Hudobné denníky: piaty projekt Otvorenej opery

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Združenie Otvorená opera premiérovalo 26. mája 2022 svoju, v poradí už piatu, inscenáciu. Oproti predchádzajúcim titulom radikálne zmenilo žáner: po komických prskavkách Gioachina Rossiniho (Il signor Bruschino, 2017; Hodvábny rebrík, 2018), Georgea Bizeta (Doktor Mirákel, 2019) a Giovanniho Battistu Pergolesiho (Slúžka paňou, 2021) sa k slovu dostali vážne tóny Denníka Táne Savičevovej od Juraja Hatríka a Zápisníku zmizelého od Leoša Janáčka. Iný bol i priestor uvedenia, po historickej budove SND a Zichyho paláci prijal „Bendikovcov“ pod svoju strechu Slovenský rozhlas, konkrétne jeho Štúdio 5.

Keď Martin Bendik (1960), jeden z mála Slovákov s diplomom z opernej réžie, oznámil v roku 2017 vznik Otvorenej opery, bolo zrejmé, že ústredným motívom tejto aktivity je jeho umelecká nevyťaženosť. V tej dobe síce pracoval ako interný dramaturg Opery SND, no k režisérskemu pultu sa dostával menej než málo. Od roku 2003 (čas jeho nástupu do SND) až do založenia združenia režíroval na domácej scéne iba štyri inscenácie: Bartókov Hrad kniežaťa Modrofúza (2003), Brittenovho Petra Grimesa (2005), Verdiho Trubadúra (2007), Beethovenovho Fidelia (2016) – a inde nerežíroval vôbec. Ani v nasledujúcich rokoch sa to nezmenilo, popri produkciách Otvorenej opery naštudoval v SND len jedinú inscenáciu, Pucciniho Toscu (2018).

V novodobej slovenskej histórii evidujeme niekoľko komorných operných súborov. V roku 1969 založil dirigent SND Viktor Málek špecializovaný komorný orchester Camerata slovaca, ktorý sa popri vlastnej koncertnej činnosti stal aj základom Komorného súboru Opery SND. Pod jeho hlavičkou vzniklo v SND v rozmedzí rokov 1974 – 1978 sedem inscenácií. Ďalším pokusom o vytvorenie stálej komornej scény bola Komorná opera Slovenskej filharmónie (neskôr len Komorná opera, potom Komorná opera SND), ktorá existovala v rokoch 1986 – 1999.

Ludwig van Beethoven: Fidelio, Opera SND, 2016, skúška opery, Martin Bendik, foto: Alena Klenková

Začiatkom roku 2014 sa vynoril nový súbor, ktorý sa názvom Komorná opera Bratislava odvolával na svoju predchodkyňu a verbálne sa netajil vysokými ambíciami. Realita bola tvrdšia – po dvoch inscenáciách (Krásov Brundibár, 2014; Donizettiho Rita, 2017) sa Komorná opera vytratila. V tomto kontexte treba šesťročnú existenciu Bendikovej Otvorenej opery, ktorá s výnimkou kovidového roku 2020 udržiava inscenačnú kontinuitu, brať vážne.

Martin Bendik je známy tým, že o svojich inscenáciách a ich koncepciách nerád rozpráva: nech sa divák sám potrápi s interpretáciou jeho zámerov. Možno teda len hádať, prečo sa po štyroch komických operách rozhodol pre takú radikálnu zmenu žánru. Ťažko si predstaviť niečo bolestivejšie a depresívnejšie, než je Hatríkov Denník Táne Savičevovej (1976) – monodráma pre soprán a dychové kvinteto na autentický ruský text, zhudobňujúca kratučké zápisky školáčky, ktorej od decembra 1941 do mája 1942 počas fašistickej blokády Leningradu vymrela pred očami celá rodina.

Martin Bendik pri podávaní projektu na Fond na podporu umenia s uzávierkou na jar roku 2021 ešte nevedel, do akého kontextu sa inscenácia po 24. februári 2022 dostane, s akou aktuálnosťou budú diváci preciťovať klaustrofóbiu a bezvýchodiskovosť situácie leningradského dievčatka. Schopnosť inštinktívne „vidieť za roh“ je racionálne ťažko vysvetliteľným šiestym zmyslom divadla…

Juraj Hatrík v texte napísanom pre zborník banskobystrickej Akadémie umení, z ktorého cituje útly inscenačný bulletin, približuje vznik svojho opusu takto: „Prvým podnetom bol krátky článok v novinách, spomínajúci denník malej leningradskej školáčky ako jeden z dôkazov žaloby v norimberskom procese. Vyhľadal som si túto reáliu a ohromila ma: na ploche pár stránok drobného zápisníčka stáli veľkým, neohrabaným detským písaným písmom zaznamenané mená a dátumy smrti členov rodiny Savičevovcov, tak ako postupne za fašistickej blokády umierali okolo malej Táne…“ Skladateľ k Tániným zápiskom nepridal ani písmeno – celý text má 56 slov, vrátane predložiek a číslic. Táňa bez akýchkoľvek komentárov zaznamenala dátumy a časy úmrtí brata, babičky, strýkov, mamy. Posledné tri „verše“ znejú: „Savičevovci umreli. Umreli všetci. Zostala len Táňa.“

Juraj Hatrík (1941 – 2021), foto: Pavel Kastl

Citovaný Hatríkov text ponúka aj menej erudovaným divákom návod na pochopenie hudobnej štruktúry diela. Skladateľ urobil jeho epicentrom matku – jej téma, prednášaná flautou, „je matricou, tvarom, z ktorého je všetko odvodené a k čomu všetko smeruje“. Skutočne, centrálna emocionálna pozícia flauty je zrejmá, práve jej venoval skladateľ v predpísanom dychovom kvintete najintenzívnejší, farebne a artikulačne najpôsobivejší part. Zároveň chcel podčiarknuť postupné umieranie členov rodiny presunom jednotlivých inštrumentalistov na iné miesto. „A nielen to: dať hudobnému materiálu od okamihu ,smrti‘ iný charakter, iný stavebný princíp (postava sa zafixuje, prestane sa vyvíjať a reaguje už len ako opakujúci sa refrén, petrifikovaná spomienka…).“

Martin Bendik autorské poznámky Juraja Hatrika dodržal. Členovia farebne, plasticky, s emocionálnou nástojčivosťou hrajúceho Dychového kvinteta Otvorenej opery (dirigent Branko Ladič) boli organickou súčasťou javiska a počas predstavenia postupne prechádzali z jednej jeho strany na druhú, od „pozemských“ k „nebeským“ orchestrálnym pultom. Statickosť speváčky Jany Juríčkovej, sediacej pri petrolejovej lampe za stolom a listujúcej v Táninom denníku, bola v tomto scénickom kontexte adekvátna – zhmotňovala bezmocnú paralýzu obyvateľov Leningradu chytených do pasce, z ktorej neexistoval iný únik než smrť.

Vokálny part Hatríkovho opusu je výrazovo nesmierne náročný – vzhľadom k až technokratickej enumeratívnosti textu, ktorý neponúka žiadne emocionálne momenty, ostáva sprostredkovanie tragédie na muzikalite a hudobnej inteligencii interpretky. Jane Juríčkovej sa podarilo zachytiť bolesť, strach aj úzkosť bez toho, aby sa do malého dievčaťa projektovala – opus interpretovaný zrelou ženou evokoval skôr bolestnú, z časového odstupu sprostredkovanú spomienku na to, čo nesmie byť zabudnuté.

J. Hatrík: Denník Táne Savičevovej, Jana Juríčková, Otvorená opera, 2022, foto: Otvorená opera

Retrospektívnosť koncepcie umocňovali aj čierno-biele fotografie (Michal Zajaček), ktoré sa počas predstavenia kontinuálne premietali na veľké biele plátno. Sprítomňovali jednotlivých členov rodiny, prípadne z pamäti rozprávačky vyťahovali fragmentárne obrázky. Nie však v realistických celkoch, ale v neilustratívnych, rozmazaných detailoch (babičkine zvráskavené ruky s prstienkami, strýko s huncútsky vystrčeným prostredníkom, pohľad z okna vlaku, rozbitý rám s fotografiou a i.).

Premietanie fotografií využil režisér aj v Zápisníku zmizelého a aspoň takto prepojil dve časti večera, medzi ktorými je popri denníkovej forme ťažké hľadať iný súvis. Cyklus 24 piesní pre tenor, alt, tri ženské hlasy a klavír (1916) napísal Leoš Janáček v čase, keď jeho myseľ i srdce opanovala búrlivá platonická láska k omnoho mladšej vydatej žene, Kamile Stösslovej. Stala sa aj predobrazom cigánky Zefky, ktorá prebudí v dobrom roľníckom synkovi Jeníkovi takú vášeň, že pre ňu a ich nenarodené dieťa opustí rodný dom.

Duševné poryvy rozorvaného mladíka zhmotnil 65-ročný skladateľ v nádhernom, asi tridsaťpäť minútovom opuse, ktorého hudobno-emocionálny oblúk sa prudko vyvíja od okúzlenia a erotickej túžby cez pochybnosti, výčitky svedomia i strach z neznámeho až po stotožnenie sa s vlastným odvážnym rozhodnutím.

Leoš Janáček (1854 – 1928), zdroj foto: Internet

Janáčkov cyklus si vyžaduje interpreta, ktorý disponuje zvučným farebným hlasom s veľkým rozsahom, a zároveň dokáže sprostredkovať opus nie vo fragmentárnosti jednotlivých piesní, ale ako dramaturgicky skĺbený, emocionálne a výrazovo rozvlnený celok. Martin Bendik takého našiel v Róbertovi Remeselníkovi, ktorý (snáď s výnimkou dvoch prikrátkych, na doraz zaspievaných vysokých cé, ktorými skladateľ s malou empatiou k budúcim interpretom ukončil svoj cyklus) dal Zápisníku zmizelého, čo mu patrí. Jeho hlas má šťavu, lesk i vrúcnosť, pričom mu o čosi viac sedia expresívnejšie než lyrické výrazové dimenzie. K najkrajším miestam patrili tie, ktoré ponúkajú priestor pre širokodychú, vláčnu frázu (Letí straka, letí) či ostro akcentovanú dikciu (Tmavá olšinka, chladná studénka; Nedbám ja včil o nic).

Rovnako kvalitného interpreta dostal i klavírny part, ktorý zďaleka nie je iba sprievodcom hrdinu – je jeho partnerom, seizmografom jeho duše. Skladateľ klaviristovi venoval aj samostatné číslo (13. Hudba), ktoré Branko Ladič zahral v pôsobivom balanse medzi spontánnou jednoduchosťou ľudových inšpirácii, salónnou noblesou aj energickým iskrením avantgardy druhej dekády 20. storočia.

V cykle sa na okamih, v čísle 9. Vítaj Janíčku, objaví i Zefka – tu v podaní ďalšej z dvorných speváčok Otvorenej opery, Andrey Pietrovej, ktorej zmyselne tmavý mezzosoprán naplnil predstavu zvodnej cigánky. Vo vizuálnej rovine som sa však nedokázala naladiť na „stajling“ mondénnej femme fatale v dráždivo červených puzdrových šatách s klobúkom, veľkými slnečnými okuliarmi a archetypálnymi červenými lodičkami.

L. Janáček: Zápisník zmizelého, Róbert Remeselník, Otvorená opera, 2022, foto: Otvorená opera

Aj celkovo by tejto časti večera svedčilo viac onej jednoduchosti, s akou tvorcovia zhmotnili Hatríkov opus. Rozumiem, že pre invenčného, na ideovú angažovanosť koncepcií zameraného režiséra, akým Martin Bendik je, musí byť ťažké ostať v úzadí, ale v tomto prípade by menej bývalo skutočne viac. Možno to spôsobilo výrazové bohatstvo Janáčkovho intímneho diela, možno kvality interpretov, ktorí by to celé „uhrali“ iba vokálnymi/hudobnými prostriedkami, no javisková akcia (vrátane fotografií, ktoré tentoraz – napriek rovnakému autorskému rukopisu – vyznievali viac ilustratívne než asociatívne) pôsobila skôr rušivo než by harmonizovala celok.

V preambule Otvorenej opery, citovanej v každom inscenačnom bulletine združenia, sa píše: „Našou ambíciou je predstaviť operu v hravej podobe akčného divadla alternatívnych scén. Chceme prelamovať pomyselnú bariéru medzi vznešeným svetom opery a nezávislou divadelnou scénou, pritom ale nerezignujeme na hudobnú a vokálnu kvalitu.“ Nuž, tá „alternatívnosť“ je dnes už trošku inde než ju vníma zrelý režisér Martin Bendik. Jeho zápisníkový večer pôsobil v inscenačno-režijnej zložke pomerne „konvenčne“, ale vzhľadom k intímnosti oboch opusov (a pri výrazne limitujúcom rozpočte) sa asi viac žiadať nedalo. Na hudobnú a vokálnu kvalitu však určite nerezignoval. A to je podstatné.

Autor: Michaela Mojžišová

písané z premiéry 26. 5. 2022

Juraj Hatrík: Denník Táne Savičevovej
Hudobné naštudovanie: Ondrej Olos, Branko Ladič
Réžia: Martin Bendik
Kostýmy: Nora Nosterská
Projekcia: Michal Zajaček

Soprán: Jana Juríčková
Dychové kvinteto Otvorenej opery

Leoš Janáček: Zápisník zmizelého
Hudobné naštudovanie a klavírny sprievod: Ondrej Olos, Branko Ladič
Réžia: Martin Bendik
Kostýmy: Nora Nosterská
Projekcia: Michal Zajaček

Tenor: Róbert Remeselník
Alt: Andrea Pietrová
Tri ženské hlasy: Tamara Kubešová, Lucia Lederleitnerová, Viktória Procklová

Otvorená opera, premiéra 26. 5. 2022, Štúdio 5 Slovenského rozhlasu

www.otvorenaopera.sk

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operná historička, kritička, vedecká pracovníčka Ústavu divadelnej a filmovej vedy CVU SAV, od roku 2021 predsedníčka výboru Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár