Hudobný zážitok s Bachom, Šostakovičom a interpretmi

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie bola 30. a 31. mája 2019 svedkom mimoriadneho nadšenia poslucháčov po predvedení dvoch zásadne odlišných autorov a ich diel. V prvej polovici koncertu zaznel Koncert pre klavír a orchester č. 1 d mol, BWV 1052 od Johanna Sebastiana Bacha a v druhej časti večera Šostakovičova Symfónia č. 11 g mol, op. 103 – Rok 1905.

Je zhoda okolností, alebo (ne)dôsledok filharmonickej dramaturgie či splnenie priania šéfdirigenta SF(?), že z 15-ich Šostakovičových symfónií zaznela v krátkom čase práve 11. symfónia? Na jej nezabudnuteľnú interpretáciu s Mozarteumorchestra Salzburg s fínskym dirigentom Johnom Stogårdsom na minuloročných BHS (písali sme o tom TU…) totiž ťažko zabudnúť… Pre Slovenskú filharmóniu s jej šéfdirigentom Jamesom Juddom to bola určite príležitosť na porovnanie interpretácie hodinového symfonického opusu, plného pátosu i zvukových atakov, ale aj vyrovnanej súhry v náročnom symfonickom diele, zobrazujúcom jednu revolučnú etapu v cárskom Rusku.

Obráťme sa však najprv k Bachovi: Sólistom jeho Koncertu pre klavír a orchester č. 1 d mol bol Miki Skuta, dnes 59-ročný slovenský klavirista. Pri svojom životnom jubileu, v obsiahlom a zaujímavom rozhovore s Andrejom Šubom (Hudobný život č.06/2015) umelec povedal: „Zmysel hudby, to, prečo ju počúvame a vyhľadávame, je rovnaký. Ide o druh pozitívnej meditácie, človek by sa mal počas počúvania dostať do istého duševného rozpoloženia“. Presne takého, aký sme zažili pri jeho sólistickej interpretácii Bachovho klavírneho koncertu v podaní jedinečného klaviristu, Slovenskej filharmónie a dirigenta Jamesa Judda.

Miki Skuta, James Judd, Slovenská filharmónia, 2019,
foto: Ján Lukáš

Hoci nejde o hudbu romanticko-dojímavú, ale logicky presnú, prepletenú témami a ich imitáciami v oboch rukách a po celej klaviatúre, takmer bez akordických efektov, v hre Skutu všetky motívy a ich spracovanie vyzneli jasne, čisto, zreteľne a rytmicky precízne, so strhujúcou pulzáciou. Dielo a v prvom rade jeho sólový interpret nás uviedli do sveta absolútnej čistoty a racionálnej krásy, s neomylnou technickou bravúrou. Skutova hra pritom nebola mechanicky strojová. Vynášala Bachove pôsobivé témy s pôvabom štýlovej prostoty, v ktorej sa zauzľovali, aby odrazu opäť zazneli tematicky jasne.

Už pri vstupe klaviristu na pódium bolo vidieť, že je maximálne sústredený a sebaistý. V prvej časti koncertu (Allegro) nastúpil do dialógu s orchestrom priamo, sebaisto – bez hranej koncentrácie. Tú mal už dávno v sebe. James Judd s orchestrom SF tvárne rešpektoval hru sólistu po stránke rytmickej, logickej i dynamickej, pričom partnersky disciplinovane sólistu s orchestrom sprevádzal.

V druhej časti koncertu (Adagio) znel filharmonický Steinway pod rukami sólistu spevnejšie, než dynamická 1. časť. Dominovala tu hudba s mnohými ozdobami, ktoré hral pianista perlivo čisto, s evidentnou ľahkosťou a pohrávaním sa s mnohorakosťou partitúry, ktorá, údajne, vychádza z husľového koncertu. Záverečná 3. časť (Allegro) bola vyvrcholením prezentácie virtuóznej hry, ktorá nepotrebuje pedále na to, aby celok „tieňovala“, ale i tak stupňuje účinok celku v jasnom členení, ako hudobný oblúk uzavretého koncertného diela.

Miki Skuta, James Judd, Slovenská filharmónia, 2019,
foto: Ján Lukáš

Prídavok, ktorý zaznel ako vďaka publiku za búrlivý potlesk, bolo prelúdium C. Debussyho La terrasse des audiences du clair de lune. V podaní Mikiho Skutu to bolo svedectvo, že tento umelec je nielen štýlovo precíznym interpretom barokovej hudby, ale rovnako majstrom delikátnej, na farbu a tieňohru tónov náročnej impresionistickej hudby, s odovzdanosťou celej duše. I tu tvoril napätie – avšakz čara okamžiku, z veľkej klavírnej tónovej kultúry a z umenia tvorby celku.

To, že Miki Skuta je umelec medzinárodnej interpretačnej triedy, sa poslucháči mohli dozvedieť už pred zaznením prvého tónu koncertu, z programového bulletinu, kde je rozsiahly životopis umelca. Z mnohých ocenení pripomeniem, že jeho nahrávky Bachových skladieb získali v odbornom časopise BBC Music magazin v Anglicku to najvyššie ohodnotenie. Dvakrát bol pozvaný do koncertného cyklu Bach Unwrapped v King‘s Place v Londýne, kde vystúpil raz s Goldbergovými variáciami a raz s tokátami a fúgami z Bachovho Umenia fúgy. Bol tiež pozvaný na festival najlepších pianistov súčasnosti „The Piano“, ktorý bol v koncertnej sále Hudobnej akadémie F. Liszta v Budapešti, jeho koncerty v Salzburgu, Paríži a Cannes zožali vynikajúce ohodnotenia.

Miki Skuta, Slovenská filharmónia, 2019,
foto: Ján Lukáš

Je rovnako aktívny ako jazzový hráč, improvizátor a skladateľ, čomu sa venuje čoraz viac. Tiež je autorom husľového koncertu, ktorý bol premiérovaný r. 2006 v Salzburgu rakúskym huslistom Benjaminom Schmidom, s ktorým ako klavirista koncertoval aj viedenskom Musivereine s hudbou 20. storočia. Je členom klavírneho dua s brilantnou klaviristkou Norou Skutovou, pričom sa obaja umelci venujú zvlášť interpretácii súčasnej hudby na domácich a zahraničných festivaloch. Širokospektrálnosť Mikiho Skutu bola ohodnotená mnohými cenami: Cenou Frica Kafendu, cenou Tatra Banky, Krištáľovým krídlom a cenou Radio_Head Awars.

V druhej časti koncertu zaznela už spomínaná Šostakovičova Symfónia č. 11 g mol, op. 103 – Rok 1905. Názvy jej častí napovedajú obsah tragédie, ktorá bola predmetom programového obsahu diela. 1. časť: Palácové námestie (Adagio) – 2. časť: 9. január (Allegro), 3. časť: Večná pamiatka. (Adagio), 4. časť: Bitie na poplach (Allegro non troppo).

Do diela je v prvej časti obrazne zašifrovaná mrazivá hudba, ktorá predpovedá masaker na Palácovom námestí v Petrohrade, kam prišli pokojné masy vyjadriť svoj nesúhlas s cárskou vládou. Sú tu citáty z dvoch ruských ľudových piesní – Slušaj a Arestant. Ich témy hrajú flauta a kontrabas. (Neskôr hudobný proces spracováva ďalších sedem revolučných ruských piesní, ktoré sa ozývajú v jednotlivých častiach symfónie ako citáty či variácie ich fragmentov, oživujúce celú hudobnú líniu pátosom a ruským podtónom).

James Judd, Slovenská filharmónia, 2019,
foto: Ján Lukáš

Druhá časť je priam filmovo-hudobným zobrazením útoku kozákov proti bezbranným masám. V hudbe je to atak kompletného orchestra v búrlivom pochode, vo zvuku bubna, trombónu a glissanda tuby, zobrazujúcich postupujúci útok vojakov na dav bezbranných ľudí s ich vzrastajúcou hrôzou. Silno sa opakujúci zvuk basového bubna, tympanov predchádza nástupu celej sekcie perkusií. V tretej časti – panychíde za mŕtvych, postrieľaných na Palácovom námestí, zaznie v podobe rekviem dobre známa téma aj u nás známeho Pochodu padlých revolucionárov, sprofanovaná neskôr na pohreboch rôznych komunistických činiteľov. Tu znie so smútkom nad smrťou nevinných ľudí.

Hodinová produkcia symfónie napokon vybuchne do „bitia na poplach“ – výzvy na vzburu proti ľudskosti. Záverečná štvrtá časť bez prestávky znejúcej symfónie akoby nechcela mať konca vo svojom zvukovom ataku. Napokon končí obrovskou gradáciou, priam zakvílením všetkých nástrojov veľkého symfonického orchestra. Je to geniálna hudba.

James Judd, Slovenská filharmónia, 2019,
foto: Ján Lukáš

Taká bola aj interpretácia 11. symfónie v koncepcii vynikajúceho dirigenta Johna Storgårdsa a Mozarteumorchestra zo Salzburgu na BHS 2018. Zdalo sa, že tento zážitok sa len tak ľahko neprekoná. Ale tentokrát sme v Redute počuli skvelo hrajúcu našu Slovenskú filharmóniu, pod vedením šéfdirigenta Jamesa Judda, ktorý akoby sa vyzliekol „z kože“ suchého Angličana a obliekol si ruskú rubašku so slovanskou vášnivosťou i tragédiou veľkého a silného národa, ktorý bol stáročia utláčaný a bitý diktatúrou rôzneho druhu.

Symfónia Šostakoviča zaznela dynamicky, výrazovo silne, obsahovo adekvátne, s maximálnou energiou vloženou do predvedenia zo strany dirigenta i orchestra, s premyslenou výstavbou veľkej hudobnej plochy. Najmä hra sláčikov Slovenskej filharmónie bola v tomto diele uchvacujúca – vypracovanosťou a jednotou zvuku, nasadením a ťahom celej veľkej skupiny – zvlášť v 3. a 4. časti – až do posledného tónu. Poctu treba vzdať celému orchestru, napriek menšej jednote trubiek v 1. časti, pričom v ďalšom priebehu zneli všetky dychy (najmä klarinety, hoboje, fagoty, lesné rohy) vybrúsene a zvukovo explicitne, nehovoriac o veľkom zástoji rôznorodých bicích nástrojov, ba i harfy (Šostakovič ich dokonca predpisuje dve…).

James Judd, Slovenská filharmónia, 2019,
foto: Ján Lukáš

Čo viedlo skladateľa k tomu, aby dielo písal až do roku 1957? Bola v tom smrť jeho matky, búrlivé druhé manželstvo i príchod mnohých oslobodených priateľov z gulagov. Bola to však aj ozvena na Maďarské povstanie r. 1956, ktoré bolo kruto potlačené ruskými tankami – s tisíckami mŕtvych a emigrujúcich. To všetko sa odrazilo na vnímavej duši skladateľa, ktorý v 11. symfónii vyjadril nielen individuálny smútok, depresiu, ale hlavne protest voči každej tyranii, násiliu, utrpeniu a smrti tisícok bezbranných ľudí.

Dielo vzniklo štyri roky po Stalinovej smrti. Bolo tak prvým (hoci názvom ešte krytým) výkrikom ruského umelca proti všeobecnej tyranii, ktorej bol Šostakovič svedkom po celý svoj život. Azda i preto je dobré, že toto dielo zaznelo v Slovenskej filharmónii opäť a znova – pre tých, čo nevedia, nepamätajú, lebo nezažili…

Autor: Terézia Ursínyová

písané z koncertu 30. mája 2019

Bach, Šostakovič
Slovenská filharmónia
30. a 31. mája 2019

Slovenská filharmónia
James Judd, dirigent
Miki Skuta, klavír
Johann Sebastian Bach: Koncert pre klavír a orchester č. 1 d mol, BWV 1052
Dmitrij Šostakovič: Symfónia č. 11 g mol, op. 103 Rok 1905

www.filharmonia.sk

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka, členka Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár