Hudobný autobus Giulia Ricordiho

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Baťa bol kráľom topánok a jeho taliansky pendant Giulio Ricordi by si mohol ušiť cisársky plášť z notových hárkov. Hudobník, podnikateľ, vojak, akvarelista, novinár, umelec a humorista – aj tieto nálepky pristáli na kufri Ricordiho životnej cesty, ktorá sa zavŕšila pred 110 rokmi – 6. júna 1912 v Miláne.

Spomienky si nahrávame do srdca, vyklopkávame ich na telegraf nervov a žíl. Znie vám táto veta gýčovo, pseudoromanticky a klišoidne ako z lacnej seriálovej stonožky alias „mydlovej operetky“? Etymológia, veda o pôvode slov, má procul dubio (bezpochyby) exaktný názor. Latinské deponentné sloveso recordor (infinitív recordari) sa skladá z repetitívnej predložky re a z podstatného mena cor (srdce). Ak ste si na základe talianskeho cuore tipli, že riešením tejto etymologickej hádanky je srdce, trafili ste do čierneho. Recordor znamená opakovane (re) si sprítomňovať spomienku v srdci (cor), prehrávať si nahrávku vyrytú na neviditeľný vinyl duše.

Latinská slovotvorná hlina živila aj talianske ricordo (reminiscencia, spomienka). Dnes budeme spomínať na renesačného chlapíka, ktorého priezvisko je spomienkou obrazne i doslovne. Un sereno ricordo di…. Ricordi.

S maestrom Verdim (vpravo) spájala Giulia Ricordiho pevná umelecká niť. Zdroj foto: wikipedia.org.

Recordationis causa (dôvod spomienky) nie je len úctyhdných stodesať rokov uplynuvších od smrti umelca, ktorý sa zapísal do dejín opery zlatými písmenami, hoci nemal v hrdle slávika a nemôže sa pochváliť ani triumfálnymi skladateľskými premiérami. A predsa je to rekordman, ktorý pracoval so stovkami tisícov. Nie tak peňazí (hoci ani tu nie sme ďaleko od pravdy!), ako skladieb, ktoré mu spinkali na stole.

Pre zaujímavosť, aj slovo rekord je, ako inak, latinské. Prekladá sa ako záznam hodný spomienky a uchovania v mysli (alebo v papierovej pamäti knihy rekordov). Anglické slovko record (záznam, zápis, nahrávka) netreba zvlášť predstavovať, rekordéra Giulia Ricordiho však áno.

Hlboké brázdy hĺbkotlače

V predvianočnom Miláne sa 19. decembra 1840 ozval detský plač aj v rodine slávneho hudobného nakladateľa Tita Ricordiho. Narodil sa mu syn Giulio. Jeho poslaním bude urobiť z podniku (dobre etablovaného v Taliansku) najdôležitejší svojho druhu na svete (to však Tito senior ešte netuší).

Najskôr pár slov o Giuliových predkoch. Aj jeho otec zdedil rodinný podnik ex manibus patris – z otcových rúk. Papà Giovanni (narodený v roku 1785 v Miláne), inými slovami, dedko Giulia Ricordiho, bol povolaním kopista. Ručné prepisovanie nôt zavesil na klinec neúspechu v roku 1807 a odišiel do Lipska učiť sa vtedy modernému umeniu gravírovania nôt na olovené platne. Jeho hĺbkotlač vyorala hlbokú brázdu v opernom „biznise“ najmä po tom, čo si padol do náručia s Rossinim a získal licenciu na vydávanie jeho diel.

Stávka na mladého operného žrebca menom Giuseppe Verdi bola ďalším saltom mortale, ktoré sa Giovannimu Ricordimu vyplatilo. V roku 1842 založil časopis La Gazzetta Musicale. Vydavateľstvo notového materiálu Ricordi sa už za života svojho zakladateľa pýšilo prosperujúcou dielňou na Via degli Omenoni a obchodíkom prilepeným na budovu La Scaly. Ricordi a Scala boli ako spojené nádoby. Nebeská fyzika, ktorá medzi nimi fungovala, sa nedala odmerať.

V mladosti bol Giulio Ricordi ostrostrelcom a nezanedbával pritom múzy. Zdroj foto: italyonthisday.com.

Omen Ricordi po Giovannim zdedil jeho syn Tito. Aj on prišiel na svet v Miláne, jeho stella vitae (hviezda života) sa rozžiarila v roku 1811. Keď vyrástol, venoval firme každý nádych a výdych svojich hudobne nadaných pľúc. Prvú ricordiovskú tlačiarenskú „bottegu“ na Via Omenoni nechal presťahovať do novopostavenej fabriky na hudbu na vtedajšiu Viale di Porta Vittoria a nakúpil do nej výkonnejšie stroje. Firme sa darilo, no Tito mal hlavu v smútku. Bude mať pokračovateľa? Syn Giulio sa mu dal na vojenčinu…

Anton Špelec ostrostrelec na taliansky spôsob

V uniforme sa cítil lepšie, než väčšina mladých mužov v jeho veku. Giulio mal  devätnásť rokov, keď vstúpil do piemontskej armády. Písal dejiny v bitke pri Castelfidardo či pri obliehaní Gaety v roku 1860. Z masy kolegov v zbrani však vystúpil veľmi zaujímavým spôsobom, keď na pamiatku rozhodujúcej sardínsko-rakúskej bitky skomponoval klavírnu skladbu La battaglia di San Martino (Bitka pri Svätom Martinovi). Výstrely z dela a hudobné tóny mu v hlave možno splývali v jedno.

Giuliova hruď privítala dve vojenské medaily, ruky to však stále ťahalo ku klavíru. Na text básnika Giuseppe Regaldiho napísal oslavné canticum venované Viktorovi Emanuelovi II., ale skladba začala žiť vlastným životom hymny ostrostreleckého oddielu. Strelcom v pechotnom zbore so širokými klobúkmi zdobenými pierkami z tetrova sa v talianskom jazyku hovorilo bersaglieri. Čierne perie im vialo aj na bojových prilbách.

Ostrostrelec s dušou skladateľa v roku 1863 na žiadosť otca napochodoval do armády, v ktorej sa namiesto pušiek „bojovalo“ notovými hárkami. Ricordiho vydavateľstvo partitúr sa nafukovalo ako obrovský teplovzdušný balón, s ktorým ale nemal kto vzlietnuť, pretože hlavnému hudobnému „pilotovi“ dochádzali sily.

Kancelárie edičného domu Ricordi sa delili o strechu s La Scalou. Zdroj: wikipedia.org

Július (Cézar) môjho mesta

Figlio (syn) a figliar v jednom Giulio Ricordi sa ocitol na novom bojisku. Terén mu nebol cudzí, s muzikou predsa intenzívne „randil“ už počas vojenských rokov. Na poličke mu pribúdali menšie, zväčša klavírne a komorné skladby pod pseudonymom Jules Burgmein. Asi by ste neuhádli, že pod touto francúzsko-germánskou pokrievkou mena a priezviska sa varili šťavnaté talianske hudobné špagety, však? V priezvisku Burgmein ľahko rozlúštime preklad „moje mesto“.

Ricordi podľa pamätníkov sršal vtipom a vedel si vystreliť aj sám zo seba. Dajme teraz slovo France Origoni: „Bol to útly muž, skôr nižšej postavy, veľmi elegantný a veľmi vtipný. Takmer vždy rozprával milánskym dialektom a vymýšľal si uštipačné básne.“ Okrem daru slova to zvládal aj so štetcom, bol akvarelista.

Profil Giulia Ricordiho dopĺňa novinárčina. Redigoval hudobný časopis, ktorý sa v roku 1903 zlúčil s periodikom Musica e musicisti, čím rozšíril svoju čitateľskú základňu. Po roku 1906 pod Ricordiho krídlami vychádzal časopis s výstižným antickým názvom Ars et labor – Umenie a práca. Ozvena benediktínskeho hesla ora et labora (modli sa a pracuj) siaha až sem, pod oblúky opernej továrne na krásu…

Z Giulia Ricordiho sršala dobrá nálada, smiech však často striedal pohľad filozofa. Zdroj foto: wikipedia.org.

Pre všetkých

Ricordiho pohostinnosť vstúpila do kroník alla milanese. V piatok, keď la Scala bývala zatvorená, organizoval na Via Bigli hudobné večierky, ktorým domáci nepovedali inak, než Omnibus. Opäť latinčina? Taliani milovali jazyk svojich rímskych predkov aj počas belle époque, kedy plynové osvetlenie vystriedalo elektrické a ulice križovali prvé električky, autobusy a iné „samohyby“ (samohyb je otrocky doslovný preklad grécko-latinského termínu automobil). Ricordiho hudobný salón Omnibus bol skvelou vizitkou svojho názvu. Všetkým, pre všetkých a so všetkými – hľa, slovenské šaty tohto starorímskeho datívu a ablatívu. Za názvom Omnibus sa však skrýva ešte jeden kuriózny dôvod. Ricordiho salón tvorila dlhá a úzka miestnosť, ktorá hosťom tvarovo pripomínala autobus. A prvým autobusom v 19. storočí pôvodne patrilo pomenovanie omnibus práve preto, že vozili všetkých.

Motorom milánskeho hudobného „autobusu“ Giulia Ricordiho boli dva veľké klavíry. Vždy pri nich ktosi sedel. Červené zamatové pohovky si vraj zobral pod patronát sám čalúnnik La Scaly a závesy na oknách doputovali z ďalekej Indie. Šetriť nebolo treba, veď v roku 1888, kedy sa Giuliov otec Tito pobral na onen svet, sa rodinný podnik rozrástol o akvizíciu v podobe firmy Francesco Lucca. Produkcia spoločnosti sa pod novým názvom Stabilimento G. Ricordi e C. zvýšila na neuveriteľných sto tisíc nových notových výtlačkov! Katalóg milánskeho editora už koncom 19. storočia ašpiroval – čo do obsahu – na pozíciu svetového lídra. Závod na Porta Vittoria nezvládal kapacitný nápor, v roku 1910 preto vyrástlo nové ricordiovské zázemie na Viale Lombardia. Kocky boli hodené.

Pamätník Giulia Ricordiho v Miláne z dielne Luigiho Secchiho. Zdroj foto: wikipedia.org

Debut s neviditeľnou princeznou

V čom spočíva tajomstvo jeho podnikateľskej geniality? „Taliansky Baťa“ mal na svojich dvorných skladateľov „dobré ucho“. Vydával partitúry Verdiho či Ponchielliho a dokázal spoľahlivo rozpoznať talent mladej generácie – Pucciniho, Giordana, Catalaniho, ba aj čoraz intenzívnejšie žiariacej posvätnej skladateľskej sviece za múrmi Vatikánu Lorenza Perosiho…

Nebol typom teoretika a chladného biznismena, ktorý by v notách videl iba poskakujúce čierne loptičky a vrtiace sa psie chvostíky. Frak operného skladateľa si Giulio Ricordi vyskúšal už v roku 1869. O priazeň publika sa uchádzal s Neviditeľnou princeznou (opera La principessa invisibile) na libreto dramatika Antonia Scalviniho. Do operného rybníka si namočil nohy ešte raz s dielom La secchia rapita a v roku 1912 sa pokúsil o operetu Tapis d’orient. Opona Giuliovho života sa už pomaly spúšťala, zomrel 6. júna 1912 v Miláne, meste medonosného svätého Ambróza.

Treťou a najdôležitejšou ingredienciou v Ricordiho edičnej kuchyni bola syntéza umeleckých a manažérskych abilít, vtipu a rozvahy, vášne a plánovania, búrky a askézy. A tie sa v ňom pravidelne striedali ako deň a noc.

Autor: Lucia Laudoniu

video

Galop Električka – tak znie názov svižného tanca, ktorý Giuliovi Ricordimu pomohol hudobne ilustrovať jazdu prvých milánskych mašiniek. Autor obohatil cvalové skoky štandardného európskeho galopu o humorné prvky. Skladba by pokojne mohla podfarbovať prvé čiernobiele nemé filmy, čo poviete?

Tento Ricordiho galop vznikol okolo roku 1880. Zaujímavosťou je, že približne v rovnakom čase komponuje Neapolitánec Luigi Denza svoju (neskôr svetoznámu) canzonettu Funiculì funiculà inšpirovanú trochu inými dopravným prostriedkom – lanovkou na Vezuv.

Plodom skladateľského sobáša Giulia Ricordiho s klavírom sú desiatky romanticky roztomilých kompozícií pre tento nástroj. Benátsky karneval, štvorručná klavírna suita, je akýmsi akvarelom v notách. Tretia časť má názov Colombina podľa ľudovej postavičky z Commedie dell’arte

Ricordiho vokálna tvorba je poplatná neskororomantickým belcantovým trendom svojej doby, občas z nej dokonca presakuje puccioniovská rosa.

Dynamicky vhodne vygradovaná sopránová ária z opery La secchia rapita vzdialene evokuje atmosféru ďalšej „pucciniovky“ Le rondine, ktorá v čase vzniku Ricordiho opery ešte nebola na svete, premiéru mala až po nakladateľovej smrti.

V roku 1954 krúžil vôkol talianskych kín šoubiznisový bocian s novým filmovým kotúčom v zobáku… Dvojhodinová snímka vyšíva gobelínový príbeh dynastie Ricordiovcov slovami, no hlavne hudbou. Mario Del Monaco a Renata Tebaldi sú popri Marcellovi Mastroianim v maske skladateľa Donizettiho zárukou skvelého operného zážitku. Casa Ricordi v taliansko-francúzskej koprodukcii a v réžii Carmina Galloneho nezaujme ani tak vzťahmi, ako najmä atmosférou veku krinolín a cylindrov a chuťou spektakulárne načačkanej torty talianskej melodrámy 19. storočia.

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár