annina, Martin Gyimesi a Juraj Kuchar ako Gaston i ďalší), aj spevácky dobre pripravený, farebne a mäkko znejúci operný zbor (zbormajster Ladislav Kaprinay).
Verdiho La traviata sa do repertoáru zvykne nasadzovať ako divácky titul. Aj Slovenské národné divadlo sa k nemu s touto motiváciou vrátilo už dva roky po derniére predchádzajúcej Chudovského inscenácie. Tá sa dožila viac než troch stovák repríz. Latka predaných lístkov je nastavená vysoko…
Autor: Michaela Mojžišová
písané z I. a II. premiéry 29. a 30. 10. 2021
Predstavenie SND venovalo pamiatke Edity Gruberovej
Giuseppe Verdi: La traviata
Opera Slovenského národného divadla
Premiéry 29. a 30. októbra 2021
Hudobné naštudovanie: Robert Jindra
Réžia: Roberto Catalano
Libreto: Francesco Maria Piave
Scéna: Emanuele Sinisi
Kostýmy: Ilaria Ariemme
Svetelný dizajn: Fiammetta Baldiserri
Zbormajster: Ladislav Kaprinay
Dramaturgia: Jozef Červenka
Violetta Valéry: Adriana Kučerová, Mariana Sajko, Ľubica Vargicová
Alfredo Germont: Pavol Bršlík, Tomáš Juhás, Ondrej Šaling
Giorgio Germont: Daniel Čapkovič, Daniel Luis De Vicente, Filip Tůma
Flora Bervoix: Monika Fabianová, Denisa Hamarová
Annina: Adriana Banásová, Miriam Maťašová
Gastone de Letorières: Martin Gyimesi, Juraj Kuchar
Barone Douphol: Ján Ďurčo, Pavol Remenár
Marchese d’Obigny: Robin Červinek, Martin Morháč (členovia Operného štúdia SND)
Dottore Grenvil: Ján Galla, Damian Suchożebrski (člen Operného štúdia SND)
Sluha Violetty: Jiří Zouhar, Attila Kovács
Sluha Flory: Dmytro Dubrovskyy, Daniel Hlásny, Vladimir Streltsov
Poslík: Dmytro Dubrovskyy, Daniel Hlásny, Vladimir Streltsov
Fotograf: Juraj Bendik
Spoluúčinkuje Zbor a Orchester Opery SND
video
Vedenie SND, celý tvorivý tím a všetci účinkujúci venovali inscenáciu opery La traviata pamiatke speváckej legendy – pani Edite Gruberovej.
