Dnes je: sobota, 18. 8. 2018, meniny má: Elena, Helena, zajtra: Lýdia

Igor Dohovič: Nehľadám Mozartov, ja beriem každého

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Košický mládežnícky orchester Musica Iuvenalis má za sebou bohaté oslavy výročia 50 rokov od svojho založenia. Tento neprofesionálny orchester, ktorý však ponúka koncerty na vysokej kvalitatívnej úrovni, vedie už 17 rokov dirigent Igor Dohovič. Prácu s mladými ľuďmi berie doslova ako svoje poslanie.

Orchester má za sebou niekoľkomesačné oslavy polstoročnice…

V podstate sa dá povedať, že oslavy prebiehali celý rok, pretože sme každý koncert istým spôsobom venovali výročiu. Za rok 2014 sme odohrali 60 koncertov, čo je na neprofesionálny orchester pomerne veľké množstvo. Hlavné podujatia osláv začali v lete na festivale Šengenský poludník, neskôr na zájazde na Filipínach. Na jeseň sme pokračovali slávnostnými koncertmi a najdôležitejšie tri sme absolvovali v novembri, decembri a januári. V novembri sme pokrstili náš prvý album, v decembri sme pripravili tradičný vianočný koncert no a na záver sme v januári v Dome umenia usporiadali koncert pre bývalých členov orchestra. Na pódiu nás bolo asi štyridsať, bývalých členov prišlo vyše stovky. Som rád, že prišli všetci bývalí dirigenti orchestra, samozrejme, okrem pána Jána Grünwalda, ktorý už nie je medzi nami a ktorý založil Musicu Iuvenalis. Nechýbal však Artem Podhájecký, ktorý orchester viedol vyše tridsať rokov a má zásadný podiel na jeho smerovaní. No a nemôžem zabudnúť na pánov Karla Petrócziho a Ladislava Gurbaľa.

Musica Iuvenalis, slávnostný koncert k 50. výročiu založenia orchestra

Musica Iuvenalis,
slávnostný koncert k 50. výročiu založenia orchestra

Takže orchester má za sebou hektické obdobie…

Najťažšie bolo zostaviť koncertný program tak, aby sme nehrali stále tie isté skladby, hoci naši stáli poslucháči nám hovoria, že im to neprekáža a radi si od nás vypočujú to isté aj stokrát. Navyše – na slávnostný januárový koncert sme pripravili aj film o histórii orchestra a keďže ten nápad prišiel pomerne neskoro, tak času na jeho zrealizovanie bolo málo. Myslím však, že aj tak vzniklo zaujímavé dielo, ktoré zachytáva živý zvuk orchestra, ale aj záznamy, fotografie, rozhovory so súčasnými a bývalými členmi orchestra. Má to dynamiku a keďže sme to dlho držali v tajnosti, tak pre väčšinu hostí koncertu to bolo obrovské prekvapenie. O to väčšie dojatie potom zažívali.

Spomínali ste približne 40 súčasných členov orchestra a približne stovku bývalých, ktorí prišli na koncert. V Musice Iuvenalis sa ale predpokladám za 50 rokov premlelo oveľa viac muzikantov. Viete koľko?

Neviem to presne, sú to tisíce ľudí. Niektorí sa totiž ´zastavili´ v orchestri len na pár mesiacov, iní niekoľko rokov. Dennodenne sa stretávam s ľuďmi, ktorí sa v orchestri čo i len mihli, pretože mnohí z nich vykonávajú rôzne profesie a stretnúť ich môžem skutočne kdekoľvek. História tohto orchestra je veľmi bohatá.

Ako ste vy sám prišli do Musici Iuvenalis?

Bolo to v roku 1987, keď som prešiel prvý stupeň umeleckej školy – chodil som na husle. Nechcel som sa ďalej profesionálne venovať husliam, chcel som ísť na gymnázium, no chcel som aj naďalej hrať. Šiel som na skúšku, no nedošiel som – otočil som sa na opätku a vrátil sa. Bál som sa, že nie som dosť dobrý na to, aby som to zvládol. Už vtedy totiž bola v Košiciach Musica Iuvenalis veľký pojem. Nakoniec som odvahu nazbieral a šiel som. Začal som hrať v orchestri, no popri tom som študoval na gymnáziu a hral futbal. Veľmi rýchlo mi však orchester prirástol k srdcu a aj keď som neskôr odišiel študovať na Ukrajinu, tak vždy, keď som sa vrátil domov, moje prvé kroky smerovali na skúšku orchestra – stretnúť sa s kamarátmi, zahrať si s nimi. Rovnako som na skúšky orchestra chodieval aj vtedy, keď som už začal v pracovať v Štátnom divadle. Hoci sa v orchestri vymenili generácie, stále som sa tam cítil výborne. No a náhoda chcela, že pred plánovaným zájazdom do Portugalska ma oslovil vtedajší dirigent Laco Gurbaľ, že jemu povinnosti nedovolia vycestovať, či by som neprevzal jeho dirigentskú paličku. Súhlasil som a po návrate ma poprosil, či by som orchester neviedol namiesto neho, pretože on to už nestíha. Súhlasil som s tým, že sa nechcem viazať a že to bude iba na určitý čas, nech radšej popri tom hľadajú stabilnú náhradu. To bolo v roku 1998. Takže o dočasnom záskoku asi ťažko hovoriť (smiech). Myslím si, že Musica Iuvenalis je môj osud.

Musica Iuvenalis, slávnostný koncert k 50. výročiu založenia orchestra

Musica Iuvenalis,
slávnostný koncert k 50. výročiu založenia orchestra

Aké povinnosti má šéf mládežníckeho orchestra? Okrem organizačných záležitostí zrejme treba často zastať aj úlohu psychológa. Predsa len, ide o teleso poskladané z mladých ľudí, nezriedka v tom najkomplikovanejšom období života – v puberte.

Už sa mi o tom hovorí ľahšie, pretože 17 rokov skúseností robí svoje. Ale keď si to tak mapujem sám pre seba a keď sa stretávam s ľuďmi, ktorých som doslova vychoval v orchestri, tak vidím, že najdôležitejšie na Musice Iuvenalis je schopnosť pozitívne ovplyvňovať mladého človeka. Niekedy, samozrejme, mám pocit, že ma totálne ignorujú a zbytočne im dohováram a vysvetľujem, ale pravda bude zrejme niekde inde, pretože nakoniec vidím, ako sa pred mojimi očami menia, zrejú. Práve Artem Podhájecký nám stále vštepoval, že orchester a aj hudba, ktorú hrá, je len prostriedkom na formovanie mladého človeka. Nie je cieľom Musici Iuvenalis, aby bola najkvalitnejším orchestrom na svete. Oveľa dôležitejšie je, aby ho tvorila zohratá partia ľudí, ktorí spolu radi trávia čas a ktorí sa nenápadným spôsobom dostanú do úzkeho kontaktu s hudbou. Vytvoria si k nej vzťah a aj to vplýva na ich osobnosť. Toto je cieľ orchestra. Neočakávam totiž orchester na svetovej úrovni, ja očakávam partiu mladých ľudí, ktorí sa dokážu tešiť z muziky. Keďže však jedno s druhým súvisí, tak práve preto máme skvelé výsledky. Pretože sú výsledkom chcenia, nie nútenia. Musica Iuvenalis sa dokázala vypracovať do pozície, kedy jej meno rezonuje, je to doslova žiadaná značka. Pred niekoľkými rokmi sme hrali na festivale v Škótsku a šesť rokov na to nás oslovili organizátori, aby sme hrali na otváracom ceremoniáli ďalšieho festivalu. To znamená, že sme museli zanechať dojem, keď si na nás aj po rokoch spomenuli. Tú sú komplimenty, ktoré hovoria za všetko. Zvyknem totiž svojim hráčom hovoriť, že iné je nezávislý divák vo svete a iné je divák na koncerte v Košiciach, kde im prídu tlieskať mamky, babky, dedkovia. No a tí samozrejme budú tlieskať, nech by hrali akokoľvek. Ale keď ich potleskom ocení nezávislý divák, až vtedy si môžu povedať, že hrali naozaj dobre.

Kde všade zvyknete stretávať svojich ´odchovancov´?

Nie každý sa môže venovať muzike profesionálne, no mnohých účinkovanie v orchestri ovplyvnilo natoľko, že sa rozhodli študovať aspoň niečo spoločné s hudbou či divadlom. Mnohí sa v dospelosti venujú niečomu úplne inému, no v každom z nich ostáva silný vzťah k muzike. V zahraničí je to tak, že mládežnícke orchestre sú zvyčajne zložené z muzikantov, ktorí sú už rozhodnutí venovať sa hudbe profesionálne. No a viem o konkrétnom prípade, keď sa jedného nášho huslistu pýtal na zájazde nemecký kolega – nadšený jeho technikou – koľko denne cvičí a kde študuje. Vysvetlil mu, že študuje programovanie a je rád, keď si nájde čas na cvičenie aspoň raz za čas. Práve na tomto príklade vidno, ako funguje Musica Iuvenalis – na chcení. Naši hráči neriešia to, na akú úroveň sa dostanú. Jednoducho si chcú zahrať, veď hudba je krásna a to jediné je dôležité.

Musica Iuvenalis, slávnostný koncert k 50. výročiu založenia orchestra

Musica Iuvenalis,
slávnostný koncert k 50. výročiu založenia orchestra

Takže synonymom pre Musicu Iuvenalis by mohlo byť nadšenie?

Určite. To je prvý predpoklad úspechu orchestra. Oni nemusia, oni chcú. Všade by to tak malo byť, zrejme aj v iných profesiách, než v umeleckých, lebo keď niekto niečo robí z donútenia, nikdy to nemôže byť to pravé. V umení je to o to markantnejšie, že divák vycíti, kedy sa mu hráči odovzdali.

Ak sa objaví v orchestri tvrdší oriešok – niekto, pri kom vidíte, že má nadanie, no nie celkom sa mu chce zotrvať pri hudbe – snažíte sa presviedčať?

Popravde áno, pretože si myslím, že to stojí za to. Mal som v orchestri dve sestry, ktoré mi asi po dvoch mesiacoch povedali, že odchádzajú, pretože pre ne je časovo náročné dochádzať na skúšky a nestíhajú sa učiť program. Najprv som zisťoval, či je to naozaj len v tom, alebo majú nejaký iný dôvod, no potvrdili mi, že v orchestri sa cítia skvelo, no majú pocit, že to nezvládajú. Tak som im navrhol, aby to predsa len skúsili, že sa môžeme nejako dohodnúť. Veď po nich nikto nechce, aby sa naučili 60 skladieb za mesiac. Tak teda súhlasili, že to ešte nejaký ten mesiac skúsia. Už sú s nami štyri roky…

Takže za tie roky ste viedli s členmi orchestra rôzne rozhovory na rôzne témy…

Vidím ich roky, vyvíjajú sa pred mojimi očami. Nie len ako muzikanti ale hlavne ako ľudia. Napríklad Mirka Salzerová je už u nás roky. Poznáme sa natoľko, že počas jednej skúšky som za ňou zašiel cez pauzu, lebo som videl, že sa čosi deje. Opýtal som sa, či je tehotná. Vytreštila na mňa oči, vraj odkiaľ to viem, veď to nevie ešte ani jej manžel. Od vtedy často spomína túto historku a vždy povie, že ich mám všetkých prečítaných. Nuž, možno to tak je. Na druhej strane, aj oni majú prečítaného mňa. Všetko je to totiž o komunikácii, dennodennom kontakte.

Musica Iuvenalis, ktst CD

Musica Iuvenalis, ktst CD

Museli ste niekedy riešiť napríklad aj to, že sa členovia orchestra dali dokopy, no aj sa rozišli?

Samozrejme. V orchestri vzniklo mnoho vzťahov, vzniklo i niekoľko manželstiev a niektoré aj skončili rozvodmi. Čo je však zaujímavé, tak orchester v tomto prípade mal vždy prvé miesto. Takže aj keď sa dvojica rozišla, vždy sa dokázali na skúškach stretnúť a naďalej spolupracovať. Je to totiž ako droga, keď to raz okúsite, ťažko sa toho vzdáte. Preto aj mnohí bývalí členovia mali problém odísť a hoci mali pocit, že v mládežníckom orchestri už nemajú čo hľadať, stále chodievali na skúšky.

Nie je sa zrejme čomu čudovať, lebo Musica Iuvenalis ponúka mladému človeku, ktorý hľadá sám seba, presne to, čo potrebuje – začlenenie sa do kolektívu s ľuďmi, s ktorými ho spájajú podobné záujmy, partiu ľudí, s ktorými môže tráviť čas ale i riešiť problémy…

Podľa môjho názoru je to ideálny prístav pre mladého človeka, pretože dnes to mladí nemajú ľahké. Pamätám si, že ja som nemal toľko povinností. Chodil som na umeleckú školu a stačilo. Dnes je možností pre mladých ľudí neporovnateľne viac. Základným plusom Musici Iuvenalis je, že formuje mladého človeka prostredníctvom hudby, vplýva na jeho vkus. Vychová z neho niekoho, kto nebude mať problém ísť do divadla alebo na koncert vážnej hudby, niekoho, kto k tomu bude viesť aj svoje deti a to podľa mňa nie je zanedbateľný fakt! Väčšinou, keď sa naši členovia obzrú dozadu na čas, kedy v orchestri začínali, tak tam vidia pubertiaka, s ktorým to mávalo na všetky strany, no teraz vidia dospelého človeka, ktorý dozrel.

Vy sám tiež bez tohto orchestra nedokážete existovať?

Bolo obdobie, kedy to vďaka zmenám v mojom osobnom aj profesionálnom živote vyzeralo, že budem musieť prestrihnúť puto medzi mnou a Musicou Iuvenalis, ale nestalo sa to. Dnes však vidím, že som natoľko pracovne vyťažený, že je problematické venovať sa orchestru toľko, koľko by bolo treba. Ale nikdy som nebol v situácii, že by som toho mal plné zuby a preto chcel skončiť. Pretože nech sa udeje čokoľvek, tak potom prídem na koncert, oni si sadnú, zahrajú a ja si uvedomím, že to má zmysel. Pamätám si napríklad jednu konkrétnu dievčinu, ktorá mala 14 rokov, keď prišla k nám. Skončila síce hudobnú školu, no nevedela ani poriadne držať sláčik. Bola to drzá a papuľnatá pubertiačka, no ja som nikdy nikoho, kto mal naozaj záujem hrať, neodmietol. Pred tým sa jej nechcelo doma skúšať, no odkedy nastúpila do orchestra, hrala doma poctivo každý deň. Dnes má dvadsať, študuje v Prešove odbor, ktorý má blízko k hudbe a je z nej zrelá mladá žena, ktorá hrá výborne. Nikdy nebude hrať geniálne, ale načo aj? V orchestri sa jej za pár rokov podarilo to, čo pri tej nechuti, ktorú k skúšaniu mala, by sa jej nepodarilo ani s najlepším súkromným učiteľom do konca života. A práve takéto príklady ma utvrdzujú v tom, že má zmysel viesť orchester, ktorý dokáže človeka formovať v pozitívnom zmysle.

Musica Iuvenalis, Vianočný koncert

Musica Iuvenalis,
Vianočný koncert

Odmietli ste niekedy niekoho prijať do orchestra?

Ja nehľadám Mozartov, ja beriem každého (smiech). Zmysel Musici Iuvenalis je totiž inde, nie v snahe dať dohromady tých najlepších muzikantov v okolí. Za celé tie roky sa mi len jeden jediný raz stalo, že som chalanovi po roku povedal, že ho síce nevyhadzujem, no nech zváži, či bude pokračovať, lebo nebol schopný sa posunúť ďalej. Isteže, v orchestri máme šikovných aj menej šikovných hráčov, no práve tí lepší dokážu inšpirovať ostatných. Prichádzajú aj obdobia, kedy je orchester na tom výkonnostne výborne, inokedy zase jemne stagnuje. Je to však nekonečný kolobeh. Bolo obdobie, kedy sa ma niektorí členovia pýtali, prečo sú medzi nimi aj takí, ktorí nie sú excelentní muzikanti, či takí, ktorí nechodia pravidelne na skúšky. Nuž, z profesionálneho hľadiska to dobré nie je, no z ľudského áno. A teraz nastáva otázka – čo je dôležitejšie? Lenže my nie sme profesionálny orchester, preto sa vždy misky váh naklonia na stranu ľudskosti. Musica Iuvenalis tu nie je nato, aby nahrávala každý deň albumy. Je tu na to, by pomáhala mladým ľuďom nájsť samých seba, nájsť vzťah k hudbe. A keď sa popri tom darí orchestru dosiahnuť aj vysokú kvalitatívnu úroveň, tak je to len bonus. Ale aj ten vyplýva len a len z toho, že hráči orchestra sa cítia spolu dobre a chcú hrať. Lebo chuť, snaha a zanietenie na jednej strane a úspech na strane druhej – to sú spojené nádoby.

Orchester otvoril druhú päťdesiatku svojej existencie. Aké máte plány?

Štandardné – veľa koncertov, letný festival a zrejme aj nejaké zájazdy. Veľká zmena pre nás však nastala v tom, že sme získali partnera pre finančnú podporu. Zatiaľ len na dva roky a nie je to veľký obnos peňazí, no pre nás je obrovský, lebo doposiaľ sme nemali žiadny… Bude sa nám fungovať o to ľahšie, keď vieme, že nás má kto podporiť.

O orchestri Musica Iuvenalis

Komorný sláčikový orchester Musica Iuvenalis vznikol v roku 1964 pri vtedajšej Ľudovej škole umenia na Sverdlovovej ulici z neprofesionálneho komorného hudobného telesa, ktoré pôsobilo na tejto škole. Prvým dirigentom bol Ján Grünwald. Orchester sa v roku 1991 presťahoval s hudobnou školou, ktorá sa medzitým premenovala na Základnú umeleckú školu Márie Hemerkovej, do priestorov na Hlavnej ulici v Košiciach.

Dlhé roky (1967-1994) viedol orchester a veľa svojho času a skúseností odovzdával mladým ľuďom Artem Podhájecký. Neskôr orchester viedli Karol Petróczi a Ladislav Gurbaľ. Už sedemnásť rokov je dirigentom orchestra Igor Dohovič.

Orchester sa zúčastňuje pravidelne mnohých zahraničných festivalov, sám je zakladateľom košického medzinárodného festivalu mládežníckych orchestrov Šengenský poludník. Niekoľkonásobným získaním prvého miesta s pochvalou poroty na Európskom hudobnom festivale mládeže v belgickom Neerpelte sa vo svojej kategórii dostal medzi európsku špičku. Viacnásobné pozvanie a účasť na Európskom festivale hudby mladých v portugalskom Vila Nova de Gaia boli uznaním dlhoročnej práce. Orchester úspešne reprezentuje na koncertoch v Českej republike, Poľsku, Maďarsku, Nemecku, Ukrajine, Španielsku a v Škótsku. Niekoľkokrát nahrával svoj repertoár aj pre Slovenský rozhlas.

www.musicaiuvenalis.sk

Pripravila: Dáša Juhanová

Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Dáša Juhanová

spravodajkyňa a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár