Hudobný atentát – Pucciniho Tosca

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Spadla opona storočia. Pred 120 rokmi (14. januára 1900) rozkvitla v Ríme mrazivá ruža novej opery, Pucciniho Tosca. Premiéra priťahovala kriminálne živly. Prečo sa dočkala toľkej kritiky? Aké prekvapenie skrývalo dedičstvo starého divadelného knihovníka?

Nárek bieleho muža. Tak sa volá kniha francúzskeho filozofa Pascala Brucknera, ktorá bola v polovici osemdesiatych rokov kameňom do stojatej vody akademickej vedy. Kameň zletel a zranil.

Žijeme v kultúre nárekov. Narastá pocit viktimizácie, atmosféra strachu. Radi sedávame na lavici žalobcu, a nie žalovaného. Podľa francúzskeho menovca nemenej významného rakúskeho hudobného romantika Antona Brucknera je hypersenzitivita poznávacou „ešpézetkou“ našich čias. Nad veršom „svet nemá slzy rád“ z populárneho evergreenu Dušana Pálka, ktorý do černe vinylu zvečnil aj tenorista Janko Blaho, by Pascal Bruckner pokrútil hlavou. Slzy sú „v kurze“ viac, než úsmev a zlé správy ako povodeň zaplavujú médiá.

Keď hryzie zub doby

Varovanie Pascala Brucknera je namierené ante omnia proti zveličovaniu. Ľudová tvorivosť už dávno dala bezbrehým hyperbolám frazeologickú nálepku: robiť z komára somára. Veď čo je trápenie moderného človeka, ktorý si rád zanadáva na výpadok internetu, proti utrpeniu Toscy a Cavaradossiho?

Sovietsky plagát k Pucciniho Tosce pravdepodobne z konca osemdesiatych rokov. Zdroj: facebook.com/Soviet Visuals

Operná speváčka a maliar. Obaja slávni umelci, talentovaní a vznešeným duchom obdarení ľudia, ktorí mohli vyorať v spoločnosti hlbokú brázdu. No keď sa do ich duší zahryzli železné pazúry diktátorského režimu, z klietky teroru už nebolo úniku.

Policajta Scarpiu nezaujímalo, že Cavaradossiho obraz Márie Magdalény zostane po maliarovej poprave nedokončený. Majme sa na pozore pred živými smrtkami v ľudskej koži, ktoré v mene štátu kosia umelcov, prorokov ducha.

Dráma Victoriena Sardoua sa stala stavebným materiálom Pucciniho operného chrámu, ktorého múry a piliere majú oporu v skutočných dejinách. V zrkadle Toscy sa trbliecu kontúry živých postáv, od ktorých nás delí iba dátum v kalendári a politické kulisy nebezpečne nahlodané červotočom moci (ich osudy zarastené machom času sme odkliali v článku Záhady Pucciniho Toscy).

Poriadok – strach z chaosu

Nad portálom rímskeho Teatra Costanzi sa vznášal oblak nedôvery. Anarchisti sa vyhrážali bombou. Dirigentovi Leopoldovi Mugnonemu, ktorý len tak-tak vyviazol z atentátu v barcelonskom Teatro Liceu, vstávali vlasy dupkom. Našťastie, jediný výbuch večera mala na svedomí supernova Pucciniho hudby.

Leopoldo Metlicovitz ilustroval pri príležitosti svetovej premiéry Toscy dvanásť tematických pohľadníc. Na tomto akvareli vidíme posledný výdych hada – Scarpiovu smrť. Zdroj: italianways.com

Nemecký historik umenia a kritik Oskar Bie nad ňou v monografii Die Oper v roku balkánskych vojen 1913 vyhlásil takýto ortieľ: „Hudba, zvony, zbory, kantáty, mystické tance, extatické frázy – mäsiarčina pod maskou láskavosti, vražda s úsmevom. Zo desať pekných miest (…) obetovaných molochovi kinodramatiky.“ Do tepny Pucciniho belcanta obalenej ľadom kinematografického realizmu zaťal meč ďalší kat, Richard Strauss: „nevkusný gýč najhrubšieho zrna.“

Ak by sme sa riadili novinovými titulkami a stĺpcami kritikov, nevyhneme sa konštatovaniu, že prima assoluta Pucciniho Toscy bol prepadák. Publikum si myslelo čosi iné. Už po Cavaradossiho prvej árii Recondita armonia si vydupalo bis.

Kde je pes zakopaný? Dvojkoľajnosť úsudkov profesionálnych publicistov a zapálených diletantov, ktorí skladateľa nosili na rukách, patrí k prvým symptómom procesu akademizácie umenia. Katalogizácia ducha do šuplíkov škôl, štýlov a epoch je intrinzickou pascou západného génia, ktorý takto bojuje proti strachu z chaosu. Chaos sa spája s neistotou.

Západ hľadá poriadok, no zamieňa si ho so sterilitou. Vnútorná tenzia medzi „systémom“ a „chaosom“ však posúva dejiny dopredu. Chvála a kritika prinášajú rovnováhu na páke tvorivosti (ktorá sa nedá uzavrieť do skúmavky systému). Ak by sa kolégium múdrych hláv vzácne zhodlo na genialite Toscy, znamenalo by to, že niečo nie je v poriadku.

Cavaradossi a kostolník – prienik dvoch svetov. Litografia L. Metlicovitza. Zdroj: italianways.com

Tosca a relígia

Prečo premiéra hudobného thrilleru z prostredia Večného mesta priťahovala kriminálne živly? Január 1900 sa v Ríme niesol v znamení pápežského jubilejného roku. Anno santo promulguje Vatikán každých 25 rokov. Pápež otvára zamurovanú svätú bránu. Dvere do 20. storočia otvoril pontifex Lev XIII. bulou Properante ad exitum saeculo (Keď sa storočie chýli ku koncu), a to priviedlo do Ríma elektrizujúcu zmes pútnikov s ružencami v dlaniach s antiklerikálnymi liberálmi za pätami.

Exegéti na režisérskej stoličke občas vykladajú Toscu ako latentnú kritiku cirkvi. Kostolník je komická postava. Vlk v ovčom rúchu Scarpia krotí šantiacich miništrantov, aby zachovali posvätné silentium v chráme, no vlastné sadistické pudy skrotiť nechce. Je pokrytcom. Cavaradossi odmieta kňaza pred popravou. Dielo má i napriek týmto indíciám silnú sakrálnu iskru. Obraz penitentky Márie Magdalény, latinské modlitby, ženská religiozita Florie Toscy, chlapčenský alt pastierika (narážka na anjelské hlasy cirkevných kastrátov?) – týmto závažím sa vyvažuje liberalizmus Sardouovej hry.

Bilancia sacrum a profanum sa v Tosce dostáva do vzácnej rovnováhy. Puccini nič nenechal na náhodu a v auguste 1898 píše kňazovi Pietrovi Panichellimu, aby s ním skonzultoval pôdorys finále prvého dejstva so slávnostným Te Deum.

Te Deum zo záveru prvého aktu Toscy. Fotografia z predvojnovej produkcie Metropolitnej opery v New Yorku. Zdroj: wikipedia.org

Premiéra Pucciniho novinky mala byť prvou významnou spoločenskou udalosťou nového storočia. Málokto veril, že po dvoch megaúspešných tituloch (Manon a Bohéma) môže prísť ďalší triumf. Opasok sa uťahoval…

Prekvapenie z Maplesonových cylindrov

Kurz novej Pucciniho partitúry nedokázal odhadnúť nikto, ani nakladateľ Giulio Ricordi, ktorý mal o dramatickom náboji 3. dejstva (paradoxne) pochybnosti. Vábničkou na udici bola rumunsko-grécka sopranistka Hariclea Darclée, tá však bola štýlovo ukotvená viac vo francúzskej, než v belcantovej talianskej škole.

Sme v roku 1903. Knihovník americkej Met Lionel Mapleson sa pokúša zamraziť čas. Nie, nepatrí medzi šialencov, ktorí snívali o perpetuum mobile, to iba hlasy vtedajších operných hviezd tajne ukladá do Edisonovej fonografickej „kolísky“. Mapleson nahrával pre vlastnú potrebu. Vedel, že mnohí interpreti sa pred štúdiovým „lievikom“ nikdy neocitnú vis-à-vis.

Maplesonova dokumentácia metropolitných operných nocí sa v roku 1985 dočkala komerčnej edície na šiestich „elpéčkach“ s extenzívnym bookletom. Zbierka knihovníkových cylindrov má obrovskú historickú hodnotu – to netreba prízvukovať. V súvislosti s Toscou nás bude zaujímať, že Mapleson zaznamenal pro aeternitate fragment z 2. dejstva. Rok 1903. Áno, je to najstarší live záznam Pucciniho krimiopusu. Počujeme v ňom tenor prvého Cavaradossiho Emilia De Marchiho.

Emilio De Marchi – prvý Cavaradossi. Kabinetka od Duponta. Zdroj: wikipedia.org

Klimax tenoristov Vittoria! máme v ušiach napríklad v podaní Franca Corelliho. Exponované miesto zdobieval dlhou fermátou. De Marchi však (na rozdiel od neskoršieho prístupu) nedrží výšku dlho, efektne, ale pristupuje k nej úsečne a stručne, aby nenarušil tok Pucciniho expeditívnej hudby.

Kto účinkoval v prvej Tosce?

Porovnávať prvého Cavaradossiho s neskoršími interpretmi roly Pucciniho maliara znie lákavo. Chýba nám to podstatné. Záznam celej opery s De Marchim. Možno je to dobre. Monopolizácii premiérového naštudovania by sme sa nevyhli, takto pre nás zostáva tajomstvom.

Nemáme zdokumentované ani umenie predstaviteľky titulnej hrdinky Haricley Darclée. Jej operné matrice pochovali bomby II. svetovej vojny. Tenorista De Marchi, ktorý objavil svoj hlas počas vojenskej služby a v roku 1886 debutoval s Verdiho Alfredom v Teatro Dal Verme, sa do nahrávacieho štúdia nedostal, iba Eugenio Giraldoni (ako jediný z tria hlavných protagonistov) po sebe zanechal zopár vokálnych snímok. Sú cennejšie o to viac, že symbolizujú priamu štafetu.

Otec prvého Scarpiu Leone Giraldoni bol v kostýme Renata súčasťou serata inaugurale Verdiho Maškarného bálu. Leonova manželka, huslistka a majiteľka lyrického sopránu, mu dala dediča barytonálneho žezla. Giraldoni junior pravidelne hosťoval v Rusku a v Poľsku, po Veľkej vojne sa však musel uspokojiť s provinčnými scénami.

Rodáčku z rumunskej Brăily Haricleu Darclée kritika považovala za operný ekvivalent veľkej tragédky Sarah Bernhardt. Secesná štylizácia Toscy s kvetinami v náručí. Zdroj: pinterest.com

Platonický barytonistov vzťah so sopranistkou Darclée bol palivom do motora klebetných úst. Ako (a či vôbec) ovplyvnilo milostné iskrenie sólistov herecký duel Tosca – Scarpia počas premiérového večera? Po Eugenia Giraldoniho si cisárovná Smrť prišla v rovnakom roku, ako po Pucciniho (1924), tenor Emilio De Marchi vydýchol ešte pred vojnou (1917). Darclée všetkých prežila. Každá ruža však jedného dňa zvädne a sopranistka, túžiaca mať všade domov, ho nenašla nikde. Zomrela v roku 1939 ako žobrák.

Operná kriminálka pre dnešok

Zúfalý Toscin skok z Anjelského hradu symbolizuje precitnutie zo sna. Ten pocit, keď ráno otvoríme oči a vieme, že nás čaká sivý deň plný vybavovania na úradoch či u lekára. Je to pád na zem.

Veľa Scarpiov chodí medzi nami. Pucciniho capo di polizia je archetypom falošného konzervatívca. Ovešal sa vavrínovými vencami minulosti, ktoré spálila jeho pýcha. Nosí masku devótneho muža. Servírovanie jedu na tanieroch domnelej lojality voči vláde či Bohu je rovnako patogénne a nocívne, ako tanec Salome na hlave proroka.

Rimania poznali sloveso inspicere, dívať sa do vnútra. Z neho pochádza i domestikované slovenské inšpektor. Skúmajú srdcia iných, do vlastného nedovidia. Také sú Scarpiove policajné krysy. Spoletta sa pred šéfom trasie od strachu, ale neodváži sa otvoriť ústa. Je symbolom všetkých, ktorí zo strachu o teplé miestečko nebojujú proti zlu.

Druhé dejstvo Pucciniho kriminálky sa odohráva v rímskom paláci Farnese. Zdroj: wikipedia.org

Vedieť príliš mnoho zo zákulisia mocných sa nevypláca. Politický väzeň Angelotti je conscientia viva, Scarpiovo živé svedomie Sadista nedovolí svedomiu, aby ho prenasledovalo. Prehodí výhybku a prenasleduje ho sám.

Angelotti je hrozbou kvôli tomu, že veľa vie. Vedomosti – či už tie z kníh alebo tie o skutkoch, ktoré nikdy nemali vyplávať na povrch – bývajú nebezpečným majetkom. Diktátori a politici sa radi obklopujú hlupákmi, pretože múdri by im nesadli na lep.

Sila kalendára

Štetec má v rukách umelca moc vytvárať paralelnú realitu. Cavaradossi odkrýva svet vízií a ideí, ktorý levituje nad Platónovou temnou jaskyňou sveta. Mzdou profetizmu však býva mučeníctvo.

Na záver ešte jedna zaujímavosť súvisiaca s počítaním času: na 14. január v gregoriánskom kalendári pripadá juliánsky nový rok. Podľa Caesarovho kalendára, ktorého sa pridŕža väčšina vyznavačov pravoslávia, je vtedy 1. január. Čo z toho vyplýva? Tosca mala podľa juliánskej numerácie dní premiéru presne v novoročný deň, ktorý sa tradične spája so začiatkom niečoho nového, nepoznaného.

Ľudstvo má rado začiatky po koncoch (nie naopak). Očakávanie je liekom na únavu z bremena annuária, počítania liet. Tosca sa stala kľúčom od operných vrát 20. storočia v ten správny čas – na nový rok.

Autor: Lucia Laudoniu

video

Maplesonove valčeky z roku 1903. Cavaradossim je prvý predstaviteľ tejto úlohy Emilio De Marchi.

Fragment z priameho prenosu sfilmovanej Toscy, pod ktorú sa v roku 1992 podpísal producent Andrea Andermann. Opera sa vysielala do desiatok krajín sveta. Toscu Catheriny Malfitano terorizuje Scarpia v podaní Ruggera Raimondiho. Video zachytáva sopránovú modlitbu Vissi d’arte a vraždu Scarpiu.

Jeden z prvých komerčných kompletov Toscy z roku 1929 oslňuje skvelou kvalitou (nahrávka vznikla ešte pred Gigliho legendárnou snímkou s Mariou Canigliou). V titulnej úlohe počujeme pedagogičku Renaty Tebaldi Carmen Melis.

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Lucia Laudoniu

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár