Huslista Mikuláš Jelinek – namiesto recenzie

V máji tohoto roku udelilo mesto Kežmarok čestné občianstvo profesorovi Mikulášovi Jelinkovi pri príležitosti jeho 90. narodenín. Takéto významné ocenenie sa udeľuje iba na základe faktov, ktoré sú jedinečné, nekaždodenné, ktorými vyznamenaný vybočuje z radov bežných ľudí a stáva sa tak čestným občanom mesta, z ktorého pochádza. Jedinečnosťou v prípade Mikuláša Jelinka, narodeného 16. mája 1925 v Kežmarku, je jeho povolanie a jeho úzka spätosť s ním.

Už desaťročia je to jeho čistá láska k hudbe, špeciálne k husliam, ktorá ho poznačila od mladosti, s ktorou strávil nespočetné chvíle šťastia, ktorá mu pomohla v tých bezvýchodiskových momentoch profesionálneho i súkromného života. Na vlastnú dlhú a plodnú umeleckú cestu sa odhodlal pozrieť sám v autobiografickej knihe nazvanej Cesty k sebe samému. Kto knihu číta, zažije spolu s pisateľom nejeden vzrušujúci moment na cestách hudobníka, dozvie sa milé klebety z kuchyne koncertného majstra, bude konfrontovaný stretnutiami s veľkými dirigentami i inými hudobníkmi. V tých úsekoch, kde citlivá duša huslistu odkrýva seba samého, svoje bytostné ja, svoj rodný krb, sa čitateľ autobiografie dostáva do intímnych a krehkých sfér, ktoré pisateľ práve v tej chvíli objavil, ktoré musel práve v tomto momente dať na papier aby jemu samému nikdy viac neunikli.

Mikuláš Jelinek na udeľovaní čestného občianstva mesta Kežmarok, 2016,
foto: Jana Pisarčíková

O huslistovi Mikulášovi Jelinkovi som počula až vtedy, keď už jeho husle nezneli na Slovensku, ba ani jeho početné nahrávky z rozhlasu si nesmeli nájsť cestu k poslucháčovi. Mikuláš Jelinek v roku 1965 opustil Slovenskú filharmóniu, ku ktorej zakladajúcim členom patril, zanechal komorné súbory, v ktorých pôsobil, aj Nové slovenské kvarteto, ktorého bol primáriom, tiež klavírnych partnerov, s ktorými koncertoval a pre rozhlas nahrával. Ušiel, pretože už nevedel znášať krivdy a udávačstvá, nútené práce a šikanovanie, nevedel im čeliť a ani odhadnúť, čo ho ešte v tomto ohľade čaká. Významný slovenský huslista, absolvent Štátneho konzervatória a Vysokej školy múzických umení v Bratislave, poslucháč na majstrovskej škole Lisztovej Akadémie v Budapešti u Ede Zathureckého, sólista, komorný a orchestrálny hráč, ktorý na Slovensku uviedol ako prvý náročné husľové koncerty Šostakoviča, Bartóka či Chačaturjana, sa dlhé štvrť storočie domov nesmel vrátiť, vo svojej vlasti sa stal persona non grata.

Plagát ku koncertu Mikuláša Jelinka vo Švédsku

O to viac bol akceptovaný v cudzom svete, kde pôsobil ako koncertný majster v Štokholme (Sveriges Radio) a v Kolíne nad Rýnom (Gürzenich – Orchester der Stadt Köln). Navyše bol dvadsať rokov pedagógom Kolínskeho konzervatória, patril k aktívnym členom Európskeho združenia učiteľov sláčikových nástrojov (ESTA), v roku 1990 bol menovaným do jeho štvorčlenného predsedníctva za prezidentstva Yehudi Menuhina, v zahraničí rozvinul bohatú koncertnú, prednáškovú a organizačnú činnosť. Po Nežnej revolúcii, v jeho 65. roku života, keď nejeden jeho kolega zavesil husle a profesiu na klinec, naberá Mikuláš Jelinek druhý dych, vracia sa domov. Vo všetkej skromnosti pokračuje v kedysi započatej pedagogickej činnosti na Vysokej škole múzických umení, v roku 1995 je menovaný profesorom, vyučuje na Univerzite v Žiline, je i koncertne činný a na Slovensku zakladá združenie ESTA. V tejto životnej fáze nachádza v prvej dáme slovenského klavíra, v Daniele Varínskej, nielen vynikajúcu partnerku na koncertnom pódiu, ale aj novú partnerku životnú.

Manželia, profesori Mikuláš Jelinek (husle) a Daniela Varínska (klavír)

Nemám ambície recenzovať Jelinkovú knihu Cesty k sebe samému vydanú Slovartom 2016, ani jeho dva zvukové nosiče nazvané Reminiscences vydané Diskantom v roku 2015. Dovolím si ale odporučiť knihu prečítať a nahrávky si vypočuť. Recenzovať či analyzovať ich mi bráni úcta pred človekom, ktorý tak vrúcne zasvätil svoj život husliam. Jelinek v nich videl a našiel zmysel života, a aj dnes, v deväťdesiatom prvom roku svojho života, kráča na ceste hudby bez akýchkoľvek umeleckých vykoľajení, ba čo viac, cíti jej zázračné účinky. Možno, že ho na túto cestu priviedli hudobné stretnutia s takými velikánmi, akými boli v tridsiatych rokoch minulého storočia Jan a Rafael Kubelíkovci. Mikuláš Jelinek je dnes jedným z mála slovenských hudobníkov, ktorí môžu o sebe povedať, že pocítili na vlastnej koži nacizmus i komunizmus, a že je vlastne šťastím, že patrí k tým, ktorí tieto totality prežili. Azda i preto je človekom, z ktorého vyviera ľudskosť, poctivosť a tolerancia.

Mikuláš Jelinek, Cesta k sebe samému

Na záver mi predsa len nedá nedotknúť sa toho, čo Mikuláš Jelinek celý život miluje: dotknúť sa aspoň symbolicky jeho huslí. Zo spomínaných nosičov vydaných Diskantom si z Jelinkových historických nahrávok opätovne púšťam Janáčkovu Sonátu pre husle a klavír (klaviristkou je Eva Fišerová) a Dvořákovu Sonatinu pre husle a klavír op. 100 (neviem sa nabažiť tej nádhernej, ako modlitbu podanej druhej časti v Jelinkovom stvárnení, či furiózneho záveru štvrtej časti). Z tých novších obdivujem dve nahrávky, v ktorých partnerom huslí je klavír Daniely Varínskej: Suchoňovu Sonatínu pre husle a klavír op. 11 (Suchoňovi vďačí Jelinek za možnosť vzdelávať sa v Bratislave od roku 1943!), ale predovšetkým tak či tak frapujúce dielo známe pod názvom Sonata F-A-E pre husle a klavír, spoločná kompozícia Johannesa Brahmsa, Alberta Dietricha a Roberta Schumanna. Mikuláš Jelinek a Daniela Varínska z nej vytvorili doslovný romantický hudobný ohňomet, plný vášní, pestrých farieb, vrúcnosti a priam mladíckeho dynamizmu dvoch veľkých, vzájomne sa inšpirujúcich muzikantských duší.

Autor: Agata Schindler

Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.