Hudobno-tanečná sezóna v Štátnom divadle Košice

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Štátne divadlo Košice je azda jediné na Slovensku, ktoré na záver sezóny – už po dvanásty krát – pozvalo teatrológov a operných kritikov (rôznych generácií) na prehliadku svojich činoherných, operných i jednej baletnej inscenácie, k čomu sa tohto roku pridalo ukážkami svojich hier aj košické Bábkové divadlo.

Divadlo bez zábran

Otvorená tribúna názorov po predstaveniach (presahujúca často polnoc) prešla viacerými štádiami: od odmietania bezprostrednej diskusie jednotlivými členmi ŠD a ich neprítomnosťou na diskusiách, až po aktívne zapojenie tvorcov a šéfov súborov do výmeny názorov medzi kritikmi, teatrológmi, hudobnými kritikmi, recenzentmi, publicistami… V otvorených a prínosných stretnutiach nie raz došlo aj k odhaleniu „trinástych komnát“ tvorby a cesty za konečným výsledkom. Divadelnícke stretnutia nadobudli v Košiciach tradíciu a neopakovateľný charakter: čaro východoslovenskej metropoly s jej dominantami, ku ktorým patrí aj krásna divadelná budova Štátneho divadla, sú výborne organizačne zvládnuté, vládne v nich raz tvrdšia, inokedy jemnejšia razancia v hodnotení, vždy však v rámci etiky a úcty k názorom toho druhého. Kritik je v prvom rade umenie milujúci divák, teda zrkadlo toho, o čo sa snažia umelci každého druhu. Konfrontácie sa nebojí ani riaditeľ ŠD Peter Himič, ktorý bol prítomný na všetkých diskusných stretnutiach. Verím, že on i mnohí členovia ŠD, ktorí majú o celosezónnu prehliadku inscenácií a ich hodnotenie záujem, vyvodia zo stretnutia aspoň také pozitíva a poučenia, ako ich kolegovia – kritici. Napokon – je to i propagácia divadla, ktorá zaseje zrno záujmu o ŠD u najmladších kolegov – kritikov, ktorí postupne preberú štafetu šírenia povedomia o divadelný život.

Pristavím sa pri hudobnom divadle na tejto prehliadke.

V uplynulej sezóne naštudovali v Štátnom divadle Verdiho Nabucca, balet pre deti Doktor Jajbolí, Janáčkovu operu Jej pastorkyňa i Offenbachovu operetu Orfeus v podsvetí. Teda repertoár, ktorý vychádza v ústrety rôznorodému záujmu publika. Treba povedať, že to košické sa omladzuje – stačí sa pozrieť na plné hľadisko, v ktorom dominujú mladí ľudia a stredná generácia, čo nabúralo pretrvávajúce teórie o špecifikách tzv. tradičného „košického“ diváka.

Keďže väčšina inscenácií bola už počas sezóny podrobnejšie hodnotená z pera domáceho – košického recenzenta, svoje názory pokúsim „zglobalizovať“.

Nabucco, Opera Štátneho divadla Košice

Nabucco, Opera Štátneho divadla Košice

Nabucco v inscenácii nestora česko-slovenskej réžie 85-ročného Václava Věžníka, určite nebol inscenačnou avantgardou, ale zaujal premyslenou koncepciou „živých obrazov“. Tie využíval režisér zvlášť pri koncipovaní zborových scén, ktoré majú v Nabuccovi veľký význam a plochu. V ich naštudovaní patrí úcta zbormajstrovi Šimonovi Marinčákovi, ktorý venoval práci v ŠD desať rokov umeleckého života – no, žiaľ, z tohto postu odchádza na iné miesto profesionálneho záujmu. Zanecháva však za sebou teleso homogénne, zvukovo a farebne zaujímavé, presne a precízne študujúce štýlovo pestré zborové party. Keďže Opera ŠD ma len šesť domácich sólistov (!), v kvalitnom hudobnom naštudovaní českého dirigenta Jakuba Žídka (významný, ba podstatný prínos tejto inscenácie!) sme počuli aj sólistov z Čiech a Maďarska. Jednoznačnú pochvalu si odniesol basista Sándor Árpád (Zachariáš), domáci barytonista Marek Gurbaľ i Nabucco barytonistu Ludovica Kendiho, ktorý po rozpačitejšom úvode vygradoval charakter postavy i svoj hlas do presných kontúr a precíteného výkonu. Abigail spievala s dramatickým akcentom Magdaléna Malková, česká sopranistka veľkého, až dravého hlasového prejavu.

Jej pastorkyňa, Opera Štátneho divadla Košice

Jej pastorkyňa, Opera Štátneho divadla Košice

V porovnaní s bratislavskou inscenáciou Janáčkovej Jej pastorkyne bola košická podoba morálne imperatívnej opernej drámy, skomponovanej podľa divadelnej hry Gabriely Preissovej, scénicky tradičnejšia. Minimalistická scéna v SND bola v Košiciach nahradená realistickejšími, 19. storočiu sa približujúcimi interiérmi moravskej dediny, z ktorej čerpali autori inšpiráciu. Dana Hávová (autorka košickej scény i kostýmov) však práve tým vytvorila účinkujúcim opory na rozohratie mizanscén. A tak ich akcie, vzťahy a konania vyzneli herecky i spevácky dôveryhodnejšie, než niektoré roly v SND. Hudobné naštudovanie Jej pastorkyne českým Robertom Jindrom bolo bez diskusií živou vodou tejto inscenácie. Vo vzťahu k orchestru i sólistom. U R. Jindru sme obdivovali autentickosť orchestrálnej i vokálnej Janáčkovej hudobnej reči, štýl, plnokrvnosť a expresivitu podania. Ak sa k tomu pridali takí sólisti, akým je doslova svetový Laca vynikajúceho tenoristu Jana Vacíka (o. i. dlhoročného sólistu mníchovskej opery, ktorý spieva Lacu ho od r. 1997 na mnohých významných operných scénach) – speváka nie bel cantového, ale expresivitou hlasu priam nabitého hrdinu, navyše s ukážkovým operným herectvom; alebo Števa – v excelentnom vokálnom podaní maďarského tenoristu Zsolta Vadásza (spieval rolu výborne po česky!) – čo k tomu dodať…? Určite však výkon Kostolníčky Magdy Málkovej – dramatickej sopranistky (vo Verdim spievala Abigail), ktorej rola tvrdej, morálkou zošnurovanej dedinskej ženy bola vykreslená s mnohými zlomami v konaní i vokálnom prejave – ako obraz širokého, zložitého, nalomeného ženského charakteru. Pri nej bol portrét krehkej, dievčensky pôsobiacej Jenůfky v podaní mladodramatickej sopranistky Evy Dřízgovej priam pastelový, dozrievajúci v pravú lásku k nemotornému, no nekonečne dobrému Lacovi. Nuž, k tejto inscenácii môžeme iba s obdivom povedať: bravo – Košice, bravo Janáček!

Orfeus v podsvetí, Opera ŠD Košice, foto: Joseph Marčinský

Orfeus v podsvetí, Opera ŠD Košice,
foto: Joseph Marčinský

Offenbachova opereta Orfeus v podsvetí je od svojej parížskej premiéry v roku 1858 jedným z najobľúbenejších titulov svojho žánru. Množstvo melódií patrí medzi klenoty svetovej operety. V Košiciach je to pôvabná inscenácia, ktorá vyvoláva úsmev, dobrú náladu – aj bez násilných aktualizácií mravov a života tu prezentovaného božského Olympu, aký v súčasnej variácii existuje v spoločenskej „smotánke“ aj dnes – čo by bola tiež jedna z inscenačných ciest. Režisér Lumír Olšovský s dirigentom Igorom Dohovičom si však vybrali cestu vernosti geniálnej predlohe i hudbe Offenbacha. Ozvláštnili ich len drobnejšími parodizujúcimi prvkami, napríklad pridaním postavy civilnej postavy Verejnej mienky (úprava: P. Bár a L. Olšovský), výbornou choreografiou Martina Gogu, alebo jemne aktualizovanými kostýmami (Roman Šolc). Hralo, spievalo a tančilo sa na filmovými dokrútkami ozvláštnenej, členitej scéne Martina Černého. Absolútne ovácie si zaslúžila primadona ŠD – koloratúrna sopranistka Michaela Váradyová, ktorá bola jedinečnou Eurydikou: zjavom, herectvom a najmä nádherným hlasom s vynikajúcou vokálnou technikou. Prečo ju nepočujeme i v SND? Zásluhu na klasickom operetnom titule, ktoré bude určite ťahákom obecenstva, majú mnohí ďalší košickí speváci: najmä Anton Baculík (Orfeus), Marián Lukáč (Jupiter), Peter Svetlík (Pluto), Tatiana Paľovčíková (Jun) a ďalší.

Doktor Jajbolí, Balet Štátneho divadla Košice

Doktor Jajbolí, Balet Štátneho divadla Košice

Na záver, no nie posledné bolo predstavenie pre deti – rozkošná tanečné divadlo Doktor Jajbolí (na motívy rozprávky britského spisovateľa Hugha Loftinga „Doctor Dolittle“). Vzniklo tu predstavenie v choreografii a réžii Ondreja Šotha s novou, hoci z rôznych inšpirácií čerpajúcou hudbou mladého slovenského skladateľa Adriána Harvana. Šoth opäť dokázal že je naším vynikajúcim choreografom, umelcom s čistou, bohatou, hravou fantáziou. Pred jasajúcim hľadiskom plným detičiek, vyzdvihol posolstvo dobra, krásy, ľudskej pomoci, čo je i vyznením pôvodnej rozprávky o dobrom doktorovi a jeho milých pomocníkoch – zvieratkách. Choreograf rozohral nielen javisko, ale do predstavenia aktívne zapojil aj plné hľadisko detí. Rozšantil ich lietajúcimi balónmi, ale aj vstupom účinkujúcich do auditória – a inými „špásmi“. Čistú, baletu vyhovujúcu scénu, ozvláštnenú audiovizuálnymi dokrútkami (a efektami) mu vytvoril Andrej Suchanov – tanečník a výtvarník v jednej osobe (o. i. umelecký šéf baletu SND). Ten navrhol Šothovi aj pôvabné kostýmy pre pestrú galériu účinkujúcich. Hudobná nahrávka Orchestra ŠD podčiarkla výsledný poetický, umelecký a výchovný dojem z tohto zážitku: detské oči a dušičky sú vďačné za všetko, čo je krásne, dobré, ľudské, čo rozvíja ich fantáziu i bohatý vnútorný svet.

Autor: Terézia Ursínyová

Foto: www.sdke.sk

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka, členka Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár