Bratislava – V podvečer 5. decembra 2019 pripravilo Hudobné centrum v koncertnej sále Mirbachovho paláca v Bratislave prezentáciu nového titulu. Bola to kniha „Ako spievať prvú ligu“. Jej autorom je popredný operený a koncertný spevák, basista Peter Mikuláš, ktorý je vyše 40 rokov sólistom Opery SND a tohto roku oslávil 65 rokov života.
Tajomný, pritom lákavý a ambiciózny názov nového diela uviedol pred plnou koncertnou sálou svojím vtipným príhovorom skladateľ Vladimír Godár, vedúci Oddelenia edičnej činnosti Hudobného centra, kedysi spolužiak Petra Mikuláša na Vysokej škole múzických umení. Hovoril, samozrejme, o poslaní knihy, jej múdrosti a vzácnosti, ale vtipne pripomenul aj to, že Peter Mikuláš bol jediný mladý spevák na škole, ktorý bez zábran jedol slaninu a nenosil nikdy šál. Ináč si zaspomínal Vladimír Godár na svojho učiteľa kompozície prof. Dezidera Kardoša.
O novej publikácii Hudobného centra na podujatí prehovorila dr. Terézia Ursínyová. Nezaoberala sa umeleckým výpočtom Mikulášovej bohatej opernej a koncertnej činnosti, resp. súčtom platní, CD, ocenení a spoločenských uznaní Petra Mikuláša, lebo o týchto veciach napísala krátky doslov do knihy, ale vstúpila priamo do problematiky, ktorou sa kniha zaoberá. V príjemnom, spoločensky uvoľnenom predmikulášskom duchu sa niesol celý podvečer s prezentáciou knihy nášho vynikajúceho speváka. Príhovor Terézie Ursínyovej si prečítate v závere tohto článku.
,,K napísaniu knihy ma oslovilo Hudobné centrum a jej základ tvorí moja dizertačná práca, ktorú som prepracoval do knižnej podoby, zrozumiteľnej nielen pre začínajúcich či skúsených spevákov, ale aj širší okruh verejnosti“ uviedol pre Opera Slovakia Peter Mikuláš, pre ktorého to bola prvá skúsenosť s obsahovou tvorbou knihy. ,,Písať o speve je veľmi náročné pretože táto problematika je veľmi široká a rôzne stránky speváckej interpretácie by si vyžadovali samostatnú knihu.
Knihu Ako spievať prvú ligu som napísal formou monológu bez použitej literatúry, len na jednom mieste citujem Plácida Dominga a v úvode výrok Ivana Kusnjera ,,Zpěvák se delá zpěvákem sám.“ dodal Peter Mikuláš, ktorý by rád spracoval aj ďalšie námety, napríklad tému režisér, ak by dostal ďalšiu ponuku.
Na polokoncerte, ktorý nasledoval, Peter Mikuláš a Ivan Koska za klavírom (redaktor Mikulášovej knihy) predniesli dve árie. Prvou bola ária Sarastra O Issis und Osiris z 2. dejstva Mozartovho sigspielu Čarovná flauta. Druhou ukážkou a úvodom do programu večera boli prológ a ária Fiesca A te l´estremo addio z 1. dejstva Verdiho opery Simon Boccanegra. V oboch ukážkach prezentoval basista svoj stále mohutný, zvučný kultivovaný, precítený a v hĺbkach bezpečne posadený hlas. Vzápätí – ako úvod do obsahu knihy – prof. Peter Mikuláš demonštroval hrou na klavíri a spevom (na drobných piesňových i operných ukážkach) svoje pedagogické názory a postupy, resp. pripomienky, vychádzajúce z obsahu knihy.
Na záver príjemného koncertu a stretnutia s Petrom Mikulášom, vydavateľskými pracovníkmi, najmä však poslucháčmi, ktorí si mohli knihu kúpiť za zníženú cenu, „pokrstil“ nový titul jeho autor Peter Mikuláš, spolu s riaditeľom hudobného Hudobného centra Igorom Valentovičom. Keďže bol predvečer sv. Mikuláša, tak knihu symbolicky „posypali“ čokoládovými bonbónmi, oblečenými za malých Mikulášikov…
Z príhovoru ku knihe Petra Mikuláša, ktorý predniesla muzikologička, operná a hudobná kritička Terézia Ursínyová, vyberáme:
,,Kniha Ako spievať prvú ligu nemá slúžiť vokálno-technickej výučbe žiakov, ale je skôr nadstavbou toho, čo čaká mladého speváka, ak chce úspešne prejsť cez všetky úskalia a radosti profesionálneho speváckeho života, teda, ak chce spievať „prvú ligu“. U nás je to prvý autorský knižný titul z pera speváka. Obyčajne o umelcoch píšu knihy iní. Za ich súhlasu sa v nich buď prepierajú pikantné informácie o súkromí umelcov, alebo ide o seriózne, hlboké monografie.
V prípade Mikulášovej knihy to tak nie je – a predsa je nesmierne pútavá, múdra, písaná ľahkou rukou autora – v štýle esejí o hudbe. Číta sa priam s literárnym pôžitkom, no obsahovo patrí milovníkom spevu. Je dokonca ilustrovaná vtipnými kresbičkami samotného autora, z ktorého sa „vykľul“ nielen spisovateľ, teoretik, ale aj kresliar. Kniha Ako spievať prvú ligu je prvorado nazretím do procesu života a tvorby po základnom vokálnom štúdiu. (Peter Mikuláš ho absolvoval na VŠMU v triede prof. Viktórie Stracenskej, našej poprednej oratoriálnej speváčky. Už ako elév (a poslucháč VŠMU) účinkoval v SND, aby sa r. 1978 stal riadnym členom – sólistom Opery SND).
Jednotlivé kapitoly knihy dnes už tiež vysokoškolského profesora Petra Mikuláša majú mnohonásobný obsah. Sú napríklad návodom na psychohygienu z náročnej umeleckej práce, ktorá má pomôcť profesionálnemu spevákovi zregenerovať hlas, a tak postúpiť ďalej a vyššie, bez „úrazu“ hlasiviek i duše, ruka – v ruke so správnym životom, návykmi, ale zato prácou v plnom nasadení, väčšinou za sprievodu celoživotnej (zato užitočnej) trémy a jej zodpovednej funkcie. Kniha speváka je výrazom jeho inteligencie a uvažovania o celoživotnom poslaní spevu, založenom na umení dvoch chvejúcich sa svalov v hrdle – hlasiviek, ale aj mnohorakých ďalších pridaných hodnôt, ktoré robia zo spevu nielen ušľachtilú zábavu, ale vysoké, individualizované umenie.
Pôvodne bol rukopis knihy Petra Mikuláša dizertačnou prácou, ktorou sa spevák – nádejný vokálny pedagóg r. 2002 úspešne uchádzal za docenta na Katedre spevu VŠMU. Ako posudzovateľka práce, odporúčala som, aby spevák – ašpirant docentúry rukopis ponúkol na vydanie – pre jeho originalitu a dovtedy absentujúci, užitočný obsah. Cesty rukopisov k reálnym knihám, ktoré môžeme chytiť do ruky a potešiť sa s nimi, sú však dlhé. V Hudobnom centre údajne našiel „zaprášený“ rukopis Vladimír Godár po nástupe do vedúcej vydavateľskej funkcie, a tak, za spolupráce redaktora Ivana Kosku, kniha napokon pred niekoľkými dňami vyšla. Milovník spevu, ale aj jeho adepti či profesionálni speváci nájdu v tejto knihe veľa zaujímavých tém a úvah o cestách k pravému vokálnemu majstrovstvu.
Peter Mikuláš ako sólista a vokálny pedagóg (na VŠMU učí od r. 1994) sám prechádza so žiakmi pre seba dávno zafixovaným vokálno-technickým poznaním, no v procese výučby sa musí ku témam vracať a žiakom ich jasne, zrozumiteľne osvetľovať. Tým sa aj sám vracia k podstate vokálnej tvorby v jej základoch, resp. k metodike výučby spevu u nás, krajine, historicky ovplyvnenej jednak talianskou technikou belcanta, ale aj nemeckou vokálnou tradíciou, ktorá sa prejavuje najmä v romantickej piesňovej literatúre – a napokon ruskou vokálnou školou, potrebnou zvlášť v slovanskom repertoári.
V krátkych kapitolách sa Mikuláš zamýšľa nad tým, čo všetko musí v sebe mať spevák-umelec, aby stúpal v umení od vokálno-technických základov vyššie. Prvoradou je všeobecná a zvlášť hudobná inteligencia – muzikalita, disciplína voči sebe i kolegom, ovládanie citov v kolektíve ľudí, ale ich prejavenie vo chvíľach tvorby. V umení treba mať však aj kvapku šťastia a okolo seba správnych ľudí: počnúc vokálnym pedagógom, cez spoluprácu s kolegami v divadle, celoživotnú prácu na sebe a svojom hlase, zveľaďovanie repertoáru atď.
Zamýšľa sa, ako si pestovať zdravé sebavedomie – zvlášť v kolektíve niekedy až „nadmerne“ sebavedomých jedincov, ale aj pokoru v práci – zvlášť s režisérom, dirigentom, pri prijímaní a triedení dobrej i nežičlivej kritiky od odbornej verejnosti i divadelného zákulisia. Návodom na úspešnosť je pre Mikuláša aj ovládanie cudzích jazykov, rozširovanie operného repertoáru už od školských čias, lebo v profesionálnom živote, pri plnej prevádzke v divadle, alebo na hosťovaniach, už bude času čoraz menej. Pritom šťastie a ponuky prichádzajú k pripraveným.
V knihe sú návody, ako si udržiavať hlas správnym oddychom, dennou prípravou a cvičením, ale aj relaxovaním. Zvlášť sa zmieňuje o potrebe rodinného zázemia, ale aj o potrebe pestovania rôznych záujmov. Peter Mikuláš ich má požehnane: cez písanie esejí do novín, komentovanie spoločenského diania, fotografovanie prírody, venovanie sa životu najbližších, literatúru… atď. Popri svojich početných zahraničných cestách, operných produkciách v blízkom i vzdialenom zahraničí, ale aj sólach na koncertoch, nikdy neobetoval rodinu nadmerne ponúkanej kariére. Siahal vždy len po takých cieľoch, ktoré ho nadlho neodtrhli od blízkych, čo tiež považuje dôležité pre vyrovnaný a harmonický vývoj speváka – a každého umelca.
Mimoriadne dôležitým predpokladom vokálnej cesty profesionála a jeho účasti v „prvej lige“, je muzikalita, bez ktorej aj krásne zafarbený hlas zostáva stáť pred bránami umenia. V tomto smere musí byť už pedagóg pravdivý voči mladému talentu, lebo ináč vychová nešťastného človeka bez väčších ambícií a perspektívy. Muzikalita totiž znamená nielen bezpečne intonačne spievať či nasadzovať tón, ale hudbu aj prežívať, cítiť, oddať sa jej do hĺbky, stvárňovať ju dynamicky a agogicky na základe notových materiálov – ale do nej vložiť aj vlastné odtiene a názor, partnersky spolupracovať s opernými a koncertnými kolegami ensembloch, bez uprednostňovania vlastného ega.
Peter Mikuláš je neobyčajným majstrom tvorenia fráz, akýchsi myšlienkových celkov, hudobných viet, ktoré môžu presahovať krátky úsek, ale niekedy aj niekoľko strán ozdobného spevu. Jeho kniha venuje pozornosť aj tejto zložke vokálneho umenia. Od mladosti si zakladal tiež na dynamickom, priam minucióznom farbení tónu, hoci aj na malých notových úsekoch. Farba hlasu je pre neho niečím podobným, ako jemnosť slova v poézii.
Mikulášove kresbičky – karikatúry, dotvárajúce jednotlivé kapitoly 200 stranovej knihy Ako spievať prvú ligu, sú ďalšou tvárou jeho osobnosti. V „spievajúcich tvárach“ a iných výmysloch autor – spevák – umelec trochu zľahčuje vážne napísané slovo a úsmevne dopĺňa jednotlivé kapitoly.
Kniha je šťastlivo načasovaná na životné jubileum speváka, ktorý sa narodil 23. januára 1954 v Nitre. Pekne tak završuje pomaly rok jubilea a stále vrcholného, aktívneho umeleckého života nášho veľkého basistu, sólistu na javisku opery a koncertnom pódiu prof. Petra Mikuláša. Toho, ktorý tak citlivo denno-denne vníma obyčajný ľudský život, aby ho potom prepojil so životom na javisku, svojej celoživotnej láske. Lebo, ako povedal:
„Treba ľúbiť život a plným priehrštím ho denne vpíjať. Citlivo vnímať jeho varianty, pamätať si jeho grimasy, gestá a čudné správanie. Zdá sa, že na javiskách hráme vždy tú istú hru, len s nekonečnými variáciami – a škoda by bolo nebyť pritom, keď vznikajú nové hry.“
Terézia Ursínyová
