Správa o úmrtí legendy pop-music Karla Gotta 1. 10. 2019 otriasla česko-slovenským kultúrnym rybníkom ako cunami. Málokto si uvedomuje, že „božský Kája“ sa po celý život – marginálne, ale predsa – dotýkal klasického spevu a opery. Jeho kódom do trezoru hudobnej klasiky bol hollywoodsky tenor Mario Lanza, ktorý zomrel pred 60 rokmi. Čo spája zlatý hlas z Prahy s Talianom z Manhattanu?
Poslucháči Českého rozhlasu mohli 6. augusta 2011 počúvať ďalšiu epizódu z cyklu Spátky si dám tenhle film za mikrofónom s Karlom Gottom. V nej sa český spevák priznáva k obdivu k americkému tenorovi, synovi talianskych prisťahovalcov, ktorý vstúpil do trblietavého sveta showbiznisu dávno pred Andreom Bocellim či Lucianom Pavarottim.
Nebyť vplyvu Maria Lanzu, nahrávka It’s now or never Elvisa Presleyho, ktorá nie je ničím iným, než anglickojazyčným „coverom“ neapolskej canzonetty O sole mio, by nikdy nevznikla.
Muž s kopijou
Karel Gott spieval Lanzovu hudobnú signatúru, Brodszkého pieseň Be my love z filmu The Toast of New Orleans po boku 73-členného zboru Kalinka na galakoncerte v Čajkovského sieni Moskovského konzervatória, ale aj v Slovenskom národnom divadle na vianočnom recitáli v roku 1995 po boku vtedajších mladých nádejí slovenskej opery Dalibora a Evy Jenisovcov, Jozefa Kundláka i Denisy Šlepkovskej.
Muž, ktorého operní melomani poznajú pod menom Mario Lanza, mal v rodnom liste zapísané čosi celkom iné. Alfredo Arnold Cocozza. Priezvisko Lanza si požičal od mamky. Matkino dievčenské cognomen Lanza je talianskym derivátom latinského lancea – kopija. Hoci v detstve stískal v rukách husličky, jedinou jeho kopijou mal sa stať ľudský hlas.
Poraní sa Gott na ostrí opery? O šesť rokov si na koncertnej oslave päťdesiatin Petra Dvorského opäť obliekol frak. S Petrom sa stretol aj v televíznom estrádnom štúdiu, kde zabodoval s talianskym foxtrotom, piesňou Vivere. Vo swingových tridsiatych rokoch ňou hudobný orbitál obletel tenore di grazia Tito Schipa. V pražskej Smetanovej sieni si Gott so slovenským svetobežníkom „strihol“ duet z Pucciniho Bohémy i Nemorinovu Una furtiva lagrima otextovanú do češtiny. Slovami recenzenta Petra Webera „přes úctyhodnou snahu připomenout své dávne operní školení… zapůsobil nakonec opravdu spíše společensky než umělecky.“ (Harmonie 11/2001, s. 10.).
Operná tvár Karla Gotta
Školenie. Okrem pózy romantického tenora a repertoárového presahu ďalšia dôležitá paralela medzi českou „továrňou na šlágre“ a „Talianom z tieňa mrakodrapov“. Mimochodom, kompletnú rolu láskou opitého Nemorina z Donizettiho opernej komédie Nápoj lásky Karel Gott naštudoval počas konzervatoriálnych čias pod vedením Konstantina Karenina.
Karenin, rodený Kyjevčan nabitý elektrinou skúseností z parížskych rokov štúdií u ruského operného basistu Fjodora Šaľapina odovzdal „Kájovi“ zmysel pre hlavovú rezonanciu (ktorú neskôr pod vplyvom popového spievania na okraji hlasivkového „epitelu“ zamenil za falzety) a efektívnu prácu s respiračným aparátom.
Operná technika bola pre Maria Lanzu i Karla Gotta katechizmom. „Ustáť“ dvojhodinový koncert nie je nič pre labilné povahy s nulovou vokálnou technikou, ktorými sa mravenisko súčasnej popscény len tak hemží.
Predbehol Carrerasa
K štylistickému odkazu Maria Lanzu sa Karel Gott prihlásil v roku 1996 s platňou s klasickými piesňami spod Vezuvu a štvorlístkom operných árií (z diel Fedora, Manon Lescaut, Tosca, Marta) s výstižným názvom Belcanto. Po recitáli operetných a iných klasických melódií od Schuberta (v prebásnení Emy Destinnovej!) po Tostiho, Lehára či Fibicha Koncert pro tebe z roku 1984 a po albume s huslistom Josefom Sukom a Pražským komorným orchestrom Věci blízke mému srdci ide o Gottovo tretie profilové diskografické stretnutie so sférou vážnej hudby.
Predbehol aj Josého Carrerasa. Ten obliekol do (deravého) plášťa popu veľké komorné a symfonické motívy na albume Pure Passion. Červený gýčový obal Carrerasovho disku svieti na pultoch predajní od roku 1999, Gott však „počeštené“ témy z Vivaldiho, Bacha, Chopina, Dvořáka a iných vypustil na mliečnu dráhu gramofónového priemyslu už v roku 1993!
Scusi, wo liegt belcanto? To je názov nemeckého polohraného dokumentu, v ktorom Karel Gott v roku 1981 (!) cestuje po Taliansku. Gottovu road movie dopĺňa fragment z vystúpenia Luciana Pavarottiho v koži trubadúra Manrica v inscenácii tejto Verdiho opery v Arene di Verona. Český etalón pop music v pôvodnej neapolčine prednáša O sole mio, Core ‚ngrato a dokonca aj Rossiniho rytmicky náročné allegro La danza.
Všetko repertoárové jadro Maria Lanzu. Prezývku „český Lanza“ si Gott zaslúži prinajmenšom rovnako, ako novinármi otrepaný prívlastok „Sinatra Východu“.
Mario Lanza: lesk filmu a vôňa javiska
Šesť mesiacov pred smrťou Enrica Carusa, 31. januára 1921, po prvý raz uzrel nebo Nového sveta. V desiatich rokoch zasiahol Alfreda (pardon, Maria Lanzu) Amorov šíp opery. Odvtedy bol presvedčený, že sa do neho prevtelila Carusova duša.
Ak nerátame elévske experimenty a absolventské predstavenie Veselých paničiek z Windsoru od Otta Nicolaia, Mario Lanza si obliekol iba jeden operný kostým. Dvakrát mal na sebe uniformu ľadového dôstojníka Pinkertona z Pucciniho obžaloby kolonializmu, japonskej melodrámy Madama Butterfly. Bolo to v apríli 1948 v New Orleans.
Na účinkovanie v ďalších operách sa necítil pripravený. Tvrdil, že hlas tenora dozrieva okolo štyridsiatky. To, že nebesia zlomia koleso Fortuny a Lanza opustí svet v 28 rokoch (navyše za okolností, ktoré sú vodou na mlyn milovníkom konšpiračných teórií), bolo vo hviezdach.
Eugen Onegin s Karlom Gottom?
Lanza si spievanie v opernom dome aspoň vyskúšal. A čo jeho český nasledovník? Sumarizujúc Gottovho študentského Nemorina a príležitostné výšľapy na operetnom javisku, pripomeňme si iniciatívu dirigenta Gottovho Belcanta Františka Preislera. Ten intervenoval za jeho obsadenie do menšej roly Francúza Triqueta v inscenácii Čajkovského opery Eugen Onegin v Národnom divadle na brehu Vltavy.
V kuloároch sa šepká, že český slávik Triquetov kuplet A cette fête conviés skutočne naštudoval, ale dvere do pražskej Zlatej kapličky pre speváka hitov Lady Karneval či Včielka Mája zostali (až na jednu výnimku v silvestrovskom predstavení Straussovej operety Netopier) zatvorené. Prečo? Zlé jazyky tvrdili, že Gottov belcantový, predsa však úzky volumen, by sa vo veľkom kamennom divadle nemohol skryť za mikrofón.
Na druhej strane, rumunský Žid z ukrajinskej časti Bukoviny a nemecká rozhlasová hviezda tridsiatych rokov Joseph Schmidt je v hudobných encyklopédiách katalogizovaný ako operný spevák, hoci nikdy nespieval v opere. Bol vysoký jeden a pol metra a každá sopranistka by ho prerástla minimálne o hlavu. Schmidt zomrel ako 38-ročný. Tak, ako Mario Lanza. A bol to tenor. Náhoda alebo hra dejín?
Similarita vo frázovaní, decentné nasadzovanie slova. Sopka citu. „Romantický“ timbre na konsonantných vokáloch. Operné začiatky a odkaz klasickej hlasovej edukácie. Kantabilné balady s presladenými, často až naivnými textami. Reťaz, ktorá viaže Gotta a Lanzu gordickým uzlom.
Továreň na sny zatvorená
Tu sa ich spoločná hudobná púť končí. Gott definitívne presedlal na krídla ľahkej múzy a smeroval skôr k svetlému tenoru di grazia, aký mal už spomínaný Schipa a v začiatkoch kariéry aj Carusov súčasník z éry belle époque Fernando De Lucia. Lanzov hlas sa na rozdiel od Gottovho vyvíjal smerom k barytonálnej strednej polohe. Americký Talian skočil na návnadu filmu a zo siete doživotného kontraktu v Hollywoode sa nikdy nevymanil.
Mario Lanza nebol prvým klasickým umelcom, ktorého zlákalo strieborné plátno. S filmovou kamerou si tykali Gigli, Tauber, Bechi, Toti Dal Monte… Dokonca aj všestranne vzdelaná Ema Destinnová zostúpila zo svojho Olympu do klietky kráľa zvierat, kde natáčala klip. S levom Goliášom, ktorý si spokojne podriemkával na klavíri.
Pre majstrov hudobnej drámy bol výlet do sveta filmu malým príveskom na veľkom opernom šperku. Všetci pravidelne spievali v kamenných divadlách. Lanza si z toho, čo jeho kolegovia z opery brali len ako reklamu, urobil hlavný biznis.
Byť sám sebou
Kto sa chce zapísať do kroniky času, musí sa (v pozitívnom zmysle slova) vymaniť z pazúrov väčšiny. Zahodiť za seba mediokritu a predsudky. Sú len dve možnosti, čo urobiť s kolíkom trčiacim v plote. Odpíliť ho – alebo ho korunovať za kráľa.
Aj Karel Gott kráčal nevyšliapanou cestou autenticity. V dobe, keď začínal, bol v kurze barytón. Bolo len otázkou času, kedy Gottov vysoký tenor v mori nízkych hlasov na seba výraznejšie upozorní. Být stále mlád – a byť sám sebou.
Na Gottovho predchodcu Maria Lanzu ukázal prstom dirigent Sergej Koussewitszky a zaplatil mu štipendium na Berkshire Music Center v Tanglewoode. Nádejný spevák si zmenil meno a nastúpil do vlaku, z ktorého nebolo úniku. Medzi rokmi 1949 a 1957 natočil sedem filmov. Klapka toho posledného padla v Ríme, kam sa Lanza presťahoval, aby dohnal zameškané. Riaditeľ Rímskej opery Riccardo Vitale ho chcel získať do úlohy Cania v Leoncavallovej versitickej dráme I pagliacci, s ktorou kedysi bodoval Caruso. O Lanzu sa bilo aj neapolské Teatro San Carlo. Mariovi to nestačilo. Chcel dobyť La Scalu. Nepodarilo sa.
Čím ďalej, tým viac pozeral na dno pohárika. Drastické diéty striedal s extrémnymi gurmánskymi vylomeninami, a to sa negatívne podpísalo na jeho zdraví. Tu niekde sa zrodila fáma, podľa ktorej tenori majú byť okrúhli. (Karel Gott si svoju líniu našťastie strážil.)
Veľký Caruso
Lanzov najslávnejší film The Great Caruso z roku 1951 zaujme Čechov a Slovákov prítomnosťou českej sopranistky Jarmily Novotnej v úlohe Marie. Dcéra krajčíra v predvečer vojnových zverstiev v roku 1939 emigrovala a splnila si americký sen. Vypracovala sa na divu Metropolitnej opery a poprednú filmovú herečku.
Na Veľkom Carusovi sa podieľali ľudia, ktorí si mali neapolského supertenora v živých spomienkach. Dirigent Richard Hageman spolupracoval s Enricom v roku 1918 a v tom istom roku si s Carusom potriasol pravicou producent Jesse L. Lasky.
Film je typickou hollywoodskou romancou plnou fikcie a biografických nepresností. Jedna za všetky: Enrico Caruso sa v roku 1903 nemohol stretnúť so svojou budúcou manželkou – a už vôbec nie na pôde Met. Skutočná Dorothy mala v tom čase desať rokov a po návšteve opery nijako netúžila. Na filmovom plátne býva história šedivá a legendy farebné.
Snímka sa dočkala neuveriteľného komerčného úspechu a ovplyvnila celú generáciu operných sólistov, ktorí si svoje budúce povolanie vybrali pod vplyvom zhliadnutia filmu. Medzi nimi José Carreras. Mimochodom, katalánsky tenor si v roku 2011 pozval Karla Gotta na svoj vianočný koncert v pražskej O2 Aréne, aby spolu zaspievali dve koledy. Obaja – Gott i Carreras – bojovali s leukémiou. Karlov meč zlomil čas.
Dedičstvo
Lanza odišiel na večnosť pred 60 rokmi 7. októbra 1959. Oficiálna verzia hovorí o zlyhaní srdca. Tenorista mal na rímskej klinike Valle Giulia dobrovoľne podstúpiť kontroverznú terapiu spočívajúcu v uvedení do umelého spánku. Liečba mala tenorovi pomôcť schudnúť pre nový film. Lanzova manželka Betty bola presvedčená, že spevák nezomrel prirodzenou smrťou. Pitva sa nekonala a sestrička, ktorá opatrovala tenora pri jeho lôžku, zmizla. Tu končia fakty.
Ani dom, v ktorom Mario Lanza prišiel na svet, už „nedýcha“. V júni 2018 skončil v zuboch buldozérov. Pamiatku umelca, ktorého nenosila na rukách slávna Metropolitka alias Zlatá podkova, ale filmová spoločnosť Metro-Goldwyn-Mayer, stráži múzeum v rodnej Philadelphii.
Idol Karla Gotta utopil svoj talent v depresiách a v alkohole. Trpel pocitom, že nie je „skutočný“ operný spevák, iba bábka v rukách filmových producentov. Český slávik mal svoj kompas pevne v rukách. Gottovou úlohou bolo preniesť do popovej sféry niečo z akademickej elegancie klasických hlasov, a to sa mu podarilo.
„Patrimonium magnum a malo domino cito dissipatur, parvum vero a bono custode crescit.“ Čo nám prezrádza Senecovo poučenie? Nie je dôležité, či je niekto obdarený „veľkým“ alebo „malým“ hlasom. Nezodpovedný pán rýchlo rozhajdáka veľké dedičstvo, no v rukách dobrého správcu aj malý poklad rastie.
Autor: Lucia Laudoniu
video
Nevďačné srdce. Tak sa volá slávna klasická pieseň z pera Salvatore Cardilla. Karel Gott tu nemá žiadne problémy s integritou frázy a slušne si poradil s neapolským textom.
Arrivederci, Roma z Lanzovho predposledného filmu Sedem pahorkov Ríma sa z večera do rána stala hitom. Od koho sa Gott učil frázovať, je teraz jasné.
Lanza mal po celý život našliapnuté na vynikajúcu kariéru v opere. S Češkou Jarmilou Novotnou nahral fragment dvojspevu z Verdiho Rigoletta.
Desiatkami neapolských a talianskych piesní sa Mario Lanza prihlásil k svojim mediteránnym koreňom. V roku 1952 expresívne predniesol pieseň Neapolitánca Vincenza Di Chiaru La Spagnola
,,Koktavú“ áriu Vaška zo Smetanovej Predanej nevesty spieva štýlom tenore di grazia Karel Gott. Istým mínusom nahrávky je estrádny orchester.
Karel Gott spolupracoval aj so sopranistkou Evou Urbanovou. Gounodovo Ave Maria s figúrami z Bachovho Dobre temperovaného klavíra a nasledujúca Schubertova verzia v duete s Urbanovou nepotrebujú komentár. Zlatý slávik odletel do neba.
