S riaditeľom Hudobného centra Igorom Valentovičom sme sa rozprávali o tom, ako ovplyvnila pandémia chod tejto inštitúcie, o zmenách termínov rôznych podujatí či o najbližších plánoch. Hudobné centrum finišuje s generálnou rekonštrukciou knižnice a študovne. Počas koronakrízy inovovali web či webshop a tiež zriadili požičovňu prevádzkových notových materiálov… V úvode rozhovoru Igor Valentovič vyjadril znepokojenie nad súčasným vnímaním umeleckej tvorby a umeleckých osobností v našej spoločnosti.
Ako vnímate z pozície riaditeľa Hudobného centra, ale aj vy osobne, v súčasnosti už utíchajúcu pandémiu koronavírusu, ktorá má veľký dopad aj na umeleckú obec na Slovensku?
Pandémia samozrejme zasiahla chod spoločnosti ako celku. Je opakovaním mnohokrát povedaného, že takýto zlom v hospodárskom a spoločenskom živote sme doteraz nezažili a porovnateľným kolapsom bola zrejme iba veľká hospodárska kríza na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov minulého storočia. Obávam sa, že najhoršie je ešte pred nami a naštartovanie ekonomík vrátane mimoriadne zraniteľných kultúrnych aktivít a činností bude veľmi pomalé a nestabilné.
Znepokojuje ma, že umelecká tvorba vrátane kultúrnych inštitucionálnych pilierov a infraštruktúry je vo veľkej časti našej spoločnosti stále vnímaná ako čosi „navyše“, ako dačo, čo si môžeme dovoliť len v časoch materiálnej hojnosti a dobrých čísel ekonomického rastu. Ak sa niečo zasekne v súkolí tvorby HDP, tým prvým, v čom treba škrtať výdavky a čo treba utlmiť (čo vlastne až tak veľmi „nepotrebujeme“), je dlhodobo oblasť tvorby a šírenia duchovných hodnôt.
Pozrime si napríklad rozhodnutie poslancov Bratislavského samosprávneho kraja smerom k dotačnej schéme BSK… (pozn. red.: rozhodnutie o pozastavení Bratislavskej regionálnej dotačnej schémy pre kultúru, turizmus, životné prostredie a rozvoj vidieka a podpory mládeže – v dôsledku pandémie koronavírusu). Takáto mantra rozdeľujúca ľudské činnosti na, dnes tak nástojčivo zdôrazňované, systémovo relevantné a „nerelevantné“ aktivity, je v našom spoločenskom diskurze prítomná veľmi dlho. V hĺbke duše tu šramotí to staré marxistické – základňa a nadstavba. Akoby tie najlepšie stránky európskych dejín neboli zhmotnením ideí, snov, vízií a ducha, ale naopak…
Otvorili sme tému, o ktorej sa síce až tak ,,nahlas“ nerozpráva, ale dlhodobo je prehliadaná. Ste riaditeľom hudobnej inštitúcie, ktorej poslaním je podporovať slovenskú hudobnú kultúru, zaujímalo by ma, ako vnímate postavenie umelcov v našej spoločnosti?
Častokrát mám pocit, že pre väčšinu populácie sú umelci dobrí predovšetkým na to, aby sa v časoch spoločenského vzopätia voči neprávosti postavili na protestné pódiá, zahrali, zaspievali, skoncentrovali, zosilnili spoločenský nepokoj a „nabudili“ ľudí na odvážne činy. Avšak keď tieto momenty pominú, majú sa vrátiť na domovské umelecké pódiá a byť radi, že im niečo zo štátneho rozpočtu, resp. regionálnych a miestnych rozpočtov či grantov „kvapne“. Tento sploštený obraz umeleckého poslania je živený desiatky rokov v médiách, politike, v neformálnych i formálnych debatách. Niekedy sa k nemu prilepí ešte poslanie umenia ako zábavy a tým je nedorozumenie a nepochopenie miesta umenia v súčasnom svete dokonané.
V dnešných časoch žneme len to, čo sme si tridsať rokov „pestovali“, čo sme nedokázali náležite komunikovať, nedokázali vzdelávaním a celospoločenskými diskusiami zmeniť. Spomenutú dezinterpretáciu zmierňujú do istej miery aktivity predovšetkým mladej generácie na sociálnych sieťach, ale oficiálna rétorika a široká verejnosť, zdá sa mi, sa v mysli hýbe stále v starých koľajach.
Ak by sa niekomu zdalo, že preháňam, stačí si spomenúť na nedávne rady našich spoluobčanov, aby išli umelci dokladať tovar do hypermarketov resp. pozrieť si možnosti podpory umelcov na voľnej nohe. Vyzerá to tak, že dnes je istejšie byť samostatne hospodáriacim roľníkom, remeselníkom, či SZČO s dočasne zatvorenou prevádzkou ako slobodným umelcom s pätinovým úväzkom na škole generujúcim príjem 100€ mesačne. Pri takejto konštelácii totiž nemáte nárok na finančnú prvú pomoc.
Prejdime teraz k aktuálnej situácii v Hudobnom centre, ktoré avizuje v súvislosti s pandémiou zrušenie, resp. presunutie niektorých svojich festivalov. O ktoré podujatia pôjde?
Festivaly, ktoré organizuje Hudobné centrum pravidelne v jarných mesiacoch (apríl – jún) sme pre stále obmedzenia preložili na rok 2021. Dlhší čas sme zvažovali ich presun na letné resp. jesenné termíny, no keďže sme mali množstvo účinkujúcich zo zahraničia a ich účasť limitujú rôzne režimy vstupov na naše územie a komplikácie v doprave, rozhodli sme sa napokon preložiť ich o rok. Posunúť totiž festival o pár mesiacov nie je jednoduché aj kvôli zladeniu kalendárov účinkujúcich, spoluúčinkujúcich, spoluusporiadateľov, koncertných priestorov, vysielateľov, mediálnych partnerov, dostupnosti ubytovania, dopravy a pod. Presun o rok sa javí ako prijateľnejší a schodnejší pre všetkých zainteresovaných.
Napokon do jesenných štyroch mesiacov sa pravdepodobne skoncentruje množstvo nezávislých kultúrnych aktivít, otvoria sa kamenné inštitúcie, hrozí, že záujem o diváka a poslucháča sa zmení na súboj. Radšej sa teda sústredíme na iné činnosti Hudobného centra a záujemcom o klasickú hudbu sa prihlásime v pôvodných formátoch v jarných – tradične voľnejších – mesiacoch roka 2021.
Z tohto roka presúvame na budúci Allegretto Žilina (Stredoeurópsky festival koncertného umenia), Dni starej hudby, festivaly Pro musica nostra Thursoviensi, Promusica nostra Sarossiensi a Pro musica nostra Tyrnaviensi.
Ďalší z pripravovaných festivalov Pro musica nostra Nitriensi plánujeme uviesť v pôvodnom termíne – na prelome septembra a októbra 2020. Uvažujeme aj o akejsi putovnej Pro musice po zaujímavých miestach Slovenska na jeseň tohto roka. Od 14. júna sme otvorili náš cyklus komorných koncertov – Nedeľné matiné v Mirbachovom paláci (v Galérii mesta Bratislavy), na ktorom dávame priestor našim popredným i začínajúcim umelcom. Chceme, aby sa koncertný život, aj keď zatiaľ len v podobe komorných vystúpení, rozprúdil ešte pred letom.
Ako ovplyvnila pandémia chod Hudobného centra? Čo ste okrem hudobných festivalov museli zmeniť, upraviť, zrušiť, obmedziť?
Nesmierne nás mrzí, že sme boli nútení zastaviť organizovanie umeleckých podujatí – už spomínaných piatich festivalov, koncertnej činnosti, vzdelávacích aktivít na školách či rôznorodých akcií Slovenského mládežníckeho orchestra (letné sústredenie, koncerty, nahrávka, turné do Rumunska). Za tri – štyri „korona“ mesiace ide o vyše stovku živých podujatí s účasťou publika, pochopiteľne tvorených zásluhou stoviek účinkujúcich (sólistov, komorných telies, súborov, orchestrov, zboru a pod.). Našimi podujatiami by sme sa tým nemalou mierou podieľali na tvorbe „pracovných príležitostí“ pre umelcov – aby som bol adresný k tým, ktorí rozmýšľajú viac v ekonomických kategóriách ako estetických.
V týchto dňoch sa usilujeme reštartovať časť našich koncertov v trasovisku platných hygienických nariadení a regúl, ktoré vôbec nespochybňujem, ale spomínam preto, že ide o limitujúce faktory pri oživovaní kultúrneho života a obmedzenia, ktoré stále nedovoľujú dať „pódium“ ergo prácu množstvu umelcov a s produkciou umenia súvisiacich profesií.
Ako fungovalo Hudobné centrum počas koronakrízy a na čom pracujete v súčasnom období pri postupnom uvoľňovaní opatrení?
Hudobné centrum nemá žiadnych umeleckých zamestnancov, takže sme nemuseli riešiť špecifické problémy, ktoré vznikli v kamenných inštitúciách pri stopnutí umeleckého života.
V Hudobnom centre fungujú, okrem ekonomického oddelenia a oddelenia riaditeľa, štyri oddelenia – dokumentačné, edičné, koncertné a festivalové a výchovno-vzdelávacie. Prvé dve neboli zásadne ovplyvnené, ostatné administrovali spočiatku storná a presuny podujatí (umelecké a licenčné zmluvy, dopravu, zmluvy o spolupráci s radom zahraničných, verejných, občianskych a súkromných spoluorganizátorov; rušili resp. presúvali propagačné aktivity, ubytovania a pod.). „Voľné“ kapacity sme následne využili pri agende dokumentačnej a edičnej.
V Hudobnom centre finišujeme po 20 rokoch s generálnou rekonštrukciou knižnice a študovne, pred nami je revízia a inventúry všetkých knižničných fondov. Edičné oddelenie má rozpracovaných 32 nových titulov, od základu sme preprogramovali náš web (www.hc.sk), inovovali náš webshop, zriadili požičovňu prevádzkových notových materiálov… Kolegyne a kolegovia z oddelení, ktoré museli nútene redukovať svoje aktivity, pracujú dočasne na spomenutých „hardvérových“ prácach, pomáhajú pri agendách oddelení, ktoré môžu pracovať v zázemí.
Aktívni sme aj v online priestore, nahrali sme a spustili sériu jedenástich profilov umelcov, ktorí pracujú ako lektori, tútori či lídri Slovenského mládežníckeho orchestra (SMO). Nejde len o individuálne svedectvá ťažkých časov, ale ambíciou bolo výpoveďami renomovaných umelcov usmerniť mladých členov SMO a vôbec mladých interpretov v procese štúdia nových diel, inšpirovať ich skúsenosťami, poznaním a habitmi tých, ktorí majú za sebou väčší kus umeleckého života. Chceli sme vytvoriť a zanechať niečo, čo má snáď dlhodobejšiu hodnotu a kredit. Dúfam, že sa nám to podarilo. (Pozn. red.: profily umelcov sú dostupné na webstránke, Facebooku či YouTube kanáli Hudobného centra.)
Kedy predpokladáte, že by ste sa mohli dostať do plnohodnotného režimu?
Dúfam, že druhá polovica júna bude definitívnym „warm-upom“, že sa koncertné, festivalové a výchovno-vzdelávacie aktivity reštartujú a od septembra budeme znovu schopní ponúknuť našim divákom príťažlivé programy a umelecky zaujímavé podujatia. Ostatné oddelenia pracujú už teraz v plnom režime.
Plánujete v online aktivitách pokračovať, alebo po ukončení pandémie prejdete do pôvodného režimu?
Ani v ťažkej situácii, ktorú spôsobila kríza, sme neboli doslovne „online“. Vyrobili sme rad záznamov a boli k ľuďom bližšie cez sociálne siete a médiá. Situácia už zrejme nebude nikdy taká, ako pred pandémiou. Otázkou na prvý pohľad je, či meniť pomer živých produkcií a online výstupov (či záznamov). Nemyslím si to. Našu činnosť netreba „rozdvojiť“, ale skôr pripraviť na pohotovú reakciu.
Hudobné umenie bez živého kontaktu je pre mňa tak trochu atrapou. Akokoľvek dokonalý záznam počúvam, je pre mňa inou stopou, akú zanechal skladateľ, vnímam ho ako svedectvo, na ktorom sa podieľal rad ďalších ľudí, ktorí v samotnom skladateľskom rukopise nie sú obsiahnutí (samozrejme, pokiaľ nejde o elektroniku či multimediálne diela). V tom vidím paralelu napríklad s divadlom na obrazovke. Ruku na srdce, kto z nás si plne vychutná televízny záznam divadelného predstavenia… Niečo sa skrátka nedá „zaznamenať“, je „neprenosné“, vzniká iba v interakcii živého umenia a prítomného diváka. Tie siločiary, magnetická sila chvíľ, ktorými vibruje sála, sekundy medzi záverečným tónom skladby a potleskom sú súčasťou živého umenia. Na zázname nikdy nepočuť “zatajený dych“, v ňom ide skrátka o ticho, ktoré sa dá „dorobiť“, „nastrihnúť“… Živá umelecká výpoveď je pre mňa komplexnejšia, uchopiteľnejšia, bohatšia a imaginatívnejšia.
Z tohto pohľadu by som naše živé aktivity neredukoval, ale pripravil sa na väčšiu flexibilitu pri ich zaznamenaní a následnom sprostredkovaní. Aj keď, ako som povedal, ide pre mňa o istý sublimát, iné skupenstvo umenia. Hudobné centrum nie je ani nahrávacia ani vysielacia inštitúcia. Budeme samozrejme do budúcna lepšie pripravení na možné zmrazenie hudobného života, ale pokiaľ to je a bude možné, chceme – v rámci našich koncertných, festivalových a výchovno-vzdelávacích aktivít – angažovať umelcov na pódiá a sprostredkúvať ľuďom živé umenie. Navyše si myslím, že iniciačný vzťah k umeniu možno u detí a mladých získať pri živo interpretovanom a vnímanom diele omnoho jednoduchšie ako cez obrazovku a reproduktory.
Aké sú najbližšie predbežné plány Hudobného centra, napríklad v druhej polovici roka?
Prvé koncertné a výchovné podujatia prinesieme už teraz v júni. Ako som povedal, v spolupráci s GMB sme otvorili cyklus komorných koncertov Nedeľné matiné v Galérii mesta Bratislavy – Mirbachovom paláci, v spolupráci s Konvergenciami organizujeme pre členov Slovenského mládežníckeho orchestra letné kurzy komornej hry a realizujeme nahrávku profilového CD laureáta ceny Ľudovíta Rajtera, vynikajúceho klarinetistu Martina Adámeka v Raidingu.
Na prelome septembra a októbra organizujeme festival Pro musica nostra Nitriensi na ktorom sa predstavia domáci i zahraniční sólisti, komorné súbory a Slovenský filharmonický zbor. V septembri otvárame zrenovovanú knižnicu a študovňu s novým bezbariérovým priestorom na Michalskej 10, pokračujeme v knižnej notovej produkcii, prinesiem niekoľko prezentácií publikovaných noviniek a nahrávok – medzi inými Misku Hausera, J. K. Mertza, I. Zeljenku a ďalších. Veríme, že pri rešpektovaní nariadení a vzájomnej ohľaduplnosti v kontaktoch na verejnosti sa to podarí. Ďalšia vlna pandémie by bola pre kultúru ranou s fatálnymi následkami.
Rozprával sa: Ľudovít Vongrej
Prečítajte si aj rozhovor: Igor Valentovič: Skladateľ by nemal byť prekliatym povolaním.
